Už päťdesiaty siedmykrát sa konal obľúbený Medzinárodný festival poézie v českom Valašskom Meziříčí. Neobyčajnú atmosféru festivalu a silu prítomného okamihu sme si opäť vychutnali v októbri. 28 recitátorov a recitátoriek z Českej republiky a 14 zo Slovenska sa už tradične stretlo v priestoroch M-klubu, aby si zmerali sily, diskutovali spolu s odbornou porotou^[1] na hodnotiacich seminároch a užili si pestrý sprievodný program (koncerty, divadelné predstavenie a i.).

TEXT: Martina Koval Majerníková

FOTO: Zdeněk Smolka

Prečo nás neprestanú baviť počúvať interpretácie už napísaných literárnych diel známych i menej známych autorov? Dôvody sú rôzne. No isté je, že každé literárne dielo znovu ožíva prostredníctvom interpreta, ktorý môže autorovo posolstvo rozozvučať a odovzdať ďalej. Pomocou dobrého prednesu dielo nástojčivejšie komunikuje, podnecuje našu myseľ a zmysly, apeluje na naše city. Vytvára onú mrazivú jedinečnú, neopakovateľnú chvíľu medzi interpretom a poslucháčom, akú len dokáže vyčarovať efemérne umenie.

1. kolo súťaže: Sľubný začiatok

V dramaturgii minulého ročníka festivalu akosi nástojčivejšie rezonovala naratívnosť a už v prvom kole bolo jasné, že napriek nižšej účasti mala súťaž, čo sa týka kvality umeleckých výkonov jednotlivcov, vzostupnú tendenciu. Tento rok bol o čosi skúpejší na „wau“ efekt v druhom kole, no dramaturgia bola ako každý rok veľmi pestrá.

V prvom kole v prvej kategórii rezonovali interpretácie pripomínajúce rozprávanie autentických príbehov s príchuťou osobných skúseností. K najvýraznejším recitátorom tejto skupiny patrili Matúš Kušík (SR) s textom Ľuba Dobrovodu Smutný nespievam a Marie Luisa Marešová (CZ), ktorá bola za text Diane di Prima Noční můry odbornou porotou vysoko hodnotená a stala sa víťazkou prvého kola. Vysokým počtom bodov boli hodnotení i Alexandra Hornáková (SR) či František Souček (CZ). Ďalšou výraznou líniou prvého kola prvej kategórie boli interpreti, ktorí siahli po literárnych predlohách s nadčasovou témou a filozofickými presahmi. „Hviezdili“ najmä dvaja slovenskí interpreti. „Pred nami čosi bolo, po nás bude tiež,“ – toto posolstvo nechal v poslucháčoch doznievať Martin Ketmann, ktorý si vybral ukážku z diela Snežienky a biblie od Jozefa Urbana. Hlbokým vnútorným zásahom bola veľmi sústredená sugestívna až mrazivo aktuálna výpoveď Hany Hvozdíkovej (SK) prostredníctvom kvalitnej montáže básní Jozefa Mokoša a Wisławy Szymborskej Hladový tábor pod Jaslom.

