Text: Elena Knopová, teatrologička (Ústav divadelnej a filmovej vedy CVU SAV)

Foto: archív festivalu

Divadelné dni pod Slovenskou bránou – memoriál bratov Držíkovcov

Tlmače, 13. – 15. 9. 2024

V Tlmačoch sa tohto roku konal už 30. ročník festivalu Divadelné dni pod Slovenskou bránou – memoriál bratov Držíkovcov (ďalej Divadelné dni). Niektorí amatérski divadelníci majú ešte v živej pamäti jeho začiatky. Za jeho vznikom stáli výrazní predstavitelia vtedajšieho ochotníckeho divadelného života, bratia František a Július Držíkovci z divadelného súboru Slovenské pohronské javisko, amatérska herečka a režisérka Alena Senešiová, ktorá bola v tom čase riaditeľkou tlmačského kultúrneho strediska, a divadelní metodici Jana Keprtová a Stanislav Chren. Pôvodnou ambíciou bolo saturovať absenciu krajského festivalu kategórie C, čiže založiť vlastný festival, ktorý by mohol sústreďovať, organizovať a podnecovať divadelný život predovšetkým začiatočníckych súborov. Je však dobré si v tomto kontexte uvedomiť aj to, s akým prezieravým pozitívnym prístupom a odhodlanosťou sa vtedajší divadelní ochotníci a kultúrni pracovníci postavili k podpore divadla vo svojom kraji. Ani vtedy nebola ľahká doba. Deväťdesiate roky boli turbulentným spoločensko-politickým obdobím, financií nebolo navyše, ale bola tu jedna devíza – ľudia „zdola“ chceli tvoriť, robiť veci lepšie a ľudia „zhora“ ich v tomto úsilí podporili. Mali spoločné pozitívne vízie, vedeli, že je potrebné o sebe navzájom vedieť, podporovať sa, učiť sa od seba, ale aj podrobiť sa konštruktívnej kritike.

Za 30 rokov (festival vznikol v roku 1992 a mal dvojročnú pauzu z dôvodu pandémie COVID-19) sa Divadelné dni svojou dramaturgiou rok čo rok posúvali ďalej, až je z nich dnes „nesúťažná“, nezávislá prehliadka neprofesionálneho činoherného divadla dospelých a divadla mladých. „Nesúťažná“ – pretože sa predsa len na nej ocenenia udeľujú, avšak nie tradičnou formou hodnotenia vymenovanou porotou. Nezávislá – pretože sa vymyká zo štruktúry postupových prehliadok koordinovaných spolu s Národným osvetovým centrom. Divadelné dni dnes svojou dramaturgiou naozaj pripomínajú viac festival ako prehliadku, majú bohatý sprievodný program, v ktorom už tradične majú svoje miesto aktivity a predstavenia pre najmenších divákov, ale aj rôzne divadelné súťaže a vzdelávacie formáty určené starším účastníkom. Hlavnú cenu festivalu (a finančnú odmenu) získava inscenácia, ktorá na základe hlasovania zástupcov prítomných súborov získa najviac bodov. Cenu Divácke oko zas získava inscenácia, ktorá pomerovo dostane najviac diváckych hlasov. Tretiu cenu prezradím až na konci tohto článku, pretože tohto roku bola súčasťou sprievodného programu, no keďže vo svojom názve nesie prívlastok putovná, dá sa predpokladať, že pôjde o periodickú záležitosť.

Spolupatričnosť divadelnej komunity je leitmotívom Divadelných dní od ich počiatkov. V tomto duchu festival koncipujú aj jeho súčasní organizátori, MsKS v Tlmačoch, ktorí po 30 rokoch chcú z názvu vynechať dedikáciu bratom Držíkovcom. Podľa Františka Držíka ml., syna zakladateľa F. Držíka a jedného zo súčasných organizátorov, jeho otec a ujo patria minulosti. Nielenže ochotnícke divadlo v levickom regióne a okolí formujú nové osobnosti a pribudli nové súbory, ale aj festival sa za tie roky transformoval a získal iné funkcie. Čo však nesie ako odkaz zakladateľov, je voluntaristická potreba divadla ako umenia sebavyjadrenia a vzájomných divadelných kontaktov medzi rôznymi súbormi. Divadelné dni pod Slovenskou bránou aj dnes existujú a žijú najmä vďaka mnohým nadšencom divadla a dobrovoľníkom, ktorí dobre vedia, že divadelná tvorba je potrebnou súčasťou ich osobného života, ale aj širšie vnímanej a konštruovanej ľudskej a kultúrnej identity. Chápu, že divadlo nám môže pomáhať porozumieť životu alebo tomu, prečo sa veci vo svete majú tak, ako sa majú. Má dar ľudí spájať, dávať nádej, ale aj kritizovať, podnecovať schopnosť vnímania krásy či morálnych rámcov.

