Pri príležitosti 50. výročia Zlatej priadky, súťaže a prehliadky detskej dramatickej tvorivosti, sme položili odborným pracovníčkam divadelného oddelenia Osvetového ústavu/Národného osvetového centra, ktoré sa venovali detskému divadlu a detskej dramatickej tvorivosti, niekoľko otázok. Na otázky, ktoré boli orientačné, odpovedali: Brigita Hamvasová-Koppová, Elena Bakošová-Zlatošová, Iveta Meszárošová-Žáková, Slavka Civáňová a na záver pridal svoje „nečasové a nadčasové“ spomienky Ľubomír Šárik, divadelný dramaturg, režisér, teatrológ a člen poradných zborov pre divadlo pri NOC.
Kedy a ako ste sa po prvý raz osobne a profesijne stretli s detským divadlom či dramatickou výchovou?
Čo bolo pre vás prvoradé pri organizovaní celoštátnej súťaže a prehliadky detskej dramatickej tvorivosti? Aké plány a ciele ste si zvolili vo svojej koncepcii a čo sa z nich podarilo zrealizovať?
Dajú sa v krátkosti vyjadriť premeny súťaže a prehliadky pod vaším vedením?
Čo bolo pre vás najťažšie pri prípravách takéhoto veľkého podujatia?
Čo znamenala súťaž a prehliadka pre slovenskú kultúru a školstvo, pre Národné osvetové centrum a pre váš osobný život? Aký význam vidíte dnes v detskej dramatickej tvorivosti, resp. dramatickej výchove?
Ktoré témy najviac zaujímali detské divadelné súbory počas vášho pôsobenia?
Je nejaký súbor, inscenácia alebo situácia, ktorá vám dodnes utkvela v pamäti?
Čo by ste zaželali Zlatej priadke k jej 50. výročiu?
Brigita Hamvasova-Koppová
… kultúrno-osvetová pracovníčka, divadelná dramaturgička, režisérka, autorka hier pre deti a mládež, lektorka dielní tvorivej dramatiky, členka odborných porôt, dramaturgicky a režijne spolupracovala s torontským Novým divadlom…
S detským divadlom som sa po prvý raz stretla v piatej triede základnej školy pri zborovej recitácii. Ťarchu textu rozsiahlej básne o Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii niesli na pleciach jednotkárky, mne sa ušiel iba jeden verš: „Drnčali telefóny!“
Profesionálne som sa s detským divadlom stretla v jeho tradičnej podobe v roku 1970 na revúckej prehliadke. S čerstvým diplomom dramaturgičky som netušila, do čoho idem, a snažila som sa doučiť všetko, čo sa dalo, najmä z časopisu Divadelní výchova, ktorý vydávala pražská sesterská inštitúcia, tlmočiaca poznatky z praxe anglickej tvorivej drámy. O rok neskôr na trnavskej prehliadke súborov som si v plnom rozsahu uvedomila, že pravdivé detské divadlo v praxi je rovnako staré ako ľudstvo, pretože pramení v hre, ktorej základnou črtou je slobodná voľba obsahu i formy.
V spolupráci s poradným zborom som sa štvrť storočia usilovala, aby to bola spoločná voľba detí a učiteľa, ktorý zabezpečuje detský záujem hrať divadlo pedagogickými znalosťami a talentom divadelníka. Cesty boli rôzne – inštruktáže a školenia, prehliadky, rozbory predstavení, ale aj príklady „osvietených“, ako bola pani učiteľka Ružena Jariabeková a inscenácia Čin-čin súboru z Hybe či Etela Balghová so súborom bratislavského Domu pionierov.
Pri organizácii ďalších celoslovenských a celoštátnych prehliadok sme považovali za dôležité vybrať súbor, ktorý uplatnil v inscenácii postupy tvorivej drámy. Výber nebol ľahký, pretože sme hodnotili prácu dospelého človeka s deťmi, presvedčení o tom, že v prípade neúspechu sú v tom deti nevinne. Neskôr sme pozývali na prehliadky aj súbory, ktoré na nižších stupňoch súťaže nezvíťazili, ale ich predstavenia boli čímsi pozoruhodné, ako základ pre širšiu diskusiu v seminároch.
Koncom osemdesiatych rokov sa moja práca rozšírila o detské bábkové divadlo, a tak sme súhlasili s prehliadkami vo forme bienále, t. j. ročné striedanie detského divadla s bábkovým, s prizvanými hosťami, v Šali alebo Žiline. Odmena za tento neľahký kompromis sa prejavila v magickej kráse vzájomnej inšpirácie. Niečo podobné sme prežívali aj pri účasti detských sólových vystúpení.
Počet detí a zúčastnených súborov rástol a úspech predstavení presiahol hranice Slovenska. Detské hlavičky zdobili rôzne národné i medzinárodné ocenenia a my dospelí sme začali na rôznych zahraničných podujatiach prezentovať prepojenie dramatickej hry s divadlom. Niektorí nám uverili, iní nie, najmä keď ich názory boli podopreté čisto pedagogickými cieľmi. Možno to bol skrytý dôvod, prečo konfrontačné celoštátne prehliadky (Šaľa, Kaplice) koncom osemdesiatych rokov zanikli.
O prehliadky detského činoherného a bábkového divadla sa začali zaujímať aj učitelia na ľudových školách umenia a profesionálni divadelníci. Hoci sa prihodilo, že súbory museli pri miestnych politických a spoločenských udalostiach odviesť „výpalné“, nespomínam si, že by v tom čase pod tlakom štátnej podpory kultúry sledoval niektorý z nich komerčné ciele.
