Človek, strom obrazov,

slová, ktoré kvetmi sú a plodmi sú a činmi.

Octavio Paz

Stará Ľubovňa opäť ožila slovom a množstvom nádherných žien. Na 56. ročníku Našej Vansovej Lomničky, celoslovenskom festivale umeleckého prednesu žien, ktorá sa konala 13. – 14. októbra v Starej Ľubovni, sa stretlo 37 recitátoriek z celého Slovenska a zo srbskej Vojvodiny.

Porota pracovala v zložení Renáta Jurčová, Ľubica Bekéniová, Soňa Šebová a Nina Kollárová. Už tradične bývajú ocenené za recitátorský prínos všetky recitátorky a odmenené vecným darom. Porota rozhodla o umiestnení a udelení pätnástich cien pre najlepšie recitátorky, špeciálnou bola Cena divákov.

Najvýznamnejším ocenením je Cena poroty. Tohto roku ju získala vynikajúca recitátorka Mária Petríková z Bratislavy. Predstavila sa básňou Fúga od Jána Buzássyho. Petríková publikum zasiahla už prvými veršami: „V tom je ten nesúlad. Boh / sa vtelil iba raz, zatiaľ čo / Satan je v každej generácii…“ Báseň obsahuje nesmierne silné a aktuálne posolstvá, ktoré recitátorka dokázala nesmierne apelatívne pretaviť cez seba, prednes krásne vystavať, každý významový detail akcentovať spôsobom, ktorý sa zabodával do vedomia recipientov, uplatňujúc jemné, ale aj nástojčivé dôrazy a pauzy. Chvíľami sa zdalo, že pauzy a dôrazy v snahe akcentovať významné pasáže textu priam nadužíva, no pri opätovnom vypočutí prednesu počas galaprogramu to už neplatilo. Jej prednes, zbavený záťaže trémy, plynul v dokonalom súzvuku s autorom a Petríková dokázala, že je v jej silách stvoriť hodnotu mimoriadnej kvality.

Cenu Prešovského samosprávneho kraja si prevzala Lenora Nátherová z Bratislavy. Všestranná, racionálna, ale aj mimoriadne emocionálna recitátorka má zakaždým jasný interpretačný zámer a vždy si dokáže nájsť „svojho“ autora a „svoj“ text. Sú to zväčša satiricky ladené poviedky, ktoré dokáže bravúrne prezentovať, no bráni sa zaškatuľkovaniu, o čom svedčia skvelé interpretácie poézie a prózy so závažným posolstvom. Tohto roku si zvolila prózu Roalda Dahla Pán Botibol. Vytvorila kompaktnú výpoveď, bola celý čas plne sústredená. Vytvorila štylizovaného rozprávača, čím vtipný text získal na kvalite a upútal vnímateľa. Skvostne hyperbolizovala konanie hlavného hrdinu, pána Botibola, čo bolo hlavným zdrojom komiky a vrcholom bola neuveriteľne prekvapujúca pointa. Nátherová temer vždy dokáže skvele vypointovať svoj prednes, unikátne dokáže gradovať napätie, funkčne pracuje so zmenami telového gesta na podporu komična. Sila a presvedčivosť jej vnútornej predstavy infikuje recipientov a dojem z jej vystúpenia zotrváva na dlhý čas vo vedomí vnímateľov.

Veľkým prekvapením prvého dňa bola Oľga Tinajová z Piešťan. Povýšila poviedku Janka Jesenského Prefúkaná sláva na skutočnú lahôdku. Jej ponor do príbehu bol absolútny, aj s pridaným hereckým vkladom. Miestami pôsobil jej prejav preexponovane, najmä práca s melódiou, ale nebolo možné neoceniť jej schopnosť upútať pozornosť divákov a radosťou, priam rozkošou z recitovania, nakaziť publikum.

Mariana Ondrejová (Vislocká) o svojom talente presvedčila už neraz. Recitovala montáž pod názvom Prijaté od Mily Haugovej. Išlo o silnú výpoveď a keďže ide o osobnostne úžasne disponovanú recitátorku, zvládla to, aj keď pridlhé pauzy vzbudzovali obavu z pamäťového zlyhania. Ondrejová dokáže mimoriadne účinne budovať atmosféru očakávania, pričom je skôr utajená než patetická, zdržanlivá vo výraze, ale nesmierne sústredená. Najpôsobivejší bol záver (nehovoriť, dýchať len / čisté slabiky srdca) a ten nechala naplno doznieť vo vedomí prítomných. Je to recitátorský a osobnostný zjav, ktorý je prísľubom pre budúcnosť umeleckého prednesu na Slovensku. Či to bude tak, ukáže čas.

