Celoštátna postupová súťaž a prehliadka detskej dramatickej tvorivosti Zlatá priadka

Šaľa, 5. – 8. jún 2025

Text: Ľubomír Šárik, Pavel Skála, Katarína Hitzingerová, Silvia Vollmann 

Foto: Róbert Pákozdy, Vaša banda: Ďaleko – blízko

Svet detstva v súčasnosti prináša na javiská divadiel hraných deťmi témy, úpravy a adaptácie odrážajúce zničujúci pohľad na existenciu dieťaťa vo svete problémov dospelosti. Odráža sa v nich autentická skúsenosť s vlastnou identifikáciou, problémami s dospelými, učiteľmi či rodičmi, ako i brutálne a drastické východiská ohrozujúce aj život jednotlivca. 

Nie sú to témy vhodné na detské javisko? Ale skutočný svet šikanovania, vylúčenia jednotlivcov zo skupiny alebo manifestačné prijatie do kruhu narcistických manipulátorov je skúsenosť, ktorú mladí ľudia zažívajú. Okrem toho sa na javisko divadla hraného deťmi dostávajú tradičné rozprávkové príbehy výrazne poznačené vstupmi tvorcov do štruktúry predlohy. Dôvod je prozaický. 

Schopnosti detí najlepšie pozná pedagóg, režisér či iný tvorca. Práca s detským kolektívom rôzneho veku je náročná a postupuje metodicky malými krokmi. Kolektívne súzvuk v inscenácii obnažuje náročnú prácu inscenátorov. A nielen dospelých, ale aj detských interpretov. Dnešné deti poznajú a pomenúvajú problémy, ktoré ich ťažia. Práve aktuálnosť a spolutvorbu prezentovalo divadlo hrané deťmi v mnohých polohách. Aj tradičný príbeh bol ozvláštnený, aby javiskovo zaujal svojou obraznosťou. 

Pútavá bola pluralitná pestrosť divadelných žánrov či javiskových realizácií. Témy o inakosti, imigrácii, úvahy o samovražde, nepochopení dospelými sa bytostne dotýkajú mladej generácie a ona chce o nich hovoriť svojím jazykom a svojou obrazovou predstavou. 

A čo najmenší? Priniesli na javisko spontánnu detskú hravosť a autenticitu. Všetko spomenuté je príznakom šírky záberu tvorcov divadla hraného deťmi na tohtoročnej 51. Zlatej priadke v Šali.

Ľubomír Šárik

Hlavnú cenu a priamy postup na Scénickú žatvu 2024 v Martine získala Vaša banda zo Žiliny za inscenáciu Ďaleko – blízko.

Hlavním průřezovým tématem letošní Zlaté priadky se může zdát téma smrti. Je všudypřítomná a stejně tak jako narození je přirozenou součástí našich životů. Všichni se s ní setkáváme, všechny nás čeká. Ale co když k ní nedojdeme přirozeným koloběhem života, co když nás objímá a my ji můžeme citít, vidět – stává se hmatatelnou? Dýchá nám na záda, promlouvá k nám.
Válka. Ať chceme nebo ne, odehrává se. Bojujeme za něco, někoho. Za sebe. Za život. Zpíváme si, abychom ji přelstili. Zpíváme si, abychom zapomněli. Zpíváme si, abychom souzněli s ostatními. Zpíváme si, abychom neslyšeli. Stačí nám spacák, karimatka, světlo a plyšák. To vše v batohu. Když nezpíváme, vzpomínáme. Na to krásné. Na dětství. Na kamarády. Jsou blízko. A tak se i z dálky stává blízkost.
Soubor Vaša banda ze ZUŠ Ferka Špániho pod vedením Barbory Juríčkové připravil inscenaci na základě knihy Ostapa Slyvynskyho Slovník vojny. Kniha složená z reálných rozhovorů utečenců z Ukrajiny souboru propůjčila nelehký materiál. Není jednoduché hrát o tak živých skutečnostech, které se dotýkají každého z nás. Soubor se toho však zhostil nadmíru dobře. Podařilo se mu dát každému příběhu potřebný prostor, každé slovo mělo své místo. Každý pohyb, každé gesto bylo použito naprosto vědomě. Nepotřebujeme reálné rekvizity zbraní, stačí nám knihy, papír, batohy, světlo a můžeme slyšet střelbu, vidět létající granáty, vidět záblesky výbuchů. A to vše v prázdném, ale naplno divadelně obsáhlém prostoru. Precizní práce se světlem a stínem, který se nestává jen stínem někoho, ale i de facto zhmotněním různých strachů, obav a pod.
Za inscenaci souboru velice děkuji.