V rokoch 1970 – 1994 sa v hodnotiacich rozboroch presunul záujem od čistoty javiskovej reči k hudbe, od farebnosti scénografie a rekvizít k funkčnosti scény, od kvality príbehov k výchovnej, t. j. morálnej výpovedi inscenácie. Od údivu nad bezbrehou hravosťou detí na scéne po rešpektovanie hraníc, v ktorých možno posúdiť výkon dieťaťa v súlade so stupňom jeho psychického a fyzického rozvoja. Tieto špecifické ciele sme si programovo nevytýčili, dostali sa nám na stôl ako výsledok práce mnohých nadšených a dobrých ľudí. Samozrejme, prišli aj s dobou, v ktorej sme sa snažili vyhnúť dôsledkom politickej normalizácie sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, ako sa len dalo – s pohľadom upretým do budúcnosti – bez nej. Na javisku mali slovo metafora a symbol, poézia predstavenia a spontánnosť detskej hry na divadlo. Divadlo hrané deťmi v atmosfére ideologického záujmu o amatérske umenie dospelo ako číry prejav slobodnej voľby.
Nikdy nezabudnem na štyri trnavské prehliadky detského divadla (1971 –1974) a na ich veselý priebeh. Popri pretrvávajúcom štýle, ktorý napodobňoval divadlo dospelých, bola metodika dramatickej výchovy v prvom štádiu záťaže. Hoci rozborové semináre boli napäté, výmeny názorov boli obojstranne účinné. Trnavské mestské divadlo sa však sprofesionalizovalo a stúpajúcim nárokom detskej divadelnej prehliadky už nestačilo. V kritickej chvíli sa nás ujal veľký a štedrý Dom kultúry v Šali. Príprave prvej šalianskej prehliadky (1975) sa venoval tím skutočne oddaných ľudí. Táto oddanosť pretrvala roky.
Pri príprave šalianskych prehliadok sme pracovali s podrobným plánom organizačného zabezpečenia, kde bolo uvedené meno, dátum a úloha každého, kto sa ňou zaoberal. Všetci sme vedeli, čo robiť, a najmä ako a dokedy. Ako zaistiť vystúpenia šiestich až ôsmich súborov na troch scénach a účasť tridsiatich – štyridsiatich dospelých na seminároch a tvorivých dielňach. Možno preto nás dva pokusy preniesť prehliadku inam (do Žiaru nad Hronom, 1989, a do bratislavskej Iuventy, 1991) priviedli späť do Šale. Bola a zostala navždy naša.
Mojou prvou láskou v detskom divadle bolo druhé dejstvo z inscenácie Čert a Káča v réžii nadaného učiteľa z Vranova nad Topľou Ľuda Lešňanského. K mojim najväčším láskam patrili aj inscenácie Cesta za modrým vtákom bratislavského súboru Ludus a Veronika čadčianskeho súboru Eva. Stovky ďalších detských inscenácií, ktoré ma nadchli, sú uložené v mojej pamäti ako žiarivé skvosty práce oddaných učiteľov a divadelníkov, ktorí pochopili, čo znamená pre deti chodiť do súboru. A chystať predstavenie založené na etudách a improvizácii určenej predlohou, ktorú si sami vybrali.
Pracovala som s nadšením, sýtená nadšením iných, a keď sa mi narodil syn, k nadšeniu sa pridala vrúcnosť, bolo to osobné. Rovnako krásne boli osobné stretnutia s ľuďmi, ktorí sa deťom v súboroch nezištne venovali. Z tohto dôvodu považujem dve-tri dekády práce v NOC na políčku dramatickej výchovy za obrovskú príležitosť a šťastie.
S odstupom času považujem detské činoherné i bábkové divadlo za najefektívnejšiu aktivitu, ktorá otvára dorastajúcim deťom svet a pomáha im nájsť v ňom trvalé miesto a verných kamarátov.
K 50. výročiu konania prehliadok detského divadla želám Zlatej priadke plnú nošu zlatej priadze, ktorá nás všetkých v tapisérii starostlivosti o najmladšiu generáciu spojí.
Elena Bakošová-Zlatošová
… kultúrno-osvetová pracovníčka, divadelná dramaturgička, režisérka, autorka hier pre deti a mládež, lektorka dielní tvorivej dramatiky, členka odborných porôt, zostavovateľka či autorka a spoluautorka viacerých publikácií…
V marci 1970 som v novootvorenom Dome kultúry v Púchove nastúpila na post pracovníčky pre prácu s deťmi a mládežou. V tvorivom zázemí Divadelného súboru Makyta tu vznikli viaceré súbory a krúžky, medzi nimi aj detský divadelný súbor – neskôr prekrstený na Detské divadelné štúdio Ochotníček. Pracuje a tvorí doteraz. S dramatickou výchovou – pojmom, jej pravidlami, zákonitosťami, cieľmi som sa stretla v roku 1971 na II. celoslovenskej prehliadke detských divadelných súborov Detská Trnava. Za najdôležitejší okamih pokladám I. celoštátnu prehliadku súborov z Čiech a Slovenska v roku 1973 v Trnave. Detská dramatická tvorivosť sa stala hlavným princípom budovania inscenácie hranej deťmi v zložitej symbióze výchovného a umeleckého. Od roku 1975 sa najlepšie súbory stretávali na celoštátnych či celoslovenských prehliadkach Detská divadelná Šaľa, ktorá bola v rokoch 1992 – 1995 premenovaná na Dieťa v divadle, od roku 1996 túto úlohu prevzala Zlatá priadka – Šaľa (s uvedením roka aj ročníka konania).
