Text: Anna Čavčíková (I), Marica Šišková (III)
Foto: Štefan Foltán (titulka), Marica Šišková (dokumentácia vizuálnej analýzy diela)
I. Priestor otázok
Toto pásmo pre mňa ako osobu, ktorá nevyznáva žiadnu vieru, na hodinu premenilo kostol z miesta, ktoré si asociujem s počúvaním, na miesto plné otázok. Sledovala som, ako sa prechádzam históriou ľudstva a postupne odhaľujem svet, seba aj ostatných. Plávalo vo mne množstvo existenčných otázok. Kto som? Aký zmysel má moja existencia? Aký zmysel má existencia ľudstva? Nebolo pre mňa možné odmyslieť si Boha ako súčasť tejto skladačky, no nebrala som ho ako absolútnu odpoveď na tieto otázky. Vnímala som ho predovšetkým ako súčasť ľudstva a všetkého, čo nás robí nami. Predstavujem si, že podobný zážitok mávajú z kostolov veriaci ľudia. Mala som pocit, že priestor bol plný a dýchal. Spojenie s hudbou vytvorilo niečo ako galériu z mäsa a kostí, renesančný obraz. Snažila som sa zodpovedať si otázky, ktoré vyplávali na povrch. Väčšinou som nedospela k odpovedi, ale takto som s tým spokojná.
II.
Symphony No. 5 Charlesa-Maria Widora patrí medzi známe diela organového repertoára. Jej záverečná časť Toccata je jednou z najznámejších organových skladieb vôbec. Neposkytuje však poslucháčovi jednoznačný kľúč k interpretácii. Widor ku skladbe nezanechal programový text ani bližší komentár k jej významu.
Práve táto otvorenosť sa stala východiskom projektu Byť priestorom, ktorým kráčaš… Popri hudobnej interpretácii organistu Mareka Dietricha vstúpili do priestoru kostola aj poézia Daniela Pastirčáka, pohyb a hovorené slovo. Ich úlohou nebolo určovať význam skladby, ale rozšíriť spôsoby, akými ju možno vnímať.
III. Hľadanie obrazov
K takmer 45-minútovej skladbe Charles-Maria Widora (1844 – 1937) s názvom Symphony No. 5 pre organ neexistuje žiadne libreto, alebo bližšia informácia o tom, akú tému autor spracováva. Dokonca ani názvy piatich častí (Allegro vivace, Allegro cantabile, Andantino quasi allegretto, Adagio, Toccata) nenesú žiadny náznak práce s témou, alebo obsahom.
Od začiatku sme k projektu pristupovali tak, že väčšiu váhu nesie hudobná časť – koncert organistu Mareka Dietricha a jeho živá interpretácia skladby. Naše scénické mizanscény, kompozície pohybu a hudby mali divákovi ponúkať podnet na zamyslenie pri počúvaní koncertu. Scénická akcia vždy predchádzala hudobnej časti. Niekde dochádzalo k miernemu prelínaniu. Zámerom bolo vytvoriť dostatočný priestor na asociácie, mierne provokovať témami a ponúknutými obrazmi.
K výberu Pastirčákovej poézie dopomohla vizuálna analýza diela. Pri počúvaní som si každú časť intuitívne – farebne zaznamenala na papier a pri ďalších počúvaniach prikladala slová, ktoré pomáhali vyjadriť to, čo počujem v hudbe. Takto vznikol záznam. K nemu som hľadala vhodnú poéziu, ktorá je viacvrstvová, metaforická a zároveň blízka duchovným či filozofickým otázkam.
Takto vznikla montáž z textov Daniela Pastirčáka, neskôr i scénické obrazy.
