Vajíčko, vajíčko, kto v tebe býva?
alebo čakanie na zrodenie v umeleckom prednese
na 59. ročníku Medzinárodného festivalu poézie vo Valašskom Meziříčí
Autorka: Renata Jurčová
Foto: Ondřej Smolka
V dňoch 17. – 19. októbra 2024 sa najlepší slovenskí a českí recitátori zo súťaží Hviezdoslavov Kubín a Wolkrův Prostějov zišli na 59. ročníku Medzinárodného festivalu poézie vo Valašskom Meziříčí, aby sa podelili o svoje vnútorné otázky, myšlienky, pocity, zistenia prostredníctvom svojich prednesov. Súťažilo štrnásť slovenských a dvadsaťtri českých účastníkov a účastníčok. Do druhého kola sa dostalo devätnásť recitátorov a recitátoriek.
kto som?
vajíčko vajíčko
kto v tebe býva?
a zvnútra sa ozvalo
klop klop…
pukáš pukáš prepukáš
Zárodok potrebuje podmienky, aby sa mohol vyvíjať (hľadanie kvalitného textu, ktorý by s recitátorom rezonoval, práca na interpretácii, práca na samotnom prednese a jeho vyjadrení). Človek ho vezme, dlhočizne čistí, aby ho zbavil škrupiny, aby zostal nahý, pripravený na konzumovanie. Dobré umenie sa musí skonzumovať, inak nezistíš jeho chuť. A musí prejsť procesom trávenia.
Tento ročník bol bez desiatok, najvyšších hodnotení. Čím to je? Tým, že na vajíčku ostala škrupina? Čakali sme na zázrak života. Nie vždy sa ukázal celý. Občas ostal ako tajomné vajíčko, filozofický problém, ktorý sa pokúšame vyriešiť.
vajíčko vajíčko
kto v tebe býva
spoločný problém
spoločná otázka
individuálne hľadanie odpovedí
otvorenie škrupiny do iného sveta
nahota
hľadanie záchytných bodov vo svete ktorý je
ktorý je
Porotu tvorili za českú stranu Nina Martínková, Aleš Vrzák, David Kroča, Libor Vacek a za slovenskú stranu Peter Milčák, Richard Veselý a Renata Jurčová, ktorá bola zároveň predsedníčkou poroty. Hodnotenie jednotlivých recitátorov prebiehalo štandardným spôsobom hneď po prednese. Porotcovia dvíhajú čísla od 1 do 10, pričom jednotka je najnižšie a desiatka najvyššie hodnotenie. Najvyššia a najnižšia známka sa škrtajú, teda maximálny počet v oboch kolách je 100 bodov. V jednom z dvoch kôl musí recitátor predniesť poéziu.
vajíčko – srdiečko
alebo najlepšie hodnotené prednesy I. kategórie (15 – 19 rokov)
Prvé miesto s počtom bodov osemdesiatsedem získala Nicole Herna (SK), ktorá prednášala v prvom kole prózu Dušana Mitanu Prievan a tí druhí, do druhého kola si vybrala interpretáciu básne Ktože týmto svetom vládne od romantického básnika Sama Chalupku.
Slovenský spisovateľ a scenárista Dušan Mitana až príliš dobre rozumel životným situáciám, ktoré boli bezvýchodiskové či absurdné. Poviedka Prievan a tí druhí (Prievan, 1996) otvára príbeh Veroniky Studenej, ženy otupenej životom stráveným s mužom, ktorý jej odoprel radosti manželského života. A tak v jeden podvečer, keď stojí na balkóne nahá, uvidí príležitosť v očarení sedemdesiatdeväťročného Zoltána Horvátha. Keď po čase manželovi oznámi, že je tehotná, otvoria sa jej možnosti nového tvorivého miesta v tomto zväzku – života, ktorý odteraz bude žiť podľa seba. Nicole Herna predniesla poviedku na jeden dych, no predvedeniu nechýbali odtiene emócií ani podtexty, ktoré dokázali pozornosť diváka vtiahnuť „do hry”. Jej výpoveď šikovne oscilovala medzi vážnosťou existenciálnej situácie a humorom. Pracovala s (na jej vek veľkým) nadhľadom a zmyslom pre sebairóniu. Slová prinášali jasnú a hmatateľnú situáciu, v ktorej divák spolu s ňou cítil prázdnotu, premenu a varírovanie „na horúcej plechovej streche“. Zdá sa, akoby našla po rokoch skúšania ten správny text a emocionálne sa viac otvorila, čo pozvalo diváka do jej vnútorného sveta. Ide o recitátorku značne racionálnu, preto si tento krok nesmierne cením. Keď sa naučí zvládať nervozitu a počká so začiatkom prednesu na to, kým bude naozaj sústredená, verím, že v hodnotení dosiahne aj desiatky.
