logotyp: JAVISKO.sk
Vyhľadať

RUBRIKY

Aktuality

Divadielko na dlani, Voderady: TAKÁ NEOBYČAJNÁ HODINA. Foto: Roman Artim

50. Zlatá priadka. Na vlnách imaginácie, objavovania a kreativity

Celoštátna postupová súťaž a prehliadka detskej dramatickej tvorivosti Zlatá priadka

Šaľa, 24. – 27. máj 2023

Čo tvorí rieku? Voda alebo brehy? Ak sa však pozrieme na rieku z výšky, odkryje sa pred nami striebristá stužka vinúca sa ako had. Aj s 50-ročnou Zlatou priadkou je to tak. Nepotrebujeme vstupovať do tej istej vody ani hľadať breh, z ktorého sa dívame. Každý okamih súčasnosti priveje na javisko divadla hraného deťmi tému výsostne odrážajúcu pálčivé problémy prítomnosti. Iné pre najmenších interpretov, iné pre skoro dospelých.

Čím sa zaoberajú tvorcovia divadiel hraných deťmi, je svedectvom o tom, čím deti v súčasnosti žijú, čo ich trápi, k čomu sa chcú vyjadriť. Alebo tí mladší ozvláštňujú tradičné rozprávky o rozmer detskosti dneška.

Nežijeme vo svete krízy, ale krízou žijeme. Votkala sa do našich životov cez medziľudské a technologické diktáty okolitého sveta. Zasiahla aj svet tradičného vnímania udalostí a inštitúcií, ako sú rodina či škola. Svet technológií nosia deti so sebou, obraz zastupuje kritické myslenie, deti zažívajú rozpad rodinných väzieb, dobieha ich šikanovanie. Ľudská dôstojnosť sa stráca za sociálnymi sieťami. Svet verejný, spoločenský a súkromný splývajú. Niet súkromia, myslenie o svete sa vytráca a zamieňa sa priamočiarymi riešeniami. Čo môže človeka zachrániť? Aké hodnoty sú v súčasnosti prekážkou apokalyptických scenárov o zániku ľudstva? Z inscenácií pri veľkom zovšeobecnení vyplýva, že tým pomocníkom a nádejou sa stáva láska. Priateľská, rodičovská. V inscenačných projektoch sa objavila aj problematika mužov a žien, vzťahov medzi generáciami. Ako je to možné? Nemôžeme svet detstva vnímať iba optimisticky z pozície dospelých. Deti nám ukázali, aké problémy ich trápia a o čom chcú vypovedať, provokovať našu apatickú myseľ alebo sa s nami iba podeliť o ich prežívanie skutočnosti.

V súčasnom divadle hranom deťmi aj medzi tými najlepšími vidíme posun od imitácie skutočnosti k tvarovej rozmanitosti zohľadňujúcej skúsenosti a vek dieťaťa. V posledných rokoch tvorcovia vo svojich inscenáciách nepoukazujú prostredníctvom detí na to, čo ich trápi a ako svet okolo seba vidia, ale javiskový tvar nadobúda aj výrazný estetický zmysel. Vnímame premenu praktických významov na estetické, čo je výsada umenia.

Umelecko-estetická hodnota tohtoročnej jubilejnej Zlatej priadky obnažuje posolstvo spred rokov, keď sa divadlo hrané deťmi muselo emancipovať spomedzi ostatných dramatických druhov amatérskeho javiska. V súčasnosti tvorcovia s deťmi slobodne odkrývajú problémy života detí a súčasným divadelným jazykom ho prenášajú na javisko.

Nebudeme hovoriť o jednotlivostiach ani kolektívoch osobitne. Pre všetky súbory na tohtoročnej Zlatej priadke platí, že tvorcovia sú poučení, poznajú psychiku dieťaťa, vedia správne odhadnúť schopnosti detí, používajú najrôznejšie postupy, aby detských interpretov inšpirovali. A ich divadelné predstavenia inšpirujú. Nielen ich rovesníkov v hľadisku, ale aj tých skôr narodených. Vytrhávajú nás z apatie a melanchólie každodennej rutiny a poukazujú na hodnotu detstva. Zdôrazňujú potrebu racionálneho myslenia, emocionálnej hĺbky spoluprežívania. Stoja ako piliere prekážajúce odumieraniu ľudskosti.