Atmosféra vzájomnosti a žičlivosti je čosi, čo na Divadelných dňoch pod Slovenskou bránou vždy nájdeme. Aj hymna festivalu sa začína slovami: „Divadelná brána otvára sa, tak vitaj do nej, ty divadelná chasa. (…) Nový ročník sa na svet rodí, tak podržme ho, nech ďalší sa nám narodí.“ Mimochodom, zmeny sa pravdepodobne budú týkať aj tejto ústrednej piesne, ktorú sa naučilo naspamäť už niekoľko generácií starších i mladých ochotníkov.

Deň prvý: O daždi, ľudských vzťahoch a neschopnosti urobiť zmenu

Prvý festivalový deň sprevádzala prietrž mračien, ktorá na niektorých miestach Slovenska spôsobila rozsiahle povodne. Život a príroda nastavili okolnosti priam žičlivé dramatickým situáciám. Divadelníci však dramatické situácie vyhľadávajú, a tak sa nič nerušilo ani nepresúvalo. Festival sa v poobedných hodinách začal prvým predstavením Little Sister Mestského divadla mladých „Divožienky“ pri MsKS v Leviciach v réžii Petra Mészároša.

Išlo o inscenáciu na motívy rovnomennej hry českej autorky Radmily Adamovej, umiestnenú v komornom arénovom hracom priestore na javisku. Mladé herečky si vybrali text, ktorý má potenciál osloviť svojou témou súčasné publikum, no čo sa týka techniky drámy, nesie v sebe aj značné riziká. Fungovanie medziľudských vzťahov v prostredí niekým inscenovanej a riadenej reality show evokuje (nielen názvom hry) paralelu s fenoménom Veľkého brata, ktorý ťa všade sleduje. Podobných reality show máme už niekoľko rokov v televízii nadostač. Zabávame sa na všakovakých prehreškoch, banalitách, hlúposti či sexuálnych a alkoholických radovánkach ich účastníkov a účastníčok. V prípade Little Sister sme boli divákmi výlučne ženskej reality show, kde hlavná postava Anna má ušľachtilý cieľ. Chce vyhrať peniaze, aby sa mohla postarať o svoju mladšiu sestru Miriam, keďže pri autonehode prišli o rodičov. Štruktúra hry spája akoby tri reality – hlasy televízneho štábu, ktorý však nie je viditeľný ani inak než zvukom prítomný, hráčky reality show, uzavreté v jednom priestore, ktoré sú sústavne prítomné, a takmer jarmočné jadrné výstupy zo zdravotníckeho zariadenia, kde hospitalizovanú Miriam atakuje jej staršia spolubývajúca svojimi tragickými životnými príbehmi.

Kým pri starších modelových existenciálne ladených inscenáciách hier sme ako diváci ešte mohli sledovať závažné dilemy a rozhodnutia postáv, činy, v ktorých sa čírili charaktery, v Little Sister sa z divákov stali už len voyeuri rôznorodých trápností. Inscenácia vedome s týmto prvkom zmeny pracovala – umelé vzťahy v umelom svete, kde nevieme, čo je pravda a čo predstieranie, kde reálne city nahradili afekty, kde sa nezabávame na vtipoch, ale škodoradostne sa prizeráme cudziemu utrpeniu a nezdaru… s vidinou finančného zisku.

V tom však zároveň tkvie aj problém takto konštruovaného textu a inscenácie – koľko banálnych situácií, kde sa v skutočnosti nič nerieši, dokážu napokon samotná inscenácia a diváci uniesť? Hoci mladé herečky presvedčivo a autenticky stvárnili postavy účastníčok reality show, predsa len sa im nepodarilo dostatočne zatraktívniť a odlíšiť jednotlivé typy postáv, ktoré stvárňovali. Všetky herecké postavy sa na seba príliš podobali – mimikou, gestom, kostýmami, účesmi aj rečou (mimochodom, preklad obsahoval pomerne dosť čechizmov), dokonca aj reakciami. Režijné mizanscény napriek priestoru arény boli postavené klasicky frontálne (tzv. na kukátko). Poctivá a poučená herecká a režijná práca (herečky nemali k dispozícii nijaké rekvizity ani mobiliár, len svoju partnerku v danej situácii a prázdny priestor arény) nevdojak vyznievali miestami monotónne. Kontraproduktívne pôsobil aj reprodukovaný hlas „strážcov pravidiel hry“. Bolo evidentné, že ide o vopred nahrané zvukové sekvencie s celkom inou atmosférou/emóciou, čo oslabovalo centrálny princíp, že účastníčky hry permanentne – tu a teraz – niekto pozoruje a môže ich kedykoľvek konfrontovať či vylúčiť z hry. O to prekvapivejší bol záver inscenácie. Keď sa Anna dozvedela, že jej sestra v zariadení zomrela, odmietla prijať možnosť prerušenia hry, aby zorganizovala pohreb. Pokračovala ďalej v hlúpej hre, do ktorej sa pôvodne prihlásila z ušľachtilých dôvodov. Ľudia totiž chcú vidieť cudziu bolesť, a to je pre hlavnú postavu príležitosť poraziť súperky, stáva sa od hry závislou. Pokračuje, pretože virálny svet je zrazu reálnejší ako ten skutočný, je lepší než život – hoci v ňom vlastne nič nie je skutočné, a preto za nič netreba niesť zodpovednosť, stačí len dostatočne atraktívne a presvedčivo vytrvať v takto konštruovanom úniku.

