Krajské kolo celoštátnej prehliadky a súťaže neprofesionálneho divadla mladých FEDIM 2024 a neprofesionálneho divadla dospelých BELOPOTOCKÉHO MIKULÁŠ 2024

Nitriansky kraj, Močenok, 26. – 28. apríla 2024

KRAJSKÁ POSTUPOVÁ SÚŤAŽ A PREHLIADKA DIVADLA MLADÝCH FEDIM

Krajské osvetové stredisko v Nitre

na návrh odbornej poroty v zložení

Zuzana Timčíková – predsedníčka

Alexandra Rychtarčíková

Dominika Horváthová

udelilo

1. miesto s priamym postupom na celoštátnu prehliadku FEDIM

DS Jarné prebudenie, ZUŠ J. Rosinského v Nitre

Jarné prebudenie (Pieseň fialového leta) 

Réžia: Nikola Jankovýchová

2. miesto s návrhom na postup na celoštátnu prehliadku FEDIM

Mestské divadlo mladých Divožienky, MsKS, Levice

Little sister 

Réžia: Petr Mészároš

3. miesto s návrhom na postup na celoštátnu prehliadku FEDIM

Divadlo Paradox, Nové Zámky 

Nahí a narubi

Réžia: Marek Lupták

Krajská prehliadka Na scénu 2024 aj ten rok ukázala, že neprofesionálna divadelná činnosť v Nitrianskom kraji je živšia v prostredí mladých ľudí než dospelých. Svedčí o tom nepomer medzi počtom súborov prihlásených v kategórii divadlo mladých (osem) a v kategórii divadlo dospelých (štyri). Jednotlivé súťažné inscenácie súborov mladých potvrdili inklináciu k autorskému divadlu, ku kolektívnej tvorbe, odvážnej dramaturgii a predovšetkým hľadaniu titulov, ktoré témou i vyznením najviac rezonujú s osobným prežívaním a životným pocitom samotných tvorcov. Odvážne a priekopnícky pristupujú nielen k výberu titulov a tém, ale aj k práci s divadelnými prostriedkami a inscenačnými prístupmi. Je zaujímavé sledovať odklon od klasických činoherných foriem a od hrania lineárne dejovo založených príbehov. Napriek tomu, že herecky, dramaturgicky i režijne sa často postavili pred veľkú výzvu, je oceneniahodné a veľmi inšpiratívne vidieť, že sa neboja experimentovať s formou ani prostriedkami, voliť epické formy divadla, hrať sa s prechodom medzi hraným a civilným, hľadať vlastný jazyk, ktorým by publiku autenticky komunikovali to, čo ich ako generáciu trápi. Tieto tendencie možno dlhodobo a systematicky sledovať práve v tvorbe divadelných súborov zo ZUŠ J. Rosinského, ktoré patria k stáliciam prehliadky Na scénu a v Nitrianskom kraji predstavujú veľmi silnú a kvalitnú líniu mladého neprofesionálneho divadla.

Z celkového počtu osem inscenácií polovica vznikla na pôde ZUŠ J. Rosinského. Divadelný súbor DRIM zo ZUŠ J. Rosinského sa pod pedagogickým a režijným vedením Marice Šiškovej predstavil s inscenáciou Filip Topol a my, tí ďalší. Ide o jedno z diel, ktorými sa tvorcovia snažia demonštrovať životný pocit svojej generácie spätý s ťaživými pocitmi, akými sú dezilúzia, bezvýchodiskovosť či strata zmyslu života. Inšpirovali sa osudom českého skladateľa Filipa Topola a v mozaike obrazov predstavili čriepky jeho životnej cesty aj úryvky jeho básní, doplnené vlastnými autorskými replikami odrážajúcimi ich vlastné pocity. Problémom inscenácie však bola dramaturgická nejednotnosť, v rozdrobenosti obrazov a prístupov (postavu Filipa Topola stvárňovali herci kolektívne aj jednotlivo, k postave vyjadrovali aj vlastné autentické postoje z pozície hercov) sa čiastočne vytrácalo hlavné myšlienkové posolstvo inscenácie. Náročnosť diela a dramaturgická neujasnenosť predstavovali úskalie pre mladých hercov, ktorí, žiaľ, nedokázali dostatočne autenticky vyjadriť osobné prežívanie.

Dramaturgicky problematická sa ukázala aj druhá inscenácia Marice Šiškovej Tam, kde vlk číha, ktorú vytvorila so súborom Datív zo ZUŠ J. Rosinského v Nitre. Išlo o dramatizáciu rovnomenného prozaického diela od izraelskej autorky Ajelet Gundar-Gošen. Študenti nitrianskej umeleckej školy opäť potvrdili záujem o tému, ktorá silne rezonuje v ich životoch – duševné zdravie, vzťahy s rodičmi a problém šikanovania, veľmi častý negatívny jav na základných a stredných školách. Na prerozprávanie príbehu o chlapcovi, ktorý čelil šikanovaniu a následne sa javil ako podozrivý z vraždy svojho „tyrana“, si zvolili zaujímavý princíp. Herci nehrali jednotlivé postavy, ale nadväzujúc na epické formy divadla, striedavo komentovali jednotlivé stanoviská rôznych strán zaangažovaných do príbehu – vyšetrovateľov, spolužiakov, rodičov, starých rodičov a samotného Adama ako obete šikanovania, čím výstižne poukázali na to, že ňou môže byť každý jeden z nás. Voľba kolektívneho rozprávača sa však postupne vyčerpala a spôsobila oslabenie tempa a dynamiky celej inscenácie. Hlavný zámer poukázať na odcudzený vzťah mladých ľudí s rodičmi (ktorý sa javí ako koreň problému radikalizácie mladých a neschopnosti otvorene komunikovať) ostal vzhľadom na spomínaný princíp kolektívneho komentovania príbehu na povrchu a bez vývoja.

Pre dramaturgické nedostatky nejasne vyznela aj inscenácia Modrého divadla Vráble Evanjelium o konci sveta v réžii Štefana Foltána. Tvorcovia siahli po filozoficky a intelektuálne náročnom diele Neila Gaimana a Terryho Pratchetta Dobré znamenia. To v sebe prepája viacero príbehových línií, ku ktorým kolektív súboru ako spoločný autor dramatizácie nenašiel dostatočne zrozumiteľný kľúč a výsledkom sú príbehové fragmenty, medzi ktorými sa ťažko hľadá spojitosť, napriek tomu, že výtvarne išlo o zaujímavú inscenáciu.

Príkladom herecky i režijne výborne zvládnutého aplikovania epických princípov divadla do javiskovej podoby je inscenácia Jarné prebudenie (Pieseň fialového leta) divadelného súboru Jarné prebudenie pri ZUŠ J. Rosinského v Nitre v réžii Nikoly Jankovýchovej. Tvorcovia v nej veľmi citlivo, presvedčivo, angažovane, s akcentom na aktuálnosť dokázali pretlmočiť to, čo Frank Wedekind vo svojom diele Jarné prebudenie opísal ešte v roku 1906. Inscenácia sa zaoberá témami ako hľadanie identity a objavovanie sexuality, duševné zdravie, generačné neporozumenie medzi rodičmi a deťmi, nefunkčnosť vzdelávacieho systému či výchovy ako takej. Inscenácia navyše púta svojou čistou formou, dôrazom na detail i hudobnú stránku. Hercov, ktorí sú na javisku usadení ako členovia orchestra, sprevádza skutočný orchester (kapela), ktorého hudba je silným atmosférotvorným prvkom inscenácie.