Od roku 1975 som sa na podujatiach zúčastňovala pravidelne – na rôznych postoch: vedúca súboru a režisérka hier DDŠ Ochotníček, organizátorka, lektorka tvorivých dielní, členka odbornej poroty. Poznámka: K 30. výročiu organizovania prehliadok na Slovensku v roku 2001 som zmapovala históriu prehliadok – v jej premenách a vročeniach od roku 1970. Dokument som odovzdala NOC a bol uverejnený v časopise Javisko.
Systém prehliadok vynikal prepojením programovej a vzdelávacej časti podujatia už od roku 1973 a vďaka všetkým zainteresovaným pretrváva – i keď s menšími úpravami – doteraz. Podľa koncepcie celoštátnej prehliadky boli do programu vrcholného súťaženia pojaté inscenácie z krajských prehliadok z 1. a 2. miesta. Úroveň inscenácií v krajoch (najmä po územnej reorganizácii) bola rôznorodá, v niektorých prípadoch účastník z 3. a 4. miesta prekonal víťaza z iného krajského kola. Podarilo sa (organizačne, personálne aj ekonomicky) zostaviť porotu, ktorá absolvovala prehliadky ôsmich krajov a do programu celoštátneho kola nominovala výborné, inšpiratívne a inšpirujúce inscenácie súborov a sólistov. Až do roka 2013 sa okresné, krajské a celoštátne prehliadky konali v dvoch kategóriách: inscenácie súborov a scénické miniatúry.
V podtitule celoštátnej prehliadky detskej dramatickej tvorivosti Zlatá priadka sa uvádzalo, že je to prehliadka činoherných, bábkarských, pohybových, pantomimických, hudobno-dramatických súborov a sólistov. Druhová a žánrová pestrosť diel kládla nemalé úlohy na odbornú zdatnosť porôt, na hrací priestor v podmienkach kultúrnych zariadení, na organizačno-technické zvládnutie prípravy a realizácie podujatia. Súčasťou prehliadok boli rôzne formy vzdelávania, školení, tvorivých dielní, hodnotení inscenácií a rozpravy s tvorcami. Len vďaka obetavej práci zanietených spoluorganizátorov – osobitne vo všetkých ročníkoch konania v Šali – sa podujatia stali sviatkom divadla, sviatkom úprimného stretávania sa tvorcov, detí, pedagógov, divákov. Už samotná účasť na Zlatej priadke bola a je vyznamenaním.
Nemožno obísť, že po prvých nesmelých krokoch veľmi cieľavedome – cez úskalia konvencií a tradičného ponímania napodobneniny divadla dospelých k métam detskej dramatickej hry – prehliadku viedla vtedajšia ústredná metodička Osvetového ústavu (dnes NOC) Brigita Hamvasová-Koppová s tímom fundovaných spolupracovníkov z teoretickej i praktickej oblasti divadla. Dlhoročný predseda Ústredného poradného zboru na Slovensku Jaroslav Černý pomáhal budovať systém prehliadok a dôležitý systém vzdelávania pre aktérov detskej dramatickej tvorivosti. Som rada, že som bola pri tom a že som v roku 1994 dostala šancu byť koordinátorkou aktívneho diania v tvorivom procese detí.
Najťažšie problémy pri prípravách takéhoto veľkého podujatia boli priestor a čas. A financie. To boli nemilosrdní protivníci, s ktorými sme zvádzali boj dlhé desaťročia. Raz úspešne, bezproblémovo, inokedy sme museli vysúkať rukávy a zredukovať počet dní, počet účinkujúcich, počet účastníkov tvorivých dielní, dokonca počet členov odbornej poroty. Absentujúci sponzoring v počiatočných fázach nového sociálno-ekonomického systému nepridal na povedomí nikoho z organizátorov. To je sumár najtemnejších stránok má dať – dal.
V hĺbke duše každého zainteresovaného je túžba čo najlepšie prezentovať výsledok zložitého tvorivého opusu na fóre odborníkov, kolegov, priateľov, diváckej verejnosti. Význam detskej dramatickej tvorivosti je jednoznačne stimulovaný jej rozvíjaním a následným využitím. Je to pútavá a vzrušujúca cesta objavovania sveta a seba v ňom. Jej umeleckú a mimoumeleckú úlohu potvrdzujú zmysluplné inscenácie plné spontánnosti a imaginácie, metaforických obrazov, vzrušujúcich tém. Reflexia odborného i laického prijatia je dôležitá, je imanentná v následnom ocenení v súťaži. Ak je zriaďovateľom súboru škola, neraz aj v podobe iného uznania pre pedagóga – vedúceho či režiséra hry. (Dúfam, že toto neodniesol čas.)
Dovolím si provokatívnu poznámku: obe ministerstvá (školstva aj kultúry) vnímajú celú oblasť dramatickej tvorivosti detí len štatisticky. Neviem, či je to dobré alebo opačne. Lebo uvoľnený priestor nezáujmu zaplnili odborníci a nadšenci so skutočným záujmom o divadlo hrané deťmi – s veľkou podporou a zodpovednosťou Národného osvetového centra.
