Blaho Uhlár DISK-u

I. 

Každý človek aspoň niekoľkokrát vo svojom živote zažije niečo také výnimočné, že to s pokojným svedomím nazýva zázrakom. Niečo podobného sa mi stalo v roku 1986, keď som dostal ponuku spolupracovať s ochotníckym súborom Disk v Trnave. V tom čase vo mne už niekoľko rokov narastala túžba po slobodnej divadelnej tvorbe a v snoch som túžil urobiť divadelné predstavenie, ktorého absolútnymi autormi budú ľudia zúčastnení na tvorivom procese v jeho reálnom čase bez toho, aby bol vypracovaný akýkoľvek plán. Bolo to v tých časoch niečo nepredstaviteľné. Takmer nikto nebol ochotný so mnou vôbec diskutovať o možnosti pustiť sa do divadelnej tvorby bez toho, aby bola pripravená divadelná hra alebo dopredu napísaný scenár, alebo aspoň predstava o tom, čo sa na tej scéne vytvárať bude. Skrátka, bez toho, aby nad tým všetkým nestála akási autorita, iracionálne nespochybniteľná autorita, aby sa všetci tvorcovia mohli zaštiťovať čímsi, čo je už vo svojej podstate dokonalé a nenapadnuteľné a tak si odôvodniť „drzosť“ svojej práce. Cítil som sa mnohokrát ako George Stephenson, keď mu odborníci a vedci dokazovali, že je jednoducho nemožné a proti základným fyzikálnym zákonom, aby sa lokomotíva s kovovými kolesami mohla pohybovať na kovovej dráhe. Ľudia v Disku však o tom diskutovať chceli. A to som vedel, že je predpoklad, aby sme sa do toho pustili. A toto ich chcenie som aj veľmi potreboval. Na rozdiel od Stephensona som nemal v sebe celkom istotu, že sa to môže podariť, sám som váhal a potreboval som oporu. 

Vtedy sa stal zázrak. 

Je pravda aj to, že v tých časoch sa čosi v našej spoločnosti začalo hýbať. A je to zaujímavé, pretože v našej krajine žijeme etapovite. V dlhých-predlhých obdobiach nám vcelku neprekáža, že sa správame ako poddaní, poddaní, ktorí sa usilujú votrieť do priazne svojim šľachticom a nadriadeným, a nechceme si uvedomovať, že oni žijú len vďaka nám, že ich živíme, a keďže ich je strašne veľa a sú veľmi drahí, musia nás čoraz viac a viac okrádať. Síce si veľmi radi pofrfleme, ale to, že sú v podstate zlí, berieme ako úplnú samozrejmosť, s ktorou sa nedá nič robiť, ako niečo úplne normálne. Vlastne nám vyhovuje naša vlastná normalizácia, keď nenormálne, ale celkom nenormálne veci považujeme za normálne a veci úplne prirodzené za extrém. Možno nám slúži ku cti, že v niekoľkodesaťročných intervaloch sa z toho dokážeme nakrátko spamätať, ale po čase opäť upadneme do svojej zbabelosti, do svojich domčekov, záhradiek, do svojho obmedzeného pohodlia. 

V takýchto podmienkach som sa stretol s divadelným súborom DISK a v nich sa nám obojstranne ústretovo podarilo urobiť našu prvú inscenáciu s názvom Ochotníci, kde sme boli ochotní absolvovať hlbokú introspekciu v prvom rade do nás samých, a teda aj do našej spoločnosti. A vďaka všetkému, čo som povedal, bolo aj naše dielo veľmi pozitívne prijaté, hoci aj vtedy bolo množstvo ľudí, ktorí, pozerajúc sa na pohybujúcu sa lokomotívu, v nevýslovnej zlosti tvrdili, že táto lokomotíva stojí. Ale keďže to už bolo obdobie zlomu, ich hlas nebol ten najsilnejší.

Blaho Uhlár

UHLÁR, Blaho. Zázraky sa dejú. In: FEHÉR, Mikuláš – Milan Brežák (eds.). Jubilejná ročenka k 50. výročiu založenia divadla DISK. Senica: RECO, 2005, 69 s. ISBN 80-969397-1-8. Online: <https://divadlodisk.sk/dokumenty/DISK_brozura_50.pdf>

II.

V DISK-u som robil dvakrát. Ten druhýkrát ešte trvá.