Všetky inscenačné zložky utvárajúce divadelnú inscenáciu hranú deťmi silno obnažujú skúsenosť tvorcov, vnímavosť starších interpretov. Tí mladší zase vytvárajú pravdivý obraz o vnímaní sveta okolo seba. Neboja sa karikovať svet dospelých a ostrými šľahmi pripomínajú, že detstvo, hoc vidia svet pre nás už zastretý minulosťou, je rovnako svetom poznania a prežívania ako svet dospelých.

O pedagogickom, umeleckom a inšpiračnom majstrovstve vedúcich súborov či režisérov by sme mohli napísať ďalšie poznámky. Čo dodať na záver? Ad multos annos, Zlatá priadka Šaľa!

Ľubomír Šárik

predseda poroty

HODNOTENIA INSCENÁCIÍ

DDS Bodka, ZUŠ, Veľký Krtíš

Etgar Keret, Silvia Svákusová a kol.: Úschovňa (na motívy diel E. Kereta Trblietavé oči a Záhadný koberec)

Réžia: Silvia Svákusová

Na staniciach sú úschovne. Ľudia si do nich pri prestupovaní na ceste odniekiaľ niekam odkladajú batožinu, ktorú sa im nechce vláčiť pri prechádzke mestom, na ktorú ostalo pár hodín, alebo ťahať na rýchlu kávičku s kamarátom z detstva, ktorého roky nevideli, možno si cez ne zločinci vymieňajú kontraband…

V inscenácii súboru Bodka si do nej môžu nespokojní rodičia odložiť svoje deti. Je to výhodné. Som rodič a niekedy, celkom výnimočne a len vo veľkom afekte, by som takú možnosť pre svojich pubertálnych synov využila. Hrozná predstava. Kolektív súboru sa inšpiroval poviedkami Etgara Kereta Trblietavé oči a Záhadný koberec. Rozmaznané trblietavé dievča, neviditeľný chlapec, dievča, ktoré presiahlo váhový limit. Úschovňa je naplnená na prasknutie neznesiteľnými deťmi a my sa postupne v retrospektívnych čriepkoch dozvedáme príčiny ich odloženia. Tie bývajú ukryté hlboko v nepríjemných spomienkach. Nie detí, ale ich rodičov. Hlboká pravda, ktorú si ako rodičia nechceme priznať. My sme tí, ktorí robia deťom domov neznesiteľným.

Silvia Svákusová odviedla s deťmi poctivý kus partnerskej práce. V premyslenej funkčnej scénografii výtvarne výborne fungovali kostýmy dotvárajúce charaktery postáv. Nápadito využili kontrastnú fyziognómiu detí rôzneho veku (maličká matka a vysoká dcéra, ktorá prerástla mame cez hlavu), veľmi dobre zvládli prácu so svetlom i hudbou.

Ako rodič ďakujem za zážitok precitnutia.

Alena Weisel Lelková

Divadlo Falangír, Kostolište

Delphine de Vigan a kol.: Spojenia (na motívy rovnomennej knižnej predlohy Delphine de Vigan)

Réžia: Beina Reifová a kol.

Ako mám dospieť, keď sa neviem nájsť?

Inscenácia divadla Falangír z Kostolišťa Spojenia je generačnou výpoveďou, ktorá zachytáva fragmenty slov a situácií, ktoré si nechceme pripustiť a už vôbec nie vidieť. Vo výborne vystavanej expozícii prichádzajú na javisko deti, ktoré si medzi sebou tlmočia problémy v škole, rodine a z kamarátskeho prostredia. Rytmicky opakujú kľúčové slová ako úspech, projekt, stres, idem, škola, krik, ktoré sa v jednotlivých obrazoch varírujú od kolektívneho k individuálnemu postoju a naopak. Téma šikanovania a problematický vzťah s rodičmi sa lineárne dostáva ku konkrétnemu príbehu o dvanásťročnom Teovi, ktorého rodičia sú rozvedení a svoje osobné zlyhania tlmočia cez agresívny boj o dieťa. V javiskovom stvárnení je Teo omotaný čiernou gumou, ktorá sa ťahá z jednej (ľavej) strany a je podporená hudbou Bruna Vidana – stereotypné opakovanie hudobného motívu doplnené rozbíjaním niečoho skleneného. Hudba symbolizuje vnútorný svet Tea, ktorý sa prikrytím igelitovou plachtou stáva videľno-neviditeľným – scéna, v ktorej sa po rodičovskom boji o dieťa vytvoria dve skupiny s palicami a vzájomným pretláčaním sa dostávajú raz na jednu, raz na druhú stranu. Škoda, že sa palice nevyužili aj v ďalších obrazoch. Ďalšou témou, o ktorej sa hovorí, že sa detí netýka, je požívanie alkoholu. Na Slovensku sa definuje ako „slovenský národný šport“ a je podporované reklamami v médiách. Závislosť s fatálnymi následkami, ktorá je stále prehliadaná. Mráz behá po chrbte zo scény, v ktorej zavinú Tea do igelitu a ktorá smeruje k individuálnej sebaidentifikácii s témou. Vyhováranie sa. A to mrazí. Dokedy sa budeme vyhovárať? Dokedy sa budeme len prizerať?