Inscenácia Najlepšie je jedávať doma alebo kôň zdochol len z pocitu krivdy od DS Šťuch tiež vznikla v réžii Nikoly Jankovýchovej. Tvorcovia inscenovali štyri poviedky Sławomira Mrożeka. Napriek tomu, že inscenácia ostala skôr v rovine štyroch samostatných etúd než jednotného celistvého diela a v javiskovej akcii inklinovala k ilustratívnosti a doslovnosti, kolektívu sa podarilo vystihnúť absurdnosť a paradoxy našej doby. Oceniť treba aj šikovných členov súboru, ktorí napriek mladému veku dokázali gesticky aj mimicky ustáť zdanlivú vážnosť v komickej situácii a vytvoriť tak priam groteskné figúrky, ktoré sa akosi nepremyslene pohybujú po tomto svete.

Poetika absurdity oslovila aj tvorcov z Divadla Paradox z Nových Zámkov. Kolektív pod režijným vedením Mareka Luptáka vytvoril autorskú inscenáciu Nahí a narubi. Prostredníctvom dekompozičných princípov vznikla mozaika obrazov asociatívne odkazujúcich na množstvo problémov, ktorým naša spoločnosť čelí. Opäť treba oceniť herecký súbor, ktorý sa s formou istej banálnosti a obrazového divadla veľmi dobre vyrovnal.

S autorskou inscenáciou Stroskotanci sa na prehliadke zúčastnil divadelný súbor Dramat ART zo ZUŠ v Zlatých Moravciach. Autorky textu, režijnej koncepcie a zároveň herečky vytvorili konverzačnú drámu o dvoch dievčatách, ktoré sa ocitnú na opustenom ostrove a vo vzájomnej rozdielnosti k sebe postupne nachádzajú cestu. Úskalím bola už neskúsenosť tvorkýň ako autoriek aj herečiek. V inscenácii postavenej na slove a situačnom humore chýbala herecká zručnosť, ktorá by konflikty i povahy postáv podčiarkla výraznejšie. Porota však ocenila autorskú odvahu a zároveň odporúčala dovzdelať sa v kreatívnom písaní a k tvorbe si prizvať niekoho skúsenejšieho, kto by ich vedel, predovšetkým herecky, posunúť.

Naopak, ako herecky a režijne azda najviac vyspelý kolektív sa ukázalo Mestské divadlo mladých Divožienky pri MsKS v Leviciach. Do súťaže sa prihlásilo s inscenáciou Little sister v réžii Petra Mészároša, ktorá vznikla na motívy rovnomenného diela českej divadelnej teoretičky a dramatičky Radmily Adamovej. Výsledkom je remeselne zručná inscenácia o štyroch ženách, ktoré sa stali účastníčkami televíznej reality show. Každá z herečiek dokázala psychologickým herectvom veľmi precízne vyprofilovať svoj charakter a dobrým komediálnym herectvom vystihnúť banalitu situácií plných hádok a intríg „o ničom“ typických pre reality show.

Prvé miesto s priamym postupom na celoštátnu prehliadku FEDIM bolo udelené DS Jarné prebudenie za inscenáciu Jarné prebudenie. Ide o dramaturgicky, režijne i herecky vyspelé dielo s originálnym hudobným konceptom. Porota zároveň ocenila autorský prístup k pôvodnej predlohe a originálne uchopenie klasického textu, ktorým tvorcovia komunikovali súčasné témy bez toho, aby ho násilne aktualizovali. Režisérka aj herci preukázali veľký cit a nápaditosť v práci s epickými divadelnými princípmi. Dôležité je tu aj otváranie tém, akými sú hľadanie identity a sexuality či vymedzovanie sa voči rodičom a autoritám u dospievajúceho človeka, ktoré tvorcovia zobrazili veľmi citlivo a zároveň angažovane.

Inscenácia Mestského divadla mladých Divožienky Little sister je dôkazom toho, že systematická a precízna práca režiséra so stálym hereckým súborom prináša kvalitné výsledky. Inscenácia bola adeptkou na prvé miesto s priamym postupom, pretože herecké výkony herečiek by sa dali porovnávať s výkonmi profesionálnych hercov – herečky vytvorili psychologicky prepracované charaktery, ktorých motivácie konania rozvíjali postupne a veľmi uveriteľne. Veľmi prirodzene pracovali s komikou banálnosti, čím trefne vystihli každodennosť „ničoho“ a kvázi veľkých drám o maličkostiach v každodennej realite reality show. Zároveň ide o režijne vyspelé dielo, v ktorom režisér preukazuje schopnosť pre budovanie mizanscén, ako aj dobrú prácu s hudbou a svetlom. Porota sa tejto inscenácii napokon rozhodla udeliť druhé miesto s návrhom na postup, keďže inscenácia Jarné prebudenie sa ukázala ako dramaturgicky i režijne odvážnejšie a originálnejšie dielo.

Tretie miesto s návrhom na postup bolo udelené inscenácii Nahí a narubi Divadla Paradox za osobitý kolektívny autorský prístup, odvahu pracovať s dekompozičnými princípmi, sústredené herecké výkony a originalitu v hľadaní jazyka banálnosti a irónie, ktorou tvorcovia vystihli, že diskusie na spoločenské témy majú často pseudointelektuálny základ a sú o všetkom a zároveň o ničom.

Pozitívom podujatia je jednoznačne bohatá účasť súborov mladých a ich otvorený a veľmi odvážny prístup k tvorbe. Ten sa črtá v dramaturgii, réžii aj herectve. Divadelné súbory mladých z Nitrianskeho kraja sa snažia tvoriť autorsky a kolektívne, prípadne autorsky pretvárať a dekonštruovať už existujúce predlohy. Neboja sa vykročiť mimo zóny tradičných inscenačných princípov, hraných príbehov s lineárnym dejom a klasického stvárňovania postáv. Naopak, testujú a neustále posúvajú svoje tvorivé hranice, hľadajú diela a tituly, ktoré by najzreteľnejšie odrážali ich životný pocit. Veľkým prínosom a bonusom je pozvanie hosťov z profesionálnej divadelnej sféry (tanečná inscenácia Zóna citu od tvorcov z tanC o. z.) i zo zahraničia (inscenácia Macario od divadelného súboru TERMINUS A QUO z poľského mesta Nowa Sól), čím organizátori deklarujú vyššie dramaturgické ambície. Súťažiaci tak mali možnosť vidieť dve kvalitné predstavenia, ktoré pre nich môžu byť ďalšou tvorivou inšpiráciou.

Zuzana Timčíková

predsedníčka poroty

Hodnotenia inscenácií

DS Jarné prebudenie, ZUŠ Jozefa Rosinského v Nitre

Jarné prebudenie (Pieseň fialového leta)

Jarné prebudenie je nestarnúca klasika od Franka Wedekinda, nemeckého dramatika, ktorý touto drámou vyvolal obrovský škandál. Jeho dielo totiž reagovalo na prudérnu nemeckú malomeštiacku spoločnosť, ktorá sa o prebúdzajúcich sa tabuizovaných témach jednoducho odmietala s dospievajúcimi baviť. Tí napokon v snahe získať trochu viac informácií začali zisťovať, čo je vo veci, a pokúsili sa pomenovať pravdu na základe vlastných činov a skúseností. Na prvý pohľad by sa mohlo javiť, že Wedekind sa snažil len bezducho šokovať, no jeho úmysel bol vcelku jasný – prostredníctvom kontroverznej témy upozorniť na zaslepenosť spoločnosti a jej ideálov.

