Divadlo Odivo, jedno z najprogresívnejších divadelných zoskupení na Slovensku, oslavuje tento rok 10. výročie svojho vzniku. Pri tejto príležitosti sme s jeho zakladateľkami Máriou Danadovou a Monikou Kováčovou pripravili rozhovor a vydanie textu ich (re)performacie Vnorená. Výnimočné scénické dielo tematizuje marginalizovanú tému a experimentuje s formou performancie, v rámci ktorej verifikuje premeny súvzťažnosti divadelných a tanečných výrazových prostriedkov. Konceptuálna práca s reinterpretáciou v kontexte monodramatického tvaru je mimoriadne inšpiratívna, a to ako pre formu, tak pre obsah diela (či diel na tému) Vnorená.

Prinášame Vám toto nevšedné dielo v podobe inscenačného scenára ako inšpiráciu pre tvorbu s presahom, v interdisciplinárnom súznení.

V N O R E N Á

Audiovizuálna (re)performancia

Ponor do témy akútnej potreby starostlivosti tematizuje intimitu každodennosti, krehkosť koexistencie s blízkou osobou odkázanou na pomoc okolia. Tri nádychy. Tri zadržania dychu. Prelievanie autentickej životnej skúsenosti do princípov nádychového potápania.
Ako dlho vydrží telo bez dychu, hlava bez oddychu? Aké rôzne skupenstvá môže mať starostlivosť o blízku osobu?
Performancia o dotykoch, ktoré rozčeria hladinu, o minútach, ktoré sa zlievajú do rutinných úkonov, a o detailoch, ktoré zostanú ukotvené v pamäti.

V diele sa pracuje s princípom reperformancie – starostlivosť o konkrétnu reprízu preberajú rôzne performerky/performeri, prepožičiavajú svoje fyzické telo a stávajú sa spoluautorkami/spoluautormi diela. Každý ponor je tým pádom jedinečný.

Koncept a réžia: Mária Danadová a Monika Kováčová

Námet, audioprehovor: Zuzana Galková

Hudba: Dávid Javorský, Lukáš Kubičina (Myši na poli)

Texty piesní: Jakub Mudrák (Myši na poli)

Choreografia: Lívia MM Balážová

Zvuková vaňová kinetická inštalácia: Martin Bízik

Scénografia: Juraj Poliak

Stážistka: Martina Chmelanová

Performerky a performeri, ktorí boli doposiaľ vnorení: Lívia MM Balážová, Jazmína Piktorová, Lucia Kašiarová, Martina Hajdyla Lacová, Barbora Janáková, Jaro Viňarský, Tereza Ondrová, Lukáš Bobalík

V N O R E N Á

ponor do scenára a dramaturgickej explikácie

(Re)performancia vychádza z autentickej skúsenosti, nespracúva ju však priamo, ale so širším presahom. Prehovor Zuzany Galkovej rozkrýva tému starostlivosti a koexistencie s osobou, ktorá je odkázaná na pomoc svojho okolia. Ide o skúsenosť, ktorou si skôr či neskôr prejde takmer každý. Podprahovo otvára aj disproporčné rozdelenie starostlivosti medzi členmi rodiny a sociálnym systémom. Hovorí otvorene o frustrácii, ktorou si opatrujúci človek prechádza, o pocitoch únavy a bezmocnosti, ale aj o dotykoch, detailoch a chvíľach, ktoré človeka držia nad hladinou v kolobehu každodennej rutiny.

V performancii sa prelína autentická skúsenosť so starostlivosťou a princípy nádychového potápania, ktoré ponúkajú viacero paralel. Ako dlho vydrží telo bez dychu, hlava bez oddychu? Aké rôzne skupenstvá môže mať starostlivosť o blízku osobu? Koľko je znesiteľná záťaž pre jedného človeka? Aký fyzický výkon je ešte znesiteľný pre performerku/performera v priestore? Performancia je koncipovaná do troch hĺbkových ponorov nekončiaceho sa kolobehu starostlivosti. Každý ponor je inak fyzicky náročný, prvé dva ponory pracujú s hranicou autentického fyzického vyčerpania performerky/performera, tretí ponor je očistou, nie však rezignáciou. Ide o rôznorodé ponory do témy, každý z nich má inú podobu, iné choreografické princípy a spracúva inú fázu skúsenosti.

