Divadlo a deti sa pomaličky mení z prehliadky na festival dospelých a mládežníckych divadelných súborov s inscenáciami pre deti. Tento rok sa konal 2. – 3. júna 2022 v Rimavskej Sobote, pričom úroveň predstavení bola ovplyvnená postcovidovou situáciou, v ktorej sa niektoré súbory ocitli s odloženými predstaveniami alebo s nedokončenými predlohami.

TEXT: Katarína Mišíková Hitzingerová, členka odbornej poroty

FOTO: ???

Na festivale sa zúčastnilo šesť súťažných predstavení z rôznych kútov Slovenska. Súčasťou hodnotenia bola okrem odbornej poroty (Katarína Hitzingerová, Veronika Kořínková a Renata Jurčová) detská porota Agora pod vedením Katariny Smacznej, ktorá nezávisle hodnotila predstavenia reflektovaním z pohľadu detského diváka a diváčky. Rovnako mala právo udeliť hlavnú cenu jednému z účinkujúcich divadelných súborov..

Pravda a lož v divadle

Festival bol dramaturgicky bohatý na rôzne námety. Či už je to známy svetový rozprávkar Hans Christian Andersen (Cisárove nové šaty, Sociálne divadlo Hopi Hope z Košíc), slovenskí rozprávkari Ján Uličiansky, Peter Palík, Ľubo Šárik (Boni a čierny snehuliak, BSD BADIDO pri MsKS Rimavská Sobota), Ľubomír Feldek (Lomidrevo, Ochotnícke divadlo 3GD zo Závažnej Poruby), Marian Lacko (Hriešna kopa, Divadlo Alterna pri ZUŠ z Rimavskej Soboty), dvojica autorov Samuel Czambel a Ondrej Spišák (Najväčšie cigánstvo, Divadlo Ľahostajňa z Bratislavy), alebo ruský rozprávkar ľudskej morálky Michail Zoščenko (Nemám rád Aristokratky, DS Zrkadlo, Kremnica).

V interpretácii literárnych predlôh sa stretávame s čitateľným rukopisom tvorivých divadelných tímov, ktorý je nezameniteľný. Tematicky sa inscenácie viažu na blízko minulé, ale aj spoločensky súčasné konotácie doby, v ktorej žijeme. Najčastejšie sa stretávame s varírovaním hodnoty pravdy a klamstva (alebo ak chceme zosúčasniť terminológiu, hovorme o šírení hoaxov a poplašných správ, čo sa bytostne dotýka každej jednej generácie). Zároveň je ušľachtilé, že stále hľadáme hrdinov, ktorí sa medzi nami nachádzajú, len sú utiahnutí na stránkach ľudových rozprávok. A ešte ušľachtilejšie je, že tento odkaz vštepujeme detským dušiam, pretože mať toho správneho a nebojácneho hrdinu či hrdinku je veľmi dôležité, aby sme stále pociťovali motiváciu v akejkoľvek podobe.

Rozlíšiť dobro od zla

V inscenácii Nemám rád aristokratky (DS Zrkadlo, Kremnica) sa stretávame s kolektívnym hrdinom, ktorý je veľmi aktuálnou témou. Vo väčšine rozprávok alebo príbehov pre deti sa stretávame s jednotlivcom, ktorý nám je sympatický pre svoje konanie, názory alebo postoje. Utiekanie sa k jednotlivcovi a hľadanie jedného jediného hrdinu je však limitujúce a vedie k predstave, že nie všetkým je dovolené byť hrdinom, hrdinkou. Odstrašujúca je stagnácia jednotlivca, ktorý nepociťuje snahu a potrebu veci meniť a stáva sa súčasťou stagnujúceho kolektívu. Každý silný, múdry a nebojácny hrdina či hrdinka však mal vždy vôkol seba kolektív inšpirujúcich jedincov, bez ktorých by nemohol fungovať v príbehoch tak, ako sú vytvorené. Nastáva otázka, kedy sa v nás zjaví kolektívny hrdina a aké okolnosti sú potrebné na to, aby bola skupina rovnocenným partnerom pre jednotlivca alebo pre inú skupinu.

Literárne predlohy spomínaných inscenácií v prenose do javiskovej podoby stále akcentujú slovo ako dominantný výrazový prostriedok, pričom vizualita inscenácií sa opiera len o výtvarnú stránku. Samotná tvorba a neverbálne konanie na javisku boli pre deti vždy príťažlivejšie. Niekedy urozprávané pasáže, ktoré vytvárali bariéru medzi interpretom a publikom, strácali na vypointovaní jednotlivých dramatických situácií.

