logotyp: JAVISKO.sk
Vyhľadať

RUBRIKY

Aktuality

Divadelný súbor Jána Chalupku mesta Brezno storočný. Či!?

Divadelný súbor Jána Chalupku mesta Brezno storočný. Či!?

Divadelný súbor Jána Chalupku mesta Brezno sa v roku 2023 dožíva stého výročia – ako sa tomu už notoricky hovorí – „novodobej histórie“ breznianskeho divadelného ochotníctva. Aj keď v minulosti Brezno nebolo hlavným centrom slovenského divadelníctva, takmer od jeho vzniku patrilo k významným strediskám neprofesionálnej divadelnej kultúry. Bolo divadelným stredobodom Horehronia.

TEXT: Ján Chrťan

FOTO: archív DSJCH mesta Brezno

Dejiny divadla v Brezne sú omnoho staršie, majú dlhú a bohatú históriu, ktorú datujú od roku 1844, resp. od prvého dokladmi overeného vystúpenia slovenských ochotníkov v Brezne. Vtedy zahrali frašku Jana Nepomuka Štěpánka Tintili vantili aneb Ať se to nikdo nedoví. Najstaršiu divadelnú tradíciu v meste má školské divadlo. Žiaci protestantskej školy (založenej v roku 1563) takmer každoročne hrávali latinskú hru a ďalšiu hru pre miestne obyvateľstvo v jazyku im zrozumiteľnom. Bolo to divadlo skôr duchovné, zamerané na náboženské témy a upevňujúce protestantské zásady. Po otvorení piaristickej školy hrali predstavenia aj katolíci, o týchto predstaveniach svedčia účtovné knižné záznamy a žiaci a žiačky katolíckej piaristickej školy. Predstavenia sa najprv hrali v latinčine, potom pravdepodobne v maďarčine, v češtine a nakoniec aj po slovensky. Tradícia školských a ochotníckych predstavení sa pravdepodobne prekrývala, a preto začiatok ochotníckych predstavení v Brezne nevieme presne datovať. Nevedel to ani dopisovateľ Orla tatranského v roku 1846: „Od kedy vlastne to s istotou neznám, že ale od hodne dávna sa v našom Brezne divadelnie kusy hneď v súkromných domách, hneď zase v svetlici meskieho hostinca hrávali (…)“ Možno to boli predstavenia maďarské, nevieme. Omyl vyvolal aj článok bez samostatného nadpisu v zábavno-poučnej prílohe bratislavských novín Pressburger Zeitung s názvom Pressburger Aehrenlese (Prešporské paberky) z roku 1830. V článku autor píše, že v Brezne sa v roku 1830 až dvakrát hrala veselohra profesora Slavkovského Kocúrkovo. Ako neskoršie zistil Ján V. Ormis, anonymným referentom bol sám Chalupka, ktorý hre robil reklamu (aj svoje hry vydával bez mena). Ako autora hry uvádza kežmarského profesora, ktorý zomrel v roku 1829. Cirkevné záznamy však prvé divadlo v Brezne zaznamenali v roku 1841. Táto problematika by si vyžadovala hlbšiu analýzu prameňov. Prvé dokladmi overené predstavenie hrali v roku 1844 s neveľkým úspechom. Začiatok ochotníckych predstavení v Brezne teda nebol úspešným divadelným štartom. V tom istom roku zahrali ešte Štěpánkovu úpravu a preklad veselohry Pia Alexandra Wolffa Strýček Hurlivurli aneb Co láska uchvátí, nerada navrátí a Chalupkovo Kocúrkovo. Štěpánek a Chalupka sa v roku 1844 hrali po česky. Teda Chalupka nebol prvým autorom, ktorý sa hral na breznianskom javisku, ani veľmi neurčil smer a profil breznianskeho ochotníctva. Žil v Brezne, združenie nosí jeho meno, no málokedy ožil na breznianskom javisku, resp. nenašiel si tu svoj pravý javiskový domov.

V 50. rokoch 19. storočia malo Brezno v slovenskom ochotníctve nakrátko postavenie ako predtým Liptovský Mikuláš alebo neskôr Martin. Vtedy patrili medzi najlepšie vybavené divadelné spolky. Divadlo sa hrávalo, avšak s narastajúcou maďarizáciou strácali odvahu hrať v slovenskom jazyku. Tak v roku 1886 zahrali Chalupkovu hru Starúš plesnivec (Vén szerelmes) po maďarsky. Slovenskí ochotníci a ochotníčky si zahrali až v roku 1894 a začínali takmer odznova. Neskúsený kolektív zahral Kotzebueho veselohru Samopašníci. Maďari vyvolali vzburu, ale nie kvôli slovenským hrám či predstaveniam, ale kvôli slovenskej zábave po predstavení, ktorú i v tlači označili za panslavistickú. Tento divadelný „škandál“ postupne utíchol. Po Urbánkovej hre Strídža spod hája (1899) nastal koniec slovenských inscenácií v Brezne. Povolenie už nedostali. Po roku 1900 sa divadlo hrávalo iba po maďarsky.