V diele sa pracuje s princípom reperformancie – starostlivosť o konkrétnu reprízu preberá vždy iná performerka/performer, prepožičiava svoje fyzické telo a stáva sa spoluautorom/spoluautorkou. Každý ponor je tým pádom jedinečný. Každý z performerov má priestor na domácu prípravu. Od autoriek konceptu a režisérok dostane materiály, ktoré je potrebné si naštudovať – záznam predstavenia, dramaturgickú explikáciu ku každému ponoru, audionahrávky Zuzany Galkovej, ktoré zaznievajú v performancii, tzv. pohybový manuál – inštruktážne video s Líviou MM Balážovou, autorkou choreografie, ktorá vysvetľuje základné pohybové princípy jednotlivých ponorov. Cieľom reperformancie nie je alternácia, ale posun vo vzťahu k nastolenej téme, a teda autorský vklad (re)performerov. V priestore majú vždy len dve celodenné skúšky s tvorivým tímom a na tretí deň ich čaká zdieľanie témy prostredníctvom tanečného výkonu s publikom. Audionahrávky Zuzany Galkovej sú dušou performancie. Performerka/performer sú telom performancie.

Hlavným scénografickým prvkom performancie je kinetická inštalácia Martina Bízika, ktorá pozostáva z piatich vaní naplnených vodou. Na vane sú pripevnené hydrofonické mikrofóny, ktoré zaznamenávajú rôzne prúdenia a vibrácie vody. Zvuk inštalácie je možné ovplyvniť fyzickým kontaktom s vodou vo vaniach alebo s povrchom vane. Kúpeľňa býva obyčajne miestom absolútnej samoty, intimity, ale aj starostlivosti. Človek sa v nej zbaví všetkých nánosov a vrstiev a zostáva nahý nielen fyzicky, ale aj mentálne. Tento scénický priestor sme v spolupráci so scénografom Jurajom Poliakom doplnili o špecifické svietidlá na pohyblivých ramenách a o „lifeguard“ stoličku, kam ide po každom ponore performerka/performer nabrať dych. Plavčícka „lifeguard“ stolička je priestorom zdanlivého výdychu, monitorovania priestoru, po ktorom opäť prichádza ponor. Sedenie divákov naokolo, usporiadané do oválneho tvaru pripomínajúceho tvar vane, neumožňuje únik z priestoru ani z témy.

Zuzana Galková a jej skúsenosť nie je len nositeľkou témy – jej audioprehovor, vzdychy, nádychy, povzdychy, ale aj intímne pousmiatia sa stali súčasťou hudobno-zvukovej zložky. Hudba, piesne a celkový priestorový zvukový dizajn rytmizujú performanciu a Lukáš Kubičina a Dávid Javorský sa stávajú dirigentmi aj pre (re)performerku/performera, strážia čas a dávajú zvukové znamenia.

VNORENÁ

Koncept performancie

Lifeguard stolička

Počujeme zvuk pravidelného dýchania. Performerka/performer sedí na plavčíckej stoličke a monitoruje priestor. Na bočnej opierke sedadla má úhľadne poskladaný uterák. Keď sú všetci diváci usadení na miestach, hudobníci dajú performerke/performerovi hudobné znamenie a začína sa prvý ponor.

1. ponor – Plávanie v mori

Prvý ponor sa začína postupným vliatím tela performerky/performera do priestoru v horizontálnej rovine. Ako ľadová kryha vznášajúca sa na hladine. Začína sa pomalé, postupné vplávanie do témy starostlivosti. Telo sa drží len v prízemných polohách, jeho pohyb evokuje plávanie v mori medzi bójkami (vaňami), o ktoré sa niekedy zachytáva alebo je naplavené na ich okraj. Zároveň je citeľný motív starostlivosti o tieto objekty vaní. Telo sa hýbe v priestore, ktorý dôverne pozná. Je v úzkom kontakte s vaňou, v blízkosti vody, ale cítiť aj tenziu, nechce sa namočiť. V hudobnej rovine sa prelínajú zvuky mora s prostredím kúpeľne, celý ponor vyvrcholí búrkou. Performerka/performer rozhýbe všetky tri svetlá, každá vaňa si pýta jeho/jej nepretržitú pozornosť, pohybový výkon na hranici fyzického vypätia.

Prepis audioprehovorov:

1. Starostlivosť o Zuzku

Bola som dieťa s veľmi ťažkou formou atopického ekzému a aj sériou iných zdravotných problémov… mala som problémy s imunitou, a tak sa museli vysporiadať s otvorenými ranami, ktoré som si spôsobila vlastne ja. Museli ma baliť do obväzov, natierať všetkými tými masťami. Tá starostlivosť o mňa v tom detstve obnášala ešte vytváranie sérií milosrdných lží, ako ma odpútať od všetkého.

