Od 9. do 11. mája sa konal tretí ročník divadelného festivalu Plácek, tentoraz v historickej Káznici na brnianskom Cejli.[1] Bývalá väznica s ponurou históriou slúži na kultúrne podujatia pomerne často. Takto dostáva pestrejšie odtiene, no stále s úctou k pamäti miesta. Aj napriek komornosti festivalu bol program vskutku pestrý. Zameriaval sa hlavne na mladých divadelníkov, mnohí z nich aj počas festivalu vystúpili, hudobné vystúpenia a performance však prilákali aj mnoho nedivadelníkov. Svoje miesto si v Káznici našli napríklad aj výtvarné diela v provizórnej galérii. Spolu s podnetnými diskusiami a ponúkanými workshopmi sa podieľali na troch mimoriadne záživných festivalových dňoch.
Štvrtok: Ako a čo správne chcieť?
Tretí ročník festivalu sprevádzala téma chtění. Na otvorení festivalu prezentovali organizátori Jakub Štrba a Jiří Kolář manifest Plácku: „Chápeme ho ako impulz zmeny. Nie je vždy jednoduchá a príjemná, no na vývoj a premenu je potrebná. Chcenie je možnosť požadovať od sveta, aby nás v zmene prijímal.“ O čo viac ich slová rezonujú, keď doplním, že festival uviedli s takmer kabaretnou nadľahčenosťou a oblečení do kvetinových hábov? Zmena im svedčala a hneď prvou mini performance navodili atmosféru radikálnej pospolitosti – ako stojí ďalej v manifeste.
Po otvorení vystúpil Ateliér citlivosti. Prvé pohostinské predstavenie bolo multimediálne. Otváralo sa atypickou hrou na čele – slovenská interpretka zrkadlila svoje vnútorné prežívanie aj dojmy z interakcie s publikom. Potom jej miesto prevzala čierna obrazovka. Na nej sme sledovali instagramové výlevy svojskej performerky o peniazoch, pokazenom živote, (nemenej) o jej poprsí. Keby som však povedal, že som sa nezabavil, klamal by som. V kontraste s predchádzajúcim bol výstup ďalšej členky Ateliéru citlivosti, ktorá, obzerajúc sa v telefóne, verbalizovala rozčarovanie zo svojho zjavu. Performerka sa postupne zviechala, povzbudzovala samu seba a postupne sa prijímala aj napriek nedokonalostiam.
Tretiu performance definovalo chcenie ako tabu. Performer sa cez videohovor rozprával s kamarátom o svojich sexuálnych chceniach. Zdôrazňoval dôležitosť bezprostrednej diskusie na obdobné témy. Na záver publiku ponúkol možnosť súkromnej debaty.
Neskôr, sediac v kaplnke, počujeme z chodby hrmot a dirigujúci hlas najexcentrickejšej z vystupujúcich. Do miestnosti vtláčajú mohutný vozík s čokoládovou fontánou a piatimi kilami nakrájaných jahôd, ktorými nás ponúkla. Niekedy je možné chcieť aj nevedome.
Prvý festivalový deň ukončilo vystúpenie kanadského synthpopového umelca Stephena Paula Taylora. Momentálne žije v Nemecku, no ako virálny tvorca koncertuje naprieč Európou.
Piatok: Nájsť pokoj v ťažkopádnom
Podvečer pred Káznicou stojí autobus. Na ďalšiu pohostinskú inscenáciu sa musíme previezť do vzdialenejšej Industry. Bývalá fabrika, dnes multifunkčný priestor, ktorý slúži ako galéria, kaviareň či divadelný priestor. Počas čakania na predstavenie okolo nás krúži neznámy mladý muž v obleku a s mikrofónom v ruke sa pýta, čo pre nás znamená ticho. Po chvíli je ohlásené predstavenie nemeckého tria Kolektiv fau. Ich Rauschen je audiovizuálne dielo s dôrazom na zvuk a kontempláciu s efektom prekvapenia. Formálne ide o monodrámu, okrem performera Jakoba sú ústrednými komponentmi bazén plný kameňov a audiovizuálne prvky.