Po prevrate Brezno začalo písať svoju „novodobú“ zaujímavú a bohatú divadelnú históriu. Po vzniku Československej republiky sa prevalila divadelná „pohroma“ aj na Pohroní, ako o tom píše L. Čavojský. Divadlo hrali všetci, všade a hralo sa všetko, bez výberu! Treba zdôrazniť, že sa inscenácie pripravovali ako skutky národné, a nie ako činy umelecké.

Prečo sa za rok založenia novodobej histórie breznianskeho ochotníctva neberie rok 1919, keď už odohrali niekoľko predstavení, ale rok 1923, nikto ani netuší. Možno sa tak stalo v roku 1947, keď organizovali výstavu pri príležitosti 25 rokov činnosti organizovaného slovenského ochotníctva, či následne v roku 1963 pri oslavách 40. výročia DSJCH. Po vzniku Československa založili v Brezne Miestny odbor Matice slovenskej a krátko nato Divadelné združenie pri MOMS (1923). Na začiatku ich viedol katolícky farár a režisér Feldmayer a postupne sa krúžok vypracoval medzi najvýznamnejšie slovenské divadelné súbory. Dedičom výrazných umeleckých úspechov breznianskych matičných ochotníkov sa stal práve dnešný súbor Jána Chalupku. Ani matičné divadelné začiatky neboli mimoriadne úspešné, zahrali nie veľmi vydarenú drámu Jozefa Hollého Márnotratný syn (1923). Najvýznamnejšou „konkurenciou“ spomedzi ostatných krúžkov sa stal ženský spolok Živena a Zväz evanjelickej mládeže. Ich predstavenia mali dobrú hereckú úroveň. Koncom 30. rokov sa divadelná aktivita Živeny na čas celkom stratila. Členky spolku pravdepodobne hrávali spolu s matičiarskymi divadelníkmi. Okrem činoherného divadla boli populárne aj operety. Dejiny hudobného či operetného divadla v Brezne sú veľmi bohaté.

Od začiatku 30. rokov sa najlepšie sily breznianskych ochotníkov sústredili pri MOMS pod vedením Eleny Hollej-Holéczyovej, dcéry dramatika Jozefa Hollého. Jej divadelná činnosť v Brezne trvala bezmála pätnásť rokov (1931 – 1946). V roku 1939 Holéczyová aktuálne upravila a inscenovala hru svojho otca Černová, za ktorú si Brezňania odniesli absolútne víťazstvo na martinských divadelných závodoch – Memoriál slovenského ochotníctva za rok 1940. Vďaka E. Holéczyovej sa breznianski ochotníci považovali za „skutočné umelecké teleso“. Súbor bol svojský v netradičnom využívaní folklóru, ktoré vyvrcholilo samostatným folklórnym pásmom Vynášanie Moreny (1942). Vtedy Brezňania ako prví v novodobej histórii prenikli za hranice do bližšej či vzdialenejšej cudziny, ale aj na slovenské reprezentačné fóra – do Martina, na javisko Slovenského národného divadla, do košického a bratislavského rozhlasu, do slovenského filmu (čiastočne realizovaného). V Brezne sa organizovali aj divadelné preteky, skúšali sa predstavenia a hrali sa aj počas druhej svetovej vojny. Bola to éra, ktorá ich do budúcnosti zaväzovala, ale aj zväzovala.

Po druhej svetovej vojne krúžok pri MOMS prechádzal častou reorganizáciou a stratil svoju hegemóniu. Prvým pokusom zjednotiť všetkých pod mestské divadlo sa uskutočnil v roku 1948. Prevahu naďalej mali matiční ochotníci pod vedením Viki Zabríniovej. Už v roku 1951 osvetovú a kultúrnu činnosť prevzala Osveta. Spolky vznikali a zanikali, zlučovali a rozlučovali sa, aby 10. januára 1956 odbor kultúry Okresného národného výboru združil všetkých ochotníkov a ochotníčky do jedného spolku, ktorý poznáme pod dnešným menom. Starý súbor s novým názvom opäť nezačal veľmi presvedčivo – prvou hrou bola hra Plukovník Forster priznáva. Naskúšaných hier nebolo veľa a najväčší úspech mali detské predstavenia. Pokúšali sa uvádzať aj operety. V snahe získať nové vedomosti od profesionálnych režisérov si pozvali režiséra Igora Ciela z DJGT vo Zvolene. Od roku 1964 trvá neprerušená spolupráca výlučne s profesionálmi, najmä s režisérmi a scénografmi (Ivan Petrovický, Jozef Ciller, Peter Scherhaufer, Roman Polák, Peter Hudák, Matúš Oľha, Ivan Hansman, Ľuboslav Majera, Ján Sládeček a iní). Od istého roku bývala ročne iba jedna premiéra. So súborom začal spolupracovať významný režisér Peter Scherhaufer (1972 – 1978), ktorý pokračoval v tom, čo na pozoruhodnú úroveň priviedla Elena Holéczyová. Jeho najúspešnejšími inscenáciami boli Pirandellov Rajský život a Hlupák (1972), ktoré úspešne predstavili na pirandellovskom festivale na Sicílii, a Goldoniho Sluha dvoch pánov (1972), s ktorým vystúpili v belgickom Gente. Súbor sa úspešne prezentoval aj v Maďarsku, bývalej Juhoslávii, Poľsku, Gruzínku, Dánsku a Česku. S dvorným scénografom a kostýmovým výtvarníkom Jozefom Cillerom mali dlhú spoluprácu, ktorá bola istý čas stredobodom breznianskeho javiska. Roman Polák režíroval dve dovtedy neinscenované hry: Svadbu pod Kohútom (1982) Samuela Tomášika a Ľudskú komédiu (1984) Viliama Paulinyho-Tótha. Určite treba spomenúť režiséra Ľ. Majeru a jeho úpravu dvoch jednoaktoviek Jozefa G. Tajovského pod názvom Hriech (1985), ktorá mala viac ako sto repríz. Inscenácia získala prvenstvo na celoslovenskej prehliadke Scénická žatva i na Jiráskovom Hronove.