Otázky, ktoré som si kládla ja ako diváčka a domnievam sa, že rovnako aj samotní tvorcovia inscenácie Jarné prebudenie (Pieseň fialového leta), sú: Kam sme sa ako spoločnosť posunuli? Ako sa zmenilo naše mentálne nastavenie? Sme pripravení na otvorenosť, toleranciu či prijatie? Prečo nikoho nezaujíma názor budúcej generácie dospelých?

Divadelný súbor Jarné prebudenie pri ZUŠ Jozefa Rosinského v Nitre pod vedením Nikoly Jankovýchovej si vybral hru, ktorá rozpráva o spoznávaní seba samého, o premýšľaní nad vlastnou identitou, sexualitou a samotným bytím. Áno, tvorcovia si zvolili titul, ktorý bol napísaný na sklonku 19. storočia, ale aktuálny je, žiaľ, dodnes. Mladá generácia sa cíti nepochopená a nechcená a nemôžeme sa jej ani diviť. Naša spoločnosť nefunguje dobre, či si to priznáme, alebo nie. Preto aj jednoduché vizuálne čierno-biele prevedenie signifikantne podčiarkovalo fundamentálne problémy dnešnej doby.

Režisérka si zvolila zložitejšiu cestu, keď nechcela pracovať s cenzurovaným prekladom z dvadsiateho storočia. Oceňujem prácu s originálnym textom, rovnako ako aj s niekoľkými rôznymi prekladmi i známym muzikálovým stvárnením. Vybraný jazyk bol omnoho súčasnejší, pôsobil autentickejšie – aj z úst hereckého súboru.

Funkčný bol tiež režijný prístup a minimalistické scénografické tvaroslovie. Režisérka pracovala s hracím priestorom tak, že ho rozdelila na tri časti — zadná časť slúžila na chórové/koncertné scény, proscénium na hromadné kolektívne scény a na scény, ktoré sa diali tu a teraz, a na stranách sa odohrávali skôr vnútorne napäté prežívania jednotlivých postáv.

Divadelnému súboru Jarné prebudenie sa podarilo vytvoriť kompaktný divadelný tvar, ktorý tlmočí myšlienky a obavy súčasných dospievajúcich a mladých ľudí citlivým, krehkým a hodnotným spôsobom.

Dominika Horváthová

Mestské divadlo mladých Divožienky, MsKS, Levice

Little sister

Komorné inscenačné dielo Little sister pracovalo s fenoménom súčasnej televíznej komerčnej zábavy. Ako každá iná forma sledovania médií má za cieľ najmä vtiahnuť obecenstvo do príbehu a nepustiť ho. Reality shows v prvom rade poskytujú pobavenie, vytrhnutie z vlastného života. Založené sú na príbehoch, rozhodnutiach, snoch, krivdách, radostiach i ťažobách niekoho iného – odkrývajú inú realitu. Práve vďaka reálnosti ľudských skúseností a motivácií sú také úspešné a vyhľadávané, a to čoraz častejšie. Aspoň na malú chvíľu sa divák nemusí zaujímať o vlastný život, môže uniknúť a zabávať sa či bezducho komentovať dianie. Reality shows nám umožňujú ponoriť sa do zážitkov ostatných s pridanými prvkami súťaže a drámy.

Divožienky z Levíc pracovali s textom, ktorý sa tejto problematike otvorene venuje. Vybrali si hru od českej divadelnej vedkyne a autorky Radmily Adamovej. Dramatička vo svojich dielach opakovane diskutuje s čitateľom o témach konzumu, komerčnosti, mediálnosti, ich vplyvoch a hrozbách. Tvorcom súboru sa podarilo tieto témy súčasnosti odkryť – v prvej línii prostredníctvom humoru, paródie, žoviálnosti a v druhej prostredníctvom drsnosti a ostrosti toho, čo reality show prináša, ako sa jej účastníci naozaj cítia. Vplyv reality shows nie je ľahká ani banálna téma.

Inscenácia Little sister je detailne koncepčne, herecky i scénograficky prepracovaná a ukotvená. Režisérovi Petrovi Mészárošovi sa podarilo dať všetkým členkám súboru dostatočný herecký priestor, a to aj v malom prázdnom arénovitom priestore javiska. Z herečiek bolo cítiť nesmiernu energiu, silu a sústredenosť a najmä súčinnosť v hracom priestore.

Inscenačné dielo má tiež ambície vzdelávať – je určené predovšetkým dospievajúcim a mladým ľuďom, ktorí majú len vágne, prípadne žiadne informácie o vplyvoch tohto fenoménu, avšak vynechať by ho nemali ani dospelí diváci.

Dominika Horváthová

Divadlo Paradox, Nové Zámky

Nahí a narubi

Inscenácia Nahí a narubi vznikla kolektívnou metódou tvorby všetkých účinkujúcich pod režijným vedením Mareka Luptáka. Tvorcovia prostredníctvom dekompozičných princípov vytvorili sériu skečov (krátkych výstupov), ktorými humorne a s iróniou reagujú na množstvo tém aktuálne rezonujúcich v spoločnosti. Vysmievajú sa predovšetkým (pseudo)vážnosti diskusií, ktoré sa okolo politických i spoločenských tém často rozvíjajú. Inscenácia nemá fixnú textovú predlohu, scenár v podobe akýchsi tematických hesiel je len rámcovým materiálom pre herečky a herca, ktorí s ním následne na javisku improvizujú. Napriek tomu, že jednotlivé výstupy ponúkajú otvorené interpretácie, kľúč či istú nápovedu, aké témy v diele hľadať, tvorcovia naznačujú sériou otázok v anotácii k inscenácii – Kto sme? Aké je naše miesto vo svete? Prečo sú na svete vojny a utrpenie? Je modrožltá vlajka na profilovej fotke na Facebooku dostatočným vyjadrením solidarity s krajinou? Chceme deti? Je zodpovedné ich mať? Prečo sme čoraz nešťastnejší? Tvorcovia tak vytvorili akýsi rámec tém „o všetkom, a zároveň o ničom“. S touto vágnosťou sa však v inscenácii pracuje zámerne ako s princípom, čo sa tvorcom podarilo zdôrazniť aj voľbou vhodných vyjadrovacích prostriedkov. So slovom sa pracuje pomerne úsporne a jazyk je zámerne banalizovaný. Traja účinkujúci – dve herečky a jeden herec – si vzájomne kladú stručné otázky, na ktoré však nikto neodpovedá, vedú nezmyselné a triviálne dialógy o vanilkových rožkoch či vianočnom adventom kalendári. Banálnosť jazyka ide ruka v ruke s absurdnosťou situácií, ktoré účinkujúci vytvárajú. Zaujímavá a nápaditá je aj práca s metaforou a symbolom (ich nositeľmi sú často rôzne rekvizity), ktorá je rovnako ako celkové vyznenie výstupov otvorená širokej škále interpretácií. Červená šatka, ktorú si herečka ležiaca na zemi s roztiahnutými nohami vyťahuje z nohavíc, môže evokovať pôrod, menštruáciu, krvácanie či potrat. Napriek tomu, že inscenácia je mozaikou krátkych skečov, režisér ich nenecháva osamotené, ale naznačuje medzi nimi istú vzájomnú nadväznosť. Tak ako sa záverečný obraz významovo i výrazovo vracia k úvodnému, tak aj repliky vypovedané na konci jedného výstupu vzápätí otvárajú nejaký z ďalších výstupov. Dielo je nutné oceniť aj z hereckého hľadiska. Herci si po celý čas dokázali jednotne udržať neutrálny až ľahostajný výraz tváre, čím ešte viac podčiarkli absurdnosť jednotlivých situácií. Herectvo definuje precízna práca s mimikou a sústredenosť, čo muselo pre hercov, ktorí doposiaľ nemali skúsenosť s takýmto typom inscenácie, predstavovať aj pomerne veľkú výzvu. Veľmi statočne a úspešne sa s ňou vyrovnali. Výtvarne je dielo minimalistické. V strede scény je umiestnený čierny paraván, ktorý účinkujúci počas predstavenia postupne posúvali bližšie k hľadisku, zároveň mal aj funkčný význam (výmena rekvizít a pod.). V kostýmovej rovine rovnako dominovali čistota a minimalizmus. Herec a herečky boli oblečení v civile (čierne tričká, košele a nohavice).

