Aký odrazový mostík majú recitátori a recitátorky alebo pedagógovia a pedagogičky, ktorí práve začínajú s umeleckým prednesom? Od koho a ako by sa mohli učiť, inšpirovať sa? Na Slovensku máme širokú paletu „recitačných škôl“, ktoré vychovali stovky recitátorov a recitátoriek. Oslovili sme preto vybraných zástupcov, aby sa s nami podelili o svoje vnímanie umeleckého prednesu, ale i tvorivé riešenia a nápady.

TEXT: anketu zostavila Renata Jurčová

1. Čo je podľa vás prednes?
2. Ako by ste charakterizovali svoju tvorbu?
3. Ako prednes tvoríte a čo v ňom považujete za najdôležitejšie?
4. Ktoré témy vás najviac zaujímajú a kde zháňate texty?
5. Je nutné pri výbere poézie či prózy pre deti a mládež hľadať nový jazyk? Oceňujú napríklad nonsens, absurditu?
6. Zmenila práca s deťmi na umeleckom prednese váš pohľad na literatúru?
7. Máte vy osobne recitátorské skúsenosti?
8. Ako by sme mali vychovávať k poetickému vnímaniu?
9. Pokračujú vaši žiaci či žiačky v umeleckom prednese?

1. Prednes je pre mňa subjektívna, často až intímna výpoveď recitátora prostredníctvom textového materiálu, ktorý ponúka autor textu.
2. Živý, otvorený, aktívny dialóg s recitátorom, snaha o vykročenie zo svojej komfortnej zóny i za cenu porušenia zaužívaných, overených mechanizmov a pravidiel, posúvanie hraníc recitátorskej zručnosti, pokora voči autentickosti výpovede.
3. Tvoríme ho pomaly, niekedy s pokorou, niekedy odvážne a drzo, niekedy ťažko a dlho sa trápime, niekedy ľahšie, akoby to šlo samo, ale vždy v otvorenom dialógu s recitátorom a s rešpektom k jeho pohľadu na text, na tému, na jeho postoje a skúsenosti.
4. Témy, ktoré reflektujú dianie v spoločnosti, ale i odkrývajú vnútorný zápas mladého človeka, jeho hľadanie odpovedí na otázky: kto som, aké hodnoty sú pre mňa dôležité, aká bude moja budúcnosť, budúcnosť mojej krajiny, ako sa pozerám na svoju minulosť…?
5. Moji recitátori radi siahajú po absurdných textoch, absurdita je pre nich prirodzenou pôdou, na ktorej sa radi pohybujú. Dáva im priestor na štylizáciu, väčšiu expresivitu výrazových prostriedkov, humor, jazyk nonsensu je pre nich prirodzenejší ako napríklad klasika, aj keď občas siahneme aj po takom texte.
6. Neviem… to asi nie, myslím, že skôr je to naopak, že mnohé deti, ktoré mali k literatúre vlažný vzťah, začali prostredníctvom tvorby na hodinách umeleckého prednesu objavovať autorov, silu literatúry a nachádzať si k nej pozitívny vzťah.
7. Priamu skúsenosť s umeleckým prednesom mám ešte ako študentka na základnej, strednej a neskôr i na vysokej škole. Počas pedagogickej praxe som na tej druhej strane, ale som rada, že viem, čo cíti recitátor, keď sa postaví pred obecenstvo.
8. Áno, pokračujú ako pedagógovia na stredných školách či ZUŠ-kách: Eva Hanušová, Kristína Šimková, Zuzana Strnátová, Juliana Svítková.

