Robia divadlo, za ktorým sú ľudia ochotní cestovať stovky kilometrov. Vďaka manželom Ditteovcom vznikol v budove bátovského kultúrneho domu živý priestor, v ktorom vzniká jedinečné súčasné umenie. Divadlo Potôň existuje už 20 rokov.

TEXT: Matej Vanoch

FOTO: ???

Do Bátoviec sa dá dostať autom za necelé dve hodiny. Vlakom je to o čosi dlhšie, aj s čakaním v Leviciach na miestny autobus sa to dá zvládnuť do troch hodín. Nie je to koniec sveta, ale pre človeka z Nitry, Žiliny alebo Bratislavy to nie je veľmi poruke. Napriek tomu sem ľudia pravidelne cestujú, často len na otočku. Nie je to kvôli peknému barokovému mostu cez riečku Sikenica ani kvôli obecnému múzeu či Bátovskému jarmoku. Do Bátoviec sa chodí do divadla. Každé predstavenie Divadla Pôtoň, ktoré sídli na konci obce v miestnom kultúrnom dome, je udalosťou, za ktorou sa divadelným kritikom, odborníkom, ale hlavne obyčajným divákom oplatí vycestovať. Znie to ako zázrak, ale je to skutočnosť. O tom, ako sa dá tvoriť umenie uprostred ničoho, sme sa rozprávali s Ivetou Ditte Jurčovou a Michalom Dittem, ktorí stoja za Divadlom Pôtoň.

O vašom divadle si ľudia často myslia, že sídli v dedine Pôtoň. Vy ste však v Bátovciach…

Iveta: Pôtoň je tu. Tu, za týmto stolom. Ľudia si myslia, že ide o názov obce, mestečka alebo mestskej časti, ale my sme názov Pôtoň prebrali z poviedky Karola D. Horvátha Ochladzuje sa, ktorú pre nás upravil do formy divadelného textu. Vznikla z toho prvá inscenácia, ktorú sme vytvorili pod občianskym združením Pôtoň. Dej sa odohrával vo fiktívnej dedinke, Karol D. Horváth pravdepodobne vytvoril jej názov skomolením slova Potôň, tých máme na Slovensku niekoľko.

Vtedy ste ešte boli amatéri, dnes ste uznávaným profesionálnym divadlom. Stále vám ten názov vyhovuje?

Iveta: Tým sme sa zaoberali, keď sme sa profesionalizovali. V zahraničí často vznikali rôzne omyly pri zapisovaní a vyslovovaní, nakoniec sme si však povedali, že sme si už na názov zvykli a nič sa meniť nebude. Raz sme stáli s hercom Ivanom Palúchom pred našou budovou a medzi rečou nám pochválil názov. Dovtedy sme nevedeli, že potôň je archaické slovo, ktoré znamená vír na hladine rieky. Naozaj príznačný názov pre naše divadlo a pre to, čo robíme. Všetko sa tu zdá veľmi pokojné, ale je to tak len na pohľad.

Michal: Keď sme sem pred desiatimi rokmi prišli, vôbec sme netušili, čo všetko nám táto lokalita poskytne. Bátovce sú v Levickom okrese, na hraniciach Hontu a Tekova, v blízkosti Štiavnických vrchov. Tento región má veľa geografických zaujímavostí a zvláštností.

Ako vzniklo Divadlo Pôtoň?

Iveta: Začínali sme v Tekovských Nemciach. S mojím bývalým manželom sme založili súbor Etudka Tekovské Nemce, ktorý bol predchodcom Divadla Pôtoň. Vtedy sme ešte netušili, ako sa robí divadlo. Pomohla nám metodička Alenka Kršiaková z Pohronského osvetového strediska, ktorá videla, že nám nechýba nadšenie, ale potrebujeme aj vedomosti. Spojila nás s lektorom a režisérom Ferkom Držíkom, ktorý viedol v Leviciach Slovenské pohronské javisko. Nadviazali sme s ním veľké priateľstvo a začali intenzívne spolupracovať. Keď v pomerne mladom veku zomrel, prevzala som jeho režisérsku úlohu a úplne prirodzene som začala prepájať Etudku a Slovenské pohronské javisko. Takto vzniklo Divadlo Pôtoň.