Mladučká talentovaná recitátorka Tina Strenková zo Starej Ľubovne prišla s montážou básní Haliny Poświatovskej Duchovné cvičenia pre mačky. Aj keď jej prednes nebol bezchybný, porota ocenila, že zvolený text zodpovedal jej naturelu a vyznel prirodzene. Čo si potrebuje do budúcna osvojiť, je práca s telovým gestom.

Patrícia Demeterová z Kežmarku suverénne a sústredene interpretovala prózu Výťah, ktorý šiel až dolu do pekla autora Pär Lagerkvista. Otázna bola miera štylizácie, miestami bližšia hereckej kreácii, a to citeľne pri stvárnení ženy, kde využívala preexponovanú mimiku, čo miestami pôsobilo kontraproduktívne. Keďže ide o mladú recitátorku, je predpoklad, že mieru využívania výrazových prostriedkov si časom osvojí.

Martina Buzáková z Lúčky, ďalšia mladá a nádejná recitátorka, si zvolila prózu Antona Pavloviča Čechova Konské priezvisko. Aj keď nešlo o dramaturgický počin, spôsob jej interpretácie bol neprehliadnuteľný. Silnými stránkami bola úžasná schopnosť komunikovať s divákom prostredníctvom očného kontaktu a mimiky, funkčne pracovala s tempom a agogikou v spolupráci s pauzou naplnenou predstavou. Celkový dojem vizuálne podporila náznakom kostýmu. Nie div, že jednoduchý, ale vtipný príbeh zarezonoval v publiku.

Marka Galasová zo srbskej Padiny sa predstavila s Válkovým Opakovaním ohňa. Priniesla silnú výpoveď, pričom zväčša pracovala s veľmi striedmymi prostriedkami. Miestami však podľahla pátosu, ktorý sa celkom prieči Válkovej poetike. V každom prípade to bol pozoruhodný výkon.

Zuzana Švecová si dala záležať na výbere a úprave textu. Bol to obdivuhodný dramaturgický počin – montáž deviatich Hevierových básní zo zbierky Biele horí najdlhšie, z ktorých vytvorila kompaktný celok. Navyše to, čo sám autor označil ako „zápisy momentov? položenia? hľadania?“ interpretovala tak presvedčivo, s takým vášnivým vnútorným zaujatím, že nebolo možné to neobdivovať. Ukážkovo pracovala s tempom a jeho zmenami, celkový dojem umocnila aj náznakom kostýmu. Výsledný tvar bol neprehliadnuteľný.

Dana Sobolová z Kysuckého Nového Mesta si zvolila veľmi aktuálnu Rúfusovu báseň Niesť bremeno a spievať a podarilo sa jej zaujať. Oproti minulým rokom bola menej patetická, no žiadalo sa vonkajškový pátos celkom eliminovať. Pri dôkladnej významovej interpretácii a jasnom interpretačnom zámere to mal byť (a miestami aj bol) tvrdý a neľútostný apel na človeka, na nás všetkých. Recitátorka nemusela rozohrávať city (napr. vo veršoch „masmediálna vývarovňa kŕmi jej bezdomovcov“), dôležité bolo, aby silný emocionálny zážitok zasiahol poslucháča. To sa jej podarilo, aj keď nie v plnom rozsahu.

S poéziou Jacqua Préverta sa na Našej Vansovej Lomničke stretávame pomerne často, ale spôsob, akým Katarína Dupkalová z Handlovej interpretovala jeho báseň V mojom dome, bol unikátny, šokujúci. Nepochybne mimoriadne talentovaná recitátorka však využívala širokú škálu výrazových prostriedkov natoľko energicky a intenzívne, že dosiahla opak svojho zámeru; menej by bolo viac.

Dlhoročná mimoriadne úspešná recitátorka Mária Kotorová z Miňoviec zaujala aj tento rok. Jej silnou stránkou okrem jedinečného interpretačného štýlu býva dramaturgia. Často siaha po klasike, tentoraz po Kráľovej básni Kristus (Janko Kráľ v úchvatnej podobe už v jej podaní na festivale zaznel). Kotorová pristúpila ku Kráľovmu textu s veľkým rešpektom, krásne pracovala s emfázou. Sila jej vnútornej predstavy je taká silná, že priam magnetizuje publikum. Miera sugestivity prejavu je nesmierna, škoda, že zvolený text ju v závere zviedol k pátosu, čo trochu oslabilo účinok celku.