Ďalšia inscenácia Celkom malého divadla zo Starého Tekova Pozerajte bez predsudkov priniesla tiež tému vzťahov, ale tentoraz partnerských, manželských, mužsko-ženských. Dvaja kolegovia, Leona a Oskar, skončia vplyvom nepriaznivých okolností počas služobnej cesty v jednej motelovej izbe. Dvaja ľudia, jedna noc, jedna izba a jedna posteľ. Komorná konverzačná komédia so šteklivým, miestami ironickým humorom odkrýva rôzne pohľady mužov a žien na partnerstvo, vzťahové očakávania i sex. Prirodzené, civilné herectvo Rie a Petra Mészárošovcov bolo najväčším potešením a prínosom predstavenia, pod ktoré sa obaja aj režijne podpísali. Spontánne a vypointované nápady, zmysel pre sústredenú partnerskú hereckú súhru naplnili scénu, ktorej dominovala centrálne umiestnená veľká posteľ. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že takéto scénografické riešenie už neponechá nijaký priestor na hereckú akciu a diváci budú svedkami nekonečnej slovnej konverzácie v posteli, resp. na posteli. Herci však zdanlivú prekážku využili vo svoj prospech. Dokázali vymyslieť neuveriteľne veľa kontaktných akcií, vtipných mizanscén a gagov, ktorými podporili rozprávanie a zdynamizovali ho. Napríklad keď si postavy rozdelili strany postele a v strede modelovali medzi sebou bariéru alebo keď si rozdelili prikrývky a Leona sa snažila ostentatívne prikrývať nohy, brucho a zas nohy malým vankúšom, či priam asociatívne vnášanie konverzačných tém a hravých úloh, ktoré mali zabrániť spánku. Diváci veľmi rýchlo pochopili, že tento pár nie sú len kolegovia, je tam čosi viac. Nik však netušil čo. Postupne vychádzalo najavo, že každá z postáv má svojho partnera, ale čosi v ich oficiálnych vzťahoch škrípe. Naopak, napriek žensko-mužským rozdielnostiam Leona a Oskar spolu dokázali bezprostredne kooperovať, nachádzať stále nové a nové podnety na vzájomné rozhovory i hry, ktorými si krátili noc. Žiadne hádky ani závažné spovede, stávali sme sa svedkami čohosi pozitívneho, miestami detinského, ale autentického. Sledovali sme dve nemotorné bytosti túžiace po skutočnej láske a partnerstve, dve bytosti, ktoré si rozumejú, ale v momente možného spojenia nie sú schopné urobiť posledný krok. Pôvodnú komédiu talianskej autorskej dvojice Diega Ruiza a Fiony Bettanini tvorcovia upravili a prispôsobili svojim vlastným (manželským/partnerským) skúsenostiam a inému kultúrnemu kontextu. Vďaka tomu a hudbe Georgea Michaela (signifikantný prvok inscenácie) inscenácia vyznela sviežo, dynamicky a viac „na naše domáce pomery“. Idea, že každý si je strojcom svojho šťastia, bola v tomto prípade zdôraznená paradoxom – obe postavy chceli to isté, zblížiť sa a možno začať spolu nový vzťah. Obe zinscenovali okolnosti služobnej cesty tak, aby spolu skončili v jednej izbe a ten druhý o tom nemal tušenie. Avšak keď sa všetko vydarilo podľa plánu, počas vytúženej noci nevyužili svoje šance. Obavy im nedovolili prekročiť hranicu zmeny stavu. Koľko takých príbehov v našom okolí napísal sám život? Hovorí sa, že na sklonku života človek neľutuje to, čo urobil, ale to, o čo sa nikdy nepokúsil. Inscenácia Pozerajte bez predsudkov artikulovala práve predsudky, ktoré nám často bránia vykročiť za šťastím, ktoré máme priamo pod nosom či na dosah ruky.

