Divadelná prehliadka ochotníckych divadelných súborov s inscenáciami slovenskej dramatickej tvorby

Raková, 22. – 26. apríl 2024

Text: Viktor Kollár

Foto: Michal Lašut

Motto už 56. Palárikovej Rakovej vystihovalo všetky súťažné predstavenia tohtoročnej prehliadky ochotníckych súborov s inscenáciami pôvodnej slovenskej tvorby. Kúzlo nemusí spočívať len v priamom očarení diváka práve videným a prežitým predstavením. Skutočné kúzlo a sila divadla je v kritickej reflexii našej súčasnosti, v otváraní pálčivých spoločenských problémov. Ale aj v spájaní hercov a divákov v prítomnom okamihu, zážitku poznania vykúpenom uvoľňujúcim smiechom a očistenom spoločným prežívaním emócií.

Vzhľadom na to, že som súčasťou odbornej poroty už niekoľko ročníkov, vnímam vzostupnú kvalitu predstavení a zvyšujúce sa divadelné ambície súborov. Niektoré sú už stálicami na ochotníckom nebi a opakovane potvrdzujú svoje kvality, niektoré sa hýbu zásadným spôsobom každou inscenáciou dopredu. Niektoré sa hľadajú, ale hľadanie je v umení prirodzený a tvorivý jav. Čo je však dôležité povedať – ochotnícké divadlo žije. Je plné odhodlaných a nadšených ľudí, ktorí sa mu venujú na úkor svojho voľného času, pre čistú radosť z tvorby a hrania. Z tohto hľadiska je význam Palárikovej Rakovej obrovský. Hodnotenia odbornej poroty sú vždy formulované so zreteľom na pomoc a umelecké nasmerovanie súboru – takzvaní ochotníci a takzvaní profesionáli sú na jednej lodi, sedia v tom istom vlaku, len v iných kupé. Nielen posledná Palárikova Raková má v sebe skutočné kúzlo divadla, ktorým sa počas trvania prehliadky môžete nechať uniesť, vďaka patrí celému organizačného tímu, ktorý s obrovským nasadením udržuje túto dlhoročnú tradíciu pri živote.

Prehliadka sa niesla v znamení autorských divadelných výpovedí, a inovatívnych interpretácií známych a overených predlôh. V súťažnej sekcii sa predstavilo šesť inscenácií. Prvou z nich bola Temer kompletná slovenská divadelná klasika za cca 60 minút Divadelného súboru Potulné Dividlo J+T. Tvorba Tomáša Pohorelca za výdatnej hereckej a autorskej účasti Juraja Haviara patrí už niekoľko rokov medzi to najlepšie, čo na ochotníckej scéne máme. Diváci vrátane odbornej poroty pristupujú ku každej novej inscenácii tohto zoskupenia s veľkými očakávaniami, čo sa nielen v divadle nevypláca. V prípade spomínanej dvojice bola však každá obava zbytočná. Jediné, čo v ich autorskom kabarete nenaplnili, bola dĺžka predstavenia, ktorú sľubovali v názve – cca 60 minút. V skutočnosti sme si užili 90 minút skvelej zábavy a divadelných nápadov. Pán Tomáš a Ujo Juro, ako ich vtipne nazvali členovia študentskej poroty, svojou tvorbou opakovane stierajú hranice medzi ochotníckym a profesionálnym divadlom. Ich predstavenia stále oficiálne patria pod ochotnícke divadlo, ale celok aj jednotlivé zložky sú naplnené veľmi profesionálne. Juraj Haviar stál dlhé roky na profesionálnom javisku vo Zvolene a Tomáš Pohorelec je hudobník, autor, režisér a herec v jednej osobe. Dominantnou témou jeho inscenácií je angažovaná výpoveď o morálnom stave človeka a spoločnosti. Nastúpenej ceste zostala dvojica verná aj v inscenácii Temer kompletná slovenská divadelná klasika za cca 60 minút. Zábavným spôsobom pertraktujú slovenskú literárnu klasiku aj mentalitu súčasného Slováka. Ten portrét je síce nelichotivý a kruto pravdivý, ale posvätený odzbrojujúcim humorom. Potulné dividlo J+T tvorivo pokračuje v odkaze malých divadelných foriem a obľúbených komických dvojíc. Prvé súťažné predstavenie sa stalo jedným z vrcholov 56. Palárikovej Rakovej.

