OBZRETIA ZA FESTIVALMI ROKA 2023
Celonárodný festival kresťanského divadla Gorazdov Močenok
23. – 30. júl 2023, Močenok
Významný stredoveký estetik Hugo od sv. Viktora opisuje v svojom diele fenomény pravdy, dobra a krásy. Fascinovaný ich vzájomným prepojením charakterizuje ich v diele O troch dňoch, kde naznačuje, že tieto kategórie – substancie bytia sa utvárali v určitom časovom úseku a procese a nie je vôbec naporúdzi zľahčovať ich vznik a bezprostredné vzťahy. Celoslovenský festival kresťanského divadla Gorazdov Močenok sa usiluje napĺňať vnútorné posolstvo týchto myšlienok.
Kresťanské divadlo je v najlepšom slova zmysle divadlo, ktoré hovorí o hodnotách. Ponúka ich nielen prostredníctvom obsahu, ale rovnako aj prostredníctvom estetickej a formálnej úrovne, t. j. naplnenou divadelnosťou. Stavia na hodnotách, nebojí sa kritiky a odvažuje sa byť v svojej dobe prorockým viac než slovom – obrazom o ľudskom svete v čase, ktorý žijeme. Kresťanské divadlo sebazáchovne prahne po tom, čo v nádhernej metafore vyjadril aj Aurelius Augustinus: „Nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Bohu.“ Na tejto ceste, na ktorej napĺňame dar života, utekáme i navraciame sa k sebe samým. Opravdivé kresťanské divadlo sa nebojí hľadania, pochybnosti, stretávania sa s inými, ktorí vyznávajú iné hodnoty. Také divadlo a tvorcovia sa otvorene snažia a majú odvahu zdôvodniť svoju nádej. V neposlednom rade aj kresťanské divadlo a človek – tvorca v ňom sa prejavuje radosťou zo života, hrania. Prirodzene neobchádza tiež nadhľad, dokáže sa smiať a brať sa aj s rezervou. Dalo by sa povedať s Františkom z Assisi, že aj Kristus sa smial a prečo by mali byť kresťanskému divadlu a jeho tvorcom cudzie radosť a smiech. Kresťanstvo je v svojej najhlbšej podstate o tom, aby nás priviedlo k Bohu a prežívaniu láskyplných vzťahov.
Otváracím predstavením festivalu bola pohostinská inscenácia Teatra Colorato Sunset Boulevard. V prvom pláne pôsobí príbeh ako prepis filmu do divadelnej podoby, kde hlavnou témou je vyhorenie, lipnutie na „starých časoch slávy“ a strata akejkoľvek sebaúcty. V konzistentnej divadelnej metafore však možno vnímať pradávny biblický príbeh o Jánovi Krstiteľovi a Herodias , ktorá chce najmä opäť vyplniť vlastnú prázdnotu prostredníctvom manipulácie až likvidácie druhého.