Viem, že ste neskôr zvažovali aj sťahovanie do Bratislavy. Neľutujete, že ste ostali v Bátovciach?

Michal: Ťažko povedať, model fungovania na dedine nám vyhovuje. V Bratislave vládnu rôzne záujmy, či už developerov, alebo iných štruktúr, ktoré obmedzujú priestor pre kultúru. Kolegovia z mesta musia každú chvíľu bojovať, vyjde nejaká výzva a priestor vyhrá združenie, ktoré vzniklo dva dni predtým. Od takýchto vecí sme sa chceli odstrihnúť a povedali sme si, že radšej budeme trochu od ruky. Nie je to až taká tragédia, pretože z Bratislavy do Bátoviec sa dostanete pri dobrej premávke za necelé dve hodiny. To, že sme mimo centra, má, samozrejme, svoje dôsledky. V umeleckých kruhoch ešte stále prevláda zvláštny predsudok – čo už sa dá vytvoriť na dedine a pre koho je to vôbec určené? Našťastie k nám chodia divadelní kritici a poznám viacerých, ktorí prídu radšej na premiéru do Bátoviec, ako na reprízu do Bratislavy.

Iveta: Ja som nechcela odísť od ľudí, s ktorými som začínala. Navyše sa neskôr ukázalo, že témy, ktoré prináša táto lokalita, sú veľmi zaujímavé a hlavne sú zásadne iné ako tie, ktoré ponúka mesto. Cítili sme, že je tu množstvo materiálu, s ktorým môžeme pracovať.

Neobávali ste sa, že nebudete mať pre koho hrať?

Iveta: Pravdaže, tento problém riešime stále, hoci máme divákov, ktorí sú ochotní za nami vycestovať. Niektorí prichádzajú dokonca z východu Slovenska, často aj na otočku, čo je úplne neuveriteľné. Napriek tomu máme s diváckou základňou problém. Doteraz sa nám nepodarilo osloviť viac ľudí z Bátoviec, miestnych k nám chodí naozaj veľmi málo. Na druhej strane, nie je až také dôležité, ako často hráte a pre koľko divákov, ale skôr ako prebieha proces tvorby a aká je vaša ochota experimentovať. Nechceme sa vzdať nášho laboratória, v ktorom všetko vzniká, pipleme sa s každou témou, zápasíme s ňou a pozorujeme ju z rôznych uhlov pohľadu. Každé naše predstavenie je slávnosťou, stretnutím s divákmi, s ktorými sa chceme rozprávať. Aj preto sa snažíme udržať si zdravú mieru hrania. Keď sa nejaká inscenácia hrá stokrát, stane sa chtiac či nechtiac výrobným produktom. Tohto sa chceme vyvarovať. Preto je dramaturgia nášho priestoru postavená nielen na divadle, ale aj na ďalších aktivitách.

Akú veľkú časť obecenstva tvoria tí, ktorí za vami musia cestovať?

Michal: Približne 90 percent publika pricestuje z miest, ktoré sú ďalej ako 50 kilometrov. Na naše prestavenie Pastierske symfónie, ktoré sme odohrali pred pár dňami, prišli ľudia z Čierneho Balogu, Bratislavy, Žiliny, Novej Bane, Banskej Bystrice, Nitry či z Vrábeľ. Nebolo tu kde zaparkovať. Ľudí z Levíc a okolia prišlo minimum. Raz nám volala pani, ktorá sa k nám vybrala na predstavenie Americký cisár. Uprostred cesty zistila, že je vypredané. Volala mi z auta, či sa má otočiť a ísť naspäť do Modry. Tie dve miesta sme ešte niekde našli.

Prečo sa do divadla nevyberie človek, ktorý býva dvadsať metrov od vás? Ako si to vysvetľujete?