Pavel Skála

Cenu primátora mesta Šaľa na návrh detskej poroty – detského fóra získal DDS Bebčina z Novej Dubnice za inscenáciu Na streche v réžii Miriam Martinákovej.

„Všetci sme len snehové vločky, ale aj krehké vločky vedia spustiť lavínu!“

Po inscenácii Na streche rozmýšľam veľmi intenzívne. Veľmi ma mrzí, že psychické poruchy detí a mládeže sú prehliadané alebo démonizované. Keď je niekto smutný, väčšina reaguje: „Nebuď smutný.“ Málokto zareaguje: „Rozumiem ti. Aj ja bývam smutný.“ Už od škôlky sú naše negatívne pocity (smútok, hnev, agresivita a pod.) kontrolované dospelými. Neplač, nehnevaj sa, upokoj sa, správaj sa slušne, buď dobrý, nesmieš robiť to a to, neboj sa… Tým, že sa prevezme kontrola nad spomínanými emóciami, sa uspokojujeme, že super, ustáli sme to. Bohužiaľ. Neustáli. Každý máme v sebe špajzu pocitov, kde sa všetky tie „neuspokojivé pre spoločnosť“ vedľa seba tlačia ako zaváraninové poháre od starkej. A keďže sú fantasticky uzatvorené špeciálnou technikou, nemôžu sa otvoriť. Avšak to, čo v tých pohároch je, je živé. A raz ten kompót z roku dvesto osemsto dvanásť buchne, lebo skysol. Kompótové pozostatky budú všade. Preto je dôležité hovoriť o téme duševného zdravia. Hm… už nielen hovoriť, ale sa o seba aj starať.

Bebčina svoj príbeh vytvorila na motívy literárnej predlohy Holly Bourne Všetci sme snehové vločky. Vzali si len základné motívy a so slovom pracovali efektívne. Dotvárali k nemu pohybové obrazy vo veľmi dobrých mizanscénach. Invenčne vedeli spracovať harmonogram liečby na psychiatrii alebo dotazník od psychológa. Scénografiu vytvárali z vlastných tiel s použitím stoličiek a plachiet. Vo veľkej mase vizuálne rozlíšili farebnosť (radosť) a sivosť (smútok). Nesnažili sa plagátovo diagnostikovať psychické poruchy, nekonkretizovali, čo bolo obrovskou výhodou v dramaturgickej línii, ktorou sa vybrali. Aj keď stav pacienta je stabilizovaný, vonkajší svet (zvukovo interpretovaný v inscenácii) je stále obrovskou nástrahou. Záver je priam filmový. Veľmi sa teším, že ste priniesli práve túto tému. Teraz už pokojne môže snežiť aj v lete a nie je to nič iné alebo divné.

Katarína Hitzingerová

Špeciálnu cenu za kolektívnu výpoveď a hravú tvorivosť získal DS Didero z Kysuckého Nového Mesta za inscenáciu Prší alebo svieti slnko v réžii Pavla Zátka. 