Báseň Ktože týmto svetom vládne Sama Chalupku sa v podaní Nicole Herna premenila na súčasnú výpoveď o stave spoločnosti a sarkastický úškľabok nad vládnucou vrstvou a jej „maniermi“. Významový plán divák odčíta z náznakov, ktoré Herna dokáže veľmi presne odkomunikovať (aj pomocou rekvizity – vienka, ktorý si na začiatku prednesu kladie na hlavu ako symbol nevinnosti). Báseň nezapadá do klasickej predstavy o tvorbe Sama Chalupku, obsahuje humor a útočí na zaužívané pravidlá. Túžime byť úprimní, no pravidlá nás zväzujú. Recitátorka si vybrala báseň poeta, ktorý v minulosti bojoval za národnú otázku, a dokázala posunúť význam básne do súčasnej spoločensko-politickej situácie. To bol hlavný prínos jej prednesu. Štylizovala sa do úlohy prostého mladého dievčaťa, ktoré nastavilo zrkadlo negatívnym javom nielen vo svojej spoločenskej vrstve. Koketéria s divákom jej vychádzala hlavne v druhej polovici prednesu, kde presnejšie pracovala s dôrazmi, čím sa jej výpoveď zároveň stala dôveryhodnejšou. Často narúšala rytmické členenie verša, čo síce napomáhalo interpretačnému zámeru, ale porušovalo autorov úmysel. V prvej polovici prednesu sa viac pridŕžala autorovho zámeru s veršom a dodržiavala temporytmus. Ten však nerátal s prirodzenými reakciami divákov. V druhej polovici svojho vystúpenia nechala na reakcie divákov väčší priestor. Celkovo prednes vyznieval čiastočne archaicky.
Na druhom mieste (osemdesiatdva a pol boda) sa umiestnil Daniel Alexander Wood (ČR), ktorý si do prvého kola vybral prózu talianskeho dramatika a režiséra Daria Fo Záhrada zamilovaných soch v preklade Mariny Feltlovej. Rozprávač hovorí o tom, prečo záhradník Serena jedného dňa skončil v blázinci. Mal za úlohu očistiť sochy od popínavých rastlín, no sochy začali v jeho fantázii ožívať. Na druhý deň ostali zničené a on nechápal, čo sa stalo, ale protestoval proti rečiam ostatných, že zošalel. Recitátor dokázal postupne a prekvapivo odhaľovať príbeh a preniesť diváka do svojej predstavy, čakajúc na jednotlivé pointy. Diváka krok po kroku viedol k vyvrcholeniu príbehu. Wood má zmysel pre detail, budovanie absurdných situácií a využívanie z nich vychádzajúceho humoru a tiež pre precízne dramaturgické členenie textu.
V druhom kole predniesol montáž Tobě, Evropo, spílám iracko-arabského básnika Abdula Wahhaba Al-Bayatiho v preklade Karla Petráčka. Báseň o smútku, prázdnote, dezilúzii človeka hnaného „vlkmi“, utekajúceho pred nebezpečenstvom z rodného Bagdadu do Európy, kde zostáva cudzím. Hoci sú v básni načrtnuté konkrétne obrazové spomienky, odkazuje na všetkých utečencov a ich čoraz aktuálnejší smútok, problém, ktorého riešenie nás ako spoločnosť naliehavo čaká. Recitátor so zmyslom pre citlivé uvedenie do atmosféry a jej postupné budovanie dokázal zaujímavo a prekvapivo členiť výpoveď tak, že sa nestala predvídateľnou. Za slabšie miesto považujem časť s vyťukávaním rytmu, ktorá bola do básne začlenená technicky, nevznikala zvnútra ako nevyhnutná súčasť prednesu. Pri vypätom mieste –
„Už ti, ty stará
kurvo vykasaná, ujel vlak.“
– interpret príliš akcentoval expresívne slovo, čím zmenšil jeho účinok. Pri väčšej miere vecnosti by mohlo vyjadrovať vyprázdnenosť, nepodstatnosť človeka ako takého vo vzťahu, v krajine, v jeho samotnej existencii, a nielen ženu ľahších mravov.
Napriek týmto výhradám pokladám prednes za silnú ľudskú výpoveď o stave spoločnosti a jednotlivca v nej.
Františka Zikánová (ČR) získala sedemdesiatpäť bodov a tretie miesto. V prvom kole prednášala prózu od Jaroslavy Šístkovej Červeny Kharkulek. Vo všeobecne známej rozprávke Červená čiapočka autorka objavila humor cez jazykovú rovinu česko-nemeckého prelínania a zamieňania slov, ktoré nadobúdajú nové významy. Recitátorka v sebe objavila trochu zlomyseľnú rozprávačku, tešiacu sa zo zlého konca vlka, kvôli ktorému zjednodušila dej rozprávky, čím však ubrala na sile jej morálneho ponaučenia a prirýchlo sa dostala k záveru. Disponovaná recitátorka si naplno užila hru slov podloženú svojimi rozprávačskými kvalitami (zmysel pre budovanie vtipu, situácie, pointovanie a šibalské oči podporujúce dobrú prácu s mimikou), ale poslucháčovi sa natíska otázka, prečo si taká talentovaná recitátorka vyberie takýto jednoduchý text, neposkytujúci príležitosť na obsahovo závažnejšiu výpoveď.