Marica Šišková, ZUŠ Jozefa Rosinského v Nitre

1. Vnímam ho ako umenie kontaktu človeka s človekom, a to prostredníctvom svojho výkladu literárneho diela pútavým a autentickým spôsobom. Zároveň aj ako odovzdanie zážitku a asociácií, ktoré vznikli pri čítaní literárneho diela alebo jeho časti, ktorá nesie silné posolstvo.
2. Vo svojej praxi som sa pokúšala recitátora naladiť na vybraný text, objavovať spoločne s ním spojitosti medzi predlohou a jeho osobnými životnými skúsenosťami. Snažila som sa odovzdať aj svoj vlastný čitateľský zážitok. S radosťou som sa púšťala aj do využívania mimojazykových výrazových prostriedkov (práce s rekvizitou, kostýmom, rytmizáciou).
3. Veľa času venujem výberu textu. Musí nadchnúť mňa, ale i recitátora, aj keby ešte všeličomu nerozumel. Text, ktorý ho najviac láka, si vypočujem v jeho prvom čítaní, skúmam, či spolu ladia. Vyzývam ho k tomu, aby našiel časť textu, ktorá sa mu najviac páči. Zaujíma ma prečo. Aj ja poviem, ktoré miesto je pre mňa najdôležitejšie alebo najmilšie. Od momentu, keď sa recitátor rozhodne pre text, pracujeme s dvomi kópiami už prepísaného textu, robíme doň poznámky. Najskôr sa venujeme správnej výslovnosti, pri čítaní celého textu si vyznačíme problémy. A zároveň sa rozprávame o posolstve, významovo najdôležitejšej časti, o podtextoch a súvislostiach častí textu s osobným životom recitátora. Ako prvú pasáž pri práci s výrazom si veľakrát vyberáme miesto, ktoré recitátora niečím láka, páči sa mu. Skúšame rôzne výrazové možnosti a varianty. Hlavne u mladších recitátorov si aj zahráme v priestore nejaký motív alebo analogickú náladu. Potom už obyčajne začíname pracovať od úvodu textu postupne po malých častiach. Snažím sa upozorňovať na prirodzenosť výrazu, na hlasový neutrál, na to, aby recitátor sledoval myšlienku, jej vývoj, a nie interpunkciu či verše. Pri próze okrem toho najviac upozorňujem na vyjadrovanie vlastného postoja k motívom, ktoré recitátor hovorí za rozprávača, ale aj na to, aby vyjadroval vzťah k postavám, za ktoré rozpráva v dialógoch. Dokonalé zvládnutie pamäti potom býva záverečnou časťou práce s textom. V závere už pracujeme s dynamikou a s kompozíciou celku tak, aby sme nezabudli na najdôležitejšiu pasáž ani pointu.
4. Celé roky mám bližšie k poézii. V nej ma osloví viac ako téma nový, nečakaný pohľad na svet, ľudí, vzťahy, osloví ma sila myšlienok, zvukovosť, rytmické kvality. Vo veršoch pre deti hľadám obraznosť, výstižnú pointu. Mám svoj vlastný archív textov, ktoré som už lektorovala, ale aj takých, ktoré čakajú na svojho recitátora.
5. Určite zmenila. Začala som si uvedomovať rozdiel medzi textami, ktoré sú hodnotné, ale nie sú napriek tomu vhodné na zvukové stvárnenie, na komunikáciu s publikom formou umeleckého prednesu. Hlavne ak im chýba nejaký vývinový oblúk, napätie a záverečné rozuzlenie či katarzia.
6. Spájam to s vnímaním krásy sveta, ale aj krásy jeho umeleckého stvárnenia. Prostredníctvom metafory, nepriamo. Cesta k tomu vedie podľa mňa postupne, prostredníctvom hry a tvorby a cez fundovaného človeka. Pre mňa v tomto bola pred viac ako 40 rokmi objavom tvorivá dramatika.
7. V ZUŠ-kách pripravujú svojich žiakov Jana Mikitková (ZUŠ, Bratislava), Miroslava Lauffová (ZUŠ, Košice), Anna Ledžinská (ZUŠ, Michalovce) a Antónia Bendíková (ZUŠ, Smižany). Soňa Pariláková viedla recitátorov na vysokej škole v Prešove, vedie semináre o umeleckom prednese a pôsobí v odborných porotách pre umelecký prednes.

Eva Jacevičová, LDO ZUŠ na Mierovej ul. v Humennom, v súčasnosti na dôchodku

1. Tvorba prednesu mi trvá aj niekoľko mesiacov. Neviem pripraviť kvalitný prednes za krátky čas. Najskôr musím poznať osobnosť recitátora. Ak iba začína s prednesom, pracujeme najskôr na technike, výslovnosti, prozodických vlastnostiach, emócii atď., potom vyberáme text. Áno, s výberom pomáham, podsúvam umelecké texty, učím recitátora, podľa akých kritérií si má vybrať text. Povieme si o autorovi, kedy napísal text a čo ho k tomu viedlo. Rozoberáme text z rôznych hľadísk, a až keď vidím a cítim, že recitátor text pochopil a vnútorne ho prijal, začínam pracovať na prednese. Stáva sa mi, že niekedy meníme text. Recitátor ho síce pochopil a prijal, ale ešte nemá dostatok recitačných skúseností ani zručností na to, aby ho zvládol. Veľký problém býva veľmi často emócia. Recitátora treba emočne otvoriť a to trvá dlhší čas. V poézii často pristupujem k montáži. Dlhších básní na prednes je málo. Problém mám hlavne v 3. kategórii.
2. Myslím, že ani nie. Mama bola učiteľka a odmalička som bola vedená k čítaniu umeleckej literatúry. Možno moje skúsenosti s prednesom ma naučili dívať sa na svet detskými očami.
3. Začala som ako 4-ročné dieťa vítať deti do života. Potom som recitovala na všetkých školských akciách, závodných konferenciách, oslavách MDŽ a pri iných príležitostiach. Na súťaži som nikdy nebola, lebo som ráčkovala a ráčkujem doteraz. Tak si teraz cez svojich recitátorov plním svoje sny.
4. Ak dieťa vidí, že hľadáte poetiku v každodennom živote, celkom prirodzene to od vás preberie. Učiť ho v texte hľadať druhý aj tretí plán, nechať ho napríklad kresliť text, ktorý recituje, dokončiť ho podľa vlastnej fantázie… Dať mu priestor na vyslovenie vlastného názoru.