Inscenácia Nahí a narubi je výrazné a vtipom vypointované gesto mladej generácie voči spoločenským otázkam i postojom, formulované s nadhľadom a iróniou.

Zuzana Timčíková

DS Datív, ZUŠ Jozefa Rosinského v Nitre

Tam, kde číha vlk

Tvorcovia si ako predlohu zvolili román od izraelskej autorky Ajelet Gundar-Gošen. Jeho téma je veľmi aktuálna a zdá sa, že otázky, ktoré kladie, sú pre mladých tvorcov a tvorkyne podnetné a môžu prostredníctvom nich vypovedať aj o vlastných problémoch a úvahách. V tomto ohľade treba voľbu náročnej predlohy oceniť. Jej hlavnými témami sú problematický vzťah rodičov a detí, resp. ich vzájomná neschopnosť komunikovať, ako aj odcudzenie, neporozumenie a tiež šikanovanie na školách a radikalizácia mládeže. Príbeh je v románe rozprávaný z pohľadu matky a vystupujú v ňom aj staršie postavy. Z mladších je ústrednou postavou Adam, dopĺňajú ju jeho spolužiaci a mládež navštevujúca kurz sebaobrany. Hlavným problémom je smrť jedného z Adamových spolužiakov, z ktorej je obvinený práve Adam. V románe autorka neprináša jednoznačnú odpoveď na to, či Adam zločin spáchal a svojho spolužiaka zabil alebo nie a podobne je to aj v inscenácii. Ide skôr o skúmanie problému a vypočúvanie rôznych strán. Tento princíp zaujal aj divadelníkov.

Forma epického až detektívneho rozprávania viedla tvorcov k tomu, že nestvárňovali samotné postavy, ale pristúpili k nim skôr cez prerozprávanie ich postojov a názorov. Hoci pre veľký kolektív mladých hercov a herečiek vznikol priestor priniesť do celku svoj pohľad, ide skôr o deklamačný prístup bez výraznejšieho hereckého uchopenia. Najmarkantnejšie to je pri starších postavách, kde prirodzene nedochádza k stotožneniu sa s nimi. Herci a herečky si od tlmočeného príbehu zachovávajú odstup. Formálnu aj obsahovú náročnosť a komplexnosť predlohy sa tvorcovia rozhodli zjednodušiť jej úpravou, skrátením na základné príbehové minimum a tiež vložením niekoľkých scén, ktoré príbeh rekapitulujú, resp. ktoré im dávajú ako tvorcom priestor zhodnotiť ho vlastnými slovami. Takou je aj záverečná scéna, kde „vystúpia z príbehu“ a začne sa akási inscenovaná diskusia, kde sa herci a herečky rozprávajú o tom, či Adam mohol alebo nemohol spáchať zločin. Určite nemožno pochybovať o podnetnosti predlohy a prínose skúšobného procesu pre celý tvorivý tím, no vo výsledku v inscenácii tento prístup naráža na to, že jeho prerozprávanie sa stáva monotónnym a záverečná diskusia trochu naivnou – herci a herečky v nej aj napriek svojim slovám a uvažovaniu vyznievajú neprirodzene.

Herci a herečky rozprávajú v inscenácii repliky viacerých postáv. Keď nehovoria, tvoria zbor pozorovateľov či vyšetrovateľov. Táto režijná voľba je veľmi funkčná, pretože zároveň dokladá, že všetci raz súdime a raz sme obeťami či svedkami. Epická forma rozprávania je najfunkčnejšia pri postave Adama – v tomto prípade si herci a herečky dávajú na hlavu kapucňu na znak toho, že každý z nich môže byť Adamom. Hoci sa voľba kolektívneho rozprávača javí s ohľadom na súbor a zvolenú predlohu asi ako jediná možnosť, v rámci plynutia inscenácie sa postupne vyčerpá, spôsobí oslabenie tempa a potenciálne aj stratu diváckej pozornosti. Pri detektívne a epicky koncipovanom diele je veľmi ťažké udržať diváka po celý čas v napätí; bohužiaľ, nepodarilo sa to ani v tomto prípade.

Scénografia je veľmi funkčná svojou náznakovosťou a zástupnosťou – pracuje sa so stolom a viacerými stoličkami, ktoré tvoria raz triedu v škole, inokedy súd, potom zase bar, výcvikové stredisko a pod. V tomto kontexte možno uvažovať o nadbytočnosti tabule s papiermi, na ktoré sa píšu údaje o Adamovi a trénerovi Urim, avšak iba v dvoch scénach, ďalej sa s nimi v inscenácii nepracuje.

Kostýmy podporujú zvolený princíp kolektívneho rozprávača – herci a herečky sú oblečení civilne, majú jednofarebné tričká rôznych farieb a tmavé bundy s kapucňou. Tvoria anonymizovanú skupinu, z ktorej sa v daných scénach vyčleňujú jednotlivé postavy.

S problémom nejednoznačnej odpovede na to, či Adam zločin spáchal alebo nie, sa pracuje aj v predlohe, no táto nejasnosť sa pretavila do dramaturgickej roviny inscenácie a spôsobila, že nejasne vyznela aj celá inscenácia. Jej zámer poukázať na prežívanie mladých, ich radikalizáciu či nefunkčný a odcudzený vzťah s rodičmi ostal na povrchu a bez vývoja.

Alexandra Rychtarčíková

Dramat ART, ZUŠ, Zlaté Moravce

Stroskotanci

Predlohou inscenácie je vlastný autorský text členiek kolektívu. Jeho téma je veľmi aktuálna a nadčasová – vypovedajú o probléme predsudkov, zdanlivom neporozumení dvoch odlišných svetov, dvoch spoločenských vrstiev. To, že si herečky napísali vlastný text, ktorý aj samy inscenovali, treba oceniť, rovnako ako ich lásku k divadlu. Na druhej strane to vo výsledku prinieslo viaceré úskalia. Patria medzi ne prezradenie zápletky, resp. absentujúci vývoj postáv, a primárne postavenie textovej zložky. Inscenácia je veľmi konverzačná, stráca sa v nej napätie, akákoľvek dynamika či motivácie postáv. V mnohých scénach je konanie ilustratívne, zdvojuje už vypovedaný význam, stráca sa tajomstvo. Do budúcnosti by tvorkyne mohli vzťahy postáv budovať viac prostredníctvom konania, pohľadu, hľadať podtexty. Výsledku by určite viac pomohla aj práca so svetelnými či hudobnými predelmi, ktoré by celok nielen rámcovali, ale boli aj nositeľmi významov a budovali atmosféru.