Ďalšou súťažnou inscenáciou bolo predstavenie Divadelného súboru Staškovan s názvom Na lampárni. Autorský text z pera režisérky a vynikajúcej poetky Juliany Belkovej, ktorá mala na starosti spolu s Vladimírom Gajdošíkom aj réžiu. Divadelný súbor Staškovan má šťastie, že táto autorsko-režijná dvojica spolupracuje so súborom kontinuálne. Predstavenie Na lampárni v sebe nesie znaky absurdnej grotesky a modelovej drámy. Hlavnou témou je naša vrodená potreba na všetko sa sťažovať. Kto sa nemá komu je poslaný na lampáreň. Na predstavení, ktoré sme mali možnosť vidieť, herci prichádzajúci z hľadiska interagovali s publikom a sťažovali sa miestnemu starostovi na konkrétne problémy dediny, čím predstavenie dostávalo autentický a nový rozmer. Herci na javisku postupne chodili k Lampárnikovi a vytvárali viac alebo menej absurdné situácie. Miestami vystupovali zo svojich rolí a prehovárali priamo k publiku. Tajomná žena v podaní Silvie Kajánkovej, ktorá prichádza na do čakárne ako prvá sa dostáva k Lampárnikovi až na konci inscenácie. Nechce sa sťažovať na nič, len ju trápi, že jej nesvieti lampa. Záverečný obraz rozsvietenej lampy – symbol svetla v tme – vytvára ďalšiu rovinu inscenácie. Juliana Belková a Vladimír Gajdošík sa pokúsili vytvoriť mnohovrstevnú inscenáciu. Niektorí členovia odbornej poroty zastávali názor, že použitých inscenačných prostriedkov bolo v predstavení priveľa. Ja však vidím ambiciózny pokus o plnokrvné divadlo, ktoré sa snaží využívať všetky prostriedky, ktoré má k dispozícii. Na lampárni vnímam ako dôležitú inscenáciu súboru Staškovan, ktorá predznamenáva ďalšie smerovanie súboru a formulovanie vlastnej poetiky.

Výborný text Zuzany Ferenczovej a Antona Medowitza CANDYCRUSH.SK uviedlo ružomberské divadlo RosArt ako tretiu súťažnú inscenáciu. Režisérke Marianne Stančokovej sa podarilo vytvoriť inscenáciu, ktorá sa stala ďalším z vrcholov 56. Palárikovej Rakovej. Režijne, herecky a scénograficky vyvážená inscenácia sa odohráva počas jedného víkendu v novostavbe bytovky v hlavnom meste. Sledujeme monológy a krátke vzájomné interakcie štyroch hrdinov, spoznávame ich život plný samoty, zlyhaní a odcudzenia, ale aj ich radosti, humor a túžbu vyjsť z ulity. Vyjsť zo svojej komfortnej zóny a nebyť sám. Vnútorné monológy a zúfalé výkriky ľudskej samoty sa navzájom prelievajú do seba ako rieka, symfónia intimity. Štvorica mladých hercov podáva uveriteľné a plastické výkony. Režisérke sa podarilo využiť kvalitný text naplno a naplniť ho spolu s hercami prirodzeným konaním, ktoré dotváralo symfonický obraz celej inscenácie.

Ďalšie súťažné predstavenie odohrali ochotníci z Divadelného súboru Daxner z Tisovca. Vybrali si známu hru Stanislava Štepku Materské znamienko. K spolupráci si privolali profesionálneho režiséra Michala Spišáka. Prepojenia ochotníkov s profesionálnymi divadelníkmi priniesli v minulosti pozoruhodné divadelné počiny, ktoré sa zapísali do histórie slovenského divadla. Súbor Daxner disponuje vyzretými hercami a režisér Michal Spišák má súboru určite čo odovzdať. Napriek týmto faktom sa podľa názoru odbornej poroty nepodarilo prekonať úskalia, ktoré zo sebou výber hry Stanislava Štepku prináša. Radošinské naivné divadlo je na Slovensku fenomén, ktorý desaťročia prináša originálnu insitnú poetiku spojenú s ľahkosťou, nostalgiou a humorom. Štepkove hry sú však ťažko prenosné, čo sa v tomto prípade potvrdilo. Inscenácia sa začína zaujímavo: do prázdneho priestoru herci prinášajú nábytok, dvere a stôl. Diváci sú svedkami výbornej etudy ako cez postavenú zárubňu a dvere nevedia postavy do hracieho priestoru dostať stôl. Problém však nastáva, keď sa ďalej s koncepciou hromadenia vecí, prípadne postupného vyprázdňovania priestoru v inscenácii nepracuje. Tisovecká inscenácia do veľkej miery odhaľuje rezervy Štepkovho textu a chýba jej dynamika, nadhľad, hravosť. Napriek tomu, v predstavení bolo niekoľko pozoruhodných výkonov, ktoré odborná porota ocenila. Zhodla sa však v názore, že väčšia odvaha v narábaní s predlohou a prispôsobenie textu súboru by inscenácii pomohli.