Druhé kolo Zikánová obohatila o báseň Strašidelný mlýn od českého básnika Konstantina Biebla. Umelecky hodnotnejší text prichádza ako pekná melódia, ktorú sa človeku chce spievať, ale jej následky sú nedozerné, plné smrti nevinných ľudí. Obraz Nemecka, ktoré rozpútalo druhú svetovú vojnu, prichádza postupne cez hudbu, lúskanie prstami, cez tiché pulzujúce naliehanie. Je to pripomienka toho, čo sa môže aj v súčasnosti zopakovať. Recitátorka buduje atmosféru zvukovými prostriedkami básne veľmi nenásilne, so zmyslom pre melódiu a myšlienku textu. V závere prednesu –
„Spatříte koncentrační tábor
Obehnaný ostnatým drátem
Není to nic jiného
Nic jiného to není než veliká trnová koruna
Pro dvacet tisíc hlav
Je slyšet tiché klepání
Na opuštěné pláni
Trochu to hrůzu nahání
A nikdo tomu nezabrání…“
– človeku nabehnú zimomriavky, desí ho uvedomenie, že spoločenská zmena prichádza nebadane a má obrovské následky.
Cenu Vladimíra Justla za osobitý interpretačný výkon pre recitátora/-ku do devätnásť rokov porota udelila Fedorovi Štítovi za prednes básne slovenského básnika, textára a publicistu Jozefa Urbana Oni tancujú sami, ktorú predniesol v druhom kole. Báseň z Knihy polomŕtvych kypí sklamaním a zhnusením zo spoločnosti. Odráža pocity absolútneho zlyhania v láske, živote aj medziľudských vzťahoch. Štít disponuje výrazným hlasovým aparátom, ktorý ešte nie je úplne otvorený vo svojej maximálnej rezonančnej polohe, je zaujímavou recitátorskou osobnosťou, celkom autentickou. Drsnosť a vyprázdnenosť sa objavuje hlavne v rovine rebelanstva. Často pracuje s veršom ako s prózou, nerešpektuje jeho grafické členenie, pracuje s autentickou melódiou vety. Občas sa mu tak strácajú dvojzmysly, keď napríklad –
„do hĺbky neznámeho mora. Tam na dne ležia
zlaté hrobky jej dávnych vládcov, sladké“
– prečíta ako „do hĺbky neznámeho mora. (pauza) Tam na dne ležia zlaté hrobky jej dávnych vládcov. (pauza) Sladké…“
Prednes by ešte potreboval dozrieť (napríklad prečo sú v básni búrliváka použité biblické odkazy a akú bolesť odkrývajú?). Recitátor nemusí príbeh básne zažiť, ale mal by sa otvoriť naplnenému precíteniu.
V prvom kole recitoval Štít úryvok románu Ryby nemajú nohy od významného súčasného islandského autora Jóna Kalmana Stefánssona. Román sleduje osudy jednej rodiny na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia vo východných fjordoch. Vybraná ukážka akcentuje myšlienku, že chlapa chlapom nespraví mohutná fyzická postava ani silácke reči, pravá sila sa ukáže vo zvládnutí situácie a odvahe nezdupkať z nebezpečnej výzvy. Recitátor má vo všeobecnosti značne zrýchlenú a zároveň lenivú artikuláciu, hlavne v slovách, ktoré sú dlhšie. Dochádza k zrýchľovaniu koncových častí slov, miestami ich už ani nie je počuť. V tomto úryvku sa však recitátor cíti istejšie a jeho výpoveď je rafinovanejšia.
Cenu Jiřího Brolla za prínosný prednes českého alebo slovenského autora pre recitátora/-ku do devätnásť rokov získal Kristián Ondriska (SK) za prednes básne Verše proti zdaňovaniu poézie od poľského básnika, prekladateľa a filológa Zbigniewa Macheja v preklade Juraja Andričíka, ktorú prednášal v prvom kole. Prináša odkaz, že poézia nie je a nemá byť poplatná ničomu, existuje mimo peňažného systému, ktorý si ľudia vytvorili. Systému, ktorý básnikov drží mierne pri zemi. Žijeme v spoločnosti, v ktorej umenie a poézia nemajú hodnotovo rovnocenné miesto s inými prácami, musia denne viesť existenčné boje. Recitátor so zaujímavo zafarbeným hlasom nastúpil rýchlo a jeho tempo bolo miestami až také rýchle, že myšlienky nestihli doznieť vo vedomí diváka. Približne vo štvrtine prednesu čas pointovania posunul, čím nechal doznieť vtipy. Napriek počiatočnej nervozite sa dostal k finálnej pointe prirodzene a pomohol divákovi pochopiť presnú motiváciu prednesu.
