Na Scénickej žatve vystúpil divadelný súbor DISK z Trnavy s hrou Obolus. V hre o bezdomovcoch paradoxne najprv žiadny bezdomovci neboli, hovorí umelecký vedúci súboru Blaho Uhlár.

Vaše nové predstavenie Obolus je na prvý pohľad o živote bezdomovcov. Na druhý pohľad je to hra o úcte k človeku, empatii a rešpekte voči ostatným, špeciálne k tým ktorí sú iní ako my ostatní. Vnímam to správne alebo ani nie?

Môže byť. To divadlo najprv vôbec nemalo byť o bezdomovcoch, potom však prišla výtvarníčka a vymyslela, že by to vlastne mohli byť bezdomovci. U mňa je to tak, že keď robím divadlo, tak na začiatku nikdy neviem, o čom to celé bude.

Takže pôvodne boli tie postavy bežní ľudia?

Áno. Potom prišla výtvarníčka a zmenila to. Ja som už iba povedal, dobre, oblečte ich a nalíčte.

Hovoríte, že na začiatku ste vôbec nevedeli, o čom to predstavenie bude. Nemali ste aspoň nejakú základnú ideu, myšlienku, od ktorej ste sa potom odrazili?

Kedysi sme to tak robili a na začiatku sme si vždy povedali, o čo nám vlastne ide. Potom sme s tým prestali a rozhodli sme sa, že nechceme mať vopred určené absolútne nič. Najlepšie je, keď tam len tak niečo tresnú a potom to už ide. Keby som im hovoril, čo od nich chcem, tak už by boli niečím obmedzení. Takto z nich vychádzajú veci, ktoré v nich v tom momente naozaj sú.

To znamená, že ani nenosíte v hlave nápady, že tak o tomto by som chcel spraviť divadlo? Toto by som chcel povedať?

Už veru nenosím. Ani si na to netrúfam. Cítil by som sa ako niekto, kto na hercoch pácha násilie, keď od nich chce, aby hrali to, čo chcem ja. Preto sa tomu vyhýbam.

Ani herci od vás už nič neočakávajú?

Presne tak. Veľa ľudí tomu nerozumie, dokonca niektorí si myslia, že klamem. Ale neklamem. Je to tak. Samozrejme, nepoužijeme úplne všetko, čo na scéne spontánne vznikne, ale vyberáme si.

Vy máte skúsenosti aj s amatérskymi hercami, aj s profesionálmi. Aký je medzi nimi rozdiel?

Kedysi v tom rozdiel bol, ochotnícke divadlo bolo autentickejšie. V štátnych divadlách bolo ešte za komunizmu dosť časté, že do nich herci chodili ako do zamestnania. Jednoducho sa im nechcelo skúšať, možno okrem toho, kto mal hlavnú rolu. Nebol tam čistý vzťah k tvorbe. Alebo aby som bol presnejší, nebol taký u všetkých a vždy. V amatérskom divadle to bolo iné. Všetci chcel hrať, keďže to robili z vlastnej vôle. Ale teraz sú už tí profíci iní, tie rozdiely nepociťujem tak, ako kedysi. Napríklad tam už nie je taký profesionálny odstup, aspoň pri ľuďoch, s ktorými pracujem.

Máte za sebou aj spolupráce s tradičnými divadlami. Ako ich hodnotíte?

Áno, spolupracoval som napríklad s Mestským divadlom v Žiline. V týchto tradičných divadlách sa veľmi často vyskytuje jav, ktorý ľudia nesprávne označujú ako hysterický záchvat. Týždeň pred premiérou sa odrazu kolektív normálnych ľudí zmení na bandu hysterických idiotov. A takto ja neviem pracovať. Nechcem tým povedať, že to tak bolo v Žiline. Hovorím, že tieto hysterické záchvaty sú typické pre to tradične divadlo. S mojimi ľuďmi tento problém nemám.

V minulosti ste boli veľký kritik štátu a štátnych divadiel. Stále to vnímate tak negatívne?

Stále si myslím to isté. Nie je správne, že štát zakladá a financuje svoje divadlá. Ak by boli všetky podporované radšej cez Fond na podporu umenia, tak by sa nemohlo stať, že si ministerka zmyslí, že odvolá riaditeľa divadla. Ministerstvo si takto môže odvolať koho len chce. A to nebolo ani za fašizmu, to zaviedli komunisti. Za fašizmu to bolo tak, že jestvovali nezávislé družstvá, ktoré si sami volili svojich ľudí. Až komunisti si povedali, že teraz o všetkom budeme rozhodovať my. A hoci to pred 30 rokmi chceli zmeniť, tak vidíte, ako to dopadlo. Ľuďom to takto vyhovuje. Stále si myslím, že je to protiústavné. Ale môžem sa tak akurát posrať, to je jediné, čo s tým môžem urobiť. Už by som mal na to asi radšej prestať myslieť.