Koniec rozprávky je pre dieťa kľúčový. Potrebuje sa identifikovať s dobrom a myšlienkou celého príbehu. Mnohí autori a autorky inscenácií sa skôr sústredili na budovanie napätia v jednotlivom putovaní postáv, ale keď prišlo k záveru, ktorý mal diferencovať zlo od dobra, stretávame sa s „odfláknutými koncami“. Či už z časového hľadiska, alebo je príčinou ľudský faktor. Nevieme. Čo vieme, je to, že deti vnímajú divadelný čas ako reálny a nenechajú sa zlákať a oklamať myšlienkou „zrazu sa tak stalo“. Aby vedeli príbeh prijať, je pre nich dôležitá motivácia postáv, ktoré smerujú k cieľu, ktorý majú naplniť,. Snaha o interakciu s detským obecenstvom je výborným prostriedkom, ako sa dostať čo najbližšie k pochopeniu a prijatiu diváckeho publika ako partnera. Pri kladení otázok zo strany interpretátorov si musia byť tvorcovia a tvorkyne inscenácií vedomí, že detský divák a diváčka sú nadmieru kontaktní a komunikatívni. Keď sa stanú súčasťou inscenácie, je veľmi dôležité držať opraty interakcie, pretože má obrovský vplyv na temporytmus. Samotný čas inscenácie sa tým zámerne predlžuje a situácie, v ktorých sa interpretácia vyžaduje, nesmú tempo retardovať, ale posúvať práve tým smerom, ktorý je detskému publiku najsympatickejší.

V hudobnej zložke sa súbory inšpirovali rôznymi dostupnými skladbami (minimum inštrumentálnej hudby), ale pri dvoch inscenáciách sme sa stretli aj s autorskou hudobnou interpretáciou naživo (Cisárove nové šaty, Najväčšie cigánstvo), ktorá dopĺňa herecké konanie na javisku a vo svojej podobe bola rešpektovaným umeleckým partnerom. V inscenácii Lomidrevo sa napríklad stretávame s rôznorodým výberom hudby – od ľudovej, muzikálnej až po inštrumentálnu. Základným hudobným motívom v tejto inscenácii sa stala pieseň K. Duchoňa Šiel, šiel…, ktorá odznela po každej „putovačke“ Lomidreva za dobrodružstvom. Stáva sa tak nadužívanou a neskôr preberá aj ironizujúci charakter.

Vo výtvarnej zložke pracovali divadelné súbory s minimom scénografických prvkov. Nadužívanie a ilustratívnosť sa vyskytli len v niektorých prípadoch. Porota odporúčala tvorivým kolektívom nebáť sa tvoriť s výtvarným materiálom a pretvárať ho na rôzne spôsoby, ako to bolo v inscenácii Boni a Čierny snehuliak (BSD BADIDO pri MsKS Rimavská Sobota) a eliminovať funkciu ilustratívnosti. Deti majú úžasnú fantáziu, tak ju pokojne podporujme. Hrať sa na javisku s rekvizitami a premieňať ich pomocou fantázie je pre detského diváka a diváčku, ale aj toho dospelého nielen využitím kreatívnych možností, ale ludickým prejavom, ktorý je v každom z nás. Divadlo sa dá vnímať aj cez predmet, ktorý ožije pomocou umeleckej práce na javisku.

Z hereckej stránky sme sa tento rok stretli s veľmi dobrými výkonmi, ktoré však niekedy pri neustrážení energie spadali do infantilného prejavu. Rukopis jednotlivých režisérov a režisérok je čitateľný najmä v režijno-dramaturgickej koncepcii, ktorá nemala výrazné trhliny a išlo skôr o ujasnenie plánov vo vybraných mizanscénach.

Ako sa tvorí napätie

Súčasťou festivalu bol aj workshop s názvom Cyril alebo divadlo pre deti ako detektívka pod vedením Veroniky Kořínkovej, v ktorom sa najmä vedúci a vedúce divadelných súborov naučili aktivizačné metódy, ktoré deti vtiahnu do deja a udržia ich pozornosť. Cieľom workshopu bolo aj ozrejmiť, ako sa tvorí napätie v dramatických situáciách, rozuzľuje zápletka a tvorí prostredie, v ktorom sa nachádza hlavná postava.

Na festivale Divadlo a deti vystúpili aj hosťujúce predstavenia (NevaDivadlo s Cestovinami s vajcom, Potulné divadlo J+T s Donom Kychotom a Divadlo ZkuFraVon so Stvorením sveta), ktoré boli verejne prístupné ako všetky predstavenia na festivale a zároveň ich pridanou hodnotou bola inšpirácia pre účinkujúce divadelné súbory.

Opodstatnenosť festivalu Divadlo a deti je na mieste, pretože najčastejšie sa v inscenáciách stretávame s interakciou s detským publikom, ktoré bolo práve na tohtoročnom podujatí jeho neodmysliteľnou a aktívnou súčasťou. Reagovalo veľmi prirodzene a bolo bytostne účastné na každom jednom predstavení. Dúfajme, že sa na budúci rok prihlási dvojnásobný počet účastníkov. Vďaka výbornej organizácii a ochote zamestnancov Mestského kultúrneho strediska v Rimavskej Sobote bola počas festivalu veľmi príjemná atmosféra naplnená divadelnými inšpiráciami a novými priateľstvami.