V nedeľu 3. júla 2022 sme sa s Petrom Vášom stretli v príliš horúcom dni v príliš klimatizovanej kaviarni pri príliš hlučnej brnianskej hlavnej stanici. Pár viet a nenútená atmosféra spôsobili, že sme si hneď potykali. Vnímala som postupne nielen slová, ale aj melódiu viet, ktoré vytvárali spoločne s hlukom staničného prostredia zaujímavú kompozíciu.

TEXT: Renata Jurčová

FOTO: Tomáš Tichý, Ota Nepilý

Český básnik, hudobný skladateľ, textár, výtvarník… fyzický básnik. Ktoré z tých pomenovaní ťa najviac charakterizuje?

Keďže robím rôzne veci, čo ma bavia, potrebujem v tom mať nejakú jednoduchú súvislosť, aby to všetko držalo spolu. Takže mi slovo básnik v pôvodnom zmysle slova sedí najviac. Poiesis – činenie, tvorenie.^[1] Pohybujem sa medzi audialitou, vizualitou, verbalitou a mobilitou. Keď robím výtvarné veci, uvažujem na osi medzi figuráciou a kaligrafiou, keď uvažujem nad pohybom, pohybujem sa na osi medzi tancom a pantomímou a tak ďalej. V centre mojej pozornosti je slovo a jeho význam. Takže pri neverbálnych veciach, ktoré sa nachádzajú mimo konvenčného jazyka, si neustále kladiem otázku: Čo všetko sa môže stať zložkou osobného jazyka? Jazyk je v centre mojej pozornosti a to znamená, že môžem ísť smerom k zvuku, hudbe, hovorenému slovu a na druhej strane k písmu alebo ku grafike.

Je pre teba osobný jazyk spôsob, ako sa spojiť s divákom, alebo je to len sebavyjadrenie?

Mne sa páči klišé: „Našiel svoj jazyk“. Hovorí sa, že maliar našiel svoju reč. Človek nájde svoju reč, svoj spôsob vyjadrovania, svoj postoj k svetu. Význam slova jazyk sa potom posúva  smerom k významu gréckeho slova logos, ktoré má široké pole významov. Znamená reč, jazyk, ale zároveň význam, či zmysel.

Keď používaš pohyb, je to konkrétny alebo abstraktný pohyb?

Pohyb ako zložka osobného jazyka sa posúva na osi medzi tancom a pantomímou. Mňa najviac zaujímajú medzipriestory medzi abstraktným pohybom a pohybom s významom. V medzipriestore sa približujeme alebo vzďaľujeme konkrétnemu vyjadreniu. Ale aby som sa v tom celom nestratil, používam slovo v širšom význame ako stred celku. Preto robím veľa pohybových vecí, ale nerobím tanec, ten je za hranicou „fyzického básnictví“.

Čo je fyzické básnictví?

Vyštudoval som dejiny umenia ale nikdy som v tomto odbore nepracoval. Jediná vec, ktorú som urobil a súvisí s kunsthistóriou, je toto slovné spojenie. Pred prvým predstavením v roku 1991 som si uvedomil, že pokiaľ si nepomenujem to, čo robím sám, tak to niekto nazve nejakou nadávkou (ako to poznám z dejín umenia). Takže som vymyslel slovné spojenie: „fyzické básnictví“. Musí to byť „básnictví“ a musí to byť fyzické. Slovo ožíva v akýchkoľvek médiách. To je celé.

Ako vznikajú tvoje diela? Čo ťa inšpiruje?

Mám to celkom presne vymedzené.Zaujíma ma všetko. A keď to máte takto široko zadefinované, musíte nájsť veľmi presnú metódu, ako to všetko v tom nestratiť. Vždy, keď mám pocit, že ma niečo „berie“ a že som našiel nejakú cestu, ako dospieť k výsledku, tak sa snažím hľadať nejakú inú cestu, aby som v tom neuviazol. Dalibor Chatrný, slávny brniansky výtvarník, tomu hovoril práca s prekážkou. Človek si vedome kladie nejakú prekážku a tak nachádza svoj jazyk. Dalibor napríklad učil študentov kresliť nešikovnou rukou alebo dvoma rukami naraz. Mal rôzne spôsoby, ako sa vyhnúť konvenčnému kresleniu a zároveň hľadať svoj jazyk.