[…]

Roku 2006 som musel ukončiť svoju existenciu v Divadle Stoka a prozreteľnosť zariadila všetko tak, aby som sa presne po dvadsiatich rokoch vrátil do súboru DISK, ktorý práve oslávil päťdesiatku svojej existencie. Už som mal za sebou skúsenosť s postavením divadla, presnejšie s prispôsobením priestoru na divadelnú činnosť so solídnym technickým zázemím. A túto skúsenosť som bez plánovania preniesol do Trnavy. Skúšali sme novú inscenáciu a vznikol problém, kde ju uvedieme. Profesionálne divadlá sú pre ochotníkov príliš drahé a bývalé kultúrne domy už neboli na divadelnú činnosť prispôsobené, transformovali sa na celkom iný druh zábavy. A tak vznikla myšlienka prispôsobiť pivnicu v kultúrnom dome, kde súbor skúšal aj skladoval mnohé rekvizity, na divadelný priestor. Miestnosť, ktorá nemá na dĺžku ani deväť a na šírku ani šesť metrov, by sa mohla zdať pre divadlo nepoužiteľná. Ale napriek tomu sme vybudovali veľmi slušný divadelný priestor so zodpovedajúcim technickým zázemím (svetlo a zvuk), kde súbor doposiaľ pravidelne hráva a aj skúša. Je to určite jeden z mála súborov, alebo možno celkom jediný, ktorý má svoj vlastný priestor. 

Zase bolo veľmi milé, že s prvou inscenáciou po mojej prestávke Výhľad sme získali Cenu za tvorivý čin roka 2008. To znamená, že súbor stále patril medzi slovenskú špičku. V tom roku prišla do súboru dosť veľká skupina mladých ľudí, ktorí sa s vervou zapojili do tvorby, a súbor pracoval kontinuálne. Každý rok vytvoril minimálne jednu premiéru a skoro vždy bodoval na celoslovenských súťažiach. 

Aj v roku 2014 sa súboru podarilo získať Cenu za tvorivý čin roka za inscenáciu Opulentná sviňa. Už predtým vznikol aj celkom paradoxný jav, že súbor obohatili aj poslucháči herectva na VŠMU, teda budúci profesionálni herci. 

Súbory vznikajú a zanikajú. DISK vznikol a trvá. Ktovie, čo je toho hlavnou príčinou.

Blaho Uhlár

UHLÁR, Blaho. O DISK-u pri jeho šesťdesiatke. In: Dodatok č. 2 k jubilejnej ročenke k 50. výročiu založenia divadla DISK. Online: <https://www.divadlodisk.sk/dokumenty/DISK_60_brozura.pdf>

DISK Blahovi Uhlárovi

Daniel Duban * Ján Rampák * Monika Babicová * Zuzana Jankowská * Sofia Klebanová * Monika Missi Lochman * Martina Mareková * Veronika Ostatníková * Alžbeta Orth Sersenová * Jozef Suchoža

Blaho Uhlár

Nevšedná osobnosť, fenomén, profesionál, odvážny,

ten, čo predbehol dobu.

To je pre mňa Maestro Uhlár a jeho tvorba.

Neglorifikovala.

To napísala mladá členka DISK-u ešte v roku 2014.

To si myslíme všetci v DISK-u.

Zvlášť mi napadli jej slová

pri mojej rozlúčke s aktívnou činnosťou po šesťdesiatich dvoch rokoch.

Režisér Blaho Uhlár mi v pokľaku ďakoval.

To snáď nie.

Veď pre mňa bolo cťou, Blaho, s Tebou sa čo i len stretnúť.

A tak dnes kľačím ja

a v tichosti hľadám slová vďaky.

Meditujem, ďakujem.

Česť Tvojej pamiatke.

Nezabudneme.

Jano Rampák

Blaho Uhlár je pre mňa symbol slobody.

Dával ju hercom,

keď tvorili novú inscenáciu –

– v Blahovej reči novú sračku, grc a hnis.

Došlo mi, že sú to očistné pochody ľudského tela.

Teda aj divadlo je.

Toto som ti, Blaho, stihla povedať,

že si mi dal slobodu.

Ďakujem ti za všetko, čo si ma naučil,

čo si mi povedal

a o čom si ma presvedčil.

Mohla som s Tebou spolupracovať 17 rokov.

Pán rozhodol tak, že už nemožno viac.

Zdravím Ťa do Duchovna.

mbab

P. S.: Dohodni tam hore, nech sem pošlú niekoho namiesto Teba.

Lebo Revolúcia musí pokračovať.

Ach…

A tým by hádam aj bolo povedané všetko.

Siahodlhé rozhovory nám nikdy neboli blízke, nie však preto, že by nebolo o čom (to teda ty si mal o čom vždy), ale preto, že pri tvojej múdrosti a mentálnej veľkosti som si pripadala hlúpo a trápne. Myslím, že si to cítil, a tak, rešpektujúc sa, sme sa v tichosti pozorovali, len tak. 