Katarína Hitzingerová

DDS Bebčina, ZUŠ Š. Baláža, Nová Dubnica

Jozef Kroner, Miriam Martináková: Album (na motívy poviedky J. Kronera Jakubove uniformy)

Réžia: Miriam Martináková

Chcem tak veľa, keď chcem byť súčasťou…?

Každý chce niekam patriť. Čo všetko sme ochotní pre to spraviť, nám vo svojom predstavení Album ukázal detský divadelný súbor Bebčina zo ZUŠ Štefana Baláža v Novej Dubnici. Inšpirovali sa príbehom Jakubove uniformy z knihy Jozefa Kronera Neobyčajný testament. Kolektív súboru pod vedením Miriam Martinákovej spracoval tému jednotlivca v spoločnosti v jasnej dramaturgii – jednotlivé obrazy príbehu do seba nielen zapadali, ale postupne gradovali až k vyvrcholeniu pointy. Tá zostáva v otvorenom konci, pričom divákovi ponúka dve alternatívy – buď sa poučí, alebo bude za každú cenu robiť všetko pre to, aby zapadol do spoločnosti. Režijno-dramaturgická koncepcia vychádza zo základných dramatických situácií, ktoré od expozície po katarziu vytvárajú ucelený príbeh rodiny, do ktorej sa konečne narodil chlapec. Absencia otca v čisto ženskej výchove (mama, stará mama, prababka, sestry) zanecháva traumatický pocit, z ktorého vyplynie nemožnosť začleniť sa do komunity, v ktorej všetky deti otca majú. Hlavná postava chlapca začne využívať všetky dostupné metódy, aby sa stala súčasťou skupiny. Klame, kradne a v závere je ochotná ublížiť človeku. Každá situácia bola vypointovaná, dohraná a varírovala s presným tempom.

Scénograficky súbor využíval prázdnu scénu, ktorú dotváral len výrazovými prostriedkami a prácou s premenou rekvizít: bundy na zips, ktorá bola v jednotlivých scénach čitateľným symbolom (zástera, frajerstvo, handra na zmývanie, odev dobrodruha/bojovníka a tak ďalej) a kúskom papiera (voľné krídla, vojenská čiapka, oheň, neslušný časopis a tak ďalej). Jednotlivé obrazy boli diferencované aj pomocou troch svetelných kužeľov nasvietených zhora a vytvárali presne definované hranice medzi hlavnou postavou, rodinou a komunitou susedov (alebo školskou komunitou). Kolektív súboru je vo výrazových prostriedkoch (reč, hlas, pohyb, výraz) veľmi disponovaný a pri chórových výstupoch sú jedno telo a jedna duša. Pracovať s chórom, aby v ňom bolo konanie jednotlivcov presné, jasné a kompaktné, vyžaduje sústredenosť a tímovosť. Decká z Bebčiny sú krásnym príkladom kolektívu, ktorý je súdržný a riadi sa heslom: Jeden za všetkých, všetci za jedného. Jediným diskutabilným sa v inscenácii stalo používanie hudobných motívov, ktoré mali patetický ráz a rovnaký temporytmus.