Príbeh sa odohráva na opustenom ostrove, kde stroskotá finalistka súťaže Miss Universe a kuchárka z lodnej kuchyne. Jedna voči druhej majú predsudky, vzájomne si nerozumejú, no pod vplyvom existenciálnej situácie musia nájsť spoločnú reč, aby prežili. Zmierenie a vzájomné pochopenie však prichádza náhle, bez výraznejšieho odôvodnenia. Obe postavy sú vykreslené prvoplánovo. Je medzi nimi čitateľný kontrast – avšak iba v textovej rovine a zvolenom kostýme. Herečky by mohli do budúcnosti popracovať na odlíšení svojich postáv v rámci hereckého prejavu a hereckej energie, viac pracovať s pauzou, tichom či skratkou. Mohli by si skúsiť predstaviť, čo by ony samy v danej situácii robili, cítili, ako by sa daná situácia odohrala v reálnom svete. Tak by získal väčší priestor myšlienkový (uvedomovací) proces ich postáv, čím by sa vo výsledku dosiahla väčšia uveriteľnosť postáv, ich konania a správania.

Zvolená scénografia je náznaková, vykresľuje prostredie ostrova s kusmi trosiek zo stroskotanej lode. O čo funkčnejšie vyznievajú kusy plastových vriec, fliaš a potravín či konáre, o to menej papierová kokosová palma, ktorá je príliš konkrétna a ilustratívna. Hoci sú scéna a kostýmy realistické a herečky majú k dispozícii viacero rekvizít, pri niektorých scénach (napríklad uštipnutie hadom, zapaľovanie ohňa) konanie iba naznačujú.

Dialóg medzi postavami je tiež veľmi ilustratívny, plný morálnych sentencií, ku ktorým by však mal divák počas sledovania inscenácie prísť sám, pretože pri explicitnom „naservírovaní“ posolstva inscenácie môže stratiť pozornosť alebo záujem.

V inscenácii absentovala uveriteľnosť a pravdepodobnosť vzťahov medzi postavami a zažívaných situácií, ktoré vyznievali veľmi modelovo až šablónovito, a tiež motivácie postáv pre ich konanie a jednoliata dynamika.

Alexandra Rychtarčíková

Modré divadlo, Vráble

Evanjelium o konci sveta

Tvorcovia si pre svoju inscenáciu zvolili náročnú tému príchodu konca sveta. Prácu si sťažili aj tým, že pracovali s viacerými predlohami – Evanjeliom podľa Jána, proroctvami Alice Nutter a knihou Dobré znamenia od Neila Gaimana a Terryho Pratchetta. Množstvo zdrojového materiálu a zvolený režijný prístup zameraný na princípy koláže a fragmentarizácie oslabili čitateľnosť inscenácie aj napriek jej silnému a aktuálnemu posolstvu.

Prostredníctvom inscenácie nám tvorcovia odhaľujú príbeh Adama, ktorý prinesie svetu skazu, a to aj napriek snahám anjelov i démonov tomu zabrániť. Zameriavajú sa na jeho detstvo, jednotlivé scény striedajú s proroctvami Alice Nutter a víziami z evanjelia hovoriacimi o konci sveta a ľudstva. Kým scény z detstva sú skôr civilné, štyri herečky stvárňujú skupinu kamarátov pri rôznych detských hrách, scény zjavení sú nabité mystickou až transcendentálnou atmosférou. Práve tieto biblické obrazy sú v inscenácii významovo i emocionálne najsilnejšie – tvorcovia pracujú s jednoduchou, ale výpovednou symbolikou a prírodnými materiálmi. Minimalizmus bielych kostýmov, tváre herečiek s namaľovanými ukážkami textov proroctiev, ako aj práca s kvapkajúcou vodou, zaveseným konárom, jablkom, hlinou či dymostrojom pôsobia sugestívnym dojmom a výtvarne sú veľmi zaujímavé. Oceniť treba aj hudobnú zložku tvorenú priamo na scéne hrou na malej harmonike a prednesom textu do mikrofónu s mystickým efektom ozveny.

V scénach Adamovho života využili tvorcovia civilnejší herecký prejav, súčasný jazyk vrátane slangu a zakomponovali do nich hravosť a vtip. Na jednej strane to prinieslo odľahčenie ťaživej témy o konci sveta, na druhej to v kontexte celku v porovnaní s pútavými mystickými obrazmi pôsobilo nesúrodo. Zvolená fragmentárnosť s množstvom odkazov na ďalšie témy (pálenie čarodejníc, bylinkárstvo, odbočka o psom prežívaní, ekologická kríza, príchod mimozemšťanov, umelá inteligencia a ďalšie) vo výsledku spôsobili strácanie sa v deji a znemožnenie pochopenia naznačených postáv. V rámci štruktúry boli jednotlivé scény nevyvážené aj svojou dĺžkou, resp. dôrazom, ktorý im tvorcovia venovali – tie významovo kľúčové boli niekedy krátke, a preto aj nejasné, tým významovo menej dôležitým a okrajovým bol venovaný priveľký priestor časovo i textovo. To potom ovplyvnilo aj tempo, ktoré pri dlhých a menej podstatných scénach upadalo.

Záver inscenácie nesie výrazné posolstvo – „keď nenastal šťastný koniec, tak to ešte nie je koniec“. Táto replika násobí čistotu detského pohľadu na koniec sveta. Na druhej strane sa v závere prirýchlo pointuje niečo, čo v rámci plynutia deja a jednotlivých mozaikových scén nie je bez prečítania anotácie dostatočne zrozumiteľné.

Alexandra Rychtarčíková

DS Šťuch, ZUŠ Jozefa Rosinského v Nitre

Najlepšie je jedávať doma alebo kôň zdochol len z pocitu krivdy

Tvorivý tím inscenácie pod pedagogicko-režijným vedením Nikoly Jankovýchovej si ako predlohu zvolil štyri poviedky Sławomira Mrożeka (Na sklenom vrchu, Polievka, Hosť, Na pravé poludnie). Ide o krátke príbehy z každodenného života s absurdnou zápletkou, ktorými autor poukazuje na nezmyselnosť bytia a zbytočnosť človeka. Vytvára prosté, no bizarné situácie napríklad o tom, ako kráľovič putuje krajinou, kým sa neusadí pred televíziu, v ktorej sleduje svoje vlastné putovanie, o tom, ako zákazník zavraždí čašníka, o hosťovi, ktorý nechce odísť, či o tom, ako sa postava opakovane, no neúspešne pokúša spáchať samovraždu za prítomnosti zvedavého davu. Tvorcovia Mrożekove poviedky nezdramatizovali, pracovali s nimi v pôvodnej prozaickej podobe, a preto aj inscenáciu do veľkej miery určuje epickosť formy; v práci s pôvodnou predlohou chýba väčšia originalita a nápaditosť. Nikola Jankovýchová s tvorivým tímom vytvorili sériu štyroch samostatných kolektívnych hereckých etúd, ktoré sú síce výtvarne, tematicky i hudobne prepojené, chýba však silnejší a výpovednejší kľúč, ktorý by z týchto samostatných útvarov vytvoril umelecky celistvé inscenačné dielo.