Do druhého kola si pripravil fejtón Šľak ma ide trafiť zo španielskej steny od jedného z najznámejších slovenských hercov, komikov a spisovateľov Júliusa Satinského. Satinský je vtipný rozprávač, dokáže sa hrať so slovami a naplno využiť ich humorný potenciál. Jeho texty teda poskytujú recitátorovi dobrý základ na vybudovanie humorných situácií, no nie každý z nich poskytuje hlbší filozofický základ na bohatšiu umeleckú výpoveď. Ondriska vychádzal z faktu, že Satinský bol dobrým hercom a majstrom situácií na scéne a o to oprel svoju recitačnú výpoveď. Sám pôsobí na scéne veľmi dobre, prirodzene, jeho prednes pripomína výsek divadelnej situácie. Je interpretačne zaujímavý a prednes sa dobre počúva, no nevyhol sa niektorým chybám (prílišné dodržiavanie dramatických páuz pri čiarkach, nedostatky v spodobovaní, pridávanie dĺžňov do krátkych slabík).
Sú prednesy, ktoré otvoria v kruhu poroty i divákov otázky. Prednes Hany Trubačíkovej (ČR), ktorá sa v prvom kole predstavila s básňou ruského a sovietskeho kubofuturistického básnika, prozaika, dramatika a revolucionára Vladimíra Majakovského Komsomolská, medzi také patril. Technicky nesmierne disponovaná recitátorka s vnútornou iskrou priniesla báseň písanú v štýle socialistického realizmu, oslavujúcu komsomolcov, ktorí tvoria realitu a sú víťazmi. Typická agitačná poézia má za úlohu oslavovať úlohu Lenina a strany v spoločnosti.
Trubačíková pracovala so zvukovou zložkou básne, melodikou prednesu a zvýrazňovaním slovnej hry. Do prednesu sa vkradla melódia, opakovaná, najskôr nenútená, pôsobivá, neskôr otravná a dotieravá.
„Lenin
žil,
Lenin
žije,
Lenin
bude žít.
Buduje
boří,
staví
a rve,
kypí,
tíchne
a pění znova,
hovoří,
hučí,
mlčí
i řve
mladá
armáda Leninova.
My jsme
nová krev
městských žil
i krev,
jež v těle niv
bije.
Jsme ideje
tkalcovská nit.
Lenin
žil,
Lenin
žije,
Lenin
bude žít!”
Presviedča diváka, že sila Lenina a jeho komunistickej strany sa nikdy nestratí a zostane živá. Báseň v podaní recitátorky znie hrozivo, divák má pocit, že počúva mladú pomýlenú socialistku, ktorá zabudla na minulosť, a nevie jej to odpustiť. Hľadá odkazy, ktoré by mohli hovoriť o opaku, nie je si istý, až nakoniec zavrhne teóriu, že tým chcela povedať iné. Recitátorka získava dvadsaťpäť bodov a zlý pocit v hodnotiteľoch zostáva. Vynikajúci prednes, vynikajúca recitátorka – ale tá výpoveď.
Vajíčko, vajíčko, kto v tebe býva?
Otázka je, či sa „materiál“, ktorý je vyrobený s nejakým cieľom, nebráni novému umeleckému zámeru. Či sa nevzpiera takému zaobchádzaniu. Ako to urobiť tak, aby bol interpretačný zámer pochopený. Dá sa to s týmto materiálom vôbec? Netreba v takom prípade urobiť montáž s iným textom, ktorý by zámer podporil?
Možno by práve intonácia otázky v niektorom zo záverečných veršov priniesla ten dlho očakávaný moment, v ktorom by recitátorka textu oponovala. Keď sa ho bude pýtať alebo sa naň hnevať. Keď ukáže vzťah k tomu, čo bolo povedané.
Trubačíkovej úmysel poukázať na stálu prítomnosť socializmu a jeho hrozbu však zostal niekde vo vajíčku.
vajce alebo sliepka?
alebo najlepšie hodnotené prednesy II. kategórie (20 a viac rokov)
Prvé miesto získala Eliška Nedvědová (ČR) s počtom bodov 90,5. Do prvého kola si vybrala prózu českej spisovateľky a novinárky Ivany Myškovej Závěs. Poviedka otvorila tému nahoty ako akejsi revolty proti stereotypnému životu, v ktorom čosi celkom nesedí (vo vzťahu hlavnej hrdinky s mužom). Znalému čitateľovi sa vynára paralela so známou poviedkou Prievan od Dušana Mitanu. Hlavnú hrdinku baví pocit, že privádza muža do žiarlivosti tým, že sa postaví k oknu nahá, zároveň ju láka predstava, že je sledovaná. Netuší, že jej nevinná túžba po pozornosti cudzích mužov môže smerovať k fatálnemu nešťastiu – pádu z okna. Zaujímavosťou prednesu bol prechod od vtipnej pasáže nevinnej ženskej túžby páčiť sa mužom plnej citových detailov cez narastajúcu neistotu plnú pochybností až k prekvapivému záveru, ktorým sa hlavná hrdinka snažila zbaviť narastajúceho pocitu viny:
„A to všechno jenom pro to, že nekoupili ten závěs.“
Text je síce v tretej osobe, interpretka však bola schopná vytvoriť zážitok sprítomneného rozprávania a prežívania. S tým súvisí aj jej zmysel pre detaily, ktoré sa jej v texte darilo budovať. Veľmi dobre pracovala s nenúteným dôrazom, pauzou, pointou a divákom.