Divadlo som dostala ako dar. Prijala som ho rozumom i srdcom a peľhám si ho doteraz. S odstupom násobeným časom čoraz častejšie vediem vnútorný monológ s mnohými porotcami, ich výrokmi na margo ustrojených hier. Pamätám si, že okrem „čo?“ som s napätím čakala „kto?“ mi pretlmočí posolstvo odborníkov. V spätnej väzbe sa ocitlo moje premýšľanie o osnove ďalšej hry.
Od vstupu dramatickej výchovy alias tvorivej dramatiky do divadla hraného deťmi sa zmenili témy a príbehy prezentované v inscenáciách. Konkrétne: deti odzrkadľujú vzťah k svetu, k životu s dospelými, k spoločnosti a rozkrývajú problémy, ktorými žijú doma, v škole, v partii rovesníkov, v prebúdzaní vzťahu k partnerovi. Privádzajú nás dospelých k zamýšľaniu, k zodpovednosti za nežičlivosť doby, za nezodpovedané otázky, za… Som rada, že tak robia prostredníctvom hry ako skúšky na život. Je to odvaha – dotknúť sa pravdy a hľadať pravdivosť.
Môj obdiv, úctu i ocenenie zožalo množstvo hier súborov i sólistov. Rada sa prehŕňam v spomienkach a dokumentoch, každoročne dopĺňam či obmieňam mnou vytvorený piedestál opusov a ich tvorcov. Zamestnávajú moje zmysly, vyvolávajú radosť. A to nie je málo. V prirodzenom toku rokov a ročníkov – reťazenie múdrosti, tvorivosti, zvedavosti, odvahy a vôle zotrvať.
Nie z úcty k tradíciám, ale z prirodzenej potreby umenia ako základu kultúrnosti spoločnosti želám múdre a talentované deti, ich vedúcich na všetkých postoch divadelnej tvorby, múdre a štedré vedenie všetkých inštitúcií, ktorým súbory prináležia, pretkané odbornou opaterou zodpovedných.
Iveta Meszárošová-Žáková
… bábkoherečka, režisérka, lektorka dielní tvorivej dramatiky, pedagogička…
Moje prvé stretnutie s detským divadlom a hlavne s bábkou sa začalo v roku 1969 v Bábkarskom súbore Uzlík, ktorý fungoval pod vedením Marice Mikulovej a Danky Pápayovej. Neskôr na strednej škole vznikol súbor Lampášik, tu spomeniem meno Anička Cáliková. Pár rokov som spolupracovala s DDS Gong a v roku 1992 som prebrala od Aničky Mrvovej súbor zložený z učiteliek, volali sme sa Strigy. Môžem to skrátiť – detské divadlo a dramatická výchova ma sprevádzajú celý môj život.
Zlatú priadku v Šali som organizovala v rokoch 2004, 2005 a 2008. Snažila som sa zaradiť do programu rôzne tvorivé dielne počas celej prehliadky. Bolo to úžasné, keď sa z každého voľného miesta v dome kultúry ozýval smiech, hudba, proste to tam žilo divadlom. Nadväzovali sa nové známosti, lásky, ktoré potom využívali večer na diskotéke alebo pri spoločenských hrách. Dielne viedli študenti VŠMU – budúci bábkoherci. V ZUŠ sa zase konali dielne pre dospelých. Som rada, že účastníci Zlatej priadky mohli spoznať prácu pani Marie Pavlovskej z Brna.
Na prehliadkach som videla veľa detských predstavení, ale pamätám si z roku 1988 Aprílovú školu s Belom Felixom na javisku. Súbor zo Žiaru nad Hronom režírovala Irenka Novotná. Malý princ z Čadce – predstavenie režírovala Eva Matysová. DDŠ Ochotníček z Púchova, úžasný a mnou obdivovaný Peter Hudák a jeho rozprávka Pes Jeana Labadieho. Z tých novších, ktoré mi utkveli v pamäti, je to súbor Prvosienka a jeho inscenácia Za plotom.
Zlatej priadke k jej 50. výročiu želám veľa tvorivých detí. Aby sa nikdy nestratila zlatá niť detskej fantázie. Nech sa v Šali ešte dlho stretávajú tie najlepšie súbory z celého Slovenska. Aby bolo z čoho vyberať, aby sa vždy našli peniaze na deti, lebo deti sú naša nádej. Nech platí: „Kam internet nemôže – pošle divadlo!“
Slavka Civáňová
… divadelná dramaturgička a koordinátorka sprievodných a vzdelávacích podujatí na Medzinárodnom festivale Divadelná Nitra, projektová manažérka, autorka, zostavovateľka či spoluautorka viacerých publikácií, venuje sa tiež projektom neformálneho vzdelávania v divadle a histórii nitrianskeho divadla…
Po prvý raz som sa osobne a profesijne stretla s detským divadlom či dramatickou výchovou v Nitre na Základnej umeleckej škole Jozefa Rosinského, kde som ako štrnásťročná začala navštevovať literárno-dramatický odbor pod vedením Kamily Ševellovej a stala som sa tiež členkou Detského divadelného súboru Eštesmesanedohodli. S inscenáciou Cisárove nové šaty sme sa vtedy zúčastnili aj na celoslovenskej prehliadke v Šali, kde som sa potom viackrát vrátila aj s inými našimi nitrianskymi inscenáciami. „Dramák“ a naša milovaná teta Kamila zásadne ovplyvnili nielen moje profesijné smerovanie, ale aj smerovanie celého nášho súboru.