… vybavia sa mi proste mamina a otec, ale najmä deduško a babička, ich… ich ruky.

2. Kolobeh starostlivosti

U nás v rodine sa séria bizarných, nie úplne šťastných udalostí zomlela v krátkom období veľmi rýchlo a postihla viacerých členov rodiny. Tie problémy, keď mal deduško, tak začali časom výraznejšie problémy aj s babičkou a do toho zdravotné problémy vážnejšie začala mať aj moja mama. Bola onkologická pacientka, našťastie sa všetko podchytilo včas, z toho sa zotavila, potom prišiel iný totálne extrémny zdravotný problém, ktorý u nej vybuchol… vtedy to už bolo náročnejšie… a hlavne potom, čo sme doopatrovali deduška, tak sme dúfali, že si aspoň trošku na chvíľu vydýchneme. Ale to sa vlastne nestalo. A stalo sa vlastne to, že sa bolo treba starať o babičku. Hneď v tesnom závese. Takže o to to bolo vyčerpávajúcejšie. Babičku bolo treba okúpať, bolo sa treba o ňu postarať aj v tých najzákladnejších veciach… bolo ju treba prebaliť, každú chvíľu meniť povlečenie… tým pádom sme babičku presťahovali ku mne.

3. Babička – vianočka

Ja mám malý bytík, takže ja som spávala na gauči a babička spávala u mňa v spálni. No a to bolo veľmi náročné obdobie… lebo bola taký bludný Holanďan. Ona o tretej v noci vyhodnotila, že je čas ísť obedovať, kdežto ja som to vyhodnocovala radikálne inak. Takže došlo k istej diskrepancii. Dlho trvalo, kým pochopila, že je noc a že nejdeme papať. Zvyčajne pomohlo, už keď som ju doviedla k oknu: Babička je ešte tma. No a potom sa tak na mňa pozrela: Ale keď ja som hladná. Takže sme si aj tak urobili papať… Moje šťastie bolo, že babička miluje vianočku s maslom, tá riešila veľa vecí: Tak… tak mi tam daj, ale viacej toho masielka. Lebo ja si ju vždy natieram natenko, a babička si vždy prosila viacej masielka a nechcela na to nikdy džem a vlastne ani ja nie, lebo sme obidve také, že nám chutí iba vianočka iba s maslom a s horúcim čajom.

Lifeguard stolička

Priznané vydýchavanie z fyzického vypätia, utieranie uterákom, úprava účesu, monitorovanie priestoru, kým hudobníci nedajú znamenie na ďalší ponor.

2. ponor – Podoby starostlivosti

Druhý ponor sa začína postupným vliatím tela performerky/performera do priestoru, no na rozdiel od prvého ponoru vo vertikálnej rovine. Telo tu už nie je obmývané, ale stáva sa živým zosobnením vody. Prechod od minimalistického fluidného pohybu až do párty rozmachu v celom priestore. Ide o fyzicky najnáročnejší a najrozvrstvenejší ponor, ktorý rozvíja podoby starostlivosti a rôzne fázy únavy, bezmocnosti a sebaklamu. To všetko bez zbytočnej dramatizácie či tragickosti. Starostlivosť je aj o dotyku, blízkosti, zdieľaní humorných situácií – či už ide o smiech od srdca, alebo smiech cez slzy.

Prepis audioprehovorov:

4. Podoby starostlivosti

Bolo to ako s malým dieťaťom. Malému dieťaťu sa nechce kúpať… Ja už som sa okúpala. Ja som ju presviedčala, že nie. Zvyčajne zvyklo zabrať, že som priniesla uterák: Babi, tento je tvoj a je suchý. Tak na mňa vždy: No, tak vyschol, no.

Uši umyť. No nie, to nie je dobre. Ešte raz. Uši umyť. Dobre. Zuby vyčistiť. No nie, to nie je dobre. Ešte raz. Dobre.

To telíčko aj tá dušička v ňom chátrajú a ty to nemôžeš vlastne zastaviť.

Ona sa tomu vyhýbala kvôli tomu, aby nemusela zažívať ten proces dostávania sa tam, lebo ten ju bolel. Ona nevedela ani dvíhať nohy. A to vyliezanie z tej vane. To aj plakala, aj ju to všetko bolelo. To bolo najhoršie, ja som vedela, že na nej pácham také akoby pre jej dobro násilie a že je ubolená. Pre ňu sa tá sprcha spájala s bolesťou, čomu úplne rozumiem, pretože aj pre mňa to tak v detstve bolo.