V druhom kole prednášala časť z cyklu dvanástich básní Český orloj (1971 – 1973), jedného z najvýznamnejších diel tej doby, od Karla Šiktanca, ktorý patrí medzi významných českých básnikov, proskribovaných v období normalizácie. Šiktanc rieši v cykle dvanástich básní formou rozhovoru otca so synom otázky mravného marazmu prítomnosti, opierajúc sa pritom o udalosti z otcovho života, z národných, kresťanských a pohanských tradícií. Napriek tomu, že báseň je obsahovo zložitá a vrstevnatá, plná symbolov a odkazov, často ťažko dešifrovateľných, recitátorke sa podarilo preniesť fatalistickú predpoveď prichádzajúcej smrti do svojej výpovede.
Nie je dôležité, či ide o fyzickú alebo duševnú smrť, fatalizmus bol prítomný v autentickom smútku, ktorý sa pomaly a nenútene vkrádal do prednesu. Sú veci v umení, ktoré sa len ťažko dajú opísať, omnoho intenzívnejšie sa dajú cítiť. Taký bol aj prednes Elišky Nedvědovej. Hoci bola báseň značne zašifrovaná, recitátorka pomohla svojimi intonáciami jasne naviesť k jej vnímaniu sveta a zároveň udržať napätie až do záverečnej pointy. Výberom textu a jeho interpretáciou ukázala, že má zmysel vytvoriť aj dramatické prednesy.
S druhým miestom (osemdesiat bodov) odchádzala z VALMEZU Anna Suráková (SR), ktorá v prvom kole recitovala montáž básní V zatrasení, Príspevok do štatistiky, Poznámka a Srdcu v nedeľu poľskej poetky Wisławy Szymborskej pod názvom Som. Montáž zaznamenáva uvedomovanie si vlastnej identity a jej opodstatnenosti, vďačnosť za srdce, za život. Prednes sa vyznačoval pomerne prirodzenou, motivicky čistou intonáciou a niesol sa v pokojnom, reflexívnom duchu a (možno až príliš) racionálnom tóne.
V druhom kole omnoho viac zaujala pomerne známou a na Slovensku často recitovanou básňou Pár – nepár od slovenskej poetky Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej. Príliš časté opakovanie niektorých textov môže viesť k postupnému zdokonaľovaniu interpretácie po technickej stránke – výpoveď je presná, vystihuje zmysel a ideu autorky –, ale opakovaním sa zároveň stráca originalita, najmä v rovine melodiky. Surákovej sa podarilo svojskou výpoveďou doplnenou o funkčné využitie rekvizity vdýchnuť básni nový život. Recitátorka je veľmi disponovaná, pracuje prekvapivo a jej výstup má jasne definovaný dramatický oblúk. Prednes začala medzi divákmi, s ktorými nadviazala vzťah pomocou hravých otázok, čo je párne a čo nepárne, a tí sa nechali „vtiahnuť“ do hry, živo a bezprostredne reagovali a vytvorila sa žičlivá atmosféra pre prednes. Hoci sa spočiatku práca s rekvizitou javila ako nadbytočná alebo nezrozumiteľná, keď recitátorka vytvárala uzlíky pri jednotlivých častiach tela, v závere pri verši –
„Teraz sa chveje v mojom bezvetrí
(ani víchor vraj nerozbúcha srdce
v puknutom zvone)“
– všetky uzlíky jedným pohnutím ruky vystrela, a tým vytvorila pointu svojho prednesu. Ak nie je človek dostatočne zacelený, nemôže harmonicky žiť a všetko cez neho pretečie. Ak príliš očakáva naplnenie od druhého človeka a zabúda pritom na svoje vnútro, nemôže sa ozajstne rozhorieť v láske. Rámcovanie v podobe komunikácie s divákom na „pár a nepár“ smerovalo k artikulácii pointy nájsť pre svoj život ten správny pár.
