Text: Tamara Vajdíková
Foto: Patrik Čech, Dogma Divadlo: Monodráma
Fotogaléria: ap.unipo.sk/fotogaleria_den-treti
Štvrtok som začala tak, ako by sa mal začínať každý správny deň – rozcvičkou. Zúčastnila som sa na workshope Od telesnosti k materiálu a späť, ktorý vychádza z konceptov tvorby divadelného zoskupenia Odivo. S lektormi Máriou Danadovou a Filipom Hajdukom sme sa ponorili do skúmania pohybu, materiálu a ich vzájomného prepojenia. Cez rôzne cvičenia sme objavovali slobodu pohybu, eleganciu a plasticitu tela. Bol to priestor na vstúpenie do seba a svojho vnútra, stíšenie sa a vnímanie vlastnej samoty (samoty človeka) aj kolektívu. Ani som netušila, že táto osamelosť, (seba)izolácia a ľudské vnútro sa stanú témou dňa.
Platón, láska a soft spot
Pohybová esej Emy Vlasákovej z Nitry je intímnym ponorom do vnútorného sveta ženy hľadajúcej rovnováhu medzi túžbou byť videná a potrebou samoty. Vlasáková hľadá, kedy treba v spoločnosti vynikať a kedy je čas odtrhnúť sa od jej predsudkov a súdov. A tak zároveň hľadala aj ona (rezonancia zo stredy) svoju vlastnú slobodu. Inscenácia sa odohráva v dvoch kapitolách s intermezzom, pričom autorka sa venuje téme vzťahu v dvoch kontrastných polohách – samej k sebe a k partnerom. Čierna páska, ktorú lepí na zem, ohraničuje vnútorný priestor. Symbolika bielych svadobných šiat a ružovej kravaty okolo pása zdôrazňuje napätie medzi spoločenskými očakávaniami a individuálnou identitou. A Platónovo Sympózium na záver nám pripomenie, že všetci máme kdesi spriaznenú dušu a hoci sme sami, nikdy nie sme takí osamelí, ako si myslíme.
Mŕtve deti, mŕtva duša
Scéna Slovenského komorného divadla Martin pozostávajúca z obrovskej šikminy, známa z inscenačného triptychu Re:cyklus, stála vo veľkej sále Divadla Alexandra Duchnoviča už po druhý raz – pred dvoma rokmi predstavilo martinské divadlo divákom Akademického Prešova Iokasté. Tento rok to bola Hekuba. Adaptácia hry írskej dramatičky Mariny Carr priniesla silný príbeh o (vnútornom) svete ženy v troskách bájnej Tróje. Ženy, ktorá v dôsledku vojny prišla o takmer všetky svoje deti. Lucia Jašková v úlohe Hekuby prešla v pomerne naratívnom predstavení s minimalistickými mizanscénami absolútnym vnútorným rozkladom, ktorý vyvrcholil Hekubinou samovraždou. Koľko zla je človek schopný uniesť, ale aj vykonať?
Izolácia a existenciálne krízy
Monodráma Kamila Bystrického v réžii Eduarda Kudláča ponúkla existenciálnu štúdiu o relatívnosti času a izolácii. Prostredníctvom multimediality a hry s textom sa diváci ocitli v perspektíve muža uzatvoreného pred ostatným svetom v surovom priestore, kde čas plynie inak, myšlienky prichádzajú a odchádzajú inak a každodenná realita sa rozpadá. Bystrický pomaly a monotónne číta naoko chaotické, no v skutočnosti jazykovo prepracované zápisky – témy a zamyslenia vyplývajú z reálneho zážitku zo srbského väzenia, v ktorom sa ocitol hlúpou náhodou. Špecifický priestor na zamyslenie nad tým, čo znamená byť vytrhnutý z bežného života a ako sa s tým vyrovnať.
Poézia, stand-up a Ljuk
Ljukova Performatívna poézia balansovala na hrane slam poetry a stand-upu. Témy závislosti a sexuality boli podané s humorom, aj keď občas trochu prvoplánovým. Ljuk vo svojej poézii skúma vyrovnávanie sa s rôznymi rolami, ktoré mu spoločnosť (aj on sám) pripisuje, a ako sa s nimi stotožňuje alebo proti nim bojuje.
Štvrtkový program na Akademickom Prešove sa niesol v znamení introspekcie a skúmania osamelosti z rôznych uhlov pohľadu. Od ranného pohybového workshopu, ktorý otvoril dvere do vnútorného sveta (hláv a tiel účastníkov), cez intímnu pohybovú esej Emy Vlasákovej až po silné príbehy Hekuby a človeka „väzňa“ v Monodráme. Každý moment ponúkol hlboký ponor do témy osamelosti a hľadania spojenia. Performatívna poézia Ljuka na záver dňa pridala do introspektívneho kontextu štipku humoru a sebairónie.