Mimoriadne vtipný text priniesli decká z divadelného súboru Didero z Kysuckého Nového Mesta. Teda vtipný bol len do tej chvíle, kým sme nespoznali Ajku (umelú inteligenciu). Ajku nikdy nikto na vlastné oči nevidel, až sa postupne pristihneme pri tom, že ona vie najlepšie, čo potrebujeme. Naoko priateľská, údajne vnímavá a vždy poruke. Má na všetko odpoveď. A keby len jednu. Všetky odpovede však pochádzajú z virtuálneho priestoru, ktorý sa tvári, že v tom reálnom nás dokonale pozná. Ajka má už dokonca aplikáciu na výrobu najlepších „akože“ živých priateľov, ktorí nás nikdy nezradia. Počkať. Tu niečo nesedí. Veď ak je niekto náš skutočný priateľ, tak nás nebude predsa zrádzať. Potom by to už nebol priateľ, ale… Ajka začala žiť medzi nami a začali sme sa na ňu veľmi spoliehať. Malí aj veľkí. Teda tí malí, tí najúprimnejší, sa na ňu až tak nespoliehajú, pretože sa stále vedia hrať, sedieť na schodoch a vymýšľať nápady. Dokonca ísť aj do kostola. A tak si kladú veľmi dôležitú otázku: „Komu môžeme veriť?“ Rodičia tu nie sú (z rôznych dôvodov), pán farár sa modlí za dážď a slnko zároveň a alibistické „možno“ vlastne neexistuje, pretože tak by sme sa už naozaj nikde nepohli.

Mladí divadelníci boli na javisku veľmi tvoriví. Z dáždnikov vedeli vytvoriť čokoľvek: koč, šampanské, kameru, klapku, lampáše… Svojimi trefnými replikami presne pomenovali, ako sa niekedy hádame o nepodstatných veciach, komunikujeme už viac cez telefón ako naživo… Ešte dobre, že začne snežiť, a keďže Ajka nikdy nezažila naozajstný sneh, nemá nad nimi moc. Škoda, že to nevedia aj niektorí dospelí…

Katarína Hitzingerová

Špeciálnu cenu za kolektívnu výpoveď získal DDS Lano z Bratislavy za inscenáciu Ako na …násť v réžii Mateja Čertíka.

Inscenácia bratislavského detského divadelného súboru Lano priniesla na tohtoročnú Zlatú priadku sviežu, živú a vtipnú performatívnu generačnú výpoveď. Inscenačný tím pracuje s prázdnym priestorom, preto zúženie javiska pomocou opony považujem za správne rozhodnutie (nielen z technických dôvodov – na zdynamizovanie pohybu na javisku, ale aj z koncepčných dôvodov, keďže opona je výrazným prvkom stand-up vizuálu).
Vtip a hravosť textu podporuje forma skečovitosti a hudobno-tanečné prechody medzi jednotlivými výstupmi, ktoré pomáhajú udržiavať temporytmus inscenácie. Zvolenú formu doplňujú prológ a epilóg s denníkovými zápismi samotných účinkujúcich, ktoré boli katarzným momentom v závere. Škoda len, že s vyznaniami nešli hlbšie pod kožu.
Ako na …násť je text plný slovných vtipov, ktoré v rámci performatívneho konceptu s naratívnou formou členky a členovia súboru výstižne a presne ilustrujú v hraných situáciách. O vybavenosti súboru niet pochýb, sú presní, prirodzení, zohraní a dokážu ťažiť z vlastnej autenticity na javisku. Navyše vedia, o čom hovoria. Áno, hovoria. Pretože aj naratívne divadlo je divadlo a DDS Lano to potvrdzuje. Vytvorili originálny a úprimný manuál pre teenagerov a ich rodičov. Preto sa mi núka otázka, či by sa názov Ako na …násť nemal upraviť na Ako na nás(ť), dokonale by to totiž vystihol. 🙂
Dôležitejšie než samotný názov je fakt, že členovia DDS Lano ukázali, že im (snáď ako jediným na tohtoročnej Zlatej priadke) nechýba nadhľad, ktorý je dnes tak veľmi dôležitý.

Silvia Vollmann

Festivalový denník s hodnoteniami všetkých inscenácií Listy Tálie: nocka.sk/zlata-priadka-2024-festivalovy-dennik.