„A mám iba jediné
nepárne telo s ústami
z ktorých vychádza hlas
volajúci
na púšti“
Tretie miesto (86 bodov) si odniesla staršia z rodiny Martina Mašková (ČR), ktorá v prvom kole prednášala poviedku Různé způsoby zajetí od argentínsko-francúzskeho prozaika, básnika, dramatika, esejistu, novinára a prekladateľa Julia Cortázara v preklade Miroslava Uličného. Recitátorka predniesla experimentálnu prózu o zápase literárnej postavy s napísaným textom ako monológ s prvkami grotesky, v ktorom miestami hrala tvár viac ako slovo. V závere po dlhej pauze odkryla drámu ženy, ktorá je zamenená za inú. Typický príbeh manželského trojuholníka sa prelína s príbehom Ingmara Bergmana, v ktorom sa literárna postava nedobrovoľne stáva reálnou ženou. Napriek tomu, že Martina Mašková nadmerne využíva dramatický výraz, dokázala ho v závere skrotiť a zvnútorniť hĺbku slova. Jej uvažovanie a práca na prednesoch sú neprehliadnuteľné. Dlhá naplnená pauza po vyeskalovanom napätí pri čakaní na muža, do ktorého je zamilovaná – na svojho manžela Gaga, skrýva spleť emócií. Manželka sklamaná vývojom príbehu medzi manželom a jeho milenkou Liv začína stavať stratégiu boja o svojho muža. Ten nevychádza a my sa dozvedáme motiváciu, pre ktorú literárna postava príbeh rozprávala – zostala v zajatí príbehu autora ako boha, ktorý jej osud predurčil. Pointu recitátorka vystavala na záverečnom predstavení prednesu:
„Julio Cortázar: Různé způsoby zajetí.“
Báseň Ovoce noční od českého básnika, divadelníka, kultúrneho publicistu, redaktora, herca, recitátora a vysokoškolského pedagóga Miroslava Kováříka, ktorý píše pod pseudonymom Jiří Kott, zaznela v podaní Martiny Maškovej v druhom kole. Pôvodne tieto básne vyšli samizdatovo v období najtuhšieho socializmu. Na pozadí ťaživej spoločenskej situácie a osobnej skúsenosti s vojenským prostredím sa odohráva príbeh lásky, ktorá sa v tej dobe (a nielen v nej) prísne odsudzovala. Recitátorka sústredene podáva svedectvá o dobe, ponára sa do emócie smútku a súcití s postavami, ktoré v neľahkých rokoch museli vykonávať vojenskú službu na obranu socialistickej vlasti. Práca so zvukovosťou jazyka je zaujímavá. Prílišná dramatickosť prejavu však prehlcuje lyrické tóny básní, časté je nadužívanie dôrazov vo veršoch, čo vytvára príťažlivú melódiu, no strácajú sa v nej viaceré významy. Slabinou interpretácie bolo nepostihnutie intímnej linky, ktorá sa tiahla v jednotlivých básňach.
Cena Jiřího Demla za osobitý interpretačný výkon nad 19 rokov tohto roku poputovala ku Františkovi Bartákovi (ČR) za prednes textu nemeckého ilustrátora a autora kníh pre deti Jörga Mühleho Dvě pro mě, jedna pro tebe v preklade Karla Rudolfa (František Barták), s ktorým sa predstavil v prvom kole. Próza využívajúca príslovie –
kde sa dvaja bijú, tretí zvíťazí
– má charakter bájky, no na rozdiel od nej nemá satirický ráz. Medveď a lasička sa pohádajú kvôli rozdeleniu húb, pretože medveď má dostať o jednu navyše. V závere však túto hubu zje okoloidúci lišiak, čím vyrieši spor; dokým nepríde ďalší.
„A měli dokonce i zákusek.
„Lesní jahody!“ zvolal medvěd nadšeně, „moje absolutně nejoblíbenejší jídlo!“
A lasička začala rozdělovat!“
Barták dokáže zvieraciu ponášku na ľudí vtipne akcentovať. V jadre textu je použitá dlhšia časť rozhovoru medzi medveďom a lasičkou, ktorú recitátor umne interpretuje tak, aby použitie páuz medzi prehovorom jednej a druhej postavy nedegradovalo temporytmus. Barták má danosť povedať text spôsobom, že poslucháč rýchlo odhalí alegóriu. Škoda, že si taký disponovaný recitátor nevybral umelecky náročnejší text, ktorý by odhalil jeho prednesové umenie.
V druhom kole sa Barták predstavil montážou básní Paula Verlaina pod názvom Přišel jsem do velkého města, kde spojil básne Přišel jsem do velkého města, Nevím proč jen, proč a Vzpomínka pro paní X… Recitátor vytvára na javisku z lyrického subjektu postavu „ja“, ktorá sa vyrovnáva s túžbou po žene i jej odmietnutím. Groteskná postava sa v priestore hýbe, telefonuje, stavia na stoličku, spieva, bojuje o možnosť neodhaliť sa – jednoducho hrá hereckú etudu so zástupným básnickým textom. Práve neodhalenie skutočného problému lyrického subjektu je moment, ktorý prednesu chýba.
„Já krví lepím každý spár
V dlažbě, kde zní těch kroků pár,
Kde měřím bolest ukování…
Spleť důkazů kde zůstala?