Téma je veľmi aktuálna aj dnes a možno povedať, že je nesmrteľná, pretože človek sa vždy bude snažiť byť súčasťou nejakej komunity. Dokedy je však tým, kým naozaj je, prípadne chce byť? Byť sám sebou…

Katarína Hitzingerová

Trma-vrma, ZUŠ pri Spojenej škole, Letná, Poprad

Kolektív: Nuly a jednotky

Réžia: Alena Váradyová

01001000 01100101 01101100 01101100 01101111 00100001

Či chceme, alebo nie, sme súčasťou online sveta, ktorý nám mnoho prináša, ale aj mnoho berie. Som zástankyňou toho, aby sa na základných školách vyučovali predmety ako kritické myslenie, hoaxy, sexuálna výchova, ochrana životného prostredia, občianska vybavenosť, pretože neznalosť zákona neospravedlňuje. Áno, na predmete informatika sa naučíme, ako urobiť prezentáciu, základy wordu a excelu, pretože je to „veľmi dôležité“. Kedy sa však decká naučia o nástrahách tak dobre vymyslených sociálnych sietí, ktorých účelom je „spájať ľudí“? Ako tvrdí kolektív súboru Trma-vrma z Popradu pod vedením Aleny Váradyovej, dospelí sú tiež na internete, ale v podstate „nič nevedia“.

Nuly a jednotky sú základným jazykom počítačov. Nazývajú sa tiež binárny kód. Ide o prostriedky, ktorými aj systémy umelej inteligencie spracúvajú informácie. Inscenácia Nuly a jednotky sa dotýka každého z nás. Či už máme 0 alebo 100 rokov. A nemusia súvisieť len s online svetom. Pretože svet hoaxov a manipulácie existuje už dávno, len prezlieka kabát alebo čo to vlastne na sebe nosí (možno sú to presne štruktúrované tvary ako železná mriežka v tvare obdĺžnika, ktorá symbolizuje mobil, sieť, väzenie a mnoho ďalšieho). Svetelne podporená používaním smartfónov a autorskej hudby v predvedení Zbyňka Džadoňa vytvára divadelný Matrix, v ktorom naozaj strácame prehľad, čo je skutočné. Do deja nás vtiahne mechanický pohyb interpretov, ktorí cez seba hlásajú „highlighty“ všetkých dostupných sociálnych sietí a majú na sebe farebné košele. Nasleduje vyčlenenie jednotlivca, ktoré – v duchu už takmer dôchodcovskej platformy Facebook – hlása: „Kto nie je na Facebooku, ten nežije.“ Jednotlivec sa stáva outsiderom. Pomocou modelového príkladu zneužitia zaslanej informácie (fotografií) dochádza k traumatickému zážitku, ktorý vyústi do sebapoškodzovania. „Pretože mentálnu bolesť vylieči bolesť fyzická,“ hovorí akýsi hlas dievčaťu, ktoré sa stalo terčom posmechu. Scénicky čisto vybudované obrazy, podporené rôznorodým svietením a strojovými zvukmi klavíra, vnášajú do jedného príbehu odrazu viac. Nielen ja mám jazvu, ale aj ty, aj ty, aj celý rad divákov. Zo sociálnych sietí sa odhlásiť nemôžeš, lebo potom by si bol už úplne nesociálny… A to chceš? Kto to chce? A kto sa vlastne pýta? Kolektív súboru? Diváci? Máme si verejne priznať jazvy? Prečo? Potom už budeme sociálni? Potom sa to už nezopakuje a jazvy zmiznú? Alebo sa zacelia?

PS: Binárna sekvencia 01001000 01100101 01101100 01101100 01101111 00100001 vám zrejme nič nehovorí, ale znamená „Hello“.

Katarína Hitzingerová

HODNOTENIA INSCENÁCIÍ ZO STRIEBORNÉHO A BRONZOVÉHO PÁSMA NÁJDETE VO FESTIVALOVOM DENNÍKU LISTY DETSKEJ TÁLIE:

https://www.nocka.sk/zlata-priadka-2023-listy-detskej-talie/

#Alena_Váradyová  #DDS_Bebčina  #DDS_Bodka  #DS_Trma-vrma  #Falangír  #Zlatá_priadka 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto stránka je chránená pomocou reCAPTCHA a platia zásady ochrany osobných údajov a zmluvné podmienky spoločnosti Google.

PODOBNÉ ČLÁNKY