O vzťahoch – medzi mladými spolužiakmi – bola aj tretia piatková inscenácia hry Denisa Kellyho DNA. Inscenáciu tejto hry sme v Tlmačoch mali možnosť vidieť aj pred dvoma rokmi v podaní študentov a študentiek Súkromného konzervatória Dezidera Kardoša zo Štúdia SKDK v Topoľčanoch. Divadlo „A“ a Divadlo SHANTI z Prievidze v réžii Františka Kňažoviča však zvolili celkom odlišný inscenačný kľúč. Príbeh stredoškolského šikanovania a getoizácie, kde členov skupiny spája spoločný zločin a vina, bol pre nich skôr mikropríbehom či mikroštruktúrou správania ľudí na Zemi v makropríbehu a makroštruktúre možného života v univerze. Tejto interpretácii zodpovedali aj „vesmírne“ videoprojekcie a hudba, ktorá evokovala známe sci-fi seriály a filmy. Dej nebol komplikovaný. Koncentroval sa na ústredný moment, že skupina mladých ľudí najskôr neúmyselne, neskôr vplyvom akejsi „davovej psychózy“ donúti svojho spolužiaka spadnúť do jamy. Myslia si, že zomrel. Preto vymyslia stratégiu, ako zahaliť stopy a preniesť pozornosť vyšetrovania nezvestnej osoby iným smerom. Keď sa spolužiak nájde živý, nezaváhajú a konajú vedome – zabijú ho. Už nesledujeme len etickú stránku jednej konkrétnej skupiny mladých ľudí, ktorých spoločný zločin v podstate pripraví o budúcnosť, pretože nedokážu vstrebať následnú traumu. Nie sme ani svedkami súdenia či rozhrešenia aktérov zločinu ako pars pro toto. Sledujeme celé ľudstvo z perspektívy univerza. Podporila to aj zdôraznená monologická pasáž o šimpanzoch bonobo, ktorí by mali byť na rozdiel od šimpanzov učenlivých priamymi predchodcami ľudí. Bonobovia sú totiž skupinoví, starostliví a empatickí. Šimpanzy učenlivé sú zas v kritických situáciách kruté a štvavé, vylučujú zo svojej komunity slabších a zranených jedincov. Ľudstvo si však vybralo za svojich predchodcov práve šimpanzov učenlivých, naše činy teda vychádzajú z tejto vedomej voľby. Vcelku zaujímavú tematickú perspektívu dopĺňalo aj inscenačné riešenie. Invenčný posun priniesla herecká interpretácia vodcu skupiny Phila, ktorý vôbec nebol suverénom či autoritou z pozície sily. V inscenácii prievidzských súborov bol Phil tichý, zádumčivý samotár, miestami sa zdalo, že má psychický či komunikačný hendikep. Nadpriemerne inteligentný autista s vnútornou autoritou – v plánovaní stratégií bol matematicky presný a hlavne bez zbytočných emócií, strachu či morálnych bŕzd. Paralely s naším svetom môžu byť v tomto zmysle bohaté – od osobných skúseností až po politicko-spoločenské dianie. Zároveň však inscenácia otvorila otázky, ako napríklad koho nasledujeme, obdivujeme, koho počúvame, komu veríme a prečo. Výtvarné riešenie inscenácie bolo tiež jednoduché, úsporné, decentné. Všetky postavy boli oblečené v bielych športových úboroch, presnejšia identifikácia bola možná len podľa rozličných farebných škvŕn na mikinách a teplákoch. Ich jedinou rekvizitou boli pletivové konštrukcie na kolieskach, akési pletivové steny, s ktorými sa pohybovali v skupinových výstupoch v scénickom priestore a utvárali rôzne vzťahovo-priestorové štruktúry. Raz každá z postáv stála čelom k svojmu pletivovému múru, inokedy vytvorili spoločný pletivový kruh a pod. Akoby sa odkazovalo na to, že po tom, čo sa človek uväzní svojím vlastným pletivom či stenou, je len krok k tomu, aby sa ľudstvo dostalo do uzavretého kruhu, z ktorého už nebude úniku.

Deň druhý: O hodnotách a o nádeji

Sobotné inscenácie spájala téma dialógu o hodnotách. Jedna skupina inscenácií nazerala na naše hodnotové rámce kritickejšie či ironicky, druhá vlievala nádej a upriamovala pozornosť na množstvo pekných a pozitívnych vecí, ktoré môžeme vnímať – ak chceme.