Svojráznu a divadelne nápaditú metaforu o podobe pretvárky, ktorá sa maskuje do podôb pravdy, ponúkla inscenácia Divadla Na skok z Raslavíc s názvom Mária Stuart. Pravda sa v sofistickom ponímaní mení na subjektívnu veličinu. Nie je podstatné, kto pravdu má, ale kto svoju pravdu dokáže presadiť a argumentmi o nej presvedčiť. Inscenácia Mária Stuart odkrýva v nejednom obraze obludnosť tejto subjektívnej hry poloprávd. Režisér, herec i dramaturg v jednej osobe Martin Bašista vytvoril kompaktný celok. Striedal a menil v ňom identity postáv mužov i žien a vťahuje divákov do špirály priandelovského hľadania tej-ktorej postavy. Zhmotňuje Schillerov príbeh dvoch kráľovien – Alžbety a Márie v zápase o vlastné prežitie. Ústredné postavy aj ich intrigánske správanie prinášajú osobitý obraz nielen ich vnútorného sveta. Inscenácia má niekoľko miest, v ktorých ťažkopádne zápasí s temporytmom. Dalo by sa zjednodušene povedať, že všetci hrajú všetko. Nie je to však nijako náhodné, ale umelecky cielené. Bašista takto vytvára nové neočakávané súvislosti a prekvapivé možnosti vzťahov, postáv. Odhaľuje vnútorný svet Schillerovho príbehu, ktorý by sme si možno pri čítaní veršovanej drámy nemuseli všimnúť. Inscenácia je sugestívna a presvedčivá vo chvíľach, keď režisér pracuje s jasne komponovaným divadelným obrazom. Napriek týmto pozitívam má niekoľko miest, ktoré sú nefunkčné, a to najmä tie, kde dochádza k novým výberom javiskovej postavy losovaním. Opakovanie spomaľuje temporytmus, ba neraz až retarduje dej. Zdá sa, akoby sa niekoľkokrát musela dynamika inscenácie doslova znovu zviechať z popola. Tieto pomyslené nové začiatky herci vytvárajú prostredníctvom hereckého strihu a vidno, že z mozaiky rôznych individuálnych výrazových hereckých prostriedkov sa im darí len veľmi zložito stvoriť postavu s charakterom. Tvorcom teda držím palce, aby sa nechali ešte väčšmi uchvátiť princípmi hravosti a našli pre inscenáciu jedinečnú neobjavenú neopakovateľnosť, ktorá divadelne sugestívne a temporytmicky vystuží inscenáciu. Pretvárka nemá charakter, ten má iba obeta a niekedy sme ňou my sami…
Druhý festivalový deň kvôli neúčasti DDS Bastriguly z Nových Zámkov pokračoval opäť inscenáciou východniarskeho divadelného súboru.
Monodráma Divadla Na skok z Raslavíc vytvorila nástojčivú divadelnú výpoveď o bytostnej túžbe po prijatí, ktorú chce naplniť každý človek. Napriek príletom, odletom, preletom, zletom či obletom, všetci vedome i nevedome hľadáme hniezdo – domov, prijatie; Martin Heidegger by povedal zmysluplný pobyt nášho bytia na svete. Očakávane neočakávane chceme naplniť náš vnútorný „smäd“. Hľadáme lásku a prijatie a všetky ostatné vzorce nášho správania či obmedzenia súvisiace so svetom dospelých, ktoré udali prvé akordy nášho života, determinujú náš ľudský príbeh.
Asi najmarkantnejším konfliktom monodrámy Hniezdo je ten najčastejší, ktorý je spojený s nedorozumeniami, nepochopením a zraneniami plynúcimi z odlišného vnímania sveta. Hoci sa nám zdá, že hovoríme rovnakým jazykom, práve z neho vyplývajú tie najzásadnejšie nedorozumenia. Slová majú nepredstaviteľnú energiu a dokážu zachrániť i zničiť človeka oveľa rýchlejšie ako akékoľvek najmodernejšie zbrane.
V príbehu mladej ženy, ktorá hľadá svoje miesto na svete, hniezdo, kde by sa cítila prijatá a milovaná, presvedčivo a sugestívne stvárnila Anežka Hudáčková. Statočne zápasila s textom – kolážou, ktorý jej v niektorých okamihoch javiskového bytia nedával plnohodnotné možnosti vytvoriť viacnásobné plány charakteru ľudskej duše. Postavy jej rodičov, ktoré do príbehu čiastočne vstupovali, vyznievali skôr tézovito ako uveriteľne. Najbytostnejšie pôsobili vzťahy s Bohom a s mužom jej života, ktorý od nej odišiel alebo ho odohnala či sa bála zranenia. Mnohé otázky zostali v inscenácii nezodpovedané, s náznakom hľadania a snahou pomocou lásky naplniť zmysel vlastného bytia…
Nie smútok, ale istý druh bolestnej nádeje nás na záver presvedčil, že má význam zápasiť s prekážkami modernej civilizácie, ktorá síce prekonala všetky vzdialenosti, ale nevytvorila žiadnu blízkosť.