Tradícia detského a mládežníckeho divadla je v meste rovnako dlhá ako dejiny divadla dospelých. V roku 1975 vzniklo detské divadelné štúdio a v roku 1980 Štúdio mladých pri DSJCH. Mládež zo začiatku viedli Anton Daxner a Július Obernauer. V súbore tak vyrastali celé herecké rodiny.

Na divadelných festivaloch a prehliadkach na Slovensku súbor získal desiatky ocenení (napríklad Zochova Revúca, Palárikova Raková) a uspel aj na Jiráskovom Hronove, bývalej celoštátnej divadelnej prehliadke. Súbor je trojnásobným držiteľom Ceny za tvorivý čin roka za inscenácie Svadba pod Kohútom v réžii R. Poláka (1982), Hriech v réžii Ľ. Majeru (1985) a Zberné stredisko opäť v réžii Ľ. Majeru (1989). Traja členovia získali Cenu Jozefa Kronera za celoživotné dielo v oblasti hereckej tvorby v amatérskom divadle: Klára Roštárová (2005), Ladislav Vagaday (2006), Alžbeta Vagadayová (2012).

Chalupkovci teda svoju kroniku píšu od roku 1923 a oslavovať budú iba 100-ročnú „nepretržitú“ činnosť, nie celkovú divadelnú tradíciu. Oslavovať mohli aj dejiny omnoho staršie (104., 179., 193. výročie či staršie). Pravdepodobne sú chalupkovci náš najstarší divadelný súbor. „Brezňania si veľkoryso robia ,kocúrkoviádu‘ z vlastných zásluh,“ napísal L. Čavojský. Či!?

Použitá literatúra:

BAGAČKA, Ľubomír. 95 rokov nepretržitej činnosti divadelného súboru Jána Chalupku mesta Brezno. Brezno : Horehronské múzeum v Brezne, 2018. 40 s.

ČAVOJSKÝ, Ladislav – ŠTEFKO, Vladimír. Slovenské ochotnícke divadlo 1830 – 1980. Bratislava : Obzor, 1983, 508 s.

ČAVOJSKÝ, Ladislav. Divadlo v Brezne : rozprávanie o stopäťdesiatročnej divadelnej tradícii, alebo Ako je Chalupka živý u Chalupkovcov. Brezno : Závodný klub ROH pri k. p. Mostáreň Brezno, 1988. 76 s.

KRONIKA Divadelného súboru Jána Chalupku 1988 – 1997. [Rukopis, nestránkované.]

KUBIŠ, M. Pavol. Divadelný súbor Jána Chalupku: Brezno : 1923-1978 : [jubilejný bulletin vydaný k 55. výročiu Divadelného súboru Jána Chalupku pri Dome kultúry ROH n. p. Mostáreň Brezno]. Brezno : Dom kultúry ROH Mostáreň, 1978. 64 s.

KUBIŠ, M. Pavol. Divadelný súbor Jána Chalupku mesta Brezna : [jubilejný bulletin k 80. výročiu Divadelného súboru Jána Chalupku mesta Brezna]. Brezno : DSJCH mesta Brezna, 2003. 68 s.

LIPTÁKOVÁ, Marta. Divadelná kronika breznianskeho ochotníctva. [Rukopis, nestránkované.]

ORMIS, V. Ján. Glosy o Jánovi Chalupkovi. In. Slovenské divadlo 4, 1956, I., s. 22 – 26.

Orol tatranský I., č. 29, 1845/46, 8. máj 1846, s. 229 – 231.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto stránka je chránená pomocou reCAPTCHA a platia zásady ochrany osobných údajov a zmluvné podmienky spoločnosti Google.

PODOBNÉ ČLÁNKY