Pro radost vemte aspoň květy,
Vždyť nalámal jsem vám je lety
A vdoví jsou teď bezmála.“
Tým, že recitátor pre poslednú báseň zvolil formu telefonátu žene, ktorá sa správa neočakávane a nemiluje ho tak, ako si to predstavoval, a že ho vyvrcholil až do spevu, priniesol vtipné momenty, no ochudobnil prednes o odkrytie hlbokej prázdnoty, pre ktorú ľudia takéto veci robia.
Agáta Mašková (ČR) získala Cenu starostu mesta za prínosný prednes českého alebo slovenského autora, a to za prednes básne českého autora experimentálnej poézie, dramatika, prekladateľa, zberateľa umenia a mecenáša samizdatovej literatúry a mladého umenia, jedného z najvýznamnejších českých výtvarníkov a autorov mnohých originálnych výtvarných techník Jiřího Kollářa pod názvom Královna lesa, ktorú prednášala v druhom kole. Formálna stránka básne je členená do dvoch vertikálnych pásov – dvoch typov prehovorov a poskytuje viacero možných interpretácií. Jedna z častí graficky znázorňuje vodopád myšlienok – pripomína meandre rieky so zákrutami, druhá nie je graficky ozvláštnená, verše sú dlhšie a lyrický subjekt sa konfrontuje s divákom. Recitátorka však nijak zvlášť tieto dve roviny neoddeľuje. Jej prednes je autentický a silný. Je to príbeh šialenej ženy? Alebo slobodnej matky, ktorá si vymýšľa nepravdepodobný príbeh a je odsudzovaná okolím? Možno autorovi ide o odsúdenie ľudskej túžby po senzáciách a prenasledovaní „zvláštnych“ ľudí. Interpretácií môže byť viac, no interpretka akcentovala najmä príbeh nešťastnej slobodnej matky. Ak by viac vnímala grafické znázornenie verša, prinieslo by jej to ďalšie možnosti na interpretáciu a ďalšie významové línie by prednes obohatili o prítomný moment pohybu lyrického subjektu a postupného odhaľovania čiastkových myšlienok. Sústrediac sa na jednu konkrétnu myšlienku – informáciu v príbehu, sa prednášaná poézia stala viac prozaickou. Agáta, rovnako ako Martina, pracuje s výrazným dramatickým nábojom, no dokáže ho viac „ukočírovať“. Keby očistila svoj prednes od prílišných gestických okrás (prípadne zlozvykov ako prikyvovanie hlavy) a bola presnejšia vo výraze, jej prednes by bol ešte pôsobivejší.
V prvom kole si na prednes vybrala jazykové cvičenie na A pod názvom Ballada na „A“ od Jarka Brášku, vlastným menom Jaroslava Zavadila, kabaretného umelca a herca, pôvodne bankového úradníka. Ukázala, ako dokáže pracovať s jazykom, budovaním temporytmu a segmentovať jednotlivé jazykové myšlienky – situácie. Na hlbšie objavovanie a citovú zainteresovanosť diváka by potrebovala text, ktorý by bol nápomocnejší pri vypovedaní myšlienky. Niečo, čo obsahuje umeleckú kvalitu či krásu nielen v jazykovej hre, ale aj v sémantickej rovine. Takto ostala vynikajúca a podmanivá recitátorka len v takej bodovej línii, aká sa s týmto typom textu dala dosiahnuť.
A ešte niekto mi ostal v pamäti aj po čase, keď píšem tento článok. Marek Jaroš recitoval v prvom kole Wisławu Szymborsku, montáž básní pod názvom Výstraha v preklade Silvie Kaščákovej a Vlastimila Kovalčíka. Priviezol sa na vozíku a pozval nás do svojho sveta, v ktorom reč je len časťou výpovede.
„Priznávam – isté slová
mi spôsobujú ťažkosti.
Napríklad tie, čo sú späté so stavmi nazývanými ,city‘,
doteraz neviem presne vysvetliť.“
S neuveriteľným sústredením pri práci s pauzou v úvodnej časti prednesu, každým jedným slovom až fyzicky precíteným odovzdáva odkaz: Neberte nám slobodu. Človek je časť veľkého stroja – spoločnosti, ktorá síce funguje ako hodinky, ale chýba jej láska. Dôvod, prečo by človek mal žiť, prečo sa oplatí byť tu a teraz s ľuďmi na planéte, v tomto vesmíre. Recitátor podal počas lyrického prednesu koncentrovaný výkon. Niektoré pasáže pomaly temporytmicky dávkoval, nezrýchľoval, nevytváral klasickú kompozíciu úvodu, jadra a záveru, ale držal temporytmus v jednej vlnovej dĺžke, miestami vytváral pauzy na úplne neočakávaných miestach, no napriek tomu divákovi neušla pozornosť. Niekde by pomohla presnejšia práca s dôrazom a oddeľovanie myšlienok formou veršov, aby zbytočne neprichádzalo viac významov v básni. V každom prípade tento prednes bol pre mňa veľkým zážitkom.