Zuzana Demková, ZŠ s MŠ J. Vojtaššáka v Zákamennom

1. Prednes je výsostne osobná výpoveď človeka, v ktorej sa odhaľuje z vlastných emócií a siaha až na dno svojej duše. Čosi ako láska, lebo život by bol bez neho smutný, nudný… a tiež čosi ako život na inej krajšej planéte.
2. V tvorbe pre deti je dôležitý vzťah obrazu a slova. Bez obrazu by bolo slovo iba prázdnym memorovaním, nie umením. Preto je taký veľký rozdiel medzi školským prednesom a detským prirodzeným či umeleckým prednesom. V tomto ma ovplyvnili mnohí ľudia, či už recitátori, porotcovia, alebo lektori. Najviac však môj lektor, neskôr spoluporotca Marcel Šustek. Okrem toho, že bol skvelý recitátor, pri hodnotení v porote si cenil novátorské typy prednesov, miloval literatúru, vždy vedel poradiť pri výbere textov.
3. Nemám rada prvoplánové texty zamerané na poučovanie či násilný humor a zosmiešňovanie postáv. Mrzí ma, že deťom sa takáto literatúra často páči. Ako nám však zdôrazňovali lektori – „najkvalitnejší text na prvé prečítanie či počutie nepochopíš“. Preto hľadám texty v knižniciach, nakupujem v Artfore, no najviac milujem antikvariáty a znovuobjavovanie starých textov. Poézia je mojou srdcovkou. Z pohľadu výberu textu na prednes často badám nedostatok novej kvalitnej literatúry, napríklad v druhej kategórii poézie.
4. Moja prvá skúsenosť s prednesom sa udiala za veľmi dramatických okolností v pionierskom tábore. Mala som asi 7 rokov a veľmi som chcela vystupovať a recitovať, tak som si vymyslela básničku, napísala som si ju paličkovým písmom na papierik, ktorý som od nedočkavosti celý pokrkvala. Keď som vystúpila na pódium pred celým táborom, text som od trémy zabudla, priniesli mi dotrhaný papierik, z ktorého som sa za hurónskeho smiechu divákov snažila niečo vydolovať… Nakoniec ma odmenili obrovským potleskom, mysleli si, že to mala byť vtipná scénka. Ktovie, možno takáto skúsenosť sa stala pre mňa motiváciou pokračovať a učiť sa aj na vlastných chybách. Na základnej škole som ako samouk skúšala recitovať na rôznych súťažiach, najväčší úspech som však dosiahla v okresnom kole Puškinovho pamätníka pod tvrdým vedením pani učiteľky Hermanovej (mamy redaktora Patrika Hermana). Za gymnaziálnych čias mala naša generácia šťastie na recitátorskú školu počas tvorivých víkendových sústredení na Zochovej chate, kde sme sa pred krajskými súťažami stretávali a učili sa pracovať s vybraným textom a prednesom pod vedením skúsených lektorov (Ernest Weidler, Ján Kamenistý, Mikuláš Fehér, Vladimír Sadílek, Martin Porubjak, Marcel Šustek, Ivan Kováč a i.).
5. Niektorí pripravujú žiakov na prednes na ZUŠ-kách v LDO (Miroslav Mihálek, Brian Brestovanský a i.). V minulosti boli úspešné recitátorky aj mojimi kolegyňami (Martina Justusová, Andrea a Petra Blesákové, Katarína Chovančáková, Diana Myšáková Gáliková) a taktiež pripravovali recitátorov na prednes. Aj keď sa naše cesty rozdelili, stále sa o prednes zaujímajú a občas i niekoho pripravujú.