Michal: Súvisí to s percentami. Národné osvetové centrum kedysi robilo prieskum, z ktorého vyplynulo, že do divadla chodia dve percentá populácie. Keď si to prepočítam na Bátovce, tak približne toľko miestnych chodí na naše predstavenia.

Iveta: Máme niekoľko miestnych fanúšikov, ktorí sú našimi pravidelnými divákmi a zúčastňujú sa aj na ostatných aktivitách. Prídu sa pozrieť na výtvarníkov, na workshopy, dokážeme ich zapojiť do komunitných aktivít. Je ich ale málo.

Michal: Máme aj takú skupinu miestnych, ktorí vyhľadávajú premiéry a výrazné projekty, ktoré vnímajú ako istý typ slávnosti. Mali sme tu medzinárodný projekt s Mexičanmi, Francúzmi a Maďarmi a na ten sa prišli pozrieť, lebo predtým stretli v potravinách umelcov inej pleti, ktorí si tam prišli kúpiť tresku s rožkom. Alebo videli na ulici operného speváka, ktorý nemal kde precvičovať, a tak chodil po dedine a spieval operné árie. Zastavovali sa na ulici a nevedeli, koľká bije.

Nie je problém v tom, že Bátovčania vnímajú vaše divadlo ako príliš náročné a radi by prišli na niečo ľudovejšie?

Michal: Presne túto teóriu mal aj starosta, ktorý chcel seniorom ponúknuť nejaké divadelné predstavenie. Zavolal jedno ochotnícke divadlo, ktoré videl na nejakom folklórnom festivale. Prišli s autorskou komédiou, my sme im pripravili priestor, nasvietili sme ho a výsledkom bolo, že prišlo približne päťdesiat ľudí. Toľko chodí bežne aj na naše produkcie. Vtedy mi jedna miestna dôchodkyňa povedala: „No vidíte, je tu toľko ľudí, ako na tej vašej alternatíve.“ Nie je to v tom, že by ľudia nemali možnosti, ako tráviť voľný čas a spoločensky alebo kultúrne sa vyžiť. Je to o nastavení, čomu dajú v danom momente prednosť. Či záhradke, televízoru, rádiu, internetu alebo divadlu.

Podporuje vás obec? Na webovej stránke Bátoviec je odfotený kostol, požiarnické autá, sú tam rôzne zmienky o miestnych aktivitách, ale o vás som tam nenašiel nič.

Michal: Naše aktivity nie sú niečím, čím by obec žila a mala potrebu to propagovať. Na druhej strane som presvedčený o tom, že väčšina miestnych je hrdá na to, že tu sme, a to aj v prípade, že k nám nechodia. A keď sa objavíme v telke a hovorí sa o nejakom našom úspechu, tak vtedy je tá hrdosť znásobená. Veľa ľudí si uvedomuje aj ekonomickú stránku nášho pôsobenia v Bátovciach. Niekto u nich prevádzkuje priestor, ktorý by za iných okolností chátral alebo by bol málo využívaný a nikto by do neho neinvestoval. Iste, časť miestnych zrejme nie je nadšená tým, že sme sem prišli, obsadili ich priestor a po dedine chodia cudzí ľudia.

Diváci sú ochotní za vami vycestovať. Ako je to s hercami?

Michal: Keď sme sa sem nasťahovali, tak tu nebolo vybudované prakticky nič. Všetko sme robili nanovo. Už vtedy sme vedeli, že chceme robiť divadlo a popri tom poskytovať rezidenčné pobyty iným umelcom, ktorí tu budú žiť a pracovať na svojich dielach. Bolo jasné, že na to, aby sme to dosiahli, potrebujeme mať ubytovacie kapacity. Vybudovali sme ich a momentálne máme miesto pre jedenástich ľudí. Takže tí, ktorí s nami spolupracujú, bývajú priamo nad divadlom a na skúšku len v papučiach zbehnú dole po schodoch. Žijeme tu takým zvláštnym komunitným spôsobom života, čo je ale často na prospech veci. Sú to zázračné, časovo ohraničené stretnutia, počas ktorých máme k dispozícii veľa priestoru na vznik nových inscenácií. Môžeme skúšať, koľko len chceme a kedy chceme. Keď sa rozhodneme, že skúšame od druhej ráno, tak skúšame od druhej ráno a nikto nám v tom nezabráni.