Inscenácia nachádza východisko v estetike javiskovej absurdity. Režisérka využíva princíp opakovanej akcie a zámerne priznáva, ba až zdôrazňuje trápno v jednotlivých situáciách. Práve v tom spočíva humor inscenácie. Na druhej strane práca s princípom vedomého opakovania konania postáv, ktoré sa tak cyklicky dostávajú do rovnakých situácií, je zároveň úskalím inscenácie. Tvorcom sa, žiaľ, nepodarilo nájsť tú správnu hranicu a mieru, a tak sa princíp opakovanej akcie v každej javiskovej poviedke v istom momente vyčerpá a vzápätí skĺza do monotónnosti. Viackrát opakovaný vtip sa stáva nezaujímavým a nudným. Ťažšie sa režisérka vyrovnávala aj s prozaickosťou textu. Slovné prerozprávanie príbehu jednou herečkou bolo dotvárané pomerne ilustratívnym a opisným konaním ďalších hercov a herečiek na scéne.

Je však nutné vyzdvihnúť herecké výkony. Súboru sa podarilo vytvoriť panoptikum groteskných postavičiek. Pohybom pripomínajú figúrky, ktoré nie sú schopné konať samy za seba, ovláda ich niekto iný. Herci a herečky kráčajú šuchtavo, narážajú do seba a kývajú hlavami ako pokazené plyšové hračky na baterky. Grotesknosť celkového výrazu sa im podarilo dosiahnuť aj prácou s mimikou, ktorou vyjadrili stratený až otupený pocit zo sveta. Je obdivuhodné, že dokázali takto uchopiť poetiku absurdity aj napriek tomu, že nezmyselnosť života ešte nezažili v plnej sýtosti (aj cez prizmu skúsenosti dospelého človeka).

Výtvarne inscenácia navodzuje atmosféru kabaretu či narodeninovej oslavy, čo má byť zároveň metaforou života ako jednej veľkej párty. Na scéne je umiestnená konštrukcia, na ktorej je zavesený strapcový záves so zlatým efektom. Okrem rebríka ide o jediný scénografický prvok, s ktorým sa pracuje funkčne a plnovýznamovo. Účinkujúci sú tiež jednotne kostýmovaní, majú na sebe slávnostné biele košele, čierne nohavice, pozlátené kravaty a krátke čierne parochne, čím scénografka vystihla uniformnosť človeka. Pozitívom inscenácie je aj hudobná zložka. Hudba je naživo vytváraná hrou na klavíri, výstižne pointuje jednotlivé momenty v hraných výstupoch a zvýrazňuje absurdnosť situácií.

Zuzana Timčíková

DS Drim, ZUŠ Jozefa Rosinského v Nitre

Filip Topol a my, tí ďalší

Doba sa vymkla z kĺbov. Doslova. Svet je zlomený a ilúzie o jeho možnej náprave sa akoby postupne strácajú. Bolesť, nedostatok pochopenia, trýznivá potreba blízkosti či nekonečná samota – to všetko sú pocity, ktoré sa nedajú odtrhnúť od súčasného sveta.

Tvorcovia a tvorkyne z divadelného zoskupenia DRIM sa rozhodli inscenovať ťaživú výpoveď mladej dospievajúcej generácie. Fragmentárnym, chladným, intímnym, no stále atmosférickým spôsobom. Ich antiiluzívna inscenácia je obrazom vychýleného dneška, v ktorom sa nežije, len väčšmi prežíva. Nemôžeme sa diviť, že generácia mladých ľudí sa cíti stratene, bez možnosti úteku. Zvolili si cestu reflektovania seba a problémov klimatickej krízy, vnútorného prežívania, inakosti, vyhorenia či neslobody. To sa spája aj s kultovou skupinou Psí vojáci, v ktorej Filip Topol pôsobil ako autor, skladateľ, klavirista a spevák. Dôležité je poznamenať, že okrem hudby sa venoval aj literárnej tvorbe – poézii a kratším prozaickým textom. Vynikali svojím autentickým, existenciálnym, melancholickým a éterickým dojmom.

Herci a herečky v ustálených pozíciách boli prítomní na javisku od samotného začiatku. Svojimi výrazmi, náladami, postavením a odevmi naplnili komorný priestor hracieho priestoru. Navodili atmosféru zvláštneho pokoja – akoby istej nenávratnej rezignácie. Na javisku sme videli vnútorný zápas Filipa Topola, ale tiež mladých ľudí, ich hľadanie odpovedí na otázky o minulosti, prítomnosti, ale predovšetkým otáznej budúcnosti.

Nepopierateľnými na divadelnom tvare boli herecká súčinnosť, schopnosť komunikovať prostredníctvom pohybu, precíznosť prednesu a hudobný talent. Z tvaru však necítiť Filipa Topola, nijako nám ho tvorcovia a tvorkyne nepredstavili. A hoci v anotácii o ňom píšu, že ho trápil svet, niekedy je zložité zistiť, kedy ide o jeho myšlienky a pocity a kedy o myšlienky a pocity tvorcov.

Dominika Horváthová

KRAJSKÁ POSTUPOVÁ SÚŤAŽ A PREHLIADKA DIVADLA DOSPELÝCH BELOPOTOCKÉHO MIKULÁŠ

Krajské osvetové stredisko v Nitre

na návrh odbornej poroty v zložení

Zuzana Timčíková – predsedníčka

Alexandra Rychtarčíková

Dominika Horváthová

udelilo

1. miesto s priamym postupom na celoštátnu prehliadku Belopotockého Mikuláš

Oľga Žuraveľ /UA, Nitra, Diecézne centrum 

Taký život

Ostatné miesta a individuálne ceny neboli udelené.