Jakob najprv s detskou fascináciou ohmatáva kamienky. Fascinácia sa postupne stráca, kamienky monotónne, no rázne hádže naspäť do bazéna. Aj táto aktivita ho omrzí, necháva sa zasypať ťažobou dávno stratenej radosti.
Podstatná je grafická a zvuková línia performance. Obrazce rozpínajúceho a sťahujúceho sa mozgu, hypnotické vokálne samply, zvuky ruchu… Najintenzívnejšie zvuk a vizuál fungujú v jednom bode: kakofonický, na hutnosti naberajúci zvuk dopĺňa čím ďalej, tým rýchlejšie rotujúci obrazec. Po centrifúge nasledujú časti z QnA prológu.
Na záver sa k Jakobovi na pódium pridávajú aj ostatní dvaja vystupujúci. Paul a Melli sa usádzajú na okraji bazéna s kameňmi a nechávajú doznieť zamyslenia nad tým, čo (pre nich) znamená ticho. „Najradšej mám, keď spolu mlčíme. Vtedy prekonávame trápnosť ticha, nemusíme sa pretvarovať. Dlho som mala pocit, že musím byť len hlučná a vtipná. Príjemná atmosféra však neprichádza týmto, ale tým, že sa uvoľníme,“ počujeme Melli.
Intenzívne, miestami náročné na vstrebanie, no rezonujúce. Rozmýšľal som nad tým ešte počas DJ-ských setov v pohlcujúcej atmosfére kaplnky Káznice, medzi zvyškami stalinistických fresiek, v stíšenom osvetlení, počúvajúc elektrosety Energie a zlobho Boba.
Sobota: Za svojím najhlbším hlasom a inými
Performerka Nela H. Kornetová nás v rámci workshopu Body of Many Voices počas troch hodín zoznamovala s vrstvami telesnosti. V priestoroch kaplnky sme sa najprv osmeľovali, potom pracovali vo dvojiciach, neskôr zoradení v línii nesynchronizovane robili totožnú choreografiu, každý svojsky. V tomto bode som si krásu rituálneho ne/uvedomeného pohybu začal užívať. Následný tanec s partnerom, počas ktorého som raz viedol, raz bol vedený, podčiarkol krásu vzájomnej činnosti.
Element voiceu sme v trojiciach prebádali na záver workshopu. Inštruovaný Nelou som sa odovzdal dvojici pri mne – zavrel som oči a iba si pohmkával, spieval. Takto som strávil 7 minút a hoci partneri na moje telo pôsobili intenzívne (všemožne ma ťahali, stláčali, búchali kdekoľvek na tele), spev, ktorý počas toho súčasne zo mňa vychádzal, privodil predtým nepoznaný druh pokoja. „Siahli sme si na množstvo zaujímavých vecí. Hodení do bezprostrednosti sme pracovali so svojou fyzickou stránkou,“ zhodnotila workshop účastníčka Stela. Ja mám pocit, že sme spoločne vytvorili bezprostredný priestor na vnáranie sa do svojich hĺbok.
Sobota: Témy spoza opony, strasti mladého dramaturga
Priestor v programe mali aj verejné diskusie. Jedna z nich sa venovala fenoménom fast fashion a greenwashing. Cieľom diskusie bolo reflektovať postoje k týmto témam. Diskutovalo sa o mýtoch spätých s klimatickou krízou, ale aj o spôsoboch jej riešenia a existencie v podmienkach klimatickej krízy. Diskusiu moderoval Petr Doubravský, ktorý inicioval demonštrácie Fridays For Future.
Druhá z diskusií sa venovala vzťahovej dynamike na umeleckých školách. S trojicou pedagogičiek, Alexandrou Bolfovou (Konzervatoř Brno), Pavlou Beranovou (DF JAMU) a Mariou Lukáčovou (FAMU), sa rozprávala dramaturgička Divadla Husa na provázku Veronika Onheiserová. Stihli prebrať viacero zaujímavých tém – od reflexie vzťahov cez etické zásady na umeleckých školách až po ideálnu predstavu chodu takýchto inštitúcií do budúcnosti. Pre uchádzačov o štúdium na konzervatóriu a vysokých umeleckých školách prínosný náhľad do ich fungovania.