Moje pôsobenie v Národnom osvetovom centre v Bratislave pri prípravách celoštátnej prehliadky v Šali bolo veľmi krátke. V podstate iba pár mesiacov v období príprav nového ročníka prehliadky. Jedným z mojich plánov bolo rozvíjať sprievodný a vzdelávací program počas prehliadky, viac zapájať do príprav a účasti mesto a školy z okolia, a tak viac popularizovať prehliadku i detskú dramatickú tvorivosť v očiach detí, pedagógov a verejnosti. Synergický efekt v prípravách rôznorodých sprievodných a vzdelávacích aktivít mala podporiť aj spoločná téma každého ročníka prehliadky. Prvá téma: Tajomstvo vychádzala z rozprávky Zlatá priadka, podľa ktorej je prehliadka pomenovaná, a pracovala s veršom: „Ak uhádneš moje meno, nechcem ťa, ale ak ho neuhádneš, vezmem ťa. Hádaj len, hádaj.“
Asi najviac si pamätám práve nitrianske inscenácie – napríklad inscenáciu Gilgameš Detského divadelného súboru Eštesmesanedohodli v réžii Kamily Ševellovej a Martiny Filinovej, ale tiež viaceré inscenácie Marice Šiškovej ešte so súborom Rámus z Vinodolu: Havran z kameňa či Luciin stolček.
Zlatej priadke k jej 50. výročiu by som zaželala, nech je naďalej ostrovom tvorivosti, radosti a nových inšpirácií. Nech pozitívna energia, ktorú si dodnes z tejto prehliadky pamätám, motivuje ďalšie generácie detí v ich spoločnej dramatickej tvorbe a tvorivosti a nech je tiež miestom, ktoré rozvíja kritické myslenie, formuje postoje a názory nielen na divadlo a podporuje otvorenosť a diskusiu.
Ľubomír Šárik
… divadelný dramaturg, režisér, lektor, člen poradných zborov pri NOC i hodnotiacich komisií amatérskeho divadla na Slovensku, autor desiatok recenzií, štúdií a niekoľkých knižných titulov, v minulosti člen ŠD SZM FF UPJŠ Prešov – legendárneho divadla pod vedením Karola Horáka…
Na ceste za zmyslom alebo Púť za zmyslom
Premeny poetiky divadla hraného deťmi počas päťdesiatich rokov Zlatej priadky
Keď som vstúpil do priestoru divadla hraného deťmi, moje postavenie bolo reflektovať umelecký a divadelný obraz v kontexte kultúrneho a spoločenského fenoménu, a divadelného zvlášť. Nebudem sa zaoberať spoločenskými ani politickými vzťahmi, ale divadelným obrazom divadla hraného deťmi v kontexte ochotníckej divadelnej činnosti. V tom čase prevládal pohľad na divadlo hrané deťmi ako na zmenšené divadlo dospelých s dôrazom na vzdelávaciu a výchovnú funkciu. Aj detské divadlo či kategória D pre ochotnícke súbory činohry pri Zväze divadelných odborov Slovenska ho odsúvali do roly umeleckého outsidera pohybujúceho sa na periférii divadelnej zóny. Tvarom pripomínali inscenácie dospelých z medzivojnového obdobia. Predlohy pre mnohočlenné súbory mali pôvod v textoch pre dospelých alebo v rozprávkach. Priblížiť sa skutočnosti znamenalo, že deti mimeticky opisovali dejové prvky – tak v jazyku, ako aj vo forme. Lepené fúzy, vypchaté bruchá, reprodukovaná hudba a pod. Nuž, dieťa sa stalo objektom a stratilo sa v príbehu a jeho hrubej ilustrácii. Či to boli divadlá pri kluboch, alebo základných školách, ich účasť na vtedajšej celoštátnej Detskej divadelnej Šali obnažovala potrebu emancipácie divadla hraného deťmi a jeho derivátov – sólové výstupy, scénické miniatúry, nemohry či detské recitačné kolektívy, ktoré si svoju účasť na celoštátnej prehliadke a súťaži (vtedy celoslovenskej) vážili. Pre tvorcov vznikla aj nová situácia, ktorú v Čechách reprezentovala Eva Machková a jej publikácia Dramatická výchova. Na Slovensko sa dostávalo málo informácií zo svetovej tvorby divadla hraného deťmi. Aj terminologicky opisovala kritická reflexia tvorbu divadla hraného deťmi z pohľadu činohry. Ak čosi škrípalo, tak sa problém odbil slovami: veď sú to len deti. Potreba vzdelávania tvorcov bola naliehavá. Vtedy sa Brigita Koppová z Osvetového ústavu zasadila o progresívne vnímanie detstva na javisku. Nastalo obdobie, keď sa na javisku začalo v poetike používať neohraničené javisko, dieťa malo voľnosť pri tvorbe postáv a stávalo sa interpretom, nie objektom na scéne. Dramatická výchova na javisku netrvala dlho a preniesla sa do prípravy inscenácie. Do popredia opäť nastúpil prvok divadelnosti. Nie ako ekvivalent tvorivosti, ale ako autentický charakteristický znak divadla hraného deťmi. Brigita Koppová a Alena Štefková po zmene režimu prizvali do Šale nielen tvorcov, víťazov krajských kôl, ale aj inscenácie zaujímavé svojou poetickou skladbou. Poetika divadla hraného deťmi už nebola manifestovaná kritickou reflexiou obsahu príbehu. Objektom záujmu sa stala inscenačná podoba a subjektivita, kreativita detského interpreta. Už sa nehovorilo o detských hercoch, rolách, postavení v sociálnom svete postáv. A začala sa aj kreatívna skladba hodnotiteľov. Jej zloženie umne kreoval veľký priateľ divadla hraného deťmi na Slovensku – Jaroslav Černý. Už pred zmenou režimu poukazoval na potrebu vnímať detského interpreta ako subjekt kreativity. Práve Šaľa bola priestorom, kde sa dalo hovoriť o problémoch divadla hraného deťmi, a mnohí tvorcovia svoje vznikajúce inscenácie obohatili o skúsenosti z celoslovenskej súťaže. Úpravu prozaických textov, rozprávok, dramatických diel robili tvorcovia pre deti a deti sa stávali spolutvorcami.