Predpokladám, že herci majú rozbehnutých viacero aktivít a asi to nie je jednoduché od všetkého sa odstrihnúť a prísť na niekoľko mesiacov do Bátoviec. Vedia sa z toho svojho sveta na nejaký čas presunúť k vám?

Michal: Keď chcú s nami robiť, tak musia. Pracujeme bez prestávky osem až desať dní, potom máme päť dní voľno a po ňom nasleduje opäť pracovný blok. Nie sme zatvorení v kuse dva mesiace. Dávame si hygienické pauzy na prevetranie, návštevu rodného mesta, ruch električiek, metra a iných zlatých vecí, ktoré človek potrebuje, a potom prichádza naspäť k nám, do pokojného prostredia vidieka.

Iveta: Je to zároveň veľmi dobrá selekcia, vďaka ktorej sem prichádzajú len tí, čo naozaj chcú. Vedia, že budú musieť zvládnuť tieto prekážky, a musím povedať, že nie je jednoduché tráviť toľko času v jednom priestore a s tými istými ľuďmi. Chce to isté špecifické osobnostné nastavenie, ale myslím si, že pre ten typ divadla, ktorý robíme my, je to veľmi potrebné. Bez toho by to vlastne ani nešlo.

Michal: Asi pred deviatimi rokmi sme tu mali anglickú skupinu, ktorá s nami strávila tri týždne. Povedali nám, že u nás vytvorili veci, na ktorých by v Anglicku pracovali možno trištvrte roka. V Londýne trvajú presuny po meste dlhšie ako v Bátovciach, musíte si tam nájsť vhodný priestor, všetci tam majú svoje aktivity, ktoré musia zladiť, a všetko to dlho trvá. Tu museli byť nastúpení, skúšali, kedykoľvek chceli, mali k dispozícii svetlá, scénu. Tento spôsob práce naozaj urýchľuje strašne veľa procesov.

Ďalším benefitom je, že ľudia sa tu naozaj spoznajú. Vedieme internátny spôsob života, ľudia sú neustále spolu, čo má svoje veľké výhody, ale aj nevýhody. Vyskytnú sa, samozrejme, aj konflikty a ponorkové choroby.

Keď ste pred dvadsiatimi rokmi vznikli, tak ste začínali ako neprofesionálne divadlo, teraz ste profesionáli. V akom momente sa divadlo takto zmení?

Iveta: Stane sa to vtedy, keď vám už nestačí robiť občasne. Keď prišiel ten moment, tak som predstúpila pred súbor, ktorý mal zhruba desať až pätnásť členov, a spýtala som sa ich, kto sa chce tomu venovať naplno a dá prednosť divadlu pred čímkoľvek iným z osobného alebo profesionálneho života. Zostalo nás sedem. O rok neskôr sme sa zredukovali na polovicu. Vyžadovali sme veľmi veľké nasadenie a to bol asi ten bod zlomu, keď sme sa stali profesionálmi. Profesionalizácia neznamená peniaze. Dlho sme fungovali tak, že sme sa považovali za profesionálov, ale nemali sme dostatok financií. Okolo roku 2003 sme sa navyše rozhodli, že už nebudeme chodiť na súťaže amatérskeho divadla, na ktorých sme často znechucovali ostatných.

Čím ste ich znechucovali?