Hniezdo, domov a blízkosť sú kategórie, ktoré aj keď nás neraz presahujú, majú v svojom genetickom “kóde“ túžbu, ktorú chceme naplniť.
Druhý festivalový deň pokračoval dvomi českými klasikami staršieho i mladšieho dátumu „narodenia“. Najprv sa púchovskí divadelníci z DS Makyta predstavili s inscenáciou Tylovej divadelnej báchorky apelujúcej na národné povedomie Strakonický gajdoš. Ponúkla premyslený vizuálny koncept, ktorý odkazoval na hudobnosť. Na scéne boli prítomné rôzne skelety strunových hudobných nástrojov – vychádzali z nich postavy, vytvárali les či dedinu, ktorú vcelku nápadito tvorcovia variovali. Túto výraznú formálnu štylizáciu sa snažili Kamil Žiška spolu s hercami vteliť aj do tempa a rytmu inscenácie. Menej sa ju darilo divadelne príťažlivo a presvedčivo stvárniť. Mnohokrát dochádzalo v detailoch k výrazným lapsusom a často sme boli svedkami až istej nesúrodosti. Herecký prejav viacerých účinkujúcich nebol dostatočne zosúladený. Neraz sa javilo, akoby niektorí herci účinkovali v inej inscenácii a v tejto sa ocitli akosi nevdojak. Nejeden motív či práca so zázračnom – čary, kúzla, zázraky a nadprirodzené bytosti z iného sveta – víly boli v tejto interpretácii akýmsi nepatričným anachronizmom. Nevedno prečo si tvorcovia vybrali práve tento klasický titul, keď do jej interpretácie nepriniesli žiaden interesantný interpretačný zámer otvárajúci nové nazeranie na tento v istom zmysle zostarnutý text. Veď klasika je klasikou aj kvôli tomu, že stále inšpiruje tvorcov, aby v nej nachádzali nové tvorivé impulzy či približovali jej javiskové zhmotnenie obraznému i významovému cíteniu dnešného sveta a diváka.
Záver druhého festivalového dňa patril inscenácii hry bratov Čapkovcov Zo života hmyzu. Metafory – správanie odpozorované zo sveta zvierat – nápadne pripomínali ľudský svet. Inscenácia Staromestského divadla Milénium z Košíc predstavila príbeh svojrázne. Celým panoptikom ľudského správania nás sprevádzal opilec, ktorý mal v rôznych častiach inscenácie, najmä v úvode, neprimerane dlhú etudu opitosti. Nápaditý bol obraz s motýľmi, ktorých nechal režisér po javisku korčuľovať na kolieskových korčuliach. Takto vytváral poetické obrazy približovania, zvádzania, prelietania od vzťahu k vzťahu. Nepatričným momentom v tomto poetickom obraze bol jeden natoľko popisný, že celý akt dvorenia – zbližovania sa stal nemiestne opisným až vulgárnym. Nepatrične pôsobilo obscénne predvádzanie sexuálnej náklonnosti, dotýkanie sa pánskeho rozkroku a podobne. Obraznosť sa teda prepadla do rudimentárnej vulgárnosti. V ďalších obrazoch sa opäť objavilo viacero najmä vizuálnych lapsusov. Akoby sa režisér ostýchal detailne a presnejšie kreovať jednotlivé obrazy, temporytmicky ich uchopiť, eliminovať opakovanie a zintenzívniť dynamiku javiskovej výpovede. Vrcholom mätúcej režijnej interpretácie bol obraz s autoritatívnym vládcom proti vojne a totalite, ktorý neprimerane akcentoval v scéne, hudbe, hereckom výraze príznakové aktualizačné momenty súvisiace s ruskou vojnou na Ukrajine.