nevykľuté vajce
alebo zhrnutie úrovne 59. MFP
Na 59. Medzinárodnom festivale poézie VALMEZ sa zúčastnilo tridsať recitátorov, čo je oproti minulému roku pokles zhruba o tretinu. Zvlášť ma mrzela neúčasť väčšieho počtu recitátorov zo Slovenska. Súťažná prehliadka v oboch kolách predstavila recitátorov, ktorí si na prednes vybrali širokú paletu autorov, tém a foriem. Súčasných i starších
- slovenských (L. Lipcsei, D. Mitana, V. Pankovčín, D. Majling, S. Chalupka, J. Satinský, J. Urban, J. Smrek, J. Jesenský, L. Vadkerti-Gavorníková, E. Marečková),
- českých (I. Wernisch, P. Borkovec, M. Hübschmannová, J. Šístková, V. Hrabě, Z. Svěrák, I. Myšková, K. Biebl, J. Skácel, B. Volková, V. Vokolek, J. Bráška, K. Šiktanc, J. Kott, J. Kolář),
- ale aj svetových autorov (J. K. Stefánsson, J. Prévert, L. Berlin, G. Orwell, V. Majakovskij, Dario Fo, Z. Machej, Abd al-Wahhab Al-Bayati, Ch. Bukowski, Š. Nišnianidze, S. Rodanski, J. Mühle, W. Szymborská, P. Verlaine, H. Posviatowska).
Rôznorodý bol aj prístup recitátorov k interpretácii. Najväčšia časť recitátorov sa zamerala na vnútorný ponor do hĺbky lyrického subjektu alebo rozprávača príbehu. Časť recitátorov skúsila prekvapiť experimentovaním s formou prednesu: začlenenie rytmicko-hudobných zložiek, mimoslovné prostriedky, prvky divadla jedného herca. Napriek niektorým sľubným pokusom chýbalo v jednotlivých konceptoch viac odvahy v experimentovaní s výrazovými prostriedkami a zároveň by recitátori mali mať neustále na pamäti, že forma má slúžiť obsahu, nemá byť samoúčelná. Viacerí recitátori zastali niekde na polceste, možno kúsok za ňou, ale nepriblížili sa k maximu prednesu. A ak za maximum považujeme ocenenie známkou desať, tak aj tým najúspešnejším k tomu krôčik chýbal.
Veľkým prekvapením pre mňa bola Nicole Herna, ktorej recitátorský vývoj sledujem už pár rokov. Tento rok sa vnútorne posunula, dokázala svoju prirodzenú introvertnosť prekonať a vytvoriť kontakt s divákom. Pomohol jej k tomu aj vhodne zvolený text. V Mitanovej poviedke predviedla zatiaľ svoj najautentickejší a dramaturgicky presne vystavaný – vypointovaný prednes. Verím, že jej vnútorný vývoj bude ešte pokračovať.
Záverečný večer víťazov režíroval Matej Čertík. Odzrkadľoval dobu, v ktorej sa slovenská spoločnosť nachádza a musíme ju žiť. Osciloval medzi vtipom a smútkom, v príbehu, v ktorom hlavný hrdina – chlap(ec) neustále hľadá a chce, ani sám nevie čo. Nie je (k sebe) však úplne úprimný, a tak sa stáva iba postavičkou v príbehu, v ktorom je odmietaný pre necitlivosť a prílišný tlak.
Tak ako recitátor prechádza vnútorným vývinom počas tvorby prednesu, prechádza porotca vývinom počas hodnotenia – bezprostredne po výkone recitátora, počas hodnotenia na rozbore vrátane komunikácie s recitátorom a pri písaní hodnotenia. Ale napríklad aj počas rozlúčkového rautu v kuloároch medzi porotcami a recitátormi. Sedíme, konzumujeme, spracovávame počuté prednesy, bavíme sa o nich a v Alešovi Vrzákovi rezonujú spomienky na prednes Anny Surákovej (Lýdia Vadkerti-Gavorníková: Pár – nepár). Otáča sa na mňa a vraví: „Hele, víš co? Podívej sa na mou botu…“ Vyhrnie nohavicu a ukazuje mi značku tenisiek Pár. Pochopím – hoci sú nohy párne, aj jedna môže tvoriť pár. Takže ako to je? Potrebujeme k svojmu životu pár? – A takto to je. To, čo v nás otvára procesy uvedomovania, je umenie.
oprieť sa do života
nechať sa ošúpať
vyliahnuť sa
onemieť nahotou
znova sa narodiť
nechať sa zjesť
prehryznúť sa skutočnosťou
a nájsť slovo
čo objaví cestu k srdcu
každý sa musí stať
za týchto okolností
sliepkou
a človekom
čo sa chystá zjesť vajce
Fotogaléria a festivalové denníky tu: nocka.sk/mezinarodni-festival-poezie-2024.