Nie je správne, že sa štát v rôznych oblastiach kultúry snaží o to, aby tu existoval nejaký subjekt, ktorý reprezentuje to najlepšie, čo v danej oblasti na Slovensku existuje? Inak by sme nemali nielen Slovenské národné divadlo, ale ani Slovenskú národnú galériu, Slovenskú filharmóniu a ďalšie inštitúcie.

Neporovnával by som iné oblasti so situáciou v divadle. Už to, že sa štát tvári, že nejaké konkrétne divadlo je akože najlepšie na Slovensku, je podľa mňa nekorektné. Ja si myslím, že by to tak nemalo fungovať.

Chodíte do tých štátnych divadiel na predstavenia?

Veruže už veľmi malo.

Nezaujíma vás čo a ako hrajú?

Ja sa tam hanbím chodiť. Niektorí ma tam poznajú, hľadia na mňa a tak sa hanbím.

Keď si pozriete ich repertoár, je to to, čo by ste od nich očakávali?

Nech si hrajú, čo oni chcú.

Ak by ste mohli zmeniť jednu vec v oblasti slovenského divadla, čo by to bolo?

Zrušil by som štátne divadlá. Vo Francúzsku majú iba jedno jediné. A to je Comédie-Française, ktorú založil ešte Ľudovít XIV. To je dedičstvo feudalizmu.

Zrušenie štátnych divadiel by pomohlo celkovému rozvoju divadla na Slovensku. Viete, keď sa už raz založí divadlo, tak nech je akékoľvek zlé, už sa nedá zrušiť. Bude sa robiť všetko pre to, aby sa tam napchali nejakí ľudia. Prirodzene by to malo byť tak, že keď sa divadlo vyhrá, tak sa rozpadne. A toto sa nedeje.

Tieto veľké divadla hrajú často klasikov ako je Shakespeare alebo Molière. Vaše hry sú akoby ich protipólom. Má to stále význam, hrávať 500 rokov staré hry?

Divadlo má tisíc tvári, takže je to v poriadku. Môže to byť dokonca aj strhujúce. Určite. Síce kedysi sa mi to veľmi nepáčilo a stále tomu až tak nerozumiem, načo hrať toho Shakespeara, ale pripúšťam, že to môže byť zaujímavé.

Rozprávame sa spolu na festivale Scénická žatva. Chodíte rád na takéto festivaly?

Ale áno. Je to fascinujúce, že takýto festival existuje a že už má toľko rokov. Dokonca je starší ako Jiráskův Hronov a neviem, či to nie je najstarší festival tohto typu na svete. Pre mňa je to veľká vec, keďže tu prebieha konfrontácia, hodnotenie, jednoducho niekto si to predstavenie všimne. V profesionálnom divadle niekedy spravím hru a ani pes po nej neštekne. Čo sa mi ale nepáči, je zrušenie ceny Tvorivý čin roka.

Snažíte sa reflektovať vo svojich hrách to, čo sa aktuálne deje v spoločnosti alebo sa tomu skôr vyhýbate?

Vyhýbal som sa tomu, ale niekedy sa mi to tam dostane. Nejaké to politikum. Ale musí to prísť samo. A keď to tam už je, tak si poviem, že je to v poriadku, veď žijeme v tejto dobe. Ale nerád to formulujem jednoznačne, že teraz je to o presne o tejto téme.

Takže sledujete politiku?

Trochu áno. Je to katastrofa. Je neskutočné, koľko hnusu sa na nás vyvalilo za posledný rok.

Snažíte sa to nejako zmeniť? Chodíte voliť?

Áno, chodím voliť ako taký debil. No ale teraz sa toho normálne bojím. Kedysi sme si mysleli, že je to už lepšie ako za Mečiara, ale to sme len nevedeli celú pravdu. Možno sa máme ekonomicky lepšie, ale inak sa to vlastne nezmenilo. Profesor Kováč kedysi hovoril o tom, že spoločnosť má prirodzenú tendenciu meniť sa k lepšiemu. Toto však u nás zrušili komunisti a stále nás to prenasleduje.

Venujete sa teraz aj niečomu inému ako divadlu?

Nie.

Stále vás baví robiť divadlo?

Vyzerá to tak, že áno. Zatiaľ má to neprešlo, ale uvidíme ako to bude pokračovať. Už to trochu vnímam aj ako moju povinnosť, nemôžem sa teraz prestať venovať ľuďom, s ktorými pracujem.