NU DANCE FEST
1. – 7. december 2025, Bratislava
ROBO ŠVARC: TRIGGERS
4. december 2025, Štúdio 12
Text: Karin Štefaňáková
Foto: Marek Jančúch
„Náš způsob pozorování a vnímání uměleckých děl byl vychován v posledních letech pod výhradním vlivem maleb impresionistu. Naše oko bylo zkaženo. Naučilo se k potřebě vnímatelnosti impresionistických výtvoru hledati jen dojem povrchu, učilo se zvláštním zakoukáním se do dálky s přimhouřenými víčky z rozměklého, skvrnovitého a rozteklého povrchu obrazu dobývat celek malované plochy, postřehovat soudržnost jednotlivých rozpadlých částí. Oko učilo se percepci charakteru pasivního.“ [1]
Voda tečie, vzduch prúdi, človek sa hýbe.
Sledujeme tanečnicu na javisku. Tanec rozkmital náš pohľad, pohyb oka značí postreh. Hudba tíchne, tanečnica sa stráca. Scitlivení čakáme. Ráznym krokom na javisko prichádza muž. Svoju performatívnu prednášku začína bezprostredne. Dotknutí, pred chvíľou ešte nevedomí svedkovia environmentálnej katastrofy, ticho sedíme. My tu nič nerobíme, my nereagujeme, my sa prizeráme. Maľujúc prednášajúci pokračuje a do detailov exponuje hĺbku predmetu performancie. Oči máme pripútané k umelcovmu štetcu, pohľadom kĺžeme po plátne, na sietnici sa vytvára obraz skutočného stavu nášho prostredia. Ustálením obrazu sa pohyb nekončí.
„Jest třeba určiti kriticky psychickou sílu percepce, její vlastní smysl a ptáti se po konečném účelu, abychom dostali přesný poměr nazírajícího k věci.“ [2]
Na dvadsiatom ročníku Nu Dance Festu diskutovali autori performancie Triggers Robo Švarc, Silvia Buranovská (Sviteková) a Petra Fornayová o účele, možnostiach a dosahoch umeleckého projektu. „Ja si predstavujem… ja teda som v tom prostredí alebo som tým prostredím…“ – bola spontánna reakcia performerky Silvie Buranovskej (Svitekovej) na divácku otázku o povahe jej pohybu: Nával informácií, ktorý sme dostali, ako sa to v tebe usádzalo, ako si to pohybovo prefiltrovala?
Nával informácií prebúdza nám vlastný nepokoj. Konfrontovaní si spomíname na vlastnú schopnosť konať, začíname operovať s možnosťami, a teraz…? Pýtame sa, čo teraz, prirodzene, pretože to už sme neodčítali, to medzi informáciami nebolo, to nevieme. To musíme vytvoriť.
„Jsou to stupnice od zevnějšího postřehu k zaujatému až dramatickému postřehu, od materiálního ohmatávání k vniternému dění.“ [3]
„Toto sú tie estetické umelecké výzvy! Neexistuje rezonančná plocha, na základe ktorej sa vytvorí tlak! To nie je v kompetencii vedy, vytvoriť kultúrny tlak, vytvoriť mém, komunikovateľnú jednotku, impulz,“ hovorí autor konceptu Robo Švarc. Produkcia posúva informáciu o skutočnom stave areálu Istrochem, vrakunskej skládky a kvalite podzemnej vody Žitného ostrova. Ak dokážeme vnímať premenlivú hladinu pod nohami, reagujme na jej pohyb! Aha, toto sa nás dotýka! Alebo sme tento úder naozaj nečakali?
„Dříve znal a poznával se jen jednopohledový povrch věcí a znalost nevedla nikdy k míře zaujetí: poznání bylo bez činitele vůle, poznané se nejvýš komentovalo, avšak nikdy skoro nebralo na vědomí a nic se neměnilo.“ [4]
Performancia Triggers nekomentuje. Informuje. Neestetizuje, využíva vlastnosti umeleckého a priamo komunikuje alarmujúce.„Či tam vlastne ten tanec alebo pohyb treba, čo vlastne treba urobiť a prečo? Od začiatku som bola súčasťou plánovania, rozboru a diskusií. Išla som na to intuitívne, nechcela som kopírovať obraz, je výrazný. Tridsať minút sa naňho pozerám z druhej strany a v hlave sa mi melie viacero tém, do ktorých sa ponáram, opieram sa o ne. Ale ide o prostredie – vytváram si imagináciu, stávam sa prostredím,“ explikuje Buranovská (Sviteková).
My sme to z prostredia, sme to prostredie, ktoré transformuje abstraktnú vôľu na konkrétny pohyb. Sme prostredím v pohybe, sme prostredím ďalej rozvíjajúcim, so schopnosťou analyzovať, vyhodnotiť a pohybom hýbať, v pohybe pracujúcom so svojím pohybom. Pohyb je našou rečou. V pohybe posúvame pohyb ďalej, pohybom podmieňujeme ďalší pohyb. Sme aktívnym živým pohybom. Znehybnieť nie je možnosť, len smelo do tanca!