Nechcem enumericky hovoriť o všetkých, spomeniem len niektorých. Rovnako v činohre, pantomíme, hre so spevmi, ako aj v bábkovom divadle. Elena Bakošová-Zlatošová a súbor Ochotníček z Púchova, Saša Skořepová a súbor Lano z Bratislavy, súbor Gong z Bratislavy, Viera Háberová zo ZŠ v Košiciach, Eva Mokrá a súbor Eva z Čadce, Ľudo Lešňanský zo ZŠ vo Vranove nad Topľou, Irena Novotná a súbor ATĎ zo Žiaru nad Hronom. Prirodzene, bábkari mali svoju celoslovenskú súťaž všetkých kategórií v Žiline. Generácie sa striedali a pribúdali mladší tvorcovia. Detské divadelné kolektívy mali a majú jednu nevýhodu, deti sa striedajú a udržať inscenácie v repertoári je prakticky nemožné.
Aj celoslovenská súťažná prehliadka prechádzala premenami. Časom sa premenovala na súčasnú Zlatú priadku, ale hlavná bola zmena pohľadu na divadlo hrané deťmi, a to vďaka Národnému osvetovému centru, kam ako metodička nastúpila Elena Bakošová-Zlatošová. Nový tandem Elena Bakošová a Alena Štefková umožnil preniknúť na detské divadelné javisko pluralitnej „metodológii“ oproti monistickej, čo znamenalo posun od mimetického divadelného prejavu k metaforickému. Do priestorov divadla hraného deťmi vstúpili aj mladí „rozhnevaní“ muži: Karol Horváth, Silvester Lavrík, Dušan Vicen, Peter Hudák. Ich pričinením sa na detské javisko dostali výrazne preformované rozprávkové príbehy. Dominovala v nich detská kreativita, nadsádzka, nonsens, absurdné polohy. Tradičná vzdelávacia funkcia ustúpila umeleckému obrazu. Slovom, na detské javisko sa vrátilo divadlo. Iste, nebolo všetko inovatívne, ale tematicky vždy svojrázne zamerané na schopnosti detí. Súčasne sa aj táto tematická štruktúra vzťahovala na štruktúru postáv či lepšie povedané príbehových figúr. To vyvolalo protitlak tradicionalistov. Napríklad skladba Dead can dance, ktorou sa začínala vtipná Horváthova inscenácia O päť hodín dvanásť ústiaca do poznania, že bozkávame vždy toho nesprávneho. Argument proti bol, že je to hudba nevhodná pre deti, deprimujúca, bezvýchodisková a pod. Ale inscenácia takejto hudbe – obradu – nastavila ironické a deťmi interpretované pravdivé vyústenie. Alebo Príbeh ozajstného Gullivera z maličkej dedinky na Orave v režijnom a pedagogickom spracovaní Dušana Vicena. Dodnes mi znie výkrik jedného z detí na prázdnej scéne: „Gulliver!“ To úpenlivé volanie po návrate sveta imaginácie a radosti zo života. Alebo nezabudnuteľná inscenácia Petra Hudáka Vaska, nespi! či Ľaľa ho. Hudák sústredene pracuje v súbore Ochotníček z Púchova s deťmi rôzneho veku. Na výsledku tejto spolupráce vidieť, ako sa vývoj dieťaťa spontánne odráža v humorne nadnesenom prejave, pre dospelého s mnohými dobovými odkazmi.
To bol impulz zvýšiť odborné povedomie divadla hraného deťmi a akceptovať jeho vývoj a smerovanie. Teda vstúpiť do vzťahu s poučenými tvorcami a detským divákom. Ak sa totiž na javisku niečo nepodarilo, začali sme sa zaoberať publikom. Na šaliansku prehliadku Zlatá priadka organicky pribudli tvorivé divadelné dielne, ktoré sa presunuli do priestorov mesta. Prirodzene sa vytvorili isté centrá organizované okolo ZUČ alebo klubov. Základné školy sa po rôznych reformách na Zlatej priadke v Šali objavovali sporadicky, ale mnohé opakovane.
Do divadla hraného deťmi vstupuje výber tém, na ktorých participujú samotné účinkujúce deti. Nie sú to len príbehy z ich bežného života, ale aj námety z predlôh iných autorov v ich vlastnej interpretácii. Detské divadlo nadobúda symbolickú hodnotu, metaforickú obraznosť, myšlienkovú hĺbku. Milka Šavelová, Alena Váradyová, Sylvia Svákusová, Štefan Foltán, Marica Šišková, Zuzana Demková a iní. Všetci dlhodobo pracujú s deťmi a ich vzťah k dieťaťu a hodnotám umenia pramení aj z poznania rastúceho kolektívu niekoľkých generácií. Umelecký obraz, umelecká hodnota nemusí vždy korešpondovať s hodnotou estetickou. Práve hľadanie spôsobu, ako vypovedať o obyčajných veciach inak, vytvára aj v súčasnosti ontologickú podstatu divadla hraného deťmi. Príbeh je o niečom, ale divadlo je niečím. Od slovesa byť, existovať, hlásiť sa k svojmu pobytu vo svete.