Babička nechávala všade zasvietené, keď mala svoje nočné výlety kade-tade po byte. Už som ju uložila, vstala, zažala a zase si šla ľahnúť. Tak som sa snažila si zabaliť hlavu do vankúša a do rúk tak, aby som už nemusela zase vstávať a ísť zhasnúť a snažila som sa presvedčiť samu seba, že zaspím, nakoniec som vždy vstala.

Také to kŕčovité držanie tenkých ramien, rúk. To bol kŕč pre mňa, aby som ju držala čo najpevnejšie a zároveň som si hovorila, čo keď jej už robím modrinu. Lebo to telo sa ľahko poznačí modrinami.

Mali sme tie úkony… povedala som si, že toto je záležitosť, ktorá trvá sedem minút a o sedem minút bude po všetkom.

Ja viem, že mi klame, ona vie, že mi klame, že v tej vani bola… lebo sa tam čo? Teleportovala sa tam? Nie, to bolo nemožné fyzicky.

Tak poď, babi, vyčistíme zúbky. Aké zúbky? Veď ja už žiadne nemám. Poď, ideme spať.

Ale aj tak som sa vždy bála, že jej ublížim, že sa jej šmykne na mokrej ploche, že jej zlomím ruku. Zlomeniny vo vysokom veku s krehkými kosťami, ako má babička, sa hoja ťažko, a keď to zlomím na stehennej kosti, tak ten človek leží a potom umrie. Toto sa mi nesmie, nesmie stať.

5. Prechod medzi podobami starostlivosti k partitúre liekov

Mne sa to tak zlieva, že ja som vlastne stratila pojem o čase. Vedela som presne, koľko je hodín ráno, vtedy sme brali lieky… obe. Vedela som, kedy je čas obeda, vtedy brala lieky babička, a obedovali sme. A vedela som, kedy dávame večerné lieky, ale nevedela som ako plynú dni. Takže vtedy to bolo náročné. Starať sa o ňu pod tými liekmi, ktoré tlmili potom aj mňa. Ale bol to taký zábavný obrázok, ako sedíme okolo tej štvrtej na gauči a s tým tretím dithiadenom v sebe, babička so svojimi liekmi a zistili sme po pol hodine, že ani jedna nevieme, na čo sa v tej telke pozeráme. Veď to bolo vlastne super.

Lieky – fungovať – lieky – spať

Lieky – fungovať – lieky – spať

6. Nespavosť – bezmocnosť – netrpezlivosť

Už sa stalo v noci, že ja neviem, o tej štvrtej, keď som bola zobudená už neviem koľkýkrát, už som bola proste zúfalá a že som mala chuť kričať: Potrebujem spať. Ale fakt som nechcela. Ale vysvetli to niekomu o štvrtej ráno, vysvetli sám sebe, že sa nemáš hnevať, lebo je to nefér. Babička, je noc, choď spať! Vy zistíte, že tento človek nie je ničí problém, iba váš problém. A teda problém, to je hrozné slovo, lebo nie je problém ten človek, ale to, čo sa s ním deje a vy nemáte nikoho, kto by vám povedal, čo máte robiť. Babička, preboha, je noc, choď spať! To desivé na tom je, že hoci zdanlivo existujú inštitúcie a mechanizmy, ako sa starať o takéhoto človeka, tak v praxi neexistujú. Potrebujem spať! Bola som rozospatá, bola som nevrlá a protivná a tiež som možno bola v tej situácii menej zhovievavá a trpezlivá… Potrebujem spať! Potrebujem spať! … tak ja som si to potom zvykla vyčítať. Potrebujem spať! Ja si pamätám, že som si to asi päťkrát povedala, že potrebujem spať, to bola taká mantra. To rozdelenie starostlivosti medzi rodinou a systémom nejakým zdravotníckym a štátnym je veľmi disproporčné a zostáva to iba na tej rodine.

Lifeguard stolička

Priznané vydýchavanie pred ďalším ponorom, utieranie uterákom, monitorovanie priestoru, zaznieva PIESEŇ 1.

Text piesne:

Ani odraz, ani realita,

fragmenty sna, bez konca veta,

rozpolená hlava, zrkadla črep, 

na dno prázdnou rukou načriem.

Tichý výkrik zvnútra sklenej kocky,

nádych môj ostáva identický.