So študentmi herectva z JAMU v Brne ste pred časom vytvorili projekt Ó. Z toho projektu ešte stále existujú záznamy na YouTube. Jeden z nich bol aj s Nelou Kornetovou.

Nela výborne rozhýbala slová a dala im šarm a precíznosť. Video bolo asi pred piatimi rokmi súčasťou veľkej výstavy v múzeu Hygiene v Drážďanoch .

Mňa zaujala práca so slovom, ako sa pretváralo, menilo význam.

To je tá moja translatina. Pojem, ktorý som si vymyslel nielen pre medzinárodné vystúpenia.

Ako vznikol pojem translatina?

Začínal som tak, že som mal presne napísané a premyslené texty v češtine, ktoré som sa chystal zhudobňovať. Zistil som, že namiesto zhudobňovania nástrojmi môžem zhudobňovať použitím pohybu. Rytmus, melódia alebo intonácia môže byť vyjadrená intonáciou hlasu, využitím bodypercussion, ale takisto pohybom. Potom ma zaujímalo, akým spôsobom si môžu jednotlivé zložky pohybu na pódiu preberať navzájom svoje roly a do akej miery potrebujem nejaký konvenčný jazyk. Takže som vlastne do českých textov vkladal abstraktnejšie veci, slabiky, zvuky. Poznal som tradíciu experimentálnej poézie. Chcel som vytvoriť jeden celovečerný program bez použitia českých slov. S veľkou radosťou som zistil, že môžem používať češtinu ako materčinu, nazval som si to lingva, a situácie bez slov (keď hlásky a slabiky s gestamivytvárajú jazyk) – to som nazval paralingva. A potom som si povedal, že to nie je dosť, a tak ma zaujímalo, čo je medzi tým. Dostal som nápad, že vezmem slová latinského, prípadne gréckeho pôvodu obsiahnuté v živých jazykoch a z toho poskladám texty. Každé slovo malo byť obsiahnuté v angličtine a češtine. Vybral som si etymologický slovník, vypísal som slová a poskladal som z toho texty. A potom mi napadlo, že môžem namiesto skloňovania využívať pauzy medzi slovami pre asociácie poslucháča, nemusím ísť do nejakých komplikovaných latinských konštrukcií. Vtip je v tom, že publikum si myslí, že len tak „blábolím“, a potom im začnú dochádzať významy. Sú to premyslené texty, takzvané poetické esperanto, ktoré ponúka rôzne asociácie, výklady.

Kde je hranica medzi spevom a recitáciou?

Ty hovoríš hranica. Ale mňa myšlienka tej hranice príliš nezaujíma, pretože rád nahradzujem myšlienku hranice medzipriestorom. Mňa zaujíma medzipriestor (recitácia, skandovanie, rapovanie, melodráma a tak ďalej, kým sa dostaneme k spevu). Vezmeme dva prvky a pýtame sa, čo ich prepojuje, nie oddeľuje.

Kde sa prezentuješ a ako publikum reaguje na tvoju prezentáciu?

Fungujem celých tridsať rokov tak, že keď niekto zavolá, tak prídem. Hrám všade, v hudobnom klube, divadle, galérii, na festivale. Pretože k „fyzickému básnictví“ nepotrebujem nič, len ruky, hlas, telo, a keď je to veľké predstavenie, tak aj mikrofón.

Je terajšie publikum odlišné od toho, keď si začínal?

Keď som začínal, nikto nič podobné netvoril. Bol som prvý. A neexistoval internet. Teraz existuje slam poetry, rôzne improvizácie v najrôznejších podobách. Tie žánre, ktoré boli vtedy okrajové, sa teraz blížia k mainstreamovým. A ešte aj internet vytvára iné podhubie pre šírenie rôznych informácií. Takže aj ja niekedy stretávam ľudí, ktorí sú šokovaní, ale už sú na ten šok tak nejako pripravení.

V istom období ťa zaujal kubizmus. Prečo práve kubizmus a kto ťa zaujal najviac?