Divadlo mladých WHITE pri ZUŠ Dezidera Kardoša v Bánovciach nad Bebravou pod režijným vedením Zuzany Varhaníkovej vystúpilo s komponovanou inscenáciou divadla poézie Súcit na motívy poviedok poľského autora a karikaturistu Sławomira Mrożka. Mrożek je u nás známy predovšetkým ako autor hier patriacich do poetiky a estetiky absurdného divadla. Priblížiť na javisku jeho nedramatickú tvorbu bolo preto originálnym pokusom mladých tvorcov vypovedať o vlastnom vnímaní sveta. Stručne by sme mohli tému inscenácie charakterizovať ako dialóg o hodnotách. Na scéne tvorcovia a tvorkyne využili len dva biele rebríky, dosku a niekoľko jabĺk, vďaka ktorým vytvárali pôsobivé mizanscény a zároveň vytvárali z textu vlastný javiskový príbeh samovraha. Herci, herečky a hudobník gitarista boli oblečení v bielo-čiernych kombináciách, každá postava mala čiernu kravatu a čierne (slepecké) okuliare. Postavy sa opakovane snažili ovládať jedna druhú, samovrah vizuálne pripomínajúci Krista sa opakovane pokúšal vyliezť na rebrík, až skončil zavesený na stredovej late ako ukrižovaný. Pri týchto pokusoch ho sprevádzal s rôznymi ambíciami akýsi chór indiferentných postáv. Niekedy chór hrýzol jablká (sváru či ľudského hriechu), inokedy verbalizoval tézy, napríklad o svinstve, fajčení, internete, verejnej/svetovej a osobnej mienke, ku ktorým spolu s divákmi nachádzal potvrdzujúce tézy alebo antitézy. Jednotlivec a verejnosť, resp. tlak verejnosti, ktorý jedinca často núti točiť sa v absurdnom kruhu alebo znova a znova neúspešne liezť na vrchol, sa stali ústredným motívom inscenácie. Anonymná mienka, ktorá naberá na sile a výkonnosti a má pocit, že sa má či smie vyjadrovať ku každému aspektu života jednotlivca, je zaiste jednou z vážnych otázok, resp. praktík dneška. Mladí tvorcovia a režisérka chceli prostredníctvom Mrożkových myšlienok vyjadriť svoj pocit z dnešných dní. Divadlo poézie, resp. lyrický prvok, typický pre túto formu divadelného prejavu, umožňuje lepšie než klasicky budovaná dráma či lineárny epický príbeh podnecovať v divákoch vlastnú reflexiu.

Andrej Opálený pod umeleckou značkou Art VAMO sa predstavil s autorskou monodrámou I-D-E-N-T-I-T-A. Ako vyplýva z názvu, témou bola mnohoraká identita človeka, v tomto konkrétnom prípade muža šesťdesiatnika. Ten v komornom priestore zmenšeného javiska rozprával svoj príbeh od narodenia po prítomnosť, pričom zároveň komentoval svoje myšlienky a stavy v procese sebaspoznávania v jednotlivých životných fázach. Odkrýval vzťahy – rodinné, partnerské, sexuálne a pod., prijímania, odmietania, pochybnosti. Inscenácia oscilovala medzi intímnym osobným a filozofujúcim rámcom. Herec spontánne rušil divadelnú rampu a nadväzoval kontakt s obecenstvom, vyzýval divákov, aby sa pokúsili vnímať svoju podstatu a prehodnotili všetko ostatné, čo je istým spôsobom človeku nanucované či vsugerované zvonka. Zároveň sa pýtal, či takéto zvonku konštruované identity naozaj čosi vypovedajú o podstate jedinca. Podnecoval napríklad k tomu, aby diváci občianske preukazy či rôzne karty, ktoré bežne nosia so sebou ako doklady a ktoré ich priraďujú k určitým zložkám organizovaného systému, odhodili do koša. Paralelne však svoj príbeh rozprával ako spoveď syna, manžela, brata, majiteľa psa Luckyho, niektoré časti nahrával cez kameru notebooku ako videozáznamy pre rodinných príslušníkov. Postava muža počas celého predstavenia pátrala po tom, kým bola, ale hlavne, kým je a kým chce byť. Živosť verzus technológie, reálne sebaspoznávanie verzus konštruované psycho-profily – napríklad aj prostredníctvom tzv. Big Data. Trochu problematicky však vyznievalo narábanie s časom. V inscenácii sa totiž striedal divadelný, resp. dramatický čas, ktorý plynie v skratke, s reálnym trvaním (zapájanie notebooku, vyhľadávanie súborov na obrazovke, preklikávanie, ukladanie videí na USB atď.). Tak sa občas stalo, že sa vybudované napätie oslabovalo dlhšími pauzami, ktoré pôsobili rušivo ako technický nedostatok. Nieže by obsluhovanie notebooku, sledovanie detailných technických úkonov nemohlo mať v inscenácii svoje čaro, avšak v tomto prípade úkony nijako bližšie nekorešpondovali ani neobohacovali samotné jadro inscenácie a ani výpovede. V každom prípade však toto dielo zaujme svojou reflexívnosťou – kde sa osobné úvahy dostávali do vzájomných vzťahov so všeobecnejšími či spoločensky pertraktovanými názormi a postojmi k téme identít.