A ja ti za to ďakujem!

Ticho s tebou bolo pre mňa vždy veľmi vzácne. Nenútené a autentické, presne také, aké si chcel, aby boli aj naše „sračky“ v DISK-u či v Stoke.

A ja ti za to ďakujem! 

Apropo, ďakujem ti aj za príležitosť nazrieť k tebe domov, do Stoky. Svet tam je rovnako slobodný, voľný, otvorený, láskavý a bez pretvárky. Taký si ho vytvoril.

A ja ti za to ďakujem!

Blažko, môžem ťa objať? 

Ruky bozkávam.

Ach…

S úctou navždy

Vierka, Anička, dievčatko

Zuza Jankowská

No More I Love You’s… 

17. 7. – 19:00 

Sedím vo vlaku. Je večer, deň tvojho pohrebu. V hlave mám útržky našich rozhovorov a správ. Každé napísané slovo mi zväčšuje „knedlík“ v krku. Počkám na kontrolu lístkov a potom sa opäť rozplačem…

17. 7. – 20:00 

Začala som sa smiať. Z priečinku v hlave sa automaticky začali prehrávať vtipné situácie. Skúste sa ma niekedy opýtať, čo mi Blaho povedal na niektorej z prvých skúšok v DISK-u o mojom herectve. Som šťastná, že sme sa na tomto svete stihli stretnúť a zarmucuje ma, že to trvalo len okamih. Kto mi teraz odpovie na moje otázky? Ja som štebotala a ty si mi odpovedal. 

„Blaho, a ty prečo si chcel byť režisér? Blaho, potrebujeme v divadle divákov. Blaho? Blaho, kam sa mám postaviť? Blaho, čo je to režijná kniha? Blaho, môžem ťa objať? Blaho? Blaho?“ 

Dal si mi krídla. Mohla som na javisku skákať, jašiť sa, spievať, tancovať, čokoľvek… ale koho to bude teraz zaujímať? Kto mi bude písať „lavjú“?

P. S.: Lavjú tú, Blaško. Ďakujeme za všetko. ❤️

Sofia Klebanová

Divadelný otec, tak veľa pre mňa znamenáš, Blažko. Keď som v 13-tich prišla úplnou náhodou do divadla, nikdy by som si nepomyslela, že tam aj vyrastiem. Vychovával si ma 17 rokov, naučil si ma slobode slova, nebáť sa pozrieť pravde do očí a úprimnosti. Práve tieto hodnoty boli to, čo som si na tebe najviac cenila. A aj schopnosť v trojslovnej vete povedať päť vulgarizmov.

Tak, ako si mi bozkal ruku, teda utieral svoje pery o moju ruku – už nikdy nezažijem.

Tak, ako si mi hovoril Vierka, Anička, Mišička, Mišulienka – už nikdy nebudem počuť.

Tak, ako si mi šepkal nemravnosti do ucha – už ti nikdy nepoviem, že si kokot.

Tak, ako si mi hovoril „Mišička, mám ťa veľmi rád, ľúbim ťa“ – už ti to nikdy neoplatím bozkom na líce.

Blahuško môj milovaný, môj tútor, otec, priateľ, tak veľa si ma toho naučil. V deň tvojho odchodu odišiel aj veľký kus mňa. Tak, ako si si želal, tak si aj odišiel. Veľa „detí“ si tu zanechal, veľa lásky si rozdal a silný odkaz tu po tebe ostal! Sloboda a pravda.

Blažko, mám Ťa veľmi rada, ľúbim Ťa. Ďakujem za teba a veľmi mi chýbaš!