Iveta: Vyhrávali sme jedno ocenenie za druhým. Ostatných to demotivovalo a ani tá vzájomná komunikácia už potom nebola taká dobrá, hoci sme všetkým vysvetľovali, že sme v tej istej pozícii, nikto nás nepodporuje a robíme to vo svojom voľnom čase. Okrem toho som začala robiť metodičku pre divadlo a to už bolo naozaj na hrane únosnosti a profesionality, napriek tomu, že som nezasahovala do žiadnych rozhodnutí poroty. Naše inscenácie vznikali ako amatérske divadlo a mnohí členovia súboru boli naviazaní na systém prehliadok, tešili sa na festivaly, na ktorých boli konfrontovaní a dostávali spätnú väzbu od porotcov. Potom sme si však povedali, že s tým končíme a pokúsime sa divadlo profesionalizovať.

Michal: Rozhodnutie prišlo na festivale v Káhire. Na izbe sme si uvedomili, že už na to dozrel čas. Na Slovensku stačí povedať, že sa profesionalizujete, prestanete chodiť na súťaže amatérskeho divadla a už sú z vás profesionáli. Pravdou je, že finančnú odmenu za to, čo robíme, sme si dali prvýkrát až po piatich rokoch.

Hovorí sa, že neprofesionálne divadlo je slobodnejšie, lebo nie je viazané na peniaze, divadelníci si môžu robiť, čo len chcú a nemusia sa báť experimentovať. Súhlasíte s tým?

Iveta: Podľa mňa to tak nie je. Myslím si, že je to osobnostným nastavením tvorcov. Tvorcovia, ktorí experimentujú, to robia preto, lebo takí naozaj sú, majú v sebe nepokoj, ktorý im nedovolí ísť po vychodených chodníčkoch. A je úplne jedno, či je ten človek profesionál alebo nie.

Michal: Ani v SND nikto neplatí pokutu alebo nevráti honorár preto, že sa inscenácia nepodarila. Experimentovanie nevnímam ako veľké riziko ani v profesionálnom divadle. Závisí skôr od toho, ako sa kto cíti a či je naozaj slobodný alebo nie. Aj v národnom pracujú slobodní ľudia.

Iveta: Sloboda je vnútorné nastavenie. Vonkajšie okolnosti nie sú také dôležité.

Ale asi je pravdou, že v tých veľkých divadlách je väčší tlak na to, čo sa tam bude hrať a čo nie.

Iveta: Samozrejme, nás tam nezavolajú. Štátne divadlo ide nerado do nejakého experimentu, pretože je naviazané na kasu. Preto tam dostávajú priestor skôr tvorcovia, o ktorých je vopred jasné, čo vytvoria, pre akého diváka to bude určené a ako sa to bude predávať. Premýšľajú nad tým, či to bude niekoho urážať alebo nie, či to bude provokovať alebo len tak hladkať. To všetko platí, ale nemyslím si, že to má so slobodou tvorcu niečo spoločné.

Čo všetko musíte robiť, aby vás divadlo uživilo?

Iveta: Naozaj všetko…

Michal: Na vidieku si nevieme zabezpečiť servisný personál, ktorý bežne funguje v bratislavských divadlách, aby sme sa mohli sústrediť na réžiu, dramaturgiu, prípadne riešiť granty. Traja robíme úplne všetko, máme len zopár externých spolupracovníkov na servis. Zabezpečujeme fundraising, propagáciu, dramaturgiu, varenie pre hosťujúcich umelcov, deratizáciu priestoru, techniku, stavebný dozor, šitie či starostlivosť o kostýmy. V roku 2008 sme si mohli dať prvýkrát odmenu a až v roku 2015 sme sa definitívne vzdali všetkých ostatných prác a zamestnaní. Odvtedy sa naozaj venujeme iba našej budove, našej dramaturgii a nášmu priestoru. Máme tu rezidenčný program, pracujeme na svojich inscenáciách, hráme. Premelie sa tu zhruba osemdesiat umelcov ročne, ktorí pracujú na nových dielach. Organizujeme workshopy pre rôzne skupiny ľudí – od profesionálov, kultúrnych manažérov, hercov alebo spevákov až po stredoškolákov, vysokoškolákov a žiakov základných škôl. Okrem toho tu máme aj artové kino a z času na čas si sem pozveme aj iných hosťujúcich umelcov na koncerty, výstavy a divadlá.