Do súťaže sa prihlásili štyri súbory. Ich umelecká úroveň v porovnaní s divadlom mladých bola kvalitatívne omnoho nižšia. Vo výbere titulov ani vo zvolených inscenačných princípoch nepreukázali veľkú mieru originality. Siahli po overených dramatických, predovšetkým zábavných tituloch a nevyšli zo zaužívaných hraníc amatérskeho činoherného divadla. Takým divadelným súborom bol Platan z Trávnice, ktorý na prehliadke predstavil inscenáciu Dva týždne v raji (háji). Hra francúzskych autorov Patricka Haudecoeura a Danielle Navarro- Haudecoeur z prostredia divadelného zákulisia žala v 90. rokoch 20. storočia na francúzskej komediálnej scéne úspechy. Inscenácia súboru Platan síce priniesla istú dávku humoru, zlyhávala však na slabých a nesústredených hereckých výkonoch, neznalosti hercov pracovať s komickým gagom, nedodržiavaní jednotnosti inscenačných princípov, absencii stupňovania napätia a na celkovom upadajúcom tempe. Veľmi podobné problémy a ešte vo výraznejšej miere boli prítomné v inscenácii súboru Modrý pondelok (Vráble) Tanec nad plačom. Tempo a dynamika absolútne absentovali, herečky sa sústredili omnoho viac na prednes textu než na konanie svojej postavy a javiskovú akciu. Napriek tomu, že hra Petra Zvona má v sebe veľa humoru, ktorý vzniká zo stretu postáv z minulosti a súčasnosti (skupina aristokratov vychádza z rámu obrazu a ocitá sa v prítomnosti), v inscenácii sa tento kontrast a ani na ňom postavené humorné situácie nepodarilo vôbec artikulovať. Je však nutné uznať odvahu tvorcov prihlásiť sa a pracovať na sebe, keďže ide o nové zoskupenie, v ktorom členky doposiaľ nemali skúsenosť s herectvom a uvedenie inscenácie na prehliadke bolo ich druhým predstavením celkovo. Autorské ambície prejavila ukrajinská umelkyňa Oľga Žuraveľ v tanečnej monodráme Taký život. Na čistej a minimalistickej scéne prostredníctvom prvkov scénického tanca a pantomímy stvárnila životný cyklus človeka s autobiografickými črtami. Celkový tvar osciloval medzi metaforickosťou pohybu (napríklad zobrazenie zrodu človeka) a istou opisnosťou (zobrazenie stereotypných činností v domácnosti a práce). S autorskou hrou Tam, kde sa nebo dotýka zeme sa na prehliadke zúčastnil aj divadelný súbor Família (Cabaj-Čápor). Ten je verný poetike dedinských hier, ktorými Ľuboš Benčík ako autor hier i režisér inscenácií zachytáva kolorit života obyčajných a jednoduchých ľudí na vidieku a ich prosté problémy. Tam, kde sa nebo dotýka zeme je konverzačná hra o dvoch manželoch žijúcich v izolácii na chalupe v lese. Tvorcovia inscenácie sa sústredili na vyobrazenie každodennosti ich životov, chýba však konflikt (ten je postavený len na spore o to, či mať alebo nemať vianočný stromček) a väčšie dramatické napätie. Inscenácii chýba väčšia režijná i scénografická nápaditosť, herecky bola primerane zvládnutá.

Nízky počet inscenácií prihlásených v kategórií dospelých, ako aj slabá kvalita tvorby porotu postavila pred dilemu. Prvé miesto sme sa nakoniec rozhodli udeliť Oľge Žuraveľ za monodrámu Taký život – za odvahu autorsky tvoriť, za hľadanie poetických výrazov v pohybe a tanci, ktorými by vyjadrila svoje vnútorné pocity, a za čistý a minimalistický výtvarný koncept.

Zuzana Timčíková

predsedníčka poroty

Hodnotenia inscenácií

Oľga Žuraveľ, UA a Diecézna charita, Nitra

Taký život

Život je krátky, nevyspytateľný a pominuteľný. Nikdy dopredu nevieme, koho alebo čo nám prinesie do cesty a či vôbec naznačí, ktorým smerom by sme sa mali vydať. V tom tkvie jeho krása a zároveň neférovosť. Život je poprepletaný radostnými i ťaživými skúsenosťami. Jedno akoby nešlo bez druhého. V pohybovej inscenácii Taký život sa ústredná postava rozhodla vrátiť do kľúčových spomienok, situácií a momentov z osobného života a publiku približuje, ako ich vníma a čo pre ňu znamenajú.

Hlavnou témou autobiografického diela je osobná výpoveď autorky, jej špecifická perspektíva. Tvorkyňa a zároveň performerka Oľga Žuraveľ si nevybrala ľahkú cestu a rozhodla sa pre interdisciplinárne prepojenie pohybu, tanca a prvkov pantomímy s hudbou, ako aj pre fragmentárnosť, v ktorej zrkadlí svoje vnútorné prežívanie a vnútorný stav konkrétnych vecí a udalostí. V jednotlivých pohybových sekvenciách Žuraveľ spája prebúdzanie, krehkosť, uvažovanie, strach, útek aj smrť. Podarilo sa jej dobre rozpracovať fundamentálne témy, vybudovať atmosféru a vytvoriť hravý, hoci pomaly plynúci dialóg, ktorý striedal dramatický obraz istej spomienky. Obrazy boli jasne čitateľné, hoci ostali len v rovine ich hlavnej charakteristiky a niekedy sa pohybový slovník zbytočne opakoval. Podmanivý bol poetizujúci scénický predmet v úvodnej i záverečnej scéne – svetlá pokrývka, ktorá sa stala súčasťou pohybového prejavu i priestoru.

Dominika Horváthová

Modrý pondelok, Vráble

Tanec nad plačom

Tvorcovia a tvorkyne si vybrali vďačnú inscenačnú predlohu – hru Tanec nad plačom od významného slovenského dramatika a literárneho kritika Petra Zvona, ktorého mnohí nazývajú slovenským Shakespearom. Zvon disponoval nemalým dramatickým talentom. Vo svojej nadčasovej (a vôbec prvej!) tragikomédii dokázal vytvoriť funkčnú dvojpólovosť – dve diferentné univerzá z rôznych časových období. Svet starý, teda minulý, a svet nový, ktorý predstavuje možnú súčasnosť. Oba poukazujú na rovnaké problémy – nefunkčnosť spoločnosti, sociálnu nerovnosť medzi ľuďmi, neschopnosť komunikácie. Hoci ide o vďačný text plný paródie, satiry či absurdity, prostredníctvom ktorých vznikajú tragicko-komické situácie akoby samy, dá sa na ňom inscenačne spadnúť a popáliť, ak text nie je dostatočne analyzovaný, situácie vybudované a ak sa väčšmi nedbá na konanie postáv či na kontrast ako taký. Inscenácii signifikantne chýbala väčšia iskra, pôsobila ako celok stagnujúco.

Pozitívom inscenačného tvaru bola jednoznačne výstižná vizualita diela. Scénograficky funkčný minimalistický koncept mobiliára zreteľne komunikoval magické obrazy Petra Zvona. Javisko sa rozdelilo na tri časti – zadná časť za závesom predstavovala prebiehajúci ples, v prednej časti hracieho priestoru sa odohrávali všetky ostatné scény. V ľavej časti bola ukotvená postava autora/rozprávača. Problematickejšie boli kostýmy, ktoré boli pomerne málo odlíšené a zlievali sa dokopy.

Keďže divadelný súbor Modrý pondelok tvorí len pár mesiacov, možno by preň bolo cestou zvoliť si technicky menej náročný dramatický text.

Dominika Horváthová

Divadlo Família, Cabaj-Čápor

Tam, kde sa nebo dotýka zeme

Inscenácia vychádza z rovnomenného autorského textu Ľuboša Benčíka, ktorý je zároveň jej režisérom aj jedným z hercov. Jeho trojitú úlohu treba na jednej strane oceniť, na druhej strane absencia dramaturga a pohľadu „nezainteresovaného“““„ režiséra spôsobila, že inscenácia v rámci tempa, dynamiky i štruktúry skĺzala do monotónnosti.