Missi

Milý Blaho,

spomínam si na prvý moment, keď som prišla do DISK-u a spoznala ťa, podala si s tebou ruku, predstavila sa ti a rovnako i ty mne, akoby tvoje meno nebolo dostatočne známe. Lebo tak to znelo, s pokorou a pokojne. Reálne a bez pretvárky či povýšenia. Nestihla som s tebou ani zďaleka tak veľa zážitkov ako moji kolegovia. Mala som na teba iný pohľad, možno taký, ktorý zase kolegovia nemajú. Keď som ti povedala, že aj moja matka trpí alkoholizmom, zastonal si súcitne a opakoval, aká kurva ten alkohol je. Tak málo stačilo na to, aby som v tebe videla len malý náznak súcitu, ktorý som nenašla nikdy u rodičov. Ďalej to bolo zakaždým tvoje ,,Ha!“ spoza svetiel, keď som prišla na scénu so svojím výstupom, ktorý nikomu z divákov nikdy neprišiel vtipný, no ty si sa vždy zasmial. Malé útržky, ktoré zazneli len na moment, no pre mňa znamenali také pochopenie, ktoré som nikde nevedela získať.
To, akým spôsobom si viedol svoju tvorbu, vytváralo pre mňa terapeutické, bezpečné miesto, myslím, že som ti za to nikdy nestihla poďakovať. Vďaka tomu, že si mi raz podal ruku a s pokorou si sa ma spýtal, že by si ďalej rád so mnou v DISK-u spolupracoval, si mi dal kolektív, do ktorého sa s láskou vraciam a znamená pre mňa viac ako divadlo. Umenie v inom zmysle slova, sloboda v pravom zmysle slova. Prajem si, aby aj tebe dal niekto krídla slobodne tvoriť, bez všetkých bremien, ktoré ,,byť človekom“ znamená.
Blaho, toto je moje posledné ďakujem. Navždy v mojich spomienkach ostaneš taký, akého som ťa videla – reálneho, surového, úprimného, no predsa ľudského. Bol si omnoho lepším človekom, než za akého si sa mal. Všetko ostatné bola len človečia ťarcha. Zbohom.

S láskou, navždy,

Martina Mareková

Alebo Viera či Anička, hocijako ma chceš v daný deň volať.

Blaho, 

iba som Ti chcela povedať, že ďakujem! Keď divadlo bolo pre nás bezpečný priestor, kde sme sa vždy cítili fantasticky dobre. Človečinu, najpodstatnejšiu, najhlbšie zahrabanú v nás sme dokázali odkryť len pri Tebe!

Miloval si divadlo, miloval si nás a boli sme symbióza, ktorá len spolu dokázala rásť! 

Nikdy si nás nevyhrešil, keď sme ešte pár dní pred premiérou nevedeli texty alebo sme pokazili výstup. Veľkorysý, a pritom taký nesmierne hanblivý.

V divadle sme spolu tvorili a verili. Niektorí to nepochopili, iní opovrhovali, odišli alebo nás aj hanili. Nám to neprekážalo. Nikdy!

Pretože, keď veríš v niečo, miluješ, nevzdáš sa. Presne ako Ty! 

Tento rok som Ťa videla kľačať, nejeden raz sa nám aj pokloniť. 

Vďaka Tebe to boli úžasné roky…

Veronika „Vierka“ Ostatníková

„Bolo to geniálne, do ****!“

To bolo posledné, čo si mi pred pár dňami povedal. Najradšej som mala, keď bolo v celom hľadisku ticho, do ktorého sa ozval tvoj smiech. Bola to pre mňa pocta. Že aj po toľkých razoch ťa vieme pobaviť. Že v nás často vidíš viac ako ostatní. Niekedy viac ako my sami. Vždy si videl viac. To mi bude chýbať. Ten pocit, že môžeme prísť na javisko a urobiť hocičo, povedať hocičo, zahrať hocičo. A ty z toho zložíš inscenáciu, ktorá ľudom otvorí oči. Aby videli svet tak, ako si ho videl ty. 

Nebudeme na teba len spomínať, tvoje divadlo budeme naďalej aj žiť. Verím, že by si to tak chcel. 

Ďakujeme, Blaho, za všetko. Keby som mala šancu ti ešte niečo povedať, bolo by to: Bolo to geniálne, do ****!

Alžbeta Orth Sersenová

Sa pamätám na prvé stretnutie s Blahom – zrazu stál nado mnou a opýtal sa:

„Tak vy ste boli niekedy herec?“

„Nie, ja… ja som bol niekedy alkoholik.“

Len Kristus vie, prečo som to tresol, v živote som to nepovedal nikomu na „potkání“.

A Blaho na to okamžite, otvorene a bezbranne.

„No, to ja som ešte.“

Rozprávali sme sa o klube abstinujúcich, kam chodím. Poznal to tam. Aj tam chodil. Hovorili sme, že je tam na začiatku problém byť otvorený, pred cudzími, pred sebou. A Blaho to uzavrel:

„Si dovolím povedať o sebe, že som im tam, DPČ, povedal vždy všetko.“

Čo je DPČ veta, ktorú by mohol mať na hrobe.

Vidím ho, ako ju má na tom druhom svete na sebe na tričku.

Keď práve diškuruje s Bukowským.

Som vďačný a poctený, že sa mi podarilo diškurovať chvíľu s Tebou, Blaho.

Ďakujem. … a DPČ… že si musel tak skoro odísť.

Jožo Suchoža

Foto: Ctibor Bachratý