Budete tu mať študentov, ktorí u vás strávia tri dni. Aký budú mať program?

Michal: Vytvorili sme projekt Psota na Slovensku, v rámci ktorého sa venujeme skupinám stredoškolákov a vysokoškolákov. Momentálne s nimi riešime tému migrácie. Pozrú si inscenáciu Americký cisár, dostanú k nej teatrologický rozbor od divadelného kritika, zúčastnia sa na diskusii so sociológmi, odborníkmi na migráciu a rôznymi občianskymi aktivistami. Vyskúšajú si živú knižnicu, počas ktorej im cudzinec žijúci na Slovensku porozpráva svoj príbeh cesty z tretej krajiny na Slovensko. Potom sa snažia na workshopoch tieto príbehy kreatívne spracovať, či už formou divadla, vizuálneho umenia, alebo literatúry. Takýchto celodenných podujatí sa u nás budúci rok uskutoční približne 25 pre zhruba tisícpäťsto študentov.

Kniha Martina Pollacka Americký cisár je síce o utečeneckej kríze v 19. storočí, ale dotýka sa aj súčasnosti. Venujete sa najmä témam, ktoré reagujú na aktuálne dianie v spoločnosti?

Michal: Zaujímajú nás témy, ktoré sú univerzálne, ktorými žijeme, ale nemusia to byť žiadne horúce aktuality. Navyše naše inscenácie sa odohrávajú vo zvláštnom časopriestore, ktorý nemá so súčasnosťou veľa spoločného. Nepoužívame ani súčasný jazyk. Keď sa rozprávame o téme domova, ako je to v inscenácii Terra Granus, tak nehovoríme o súčasnej generácii, ale zaujímajú nás príbehy repatriantov, ktorí stratili svoj domov po druhej svetovej vojne, hovoríme o vysídlencoch z dedinky Mochovce v osemdesiatych rokoch. Divák si to potom vyskladá a povie si: Aha, toto by mohol byť aj môj problém. Alebo mu to prinesie nejakú novú skúsenosť či vedomosť o téme, o ktorej sa s ním chceme rozprávať.

Iveta: Realizmus nás nebaví. Nechceme vytvárať repliky skutočnosti.

V projekte Miracles ste prepojili viaceré umelecké žánre. Čím je to pre vás zaujímavé? Nepostačuje vám jazyk divadla?

Iveta: Je to trochu paradoxné, roky sme hľadali priestor, kde by sme mohli robiť divadlo, a keď ho konečne máme, tak hráme v lese. Často rozmýšľam nad tým, aké by malo byť súčasné divadlo. Nestačí nám, aby divák prišiel, pozrel si inscenáciu a odišiel domov. To je podobné, ako keď si doma v papučiach pozriete film a porozprávate sa o ňom. Pre nás je veľmi dôležitá komunikácia s divákom, chceme mu poskytnúť úplne iný typ zážitku, aký očakáva, podnietiť jeho rozmýšľanie, veľa ponechať na jeho asociácie. Nechceme mu predkladať konkrétne závery alebo riešenia, skôr mu poskytnúť priestor na jeho vlastnú meditáciu. Preto hľadáme prepojenia s prírodou, hľadáme nové prostredia, narúšame verejný priestor a trochu aj konformitu diváka. To je naša cesta, na ktorej nepotrebujeme osloviť davy, postačí nám, keď poskytneme intenzívny zážitok malej skupine ľudí. Pre nás je dôležité byť v kontakte s inými umelcami, aj preto ponúkame rezidenčné pobyty hudobníkom, výtvarníkom či spisovateľom. Niektorí to vnímajú ako veľkorysosť, ale zároveň musím povedať, že to robíme aj preto, lebo z toho máme úžitok. Inšpirácia, ktorá prichádza zvonku, je veľmi dôležitá. Ak sa uzavriete do seba, čo sa v komunitnom divadle často stáva, tak sa môžete zacykliť a potom produkujete stále rovnaké veci.