Bavlnené plátno, otisk hlavy,

na ráme tróni vták popolavý, 

červená podlaha, človek a idea,

nekončiaca púť celkom beznádejná,

vymaniť sa z akvária času,

utíchajúca ária môjho hlasu.

Ani odraz, ani realita,

fragmenty sna, bez konca veta…

3. ponor: Zmierenie – Vodný vír

Tretí ponor je venovaný zmiereniu, očiste, krehkosti, nie však rezignácii. Performerka/performer sa stáva vodnou parou. Ponor sa začína dotykom s vodou (v prvom ponore sa dotyku s vodou vyhýbame, v druhom ponore je interakcia realizovaná cez rozbúrenie vodnej hladiny, v treťom ponore je kontakt s vodou očistou). Svetlo je tlmené, atmosféra sa zintímňuje, zvnútorňuje. Základným pohybovým princípom sa stáva rotácia, nepretržité točenie a práca s premenou detailu v rámci polohovania rúk a premeny gesta či dotyku. Rýchlosť a repetícia otočiek sa snaží navodiť stav tranzu.

Prepis audioprehovorov:

7. Babička – domov dôchodcov

My keď sme ju v januári umiestnili do domova dôchodcov, tak… ja som si to strašne vyčítala. A vlastne dodnes. Lebo sme ju proste odložili. Spravili sme jej to, čo som nechcela, aby sa v detstve stalo mne. A zomrela sama… za nie dobrých ani pekných okolností, ak môžu byť pekné okolnosti pre smrť, čo je oxymoron v praxi, tak toto neboli. Takže tak.

8. Deduško – posledný večer s babičkou

Posledný zázračný večer s deduškom súvisel s tým, že si pamätal kto sme, všetci. To bolo prvá príjemná zmena oproti tým iným dňom. Boli dni, kedy mňa spoznával, ale babičku, to bolo to najbolestnejšie, spoznával najmenej zo všetkých, už keď tie problémy začali, a vyhodnocoval ju ako cudzí element, niekoho, kto sa nasťahoval k nemu do bytu a je problémová osoba, aj ju tak volal: problémová osoba. Alebo keď mal veľmi zlý deň, tak: tú babu starú, nechcem byť nezdvorilý, ale povedzte jej, aby šla preč. A v ten večer si pamätal aj babičku… babička ležala na gauči, ja som sedela v kresle, lúštili sme krížovku a rozprávali sme sa o niečom… deduško vyšiel z izbičky, sadol si na gauč k babičke, zobral do rúk jej nohy a začal jej ich masírovať a babička sa tak usmievala a hovorí mu: Ach, Jurko môj. A on tak poťukal rukou po mojej nohe: No, daj sem tú čongáľu, daj aj ty. Tak som tak natiahla nohu z kresla a jednou rukou masíroval nohu babičke, lebo mal ruky ako lopaty, boli obrovské, a druhou rukou moju… Dobre nám bolo všetkým. Babičke asi najviac. A toto považujem za ten najväčší dar, ktorý som dostala, a je mi ľúto, že pri tom neboli aj ostatní členovia rodiny.

9. Starostlivosť o starkých

Aj v tých chvíľach, kedy som s nimi moc pokoja nezažívala, lebo to boli často tragikomické momenty, tak deduško aj babička boli pre mňa ľudia, vďaka ktorým som dokázala na chvíľu cítiť pokoj v živote. Ja som celkom nepokojný človek, akoby pocit pokoja je pre mňa neznámy. Ale pri nich som ho cítila. A aj keď s nimi bolo viac starostí, že sa o nich bolo treba starať, tak napriek tomu som ten pokoj cítila, lebo mi ho niečo v nich aj napriek tomu všetkému dokázalo vždy priniesť. Babička, aj keď vedela byť ubolená, uplakaná, nešťastná a všetko, tak nebol deň, kedy by na 5 minút nebol moment tej jej láskavosti. A to mi stačilo, vidieť to.

Lifeguard stolička

Priznané vydýchavanie performerky/performera, monitorovanie priestoru, zaznieva PIESEŇ 2.

Text piesne:

Zodraté ruky, čo pri živote udržia ma.
Nádych vo vákuu či bezmocnosť môjho tela?
Koža sa sfarbila, sťa do purpuru odela,
hladina vody ostáva nesčerená, priama.

Výstup na horu, nad hladinu myšlienok mojich.

Vyparené slová, ostali z nich už len znaky.

Náhlivo sa vzďaľujem, vlastne nemám za kým.

Unavené oči, viečka i nás spánok spojí…

Foto: Katarína Baranyai