Záverečný divadelný festivalový deň ponúkol divákom dve inscenácie. Prvou bol Don Kychot Potulného dividla J+T z Medzibrodu, scénická metafora o údele divadelníka-umelca v dnešnom zložitom svete. Venovať sa amatérskemu divadle neraz znamená neprestajne sa hýbať na krehkej kladine možnosti a nemožnosti existovať a neprestávať v boji s veternými mlynmi, ktoré divadlu a kultúre zväčša nežičia prítomnosť ani budúcnosť. Tvorcovia z Potulného dividla stvorili nápaditú a pozoruhodnú dramatickú predlohu inšpirujúc sa Cervantesovým rytierom bez bázne a hany. Predstavenie, ktoré sme videli na festivale, však akoby trpelo istou formou „prevádzkovej“ únavy hereckých protagonistov. Hercom sa nedarilo naštartovať temporytmus, a tak viaceré výborné gagy i slovné hračky a zvraty vyzneli hlucho až nudne.
Záverečný divadelný akord festivalu Gorazdov Močenok sa rozozvučal v inscenácii študentov Fakulty dramatických umení Akadémie umení Dedko a ja. Rozprávka, nadčasový príbeh inšpirovaný prozaickým dielom talianskeho spisovateľa Roberta Piuminniho. Inscenácia priniesla nadčasové posolstvo o procese dozrievania a spoznávania sveta, v ktorom je malému chlapcovi najlepším sprievodcom jeho vlastný dedko. Tematicky sa zamerala na proces odchádzania, lúčenia sa aj zázraku života, v ktorom nosíme či skôr sme nesení na pleciach obrov, našich najbližších. Divadelne inscenácia pôsobila tvorivo najmä prostredníctvom skvelej hereckej súhry študentov FDU AU. Režisérka Anna Tomaštiková kreovala viaceré intenzívne, pôsobivé javiskové obrazy nasýtene potenciálom divadelnej imaginatívnosti a obrazotvornosti. Najchatrnejšou zložkou javiskovej výpovede bola scénografia, ktorá pôsobila v hereckom a obrazovom „koncerte“ neprimerane a bola skôr prekážkou. Ak scénografia nepodporuje významotvornú stránku divadelnej inscenácie, nevytvára komunikačné kanály javiska s hľadiskom či medzi hereckými partnermi, je zbytočným doplnkom. Inscenácia napriek tomu vytvárala arzenál originálnej témy, obrazotvornosti a hereckej hravosti, ktorá mala aj výrazný emocionálny náboj. Bola nadčasová a viacgeneračné, oslovujúca deti, dospelých i seniorov.
XXXI. ročník celonárodného festivalu kresťanského divadla Gorazdov Močenok 2023 sa vo viacerých predstaveniach a zložkách jednotlivých inscenácií čiastočne priblížil k hľadaniu a napĺňaniu podstaty kresťanského divadla, ktoré na pravdu, dobro a krásu nechce rezignovať. Prínosom tohto ročníka bolo to, že ponúklo inscenácie pre rôzne vekové kategórie divákov. Väčšina inscenácií bola pre dospelého diváka, ale niekoľko ich smerovalo aj detskému a rodinnému divákovi. Na festival sa prihlásilo spolu osem inscenácií, hoci sa ich v skutočnosti napokon odohralo šesť. Ich umelecká a estetická úroveň bola kolísavá a oscilovala občas medzi dvoma krajnosťami – umelecky presvedčivým stvárnením a nenápaditým podkladaním sa prízemnému vkusu. Nepateticky by som si prial spolu s veľkým poľským divadelníkom minulého storočia Jerzym Grotowskym, aby festival Gorazdov Močenok v budúcnosti nepodliezal latku, ale stále si ju pomyselne aj reálne dvíhal.
Martin Timko
Festivalové spravodaje nájdete tu: https://www.krediv.sk/gorazdov-mocenok-2023/.