Príbeh sa zameriava na starších manželov počas dvoch dní vianočných sviatkov a odhaľuje ich vzájomné nepochopenie. Žena si ctí tradície, má silnú vieru v Boha, muž je skôr pragmatik a pod vplyvom celoživotnej práce ľahostajný k detailom, na ktorých stojí krása života. Kontrastné charaktery manželov stvárnili herci veľmi autenticky. Ich životné postoje, ako aj vzťah plný škriepok pôsobia veľmi prirodzene a sú zdrojom komiky. K situačnej komike prispieva aj výber lexiky – zastarané, nárečové slová v jazyku manželov. Komicky vyznieva aj každodenne prežívaná „absurdnosť“ – zdanlivo banálne rozhovory, ktoré sa opakujú stále dookola, mení sa len predmet problému (chýbajúci vianočný stromček, rádio, sviatočná večera a pod.). Uveriteľnosť ich dlhoročného manželského vzťahu a prežívanej situácie podporujú aj scény, v ktorých sa niektorý z nich ocitne v priestore sám a hodnotí toho druhého, pričom, keď ten vstúpi na scénu, tvári sa akoby nič. Tieto scény podporujú vznik diváckych sympatií, pochopenie charakterov, ľudsky omylných a prostých, až potenciálne stotožnenie s postavami.

Najväčším úskalím inscenácie je jej jednoduchá štruktúra a konverzačná povaha. Absentuje výrazná zápletka, zmena dynamiky, budovanie napätia. Nepretržitý prednes textu a minimálne konanie, často iba ako konanie pre konanie, vyžadujú od diváka veľkú dávku pozornosti. Tempo sa počas celej inscenácie takmer vôbec nemení, nepracuje sa so svetelnými ani hudobnými predelmi, ktoré by aspoň trochu prispeli k rámcovaniu deja. Práve svetelná zmena by mohla pomôcť naznačeniu plynutia času, keďže príbeh sa odohráva minimálne počas dvoch dní. O tom sa dozvedáme iba z textovej roviny. Kým však repliky zaznejú, pretrváva zmätenie, čo sa na scéne deje, resp. kde v príbehu sa nachádzame.

Scénografia je jednoduchá, realistická a podobne ako kostýmy naznačuje prostredie, spoločenskú vrstvu a vek postáv. Hoci sa skladá z viacerých kusov nábytku, jej využitie je minimálne. Z textu sa dozvedáme, že manželia žijú niekoľko desaťročí v chalupe v horách, čo síce podporuje jednoduchosť zvoleného mobiliára, no na druhej strane pôsobí nábytok na javisku roztiahnuto a nevytvára pocit stiesnenosti malej chudobnej chalupy.

Zvolená téma je veľmi zaujímavá a podnetná – inscenácia otvára otázku viery, uvažuje o živote a smrti, o plynutí času. Zdá sa, že pod vplyvom manželkinho sna o nebi a neustáleho opakovania, že sa bude za manžela modliť, sa manžel neverec obráti k viere, rozhodne sa osláviť Vianoce a v konečnom dôsledku sa s manželkou uzmieri. Ich škriepky nahradí nostalgia za minulosťou a vzájomné odpustenie. Zlom, vďaka ktorému dôjde k týmto udalostiam, je však vykreslený veľmi nejasne. Podobne rozpačitý je aj záver inscenácie, chýba mu jasnejšia pointa – o čom chceli tvorcovia vypovedať.

Alexandra Rychtarčíková

DS Platan, Trávnica

Dva týždne v raji (háji)

Súbor si vybral bulvárnu komédiu z divadelného prostredia od autorov Danielle Navarro-Haudecoeur a Patricka Haudecoeura, u nás uvádzanú najčastejšie pod názvom Pi čaj, miláčik. Ide o hru rozkrývajúcu vzťahy ľudí z rôznych divadelných profesií počas skúšobného procesu, kde sa pokazí, čo len môže. Druhovo ide o hru v hre, resp. divadlo v divadle. Tento princíp je divácky stále veľmi zaujímavý a zábavný, no jeho úspešná realizácia vyžaduje od divadelného súboru veľkú pozornosť a zručnosť.

Každý z hercov musí v inscenácii odohrať dvoj- až trojrolu, pričom každá z nich vyžaduje v rámci hereckého prejavu jemne odlišné odtienky – v prvej línii ide o členov súboru, ktorí sa zúčastňujú na skúšobnom procese rovnomennej komédie, a o postavy pomocných divadelných profesií, v druhej o stvárňované postavy skúšanej inscenácie, v tretej o intrigy či prehovory postáv do publika, resp. o štylizované komentovanie vlastného konania postavami. Všetkým hercom sa podarilo vybudovať jednoduché typy postáv reprezentujúce rôzne divadelné profesie, aj keď do veľkej miery v hraniciach očakávaných stereotypov. Bolo by funkčnejšie, ak by uprednostnili civilnejší prejav, čo by podporilo odlíšenie od ďalšej vrstvy hry – divadla v divadle. V rovine postáv skúšanej hry mali herci a herečky zámer prejsť do štylizácie, no ich prejav sa poväčšine nezmenil. Zvolená štylizácia navyše spôsobila, že ich herecký prejav bol do veľkej miery neuveriteľný, silený. V rámci tohto výrazového segmentu tak herci a herečky ostali v limitoch naivnej bulvárnosti predlohy.

Zvolená hra kladie okrem hereckého prejavu veľké nároky aj na presnú rytmizáciu, frázovanie a rýchle úderné tempo. Aj najmenšie oneskorenie či zaváhanie oslabuje žiaduci komický efekt a narúša pointovanie situácií. S týmito problémami zápasí aj inscenácia divadelného súboru Platan.

Dva týždne v raji (háji) sú predelené prestávkou – prvá časť sa venuje skúšobnému procesu, druhá odohratiu premiéry. Kým prvá časť trochu trpí pomalým tempom, resp. jeho nemennosťou, a to aj napriek tomu, že sa v nej valí jeden problém za druhým, druhá časť je v rámci svojej štruktúry vybudovaná lepšie, jednotlivé pointy viac vychádzajú, hoci niektoré vtipy sú prvoplánové a opakovanie scén (v rámci skúšobného procesu) spôsobuje oslabenie komického účinku, pretože vtip sa nijako ďalej neposúva, nevrství, medzi jednotlivými „variáciami“ skúšaných scén je minimálny rozdiel, čo zároveň spomaľuje dynamiku. V tomto ohľade by tvorcovia mohli pouvažovať nad ďalšou úpravou, resp. skrátením inscenovaného textu.

Medzi dvomi časťami dochádza k zmene scénografie, čo treba oceniť. To, čo spočiatku pôsobí nesúrodým, nedokonalým dojmom (ako fundusový mobiliár, v niektorých prípadoch konkrétny, inokedy naznačený, markírovaný), sa v druhej časti, počas „skutočnej“ premiéry, nahradí a naznačené významy sa objasnia.

Francúzska predloha a jej inscenovanie vyžadujú precíznosť réžie, ktorá zachytí a sprostredkuje funkčné gagy a nuansy v charakteroch, vzťahoch aj mizanscénach. V trávnickej inscenácii však fungovali iba v niektorých skupinových mizanscénach, kde režisér s hercami rozohrali viacero plánov, mikrovzťahov a mikromizanscén. V kontexte celku ich však mohlo byť viac.

Alexandra Rychtarčíková

Krajské kolo: Nitriansky kraj 
Organizátor: Krajské osvetové stredisko v Nitre
Zodpovedná odborná pracovníčka: Silvia Bartáková

Foto: Peter Bednár

Fotogalériu nájdete na stránke Krajského osvetového strediska v Nitre: https://www.kosnr.sk/uplynule-podujatia-oblasti-slovo-a-divadlo/780-na-scenu-2024/2024-04-28-10-00.