Spoločný menovateľ pre najlepšie prednesy v druhej kategórii bola jednoznačne výborná práca s publikom, adresná komunikácia, jasne kladené otázky. Medzi najlepších interpretov sa zaradil Alexander Koukol (CZ) s Monologom Huga od Václava Havla. Alexander má zmysel pre abstrahovanie humoru z absurdných obrazov, ktoré chcú veľavravne komunikovať, no zároveň sú vo svojej podstate nezmyselné. Zmysel v nezmysle dokázal interpret nájsť vďaka koncentrovanej analytickej práci s textovou predlohou. Veľký potenciál vidím v interpretovom presnom pointovaní a vrstvení jednotlivých pasáží. Skvele pracoval s publikom, vťahoval ho do deja, výborne artikuloval slovné hračky. Jeho tematická výstavba prednesu bola precízna a nedovolila nikomu ani na chvíľu myšlienkami odísť. Mal aj skvelú technickú prípravu, ktorá netrčala, naopak, temporytmické a dynamické zmeny, prípadne náhle strihy v interpretácii pôsobili prirodzene, akoby vychádzali z momentálnej situácie rodiacej sa na javisku. Spôsob výkladu, aký si interpret zvolil, jasne korešponduje s poetikou absurdnej drámy. Nicole Heismanová (CZ) očarila málo známou rómskou ľudovou poéziou O mrtvém milenci. Tento rok nás presvedčila, že rada baví publikum a vie pracovať so štylizovanými polohami, hyperbolou či čiernym humorom. Výrazná žena, vždy hrdo prezentujúca vlastný názor, ktorá každoročne zdoláva nové recitátorské výzvy, je Martina Mašková (SK). Tento rok vystúpila zo svojej komfortnej „preštylizovanej“ zóny, aby sa pokúsila o silné zvnútornenie. V prvom kole zasvietila aj Terézia Pravdová (SK), ktorá si za interpretáciu básní slovenského básnika Erika Ondrejičku z knihy Na vnútornej strane viečok odniesla z festivalu Cenu starostu mesta Valašské Meziříčí. Doménou umeleckého prednesu Terézie Pravdovej je práca s obrovskou škálou emocionality, ktorú veľmi dôsledne dávkuje, je striedma vo výrazových prostriedkoch, no vidí básnické obrazy svojím vnútorným zrakom a verbálne ich doslova zhmotňuje v priestore. Vytvára mrazivú atmosféru, ktorou zaplaví celý priestor. Básne Erika Ondrejičku tak ako ich interpretácia Pravdovou sú presiaknuté ľudskosťou, vľúdnosťou, jemnocitom a nekonečným hľadaním pravdy. Pravdová hľadala a objavovala svoje ženské dozrievanie a „verše, čo možno ani nie sú z tohto sveta“.

2. kolo súťaže: Jednoduchosť na pozadí zložitej cesty

Zo Slovenska sa dostalo do druhého kola celkovo 11 a z Česka 12 interpretiek a interpretov. Ako prvý vyštartoval Samuel Zheng (CZ), ktorý nám pomasíroval bránice, a jeho prednes textu Mariana Pallu Kdyby byl krtek velkej jako prase získal Cenu Vladimíra Justla. Barbora Rožnayová (SK), Andrej Rácz (SK) a Fedor Štít (SK) zápasili s ťažkými témami, ktoré publikum neohúrili, ba dokonca ho nechali chladným. Smutný apel nasadený od začiatku do konca negradoval, neprinášal ani predlohou podsúvané zvraty alebo prekvapenia. Miestami nebolo možné dešifrovať, prečo si dané texty recitátori vybrali a čo cez ne chceli povedať. Tento problém mala v druhom kole aj Alexandra Hornáková (SK), ktorá nevyužila dobrý štart v prvom kole. Báseň Paula Éluarda Zo dna priepasti interpretačne neoslovila, bola to hlavne sama recitátorka, ktorá nevedela, prečo volá z priepasti. Martin Kettmann (SK), naopak, nadviazal na svoj úspech a vybojoval si celkové tretie miesto. V jeho podaní Malá krajina (Gaёl Faye) v našej súčasnej spoločenskej kríze spôsobenej xenofóbiou nastavila nemilosrdné zrkadlo. Staval napätie, nastolil dilemy mladého človeka, ktorého ovláda strach. V druhej kategórii obsadila tretie miesto Martina Mašková (SK). Tak ako každý rok sa snažila poslucháčov chytiť do svojej siete slov, ktoré sa rinuli prirodzene, bez veľkých dynamických zmien, no ak k interpretke urobíte krok v ústrety, zistíte, že ukrýva v sebe nenapodobiteľnú poetiku. Jej Mozartiana od Vladimíra Holana imponovala najmä jasným vkladom v podobe významovej nadstavby veršov. Na druhom mieste skončila Nicole Haismanová (CZ), ktorá ostala verná rómskej poézii. Presvedčila publikum, že „otěhotněla ze škvarků“, ale aj skvelou prácou s hyperbolou, svojským humorom, premyslenou štylizáciou a rozprávačským talentom. Krehká žena ostala sama sebou, do výbušnej Rómky sa štylizovala len v expresívnych polohách. Magická atmosféra pri sviečke, ktorú Nicole priniesla, pripomínala staré časy, keď jedinou neotrasiteľnou pravdou bola rozprávka. Cenu Jiřího Demla si odniesol Lukáš Frankovič (SK) za prednes textu Pavla Suržina Spln duše. Bola to interpretácia postavená na logickom členení básne, so striedaním bohatej škály výrazových prostriedkov, založenej skôr na rozumnom výklade posolstva ako na vonkajšom efekte. Lukáš disponuje zvučným a dobre posadeným hlasom a na javisku pôsobí prirodzeným a uvoľneným dojmom.