Modré divadlo z Vrábeľ pod režijným vedením Štefana Foltána si ako inšpiráciu pre inscenáciu Evanjelium o konci sveta zvolilo predlohu od dvojice autorov Neila Gaimana a Terryho Pratchetta Dobré znamenia. Mladé herečky využili aj svoj autorský potenciál a k literárnej predlohe pridali viaceré vlastné nápady. Ideový rámec inscenácie je odčítateľný už z názvu: ľudstvo, svet a blížiaca sa apokalypsa. Rôzne proroctvá, dávne, nedávne, zapísané aj tie konšpiračné, či správy od mimozemských civilizácií herečky vo vtipných a pointou obdarených výstupoch hravo predostierali, verifikovali i spochybňovali – ich prístup bol teda diskurzívny. Pôvodné knižné dielo im poslúžilo v ústrednej téme apokalypsy a počiatočných výstupoch o čarodejniciach a bosoráctve, ale aj v režijno-hereckom riešení príbehu prostredníctvom princípu hrania sa na. Štyri herečky v jednoduchých bielych kostýmoch vytvárali rôzne situácie ako pri detskej hre, aby prehovárali a hrali o vážnych veciach. Ako „čarovný kufor“, v ktorom je zásoba rekvizít a materiálov, im slúžil kváder či akýsi poličkový regál pokrytý látkou, umiestnený v strede scénického priestoru. Z neho vyberali všetko potrebné na zahratie jednotlivých epizód, slúžil ako odkladací priestor, mohli v ňom čosi skryť, prezliecť sa v ňom, písať na jeho stenu, rotovaním upozorniť na plynutie času či na nový obraz/sekvenciu. Biele kostýmy vytvárali zvláštny kontrast pri kontakte s rozsypanou hlinou na zemi, ktorá sa pri „hraní sa na“ dostávala na šaty, špinila ich. Hralo sa o zápasoch ľudstva, zeme, hralo sa o budúcnosť. Súperilo dobro so zlom, anjeli s diablami, pravda s klamstvom, ľudia proti ľuďom, ľudia proti Zemi. Občas dialógy postáv vyústili do absurdných point (nebo a peklo sú len propaganda, je to vojna gangov, pravda má svoju trvanlivosť a pod.), inokedy do náznaku konfliktu, prehovory jednotlivých protagonistiek striedal chór. V pravej časti javiska bol umiestnený výrazný scénografický prvok – akoby zázračne z tmy sa vynárajúci osvetlený biely konár s jablkom. Biblický motív stromu poznania, z ktorého sa ohlášalo aj trúbenie na roh, odkazoval na príchod ďalšieho imaginárneho jazdca, zvestovateľa blížiaceho sa konca (v podobe bitiek, vojen, kríz a ekologických kríz, ale aj GPT a umelej inteligencie). Ako však vtipne herečky glosovali v polohe detí, ľudstvo predsa dostalo toľko varovaní – od zjavení až po varovania od mimozemšťanov –, že mu možno už nepomôže nič.