Existujete už 20 rokov. Kam by ste sa chceli ešte posunúť?

Iveta: Veľmi veľa analyzujeme a plánujeme a momentálne nám začína byť na Slovensku už trochu tesno. Chceli by sme vytvoriť ešte väčší rezidenčný priestor, potrebovali by sme ďalšie priestory. Jedným z našich nápadov je vytvoriť umeleckú osadu, kde by mohli byť rezidenti po celý rok. Samozrejme, že na to nemáme financie a neviem, či sa nám to niekedy podarí. Problémom je, že sme na okraji záujmu a všetko, čo sa snažíme robiť, je stále tak trochu „punk“.

Pracujete na nejakých medzinárodných spoluprácach?

Iveta: Áno, chceme mať so zahraničím pravidelnejší kontakt. Cez leto sme tu mali dvojtýždňový medzinárodný umelecký tábor cez Erasmus, máme tu rezidentov zo zahraničia, predtým sme spolupracovali s Francúzmi, Mexičanmi a Maďarmi. Pripravujeme tiež projekt veľmi podobný Miracles, ale v oveľa väčšom rozsahu. Mal by sa uskutočniť v roku 2022 a chceme do neho zapojiť minimálne tri ďalšie krajiny. Ak by to vyšlo, projekt by bol unikátny aj v európskom kontexte. Závisí to už len od toho, či dokážeme byť na Slovensku veľkorysí.

Našli ste si už zahraničných partnerov?

Iveta: Máme už troch partnerov – z Islandu, Nórska a z Lichtenštajnska. Skvelých umelcov. V Lichtenštajnsku sme napríklad objavili výtvarníčku, ktorej tvorba a spôsob života nás natoľko fascinuje, že z toho budeme ešte dlho ťažiť. Uvidíme, čo z toho bude.

Jednou z vedľajších aktivít, ktorým sa venujete, je aj premietanie filmov. Prečo ste sa rozhodli, že budete v Bátovciach fungovať aj ako kino?

Michal: Dopĺňa to celú mozaiku toho, čo ponúkame. Chceme, aby si tu každý, kto má aspoň latentný záujem o súčasné umelecké prejavy, našiel to svoje. Najprv sme začali úplne punkovo premietať cez projektor na stenu. V roku 2015 sme požiadali Audiovizuálny fond o prostriedky na digitalizáciu v štandarde cinema a vďaka tomu môžeme premietať filmy cez kvalitné zariadenia na kvalitné plátno a s kvalitným zvukom.

Aké filmy premietate?

Filmy s titulkami. Také, ktoré sú oceňované na Berlinale, ale nie sú veľmi oceňované v Bátovciach. Teraz sme mali Parazita, víťaza z Cannes. Prišli štyria ľudia. Na slovenskom filme Nech je svetlo boli štyria alebo šiesti. Na Ukradnutom štáte štyria. Nemá to veľkú návratnosť, ale budeme premietať aj naďalej v rámci našich možností a schopností. Stále sa pokúšame uloviť nejakých nových divákov.

Výhodou je, že vám stačí nájsť štyroch nových divákov a zvýšite návštevnosť o 100 percent…

Michal: To je pravda, ale niekedy je problém zohnať aj tých prvých štyroch.

Iveta: Tento typ filmov to má ťažké aj v mestách, takže nie sme z toho až takí nešťastní. Horšie je, keď je javisko v presile oproti hľadisku pri živej produkcii. Na to si dávame veľký pozor.

Michal: Hovorili nám, aby sme dávali viac slovenských filmov, tak sme to skúsili, ale s návštevnosťou to nepohlo. Hrali sme aj staršie filmy, mali sme tu všetky tituly, ktoré zbierali svetové ocenenia, ale návštevnosť bola rovnaká. Najväčší úspech majú Trabanti so svojimi výpravami okolo sveta. Ale to je zvláštna komunita ľudí, tí chodia asi všade na všetko.