Písal som diplomovku o kubizme. Kubizmus bol prvý štýl, ktorý celostne zmenil uvažovanie o umení ako takom. Viacpohľadovosť, nielen fragmentarizácia. Kubišta a Čapek dokázali premýšľať inak, prepojiť francúzsky štýl s českou tradíciou. To je to jedinečné aj v európskom kontexte. Najviac ma zaujal Bohumil Kubišta. Bol outsider pre politicko-spoločenské udalosti po prvej svetovej vojne. A pred piatimi rokmi som si s úžasom prečítal, že Kubišta je najvýznamnejšia postava českého moderného umenia. Teraz sa jeho obraz predal za sto miliónov českých korún. Cez jedného bývalého spolužiaka z kunsthistórie som sa zoznámil s pani Máriou Rakušanovou, čo je najväčšia odborníčka na Kubištu. No a práve teraz oprašujem „kubištológiu“, aby som zistil, čo nové sa v tom objavilo.

Čo čítaš?

Umeleckú literatúru kombinujem s odbornou. Teraz si opakujem Erika Berna a jeho Transakčnú analýzu. Pretože jeho knihu Co řeknete, až pozdravíte čítam po desiatykrát a každému to odporúčam. Chcem urobiť grafický rad kresieb, výtvarné spracovanie psychológie. A z poézie čítam Jiřího Kolářa. On je úžasný v prechode od modernej poézie k vizuálnej poézii. Pre moje uvažovanie je kľúčový medzivojnový poetizmus a potom Kolář, Novák, Hiršal a Grögerová.

Máš rád divadlo?

Áno. Teraz som bol päť dní v Ústí nad Orlicou na celoštátnej prehliadke Mladá scéna v porote, čo je prehliadka študentských divadiel – nesúťažná, ale to najlepšie divadlo postúpi na Jiráskov Hronov. Mali sme tam štyri úplne špičkové divadlá, pri ktorých zabudnete, že to robia deti.

Čo by si chcel odkázať čitateľom časopisu Javisko?

(Dlhé premýšľanie.) Vybavila sa mi spomienka na festival Nahlížení, kde sa môžu prihlásiť divadlá, ktoré majú rozpracované predstavenia a debatujú, ako ich dokončiť. A  bolo tam slovenské divadlo z Nitry – najlepší možný slovenský punk – DS Hromozvod pri ZUŠ J. Rosinského, hrali autorské predstavenie Narodeniny v réžii Michaely Čajkovičovej. To predstavenie malo niekoľko kvalít, ktoré my v českom divadle nemáme. V Česku sa množstvo ľudí pokúša o politické divadlo, ale vždy cez humor. Toto divadlo prinieslo úprimný, priamy postoj, ktorý dokáže prísť s kožou na trh. Hneď som to porovnával so Stokou, pretože Stoka je u nás dobrá klasika. Takže odkazujem čitateľom, nebojte sa experimentovať, ale zároveň sa nezbavujte toho, čím ste a čo viete, keď s odvahou a gurážou idete za svojím cieľom, pretože túto kvalitu nikde inde nenájdete. Česi sa boja byť patetickí, a preto vy si svoju otvorenosť strážte.

O Petrovi Vášovi

Český básnik, hudobník, textár, skladateľ, výtvarník, experimentálny herec a vysokoškolský pedagóg je označovaný za fyzického básnika. Majster prítomnosti, ktorý zhmotňuje myšlienky tvorivou metódou fyzického básnictva. Vyštudoval dejiny umenia na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity. Pedagogicky pôsobil na Fakulte výtvarného umenia VUT v Brne a Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Pôsobil v rôznych hudobných skupinách (Z kopce, Ošklid, A-beat, Ty Syčáci). Od roku 1991 sa venuje fyzickému básnictvu. V roku 2008 publikoval na svojom webe videostory fyzického básnictva In Motion a od roku 2009 prezentuje svoje výtvarné práce vo forme obrazových kníh. Svoje skúsenosti zhrnul v knihe a DVD Fyzické básnictví. Je autorom predstavení: Ješte pořád tady je naděje, Ooo Luna Nulla, Lišák je lišák atď. Robí tvorivé dielne pre rôznorodé skupiny (herci, výtvarníci, hudobníci, ľudia so zdravotným postihnutím, žiaci ZUŠ, ale aj bežná verejnosť).

1. Vo filozofii je poiesis „činnosť, pri ktorej človek vnáša do bytia niečo, čo predtým neexistovalo“. Poiesis je etymologicky odvodený zo starogréckeho výrazu ποιεῖν, čo znamená „vyrobiť“. Súvisí so slovom poézia, ktoré má rovnaký koreň. ↑