Ďalším z vrcholov prehliadky bola inscenácia Zem Divadelného súboru Tretiaci. Za tajomným názvom súboru sa skrývajú študenti Súkromného hudobného a dramatického konzervatória v Martine pod pedagogickým vedením Pavlíny Musilovej a Viktórie Homolíkovej. Študenti poňali slovenskú klasiku z pera Vladimíra Hurbana Vladimírova invenčne a neklasicky. V jednoduchej a funkčnej scéne s minimom nábytku a rekvizít vymedzenom len lepiacou páskou sa odohráva príbeh lásky, zábavy a útrap každodenného života. Zem je štylizovaná inscenácia s dôrazom na pohyb a vypracovanie jednotlivých etúd. Študenti pod vedením režisérky Pavly Musilovej vytvorili na základe klasického textu pohybovú štúdiu, kde sa herečky striedajú v stvárnení hlavných postáv prostredníctvom kostýmového náznaku. V dokonale režijne komponovanom tvare sa venujú bežným denným rituálom – hádkam, česaniu vlasov, tancu, práci. Je to zároveň skvelá pedagogická práca, ktorá bude v budúcnosti základom ďalšieho umeleckého smerovania mladých hercov a zároveň svojbytný divadelný tvar, ktorý by mohol Slovensko reprezentovať aj na medzinárodnej úrovni.

Poslednou súťažnou inscenáciou bola hra Jána Chalúpku Všetko naopak. V réžii Matúša Oľhu sa v nej predstavil Divadelný súbor Jána Chalúpku z Brezna. Ochotníci z Brezna sú v našich vodách živou legendou. Jeden z najstarších súborov disponuje skvelými hercami a už 100 rokov sa radí medzi najlepšie na Slovensku. Roky sa hrdo hlási k odkazu Jána Chalúpku, ktorého meno nosí vo svojom názve. Režisér Matúš Oľha patrí k naslovovzatým odborníkom na slovenskú klasiku. Spojenie skúseného režiséra so zrelým súborom z Brezna prinieslo už neraz pozoruhodné výsledky. Matúš Oľha sa rozhodol poňať Chalúpkovu hru Všetko naopak ako divadlo na divadle, kde je doslova všetko naopak. Predloha nesie v sebe mnohé úskalia, s ktorými sa museli inscenátori vyrovnať. Už len fakt, že podstatná časť hry je v maďarčine, objasňuje zvolenú koncepciu inscenácie. Na úvod inscenácie vychádza na proscénium šepkárka a uvádza divákov do deja. Jednotlivé scény sú prerušované vysvetleniami rôznych maďarských výrazov, inscenovaných kabaretným spôsobom alebo dokonca poňatých ako módna prehliadka. Pôsobivá je hudba a rytmizácia inscenácie, ktorú herci vytvárajú priamo na javisku. Scény hry idú odzadu a občas sú prerušované vstupmi šepkárky. Všetko je priznané, šepkárka sedí priamo na javisku a občas prerušuje a opravuje texty hercov. V tejto koncepcii vzniká zaujímavá, hoci tiež často nekompaktne pôsobiaca inscenácia, ktorá občas naráža na prílišnú nezrozumiteľnosť. Jednotlivé ozvláštnenia, povedané slovami Petra Scherhaufera – atrakcióny, miestami retardujú dej a chod inscenácie. V každom prípade ide o odvážne a originálne uchopenie klasiky, ktoré však naráža na ťažšiu komunikatívnosť a zrozumiteľnosť.

56. Palárikova Raková priniesla nádej do budúcnosti slovenského ochotníckeho divadla. Všetky spomínané inscenácie spájala ambicióznosť, originalita a odvaha tvorcov vypovedať o stave súčasného sveta prostredníctvom divadla. Za to im patrí obrovská vďaka.

PR ’24: Podnetné názory študentov

Text: Katarína Šulganová

V rámci 56. ročníka Palárikovej Rakovej tradične pracovala okrem odbornej poroty aj laická porota mladých, ktorú tvorili ju študenti Gymnázia Jozefa Miloslava Hurbana v Čadci. Na návrh študentskej poroty sa každoročne v rámci festivalu udeľuje ako jedna z hlavných cien aj Cena Kysuckej kultúrnej nadácie, ktorá sídli v Bratislave a dlhodobo je partnerom Palárikovej Rakovej.

V závere hodnotenia a analýzy predstavení na základe hlasovania zvíťazila u študentskej poroty inscenácia V. H. Vladimirova Zem v podaní DS Tretiaci v réžii Pavly Musilovej.

Porota mladých má a plní v rámci prehliadky významnú úlohu a stala sa trvalou súčasťou Palárikovej Rakovej. Odráža vnímanie a prijímanie divadla a umenia mladých divákov a je pre ich osobnostný rozvoj, ako aj pre prehliadku i divadlo samotné veľmi dôležité.