Divadlo hrané deťmi však má svoj bytostný základ vo vzťahoch medzi tvorcom, pedagógom, priateľom, umelcom a organizátorom, ktoré splývajú do jednej postavy. Keď sa takýto tvorca stratí, aj divadlo postihne kríza.
Menili sa v Šali primátori, riaditelia Domu kultúry, vedúci, ale nadšenie hraničiace až s osobnou obetou ostalo. Ostalo v priestoroch Domu kultúry v Šali aj po päťdesiatich rokoch. Dnešná podoba divadla hraného deťmi má tri smery, ktoré sa prelínajú – klasicistický, modernistický a súčasný. Posledný je poznačený hľadačstvom vo výbere témy, príprave inscenácie, výbere formálnych prvkov, ale predovšetkým centrom záujmu je hra, hravosť, súčasné videnie sveta očami detí. K tomu prispela aj generačná výmena na úseku divadla hraného deťmi v NOC. Alexandra Štefková pokračuje a rozvíja formovanie prehliadky Zlatá priadka. Aj jej zásluhou sa vyprofilovali hodnotiace kritériá na posúdenie najlepších detských kolektívov na Slovensku. V javiskovej realizácii hranej deťmi aj v smerovaní do radov detského publika. Hodnota a hodnotenie postúpilo od opisu ku kvalite a to je dobrá správa pre budúcnosť divadla hraného deťmi.
Čo dodať? Ad multos annos, Zlatá priadka!
Tvoj Ľubo Šárik
Nečasové spomienky zaznamenal Ľubo Šárik.
Z histórie
Medzi prvými, ktorí sa podieľali na vzniku detských divadelných prehliadok, boli Ondrej Grega z Krajského osvetového strediska v Košiciach a Pavol Škerdiak, podpredseda ZDOS (Združenie divadelných ochotníkov Slovenska) a predseda prípravného výboru v Revúcej. V roku 1970 sa uskutočnila 1. celoslovenská prehliadka detských divadelných súborov pod názvom Detská divadelná Revúca a pre ďalší vývoj divadla hraného deťmi mala veľký význam. Účastníci mohli konečne porovnávať výsledky činnosti detských divadelných súborov z celého Slovenska a tiež vypočuť si názory ďalších odborníkov. „Režisérka Jindra Delongová povedala: ,Myslím si, že u viacerých súborov, ktoré sme tu videli, je prvoradou úlohou nacvičiť hru. U nás nacvičovanie divadelnej hry je len jedným z prostriedkov výchovy, ktorý podporuje rozvoj mladého človeka, a nevychováva ho iba k herectvu. My veľa času venujeme čítaniu, improvizáciám a vlastnej tvorbe detí.’“[1] V rokoch 1971 – 1974 vítala najlepšie detské divadelné súbory zo Slovenska Detská divadelná Trnava a v roku 1973, keď sa stala tiež prvou celoštátnou prehliadkou, aj súbory z Čiech a Moravy.Od roku 1975sa najlepšie detské divadelné súbory stretávajú v Šali.
Osvetový ústav (neskôr Národné osvetové centrum) sa v roku 1971 ujal nielen organizovania celoslovenských prehliadok, ale predovšetkým systému školení na osvojenie si nových postupov, princípov dramatickej výchovy (tvorivej dramatiky).Práve tie sa stali opozitom tradičného vnímania detského divadla ako napodobeniny divadla dospelých. Detské divadlo viedli a udávali mu smerovanie vtedajšia ústredná metodička Osvetového ústavu Brigita Hanáková-Koppová[2], neskôr Elena Bakošová-Zlatošová (s krátkymi vstupmi Ivety Meszárošovej-Žákovej a Slavky Civáňovej). V začiatkoch pomáhali systém prehliadok a dôležitý vzdelávací systém budovať členovia poradného zboru: Jaroslav Černý, Miroslav Etzler, Pavol Palkovič, Marián Lucký, Albín Škoviera, Ján Zavarský, Martin Peterich, Ľubomír Šárik a iní. Okrem hodnotiacich rozborových a jednorazových seminárov pri všetkých stupňoch postupových súťaží a prehliadok realizoval Osvetový ústav (neskôr NOC) krátkodobé školenia a kurzy zamerané na konzultácie o pripravovaných inscenáciách. Na ne nadviazalo diaľkové školenie režisérov detských divadelných súborov. Jeho obsahom boli stručné prednášky o divadle (dramaturgii, réžii, scénografii) vyvážené lekciami o dramatickej výchove. O postupoch dramatickej výchovy prednášali a aj si ju prakticky skúšali s vedúcimi a režisérmi českých súborov – s Jindrou Delongovou z Brna, Šárkou Štembergovou z Prahy a Jozefom Mlejnkom z Vysokého Mýta. Tento model sa zopakoval dva razy. V roku 1984 ho vystriedala nová koncepcia – týždenná Tvorivá divadelná dielňa, orientovaná na prax súborov, ktorá sa v dvojročnom cykle niekoľkokrát zopakovala.