Blanka Blesáková, ZUŠ Mikuláša Schneidera-Trnavského v Trnave

1. Prednes je prirodzené rozprávanie. Keď mám pocit, že recitátor zažil to, čo prednáša. Pocit, že recitátor svoju výpoveď povedať musí. V modernej poézii je prednes prednesom vtedy, ak mám pocit, že to, čo mi recitátor priniesol, sa ma bytostne dotýka. Alebo sa ma aspoň bytostne dotýka fakt, že sa to bytostne dotýka recitátora. Prednes je poézia a próza života prenesená na javisko.
2. Rád robím originály. I keď pri tých približne tridsiatich prednesoch ročne je to dosť ťažké. Vždy sa snažím, aby si recitátor text nanovo vyškrtal podľa seba. Rád viem presne, čo si recitátor pri prednese myslí. Aj v pauzách. Možno najmä v pauzách. Deti hovoria vždy to, čo zažili, to, čo majú pred očami. Často v prednese ten obraz vypnú. Veď pred očami nemajú zážitok, ale diváka. Úlohou lektora je zapnúť im ten obraz aj v prítomnosti diváka.
3. Dám len jednu zložku, ktorá pre mňa vyčnieva nad iné. Pauzu. Ak je naplnená predstavou, zmení farbu hlasu. Alebo predznačí melódiu. Ovplyvňuje tempo aj rytmus prednesu. Urobí bodku za emfázou. A hlavne dá priestor recitátorovi, aby premýšľal.

Matej Čertík, ZUŠ Jozefa Kresánka v Bratislave

1. Ak sa rozprávam so žiakmi o prednese, často hovoríme o tom, že recitátor je ten, kto prináša cudzí text divákovi spôsobom sebe vlastným. Prednes je teda most spájajúci umelecký text s divákom a poslucháčom, pričom architektom i staviteľom tohto mosta je recitátor.

3. Často zbieram texty „do šuplíka“ a čakám, že sa objaví niekto, komu by som mohla konkrétny text ponúknuť. Niekedy text „skladujem“ aj niekoľko rokov, aby sa dostal k tomu pravému. A občas sa stane aj to, že recitátor ponúkaný text neprijme, resp. si vyberie iný text. Súlad recitátora a textu považujem za jednu z najdôležitejších okolností, ktoré tvoria základ pre dobrý prednes. Ak recitátor chce „prijať text za svoj“, nasleduje spoločné čítanie a analýza textu, ktorú často prepájame s osobnými skúsenosťami recitátora, jeho postojmi, ale aj dianím v okolitom svete (hlavne u starších recitátorov). Väčšinu prozaických textov skracujeme, poéziu zasa občas montujeme alebo skladáme. K úpravám textu (samozrejme, nie svojvoľným) občas dochádza aj pri detailnej práci, keď sa ukáže, že veta neplynie alebo bol zmysel textu nechtiac posunutý. To je fáza, keď hľadáme kľúč k textu, analyzujeme vetu po vete (niekedy slovo po slove) a hľadáme cesty, ktoré by viedli k napĺňaniu toho, čo by chcel recitátor odovzdať divákovi, teda k tomu, aký je jeho interpretačný zámer.

1. Medzi témami nemám vymedzené také okruhy, ktoré by ma zaujímali menej alebo viac. Priebežne sledujem ponuky vydavateľstiev, vyhľadávam zaujímavé tituly, snažím sa veľa čítať a často sa pristihnem pri tom, že pri čítaní premýšľam aj o tom, aké sú „prednesové dispozície“ práve čítaného textu. Čítam viac beletrie a kníh pre deti a mládež než poézie, pretože tú si potrebujem dávkovať po menších dúškoch. A som vďačná aj za relácie venované literatúre, ktoré vysiela Slovenský rozhlas (hlavne Rádio Devín).
2. Ak sa deti stretnú s niečím novým a pre ne ťažko uchopiteľným, prvé reakcie nie sú práve nadšené. Ak sa však dajú presvedčiť, že stojí za to podniknúť dobrodružstvo objavovania nového textu, zväčša prichádza radosť a pocit zadosťučinenia. Ak prednes prijmú a ocenia ho diváci, je to bonus navyše a motivácia nebáť sa ísť nevyskúšanou cestou aj druhý raz.
3. Nie všetci máme dar pomenúvať veci, deje a javy okolo nás poetickým a osobitým jazykom. Preto stále presviedčam seba i svojich žiakov, že sa oplatí byť poézii nablízku a zažívať s ňou malé zázraky, pretože tých je v našich životoch čoraz menej. Univerzálny návod na výchovu k poetickému vnímaniu nemám, najdôležitejšie je však asi prekonať strach z niečoho, čomu spočiatku nerozumiem, a objavovať v napísanom svet naokolo i seba samého.

Alena Váradyová, ZUŠ pri Spojenej škole na Letnej ul. v Poprade

Celé odpovede, ako aj ďalší respondenti budú od roku 2023 uverejnení na webovej stránke www.mojeumenie.sk.