V prvej kategórii sa víťazkou stala Hana Hvozdíková (SK). Prednes montáže básní africkej poetky Titilope Sonuga a macedónskej spisovateľky Nikoliny Andovy Šopovej s názvom Dozrievanie priniesol nevšednú dramaturgiu a zrelé až archetypálne úvahy o životnej ceste ženy. Hanina výpoveď bola pravdivá a ľudská. Ticho kričala všetko, čo vnútorne prežívala, ale zároveň jasne pointovala a precízne pracovala s dôrazom. Recitátorke vyhovuje komorný priestor, jej doménou sú filozoficko-metaforické diela, ktoré si intímnu atmosféru priam žiadajú, ľahko sa však môže stať, že sugestívna výpoveď Hany Hvozdíkovej nezasiahne poslucháčov v poslednom rade sály, pretože intenzita hlasu, s ktorou pracuje, nie je dostatočná. V druhej kategórii sa stal jasným víťazom Alexander Koukol, ktorý neohúril tak ako v prvom kole, no predsa ponúkol inú polohu. Tichší prejav, naplnené pauzy, intenzívne vnímanie publika nepokazili výpoveď plynúcu z básní Jiřího Ortena.

Ak mám pomenovať silné a slabé stránky tohtoročných umeleckých výkonov, musím upozorniť, že sa našli recitátorky či recitátori, ktorí rýchlo prebehli celým textom, akoby nemali jasno čo, komu a hlavne ako povedať. Časté snahy o vytváranie pochmúrnych atmosfér s tragickým nádychom stratili svoju váhu, či už bez hĺbky zmyslu povedaného, alebo jednoducho slabou technickou prípravou, ktorá sa zakladá na správnej dychovej opore či pregnantnejšej artikulácii najmä v rýchlom temporytmickom nasadení. Niekedy zasa zásadné vnútorné motivácie neprešli k poslucháčovi v dôsledku poddimenzovanosti verbálneho prejavu. Možno je kľúčom k zdarnému odovzdávaniu myšlienok správne načasovanie. Čas, ktorý cíti recitátor či recitátorka, je iný ako čas, ktorý potrebuje na vnímanie poslucháč či poslucháčka.

Tohtoročný festival ma oslovil predovšetkým úspešnými pokusmi o povýšenie textových predlôh. Víťazi druhého kola potvrdili, že ak recitátor prechádza dlhú a svedomitú cestu hľadania a objavovania nuáns v diele, nepotrebuje sa nasilu štylizovať do rôznych polôh ani neustále striedať vonkajšie výrazové prostriedky. Stačí sprostredkovať cez slová autora svoju pravdu, jedinečný pohľad na svet. Pre tieto vzácne okamihy sa oplatí dobre počúvať. A ďakujem, že ich bolo veľa.

1. Tohtoročná porota: Soňa Pariláková, predsedníčka (SK), Aleš Vrzák (CZ), Peter Milčák (SK), Libor Vacek (CZ), Martina Koval (SK), David Kroča (CZ) a Nina Martínková (CZ). Náhradníčky: Martina Longinová (CZ) a Renata Jurčová (SK). ↑