Prvý teoretický seminár o dramatickej výchove detí s názvom Výchova hrou (20. – 21. 11. 1986 v Bratislave) pripravil Osvetový ústav v spolupráci s Československou televíziou a Ľudovou školou umenia Bratislava – Štúdiom LUDUS. Hlavný referát predniesol Jaroslav Černý (Dramatická výchova – funkcia, metóda a prax), odzneli aj referáty Mariána Luckého, Petra Scherhaufera, Mileny Cesnakovej, Anny Fischerovej či už spomínanej Jindry Delongovej. Program seminára doplnili filmové záznamy z predstavení a otvorené metodické hodiny detských divadelných súborov EVA z Čadce, Štúdio „O“ z Púchova, Gong z Bratislavy, BIM-BAM-BOM z Košíc, Detské divadlo pohybu z Košíc, Štúdio LUDUS a LDO ĽŠU Bratislava IV.
Zlatá priadka je celoštátna postupová súťaž a prehliadka detskej dramatickej tvorivosti a zároveň vrcholné stretnutie detských divadelných súborov a sólistov vo všetkých druhoch a žánroch divadla hraného deťmi – činoherného, bábkového, hudobno-dramatického, pohybového či pantomimického. V súťaži sa prezentujú výsledky dobrovoľnej záujmovej umeleckej činnosti detí a žiakov základných a umeleckých škôl či kultúrno-výchovných zariadení. Súťaž pomáha rozvíjať ich umelecké i technické zručnosti a vzájomnú komunikáciu. Poskytuje priestor na integráciu majoritných a minoritných skupín, rozvíja emocionálnu inteligenciu detí, formuje ich charakter a sociálne cítenie. Podnecovaním zdravej súťaživosti rozvíja talent (autorský a interpretačný), rozširuje vedomosti o literatúre, dráme a umení.[3]
NOC podporovalo hnutie tvorivej dramatiky aj edičným programom: vydávanie publikácií, publikovanie článkov a scenárov v odbornom časopise Javisko, spolupráca s Československou televíziou pri príprave špecializovaných programov o dramatickej výchove, vyhlasovanie súťaží na literárne dramatické predlohy pre detské divadelné súbory. Termín detská dramatická tvorivosť sa dostal aj do celoslovenských, neskôr celoštátnych prehliadok ako podtitul – na 14. ročníku Detskej divadelnej Šale (1990). Stalo sa tak na návrh ústredného poradného zboru pre detské divadlo pri NOC. Od roku 1986, po zániku Bábkarskej Žiliny, sa (každé dva roky) rozšírila celoslovenská prehliadka detských divadelných súborov aj o účasť detských bábkarských súborov.
Od roku 1996, teda od 25. ročníka,dostalo vrcholné stretnutie súborov a sólistov vo všetkých druhoch a žánroch divadla hraného deťmi názov Zlatá priadka – Šaľa. Pomenovali ho tak účastníci tvorivej dielne a odborných seminárov počas prehliadky v roku 1995. Dôležitou súčasťou Zlatej priadky sú aj stretnutia Fóra Zlatej priadky – detskej poroty, ktorá tak ako odborná porota vyberá svojho víťaza daného ročníka.
V roku 2011, počas 40. ročníka súťaže a prehliadky detskej dramatickej tvorivosti Zlatá priadka, sa z iniciatívy NOC a v spolupráci so Združením tvorivej dramatiky Slovenska a s Krajským osvetovým strediskom v Nitre uskutočnil odborný seminár Tvorivá dramatika v edukácii a inscenačnej praxi detských divadelných súborov.
Inscenácie detských divadelných súborov sa pravidelne a veľmi úspešne zúčastňujú medzinárodných festivalov v zahraničí, naši režiséri a vedúci súborov pracujú aj ako lektori na zahraničných festivaloch a podujatiach, slovenskí organizátori festivalov nadväzujú spoluprácu s divadelníkmi z Čiech i ďalšími odborníkmi, aktívne sa zúčastňujú vzdelávacích podujatí v zahraničí. Na Zlatej priadke sa posledné roky každoročne konajú vzdelávacie dielne a workshopy pre vedúcich súborov a režisérov, napr. v roku 2016 Práca s detským hercom a detským divadelným súborom pod vedením Ireny Konývkovej z Českej republiky a workshop Z hry do drámy alebo Z hry k divadlu s lektorkou Katrin Janser zo Švajčiarska, v roku 2017 divadelný workshop Cesta k metafore s deťmi staršieho školského veku s lektorkou Marianou Čížkovou (ČR/SR), v roku 2018 Aplikácia metód tvorivej dramatiky do hudobnej výchovy detí a do tvorby hudobnej zložky inscenácie s Belom Felixom, v roku 2019 workshop Čo je to scénografia? alebo krátky úvod do problematiky scénografie pod vedením Michala Lošonského a v roku 2022 Divadelné techniky (nielen) v dramatickej výchove s lektorkami Alenou Váradyovou a Alexandrou Štefkovou, ale aj tvorivé divadelné dielne pre deti so študentmi Katedry bábkarskej tvorby Divadelnej fakulty VŠMU v Bratislave či s dramacentrom EDUdrama.
Pripravila: Alexandra Štefková, odborná pracovníčka NOC pre divadlo / detské divadlo a detská dramatická tvorivosť
[1] LISTY DETSKEJ TÁLIE, mimoriadne číslo k 10. roku organizovanej činnosti. Vydal Osvetový ústav v Bratislave, 1979.
[2] Neskôr Brigita Hamvasová-Koppová.
[3] Propozície celoštátnej postupovej súťaže a prehliadky detskej dramatickej tvorivosti Zlatá priadka.