Daniela Ondíková z Kladzian v básni Keď sa vám chce plakať od Kita Lorenca zaujala krásnou výslovnosťou a pôsobivým záverom, ktorým poslucháčov dojala. S čím sa však nemožno stotožniť, bol pátos uplatnený aj tam, kde to bolo kontraproduktívne.

Mária Škarohlídová z Bratislavy predniesla známu poviedku Martina Kukučína Neprebudený. Napriek tomu, že ide o chronicky známy text, podarilo sa jej upútať publikum. Zapôsobila tak ako vždy hlasom, spôsobom modulácie, premysleným uplatnením tempa, ktoré zvýraznila jeho stlmením, jej pauza vyznievala ako citová hodnota, vytvárala ňou priestor pre citovo-myšlienkové pochody u vnímateľov. Významový plán podporovala zmenami telového gesta. Uplatnila informatívny typ rozprávača, Ondráša však kreovala príliš herecky, zrejme v snahe o väčšiu mieru autenticity.

Alžbeta Polačková z Prešova sa predstavila s úžasným textom od Ladislava Nádaši-Jégeho Kozinský mlyn, vďaka ktorému poskytla divákom nevšedný zážitok. Recitátorka doposiaľ skoro vždy prinášala vážne témy. Cenné je, že vykročila z komfortnej zóny a dokázala priniesť humor, ktorý budovala jednoduchými, ale účinnými prostriedkami (až na miestami uplatňovanú spevavú melódiu). Odovzdala príbeh, ktorý si vedela vychutnať a s ňou aj prítomní recipienti.

Nemožno ešte nespomenúť zážitok z prednesu Katky Ostrovskej z Modry. Zvolila umne zostavenú montáž z diela srbského autora Vaska Popu. Edita Doliňáková z Veľkého Šariša sa predstavila s prózou kanadského satirika Stephena Leacocka Hrôzostrašný osud Melpomena Jonesa. Absurdný čierny humor v kontexte jednej zdvorilostnej návštevy končiacej úmrtím hrdinu prináša varovanie pre nás, ktorí si kladieme otázku, či sa dá žiť život poctivo, či láskavosť, úprimnosť, vľúdnosť a súcit majú ešte miesto v našom živote, alebo sú už iba osobnostnou výbavou slabochov. Aktuálna téma v kontexte doby, v ktorej žijeme. Za zmienku by stáli ešte ďalšie recitátorky a ich interpretácie, vybavujú sa mi viaceré: Duňa Hrabinská z Bratislavy a jej Pani Rafiková – skvelá! Ublížil jej však pridlhý text. Talentovaná mladučká Nina Kopčová z Jasenova, tiež gurážna a vo výpovedi presvedčivá Miriam Murtínová z Hložian a dramatickým talentom obdarená Jarmila Čobrdová zo Silbaša, obe zo Srbska. Z ich úst zaznievala slovenčina, s akou sa už možno len zriedka stretnúť – mäkká a spevavá, uchu lahodiaca. Pred očami mi defilujú ďalšie talentované interpretky vrátane recitátorky v úctyhodnom veku, pani Želmíry Mišutovej z Martina: „Prednes je to, čo ma drží pri živote,“ povedala a naozaj sme jej verili každé slovo z Hviezdoslavovej básne Spravodlivosť. Toľko pravdy, presvedčivosti a naliehavosti a pritom tak prosto a s pokorou odovzdávajúcej. Vďaka!

Z úst recitátoriek zazneli mnohé úchvatné prednesy a aj keď neboli všetky dokonalé, vzdali úprimný a dôstojný hold vzdelanej a angažovanej žene, spisovateľke Terézii Vansovej. Máme teda svoje historické vzory, na ktoré môžeme byť hrdí a máme aj svoje súčasné vzory, ženy recitátorky, ktoré podporujú a rozvíjajú kultúru, umenie, literatúru. Je v nich nesmierna nežná sila a patrí im obdiv a uznanie. V prvom rade však výnimočným usporiadateľom a organizátorom – Eve Kollárovej a celému tímu ľudí z Ľubovnianskeho osvetového strediska, Kataríne Ščigulinskej, aktívnym členkám Únie žien, naozaj všetkým, ktorí dokázali premeniť dva zdanlivo obyčajné dni na dva dni zušľachťovania slov, ale hlavne sŕdc a duší.

Myseľ je ešte dlho v zajatí dojmov z Našej Vansovej Lomničky a duša sa túla milým námestíčkom Starej Ľubovne, ale je čas vrátiť sa domov, do všedných dní.

Za tie nevšedné, nezabudnuteľné veľká vďaka!

Ľubica Bekéniová

Foto: archív Našej Vansovej Lomničky

Pozrite si fotogalériu: https://www.facebook.com/osvetasl