V poslednom pohostinskom predstavení nám Adam Dragun, slovenský divadelný režisér, performer a „autor textov“, ako sám seba nazýva, vo svojom časozbernom projekte Alex predstavil utrápeného divadelného dramaturga s rovnakým menom. Adam balansuje na pomedzí skutočnosti a fikcie, Alexa na kamerovom zázname hrá asi šesťročné dievčatko, ktoré však jeho vypätosť prezentuje s obdivuhodným dôvtipom. Okrem iného aj výraz v hlave mám pretlak kokotín, ktorý predtým zjavne nepočulo.
Hrané pasáže sa prelínajú s Adamovým vysvetľovaním dramaturgovho stavu: od spoločných plánov po bezvýznamné postavenie Alexa v brandži. Adam, hoci očakával pozitívny zvrat vo svojej divadelnej kariére, teraz plní skôr úlohu terapeuta. Na záver predstavenia nám hovorí, že postavu dievčatka, ktoré hrá Alexa, mieni ukázať aj tomu skutočnému dievčatku – ako nejaké zrkadlo. Viac sa však dozvieme v pokračovaní projektu.
Z Alexa možno odčítať humor, cynizmus a zreteľnú iróniu. Obsiahne aj pre Adama typický presah z osobného k systémovému, v divadle o niečo autentickejšie ako v jeho hudbe. Inscenácia funguje aj ako sociálny komentár k tomu, ako sa niektoré umelecké profesie cítia neviditeľné. Finančné ohodnotenie nie je jediným relevantným.
Potom Plácek Session – Hihihahaholky, Laokoon, Sauvignon Schwarz, Hrrhrrrrhrrr, DJ Dropper a zopár ciderov. Cesta domov a príjemné dojmy z prežitého.
Budúcnosť: Čo chcieť?
Festival ako Plácek by bez dobrovoľníkov nefungoval. Počas troch dní som sa zoznámil s mnohými mladými nadšencami, ktorí pomáhali pri organizácii, v akreditačnom stánku, pri technike, uvádzaní predstavení. Vidieť niekoho z organizačného tímu stáť na jednom mieste dlhšie ako 5 sekúnd bolo ojedinelé. Účastník vidí len plynulosť festivalu a program, no „robenie kultúry“ občas vie byť naozaj úmorne alexovské…
„Som vďačný za to, ako tento ročník vyšiel. No zároveň viem, čo nás neminie. Už teraz je zrejmé, že aj s dotáciami, aj so sponzormi budeme mať problém zaplatiť všetkých účinkujúcich. Kultúra je nezmyselne podfinancovaná, braná za nadbytočnú,“ hovorí Jakub. Aj napriek neistote sa nevzdáva vízie o ďalšom smerovaní Plácku, a nielen festivalovom. „Ak to bude možné, radi by sme aj celoročne iniciovali workshopy a iné vzdelávacie či inscenačné činnosti. Zameranie na mladých zostane aj v tomto ohľade,“ dodáva.
Tím okolo Plácku tento rok ukázal, že potenciál vie pretaviť aj do reality. Chcime pre nich do budúcnosti rovnaký zápal, takáto platforma má rozhodne zmysel.
Marián Šintaj
študent žurnalistiky, FSS Masarykova univerzita
Viac info:
https://linktr.ee/placekfestival
Fotografie:
https://eu.zonerama.com/placekfestival/1367930?count=26
Plácky jsou místa na pomezí, objevují se tam, kde něco končí, ale nové ideje se ještě nestihly naplnit. Letos tak křoviny, květy a šlahouny Plácku prorostly do prostor brněské Káznice.Káznice je komplex budov v oblasti brněnském Cejlu, který na svém místě stojí již od roku 1770 a od té doby obsáhl do svých zdí mnoho násilí, bezmoci, krutosti, ponížení a nelidskosti. Lidé ji během druhé poloviny 20. století vytlačily ze svého vědomí a obrovský komplex budov v centru města chátral a stal se nepojmenovaným a nezpracovaným výronem společenského traumatu.
Letošní Plácek ve svém velkém chtění do tohoto místa vstupuje a hledá možnosti zahojení, objevuje pozapomenutý svět a vydává se do hlubin společenského nevědomí nacházet rostliny, stromy, květiny, mechy a lišejníky, které vyrůstají z této hutné bahnitosti tlejícího těla města.