Poslednou sobotnou inscenáciou, ktorá tematizovala hodnoty a to, čo môže mať pre život človeka zmysel v kritickým momentoch, bol Zoznam najkrajších vecí Divadla Paradox z Nových Zámkov v réžii Mareka Luptáka. Hru Duncana Macmillana a Johnyho Donahoa má v súčasnosti vo forme monodrámy v repertoári aj divadlo Ticho a spol. pod názvom Všetky úžasné veci či Divadelné štúdio RosArt z Ružomberka pod názvom Všetky supiš veci. Podobne ako pri inscenácii DNA, aj pri Zozname najkrajších vecí sa stretávame s úplne autonómnym a originálnym inscenačným dielom (tvarovaním príbehu aj interpretačne). Profesionálne divadlo siahlo po tvare monodrámy, kde hlavnou postavou je muž (Ticho a spol.) či žena (RosArt), čo umožňuje ľahšiu introspekciu, amatérski tvorcovia po činohre, v ktorej je hlavná ženská postava zmnožená a stvárňovaná viacerými herečkami, evidentný je tu preto aj autorský vklad divadelného kolektívu. Pri hereckom „zmnožení“ hlavnej ženskej postavy nešlo o časovú sukcesiu, jednotlivé herečky nestvárňovali hlavnú postavu v rôznych časových úsekoch deja, ale spoločne budovali komplexnú postavu v jej príbehovej celistvosti. Takýto prístup nie je ľahký, vyžaduje si sústredenosť a precíznosť. Herečky Divadla Paradox dokázali navzájom plynule a plasticky reagovať na to, čo hlavnej postave odovzdala každá jedna z nich, a tiež na to, čo prinášali jednotlivé epizódy či rozkrývajúce sa vzťahy s ostatnými postavami. Inscenácia vynikala hereckou súhrou, zmyslom pre detail aj vtip (napríklad keď hlavná postava opisuje, ako priviedla k rodičom na večeru frajera a otec varil sviečkovú, pričom herec stvárňujúci otca prekvapene na tieto slová zareagoval, pretože práve vtedy zapaľoval pri klavíri sviečku), v závere však pri nahlas znejúcej skladbe nebolo dobre počuť ich slová ako odkaz publiku. Niektoré dramaturgicko-režijné riešenia využili epické rozprávanie, ktoré sa vzápätí premenilo na činoherný výstup, no nešlo o ilustrácie rozprávania. Rozprávačské časti skôr posúvali plynutie času a vysvetľovali to, čo sa udialo mimo hlavného deja, slúžili ako autokomentáre hlavnej postavy na dianie okolo nej. Bohato vrstvenému príbehu pomáhalo aj variabilné scénické riešenie, ktoré umožňovalo rýchlo striedať rôzne miesta a situácie. Väčšia kovová konštrukcia slúžila raz ako lavička, inokedy ako klavír, na ktorý sa naživo hralo a pri ktorom sa aj naživo spievalo, stoličky zas umiestnením v priestore a v situácii umožňovali upriamovať pozornosť na konkrétnu postavu v akcii (napríklad sedenia u psychologičky či v škole s učiteľkou), alebo slúžiť spolu s posteľou ako miesto v pozadí pre chór sledujúci dianie v popredí. Scénografia budila dojem rôznych v náznakoch zariadených izieb domu, každej izbe dominoval nejaký príznačný kus nábytku, zo stropov viseli biele šály či závesy a svietidlá z peria evokujúce čosi harmonické, príjemné, akoby tam viseli pierka anjelov. Čo však bolo na inscenácii dojímavé a hodnotné zároveň (čiže nie účelovo sentimentálne), bola téma vyrovnávania sa s psychickou poruchou, smrťou blízkej osoby, strachom aj bolesťou, ktoré v nás podobné okolnosti prirodzene vyvolávajú. Psychická choroba matky vedúca k jej samovražde, ako aj neskoršie psychické stavy dcéry, jej sklony k depresii a deštrukcii vzťahov, boli akoby nahliadané zvonka. Herečky ich na javisku citovo príliš neprežívali, skôr o nich informovali a komunikovali ich z odstupu. To, že hlavná postava mladého dievčaťa a neskôr ženy prežíva niečo skutočne vážne, sa diváci dozvedali prostredníctvom zoznamu neobyčajných vecí, ktorý si táto postava v priebehu deja čoraz intenzívnejšie písala. V podstate to boli často maličkosti a tie najbežnejšie veci prezentované ako krásne a také, pre ktoré sa oplatí žiť. Hravá, úsmevná inscenácia vypovedala o tom, že vždy je možné vidieť svetlo na konci tunela. Ukazovala, že človek občas zabúda myslieť pozitívne, uvedomovať si, že napriek problémom a stratám stále má okolo seba viac toho a tých, čo a ktorých nestratil. Vytvárala potrebnú protiváhu k tak často divadlom pertraktovaným negatívam, kritikám a ponurosti.

