Text: Karin Štefaňáková
Foto: Karin Štefaňáková
Bytový festival Cez prah
15. – 17. november 2025, Bratislava
Bytový festival Cez prah si pripomína fenomén bytových kultúrnych podujatí 70. a 80. rokov minulého storočia. V jeho programe sa každoročne objavujú zásadné mená či dôležité témy spojené s myšlienkami 17. novembra. Festival sa odohráva v komornom prostredí na viacerých miestach v Bratislave, počas tohto ročníka najmä v kaviarni Rómerovho domu na Zámočníckej 10, v priestoroch bývalého Mestského domu účastníkov odboja na Ventúrskej 4 a v obytnom bloku AVION pri Americkom námestí.
Prvý deň festivalu si okrem Dňa väznených spisovateľov pripomínal najmä slobodu umeleckej činnosti. V Rómerovom dome sa so svojím básnickým intermediálnym projektom Diskotéka avantgárd predstavili autorka a performerka Elena Pecenová a básnik, editor a prekladateľ Dominik Bárt.
„A místo abychom pokračovali dál, díváme se dovnitř.
[…]
Pohodlně se usaďte,
stiskem kláves A a D chodíte dopředu a dozadu,
stiskem kláves W a S chodíte do stran.
Dvojklikem reagujete přímo,
mačkáš W,
pomalu se rozjíždíme.
Zjišťujeme, že se nemůžeme dívat na svět,
ty řídíš,
a já mohu ovládat jen pohled.
Neznámy hlas pro nás otvírá okno,
upíná do něj náš pohled.
Jste tu uzavřeni už roky,
nemáte odvahu
vykročit správným směrem,
tak tahle hra
je přímo pro vás,
jen mačkejte WWW
W WWWWW.“
Elena Pecenová, Dominik Bárt
Sedím na stoličke, myseľ však tancuje. Niektoré slová zanikajú a strácajú sa v rôznych vlnových dĺžkach, ktoré víria priestor v neustálom pohybe. A myseľ stále tancuje! Aj keď niektoré zo slov zanikajú, strácajú sa v rôznych vlnových dĺžkach, ktoré víria priestor v neustálom pohybe, myseľ stále tancuje! Myseľ tancuje! Tam, uprostred počutého, v tom abstraktnom priestore kdesi vo vzdušnom zámku vlastnej predstavivosti, nie ples, nie rituálny tanec okolo ohňa, nie, skôr tanec bez formy, skôr tanec samotný, pohyb vlastnej mysle! Krok dopredu, úkrok doprava, skok na mieste, dva kroky dozadu a znovu ten krok dopredu, už rozumiem! Ďalší krok. Ďalšie slovo, ktoré dopadá na sieť mojej tenisovej rakety, backhandom zvrátim ustálenie slova, odrážam ho k ďalším asociáciám, vytvára sa obraz. Kráčam tým pulzujúcim obrazom, pozor, nestotožňujem sa, nesúdim, neustaľujem, už zase letí loptička, nárazom znovu preusporiadava môj obraz, pozor, stále obraz, tam, v tom abstraktnom priestore kdesi vo vzdušnom zámku vlastnej predstavivosti, nie ples, nie rituálny tanec okolo ohňa, nie tanec samotný. Myseľ stále tancuje, tanec samotný však ide len nohami.
„Trvalo dlouho,
než jsme si uvědomili.
A to, že si stále můžeme vybírat, je jasným důkazem, že
game is over.
[…]
Ono si to hledá své místo, zbytek toho, co zůstalo z já.“
Elena Pecenová, Dominik Bárt
Tancujem vlastnými – vlastne, nohami! A nohy stále tancujú! Tancujem, rytmizujem svoj pohyb, pohybujem sa vlastným rytmom. A čo viac? Toto je tá sloboda, na ktorú všetci čakáme, nám vlastná sloboda, pulzujúca vnútorná sloboda, vlastný rytmus a možnosť ho nasledovať, veriť mu. Možnosť veriť vlastnému rytmu. Možnosť skúšať, hľadať, objavovať, experimentovať s vlastným, osobitným, jedinečným rytmom. Toľko slobody, a nám je stále málo. Slepá baba, na čom stojíš? Ako hovorí čínske príslovie: „Nahoře ani taška na střeše, která by kryla hlavu, dole ani píď země pro chodidla.“ Zo zvyku kladieme rovnaké otázky, neuvedomujúc si bezhraničnosť vlastných možností, vlastnú ohybnosť, schopnosť vyšmyknúť sa z kŕčovitého vzorca, neveriť stokrát opakovanej lži, pravdou sa stane, až keď jej uveríme, neverme ničomu! Verme sebe, vlastnej schopnosti pohybovať (sa).