O matkách, obetách a voľbe

Posledný, nedeľný deň patril súboru NA SKOK z Raslavíc s inscenáciou Matka. Režisér a dramaturg Martin Bašista sa so svojím súborom na Divadelných dňoch zúčastňuje v ostatných rokoch pravidelne. Patrí režisérom, ktorí si vyberajú známe hry (slovenské a zahraničné), možno povedať tzv. klasiku, aby sa pokúšal o ich aktuálnu až experimentátorskú interpretáciu. Neraz pôvodné hry obohacuje spolu s hereckým súborom o vlastné autorské prvky. Matku od Júliusa Barča-Ivana ponechal v pôvodnom origináli, z textu veľa neškrtal ani nič neprepisoval, nepridával. K téme materskej lásky a obety pristupoval skôr pietne a úctivo. Zaujímavý bol formálny prístup, v ktorom si overil svoje a súborové schopnosti javiskovo stvárniť hru s modernistickými prvkami (najmä expresionistickými) v kombinácii s psychologickým herectvom a výrazne opernou réžiou. Monumentálne pôsobilo už abstraktné scénografické riešenie. Na zadnom horizonte bola zavesená obrovská konštrukcia mozaikovo pospájaných geometrických útvarov, ktoré sa v priebehu predstavenia spúšťali, vytvárali akúsi šikmú a rozkladajúcu sa plochu. Pred týmto útvarom zas bolo tradičnejšie realistické až naturalistické riešenie interiéru dedinskej izby – pec, stôl a stoličky. Všetky postavy boli odeté v krojových kostýmoch, ich reč bola výrazne ľudová, melodika spevavá. Akoby Bašista ukazoval na obdiv krásu, ktorú v sebe tieto tradičné prvky kultúry majú. Režijné riešenie a vedenie hercov a herečiek stálo na opernom princípe. Bašista viedol hercov k úspornému, avšak dôslednému, výrazne štylizovanému prejavu. Matka v momentoch vízií nevydala ani hlások, herečka všetko vyjadrila výraznými a pomalými gestami a postojmi, ktoré sa k divákom predierali cez hustú hmlu. Dominantným prvkom inscenácie bola hudba sprevádzajúca činoherné časti dramatizujúca dej aj v intermezzách. V inscenácii sme mohli rozpoznať skladby od Arnolda Schönberga či Krzystofa Pendereckého. Melodika reči postáv, najmä Anny (matky) a Mary (susedky), pripomínala spev, čo v kombinácii s hudbou vytváralo dojem opernej štruktúry diela. Pomerne polemicky však vyznievala mizanscéna, v ktorej si Matka uloží mladšieho syna Paľa do svojho lona, pripomínajúca známu Pietu. V tomto prípade predsa tým, kto sa obetoval, nebol syn, ale matka. To ona sa, hoci bez viny, vrhla v zápase pod nôž, aby rozkol synov kvôli dievčaťu a majetku neviedol k bratovražde, ale zmieru. Podobne trochu nelogicky sa susedka Mara v každom výstupe ukazovala v novom kroji či vyšívanej šatke, a to navzdory tomu, že neustále bedákala o svojej chudobe a ťažkej sociálnej situácii vdovy. Hoci sa ani táto inscenácia nezaobišla bez technických zaváhaní (aj čo sa týka hereckej techniky), určite sme po dlhšom čase videli originálnu, poučenú aj ambicióznu inscenáciu slovenskej klasiky (či moderny?), ktorá by dokázala zaujať aj na profesionálnom javisku.

Tridsiaty ročník Divadelných dní pod Slovenskou bránou ponúkol okrem hlavného programu aj bohatý program pre detského diváka a sprievodný program. Horácké divadlo Jihlava vystúpilo ako hosť s inscenáciou pre deti Velkolepá expedice Emila Holuba, Ďeťofesto program pre najmenších ponúkol kúzelníka Tristana s jeho bublinovou šou aj slizovým laboratóriom, maľovali sa tvárové masky, vystúpila skupina historického šermu a k dispozícii bolo mnoho ďalších aktivít tvorivých dielní. Pre dospelých účastníkov zas organizátori pripravili každodenné rozborové semináre, populárny Divadelný kvíz, koncert skupiny God Bless Dumplings a súťažilo sa tiež o putovnú cenu Zlatého tiahla. Išlo o hru koordinovanú prostredníctvom mobilných aplikácií, ktorá spočívala vo vytvorení súťažných skupín z členov všetkých divadelných súborov. Tým boli zasielané úlohy a indície, na ktorých splnenie bolo potrebné využiť divadelný kumšt (autorský, herecký, režijný a pod.). Nechýbal ani festivalový denník Štronzo, prinášajúci každé ráno recenzie videných predstavení a glosy o dianí z predchádzajúceho dňa.

Tento festivalový ročník prebehol napriek všade číhajúcim záplavám pokojne a v priateľskej atmosfére. Na vyhlásenie víťazov festivalu sa nečakalo dlho. Porotu zloženú zo zástupcov jednotlivých súborov presvedčilo Celkom malé divadlo zo Starého Tekova a Hlavnú cenu 30. ročníka Divadelných dní pod Slovenskou bránou – memoriál bratov Držíkovcov získala inscenácia Pozerajte bez predsudkov. Cenu Divácke oko 2024 získalo Divadlo Paradox z Nových Zámkov s inscenáciou Zoznam najkrajších vecí a novozavedenú putovnú cenu Zlatého tiahla 2024, čiže cenu hravosti a kreativity, získal tím Hamlet.

Divadelná brána sa zatvorila zas na jeden rok. Podľa všetkého Divadelné dni pod Slovenskou bránou čaká v ďalšom ročníku niekoľko zmien. Dúfajme, že úprava v názve a festivalovej hymne, ako aj nové festivalové formáty oslovia súbory z daného regiónu či celého Slovenska aj budúci rok a odštartujú niekoľko ďalších dobrých divadelných rokov festivalu.