Uplynulo takmer desaťročie od smrti jedného z našich veľkých divadelných režisérov Jozefa Bednárika, no na jeho zelenečské inscenácie divadelníci, najmä amatérski, nezabúdajú. S výnimočným režisérom už žiaden rozhovor neurobíme, ale v rodine nebol jediným poznačeným vášňou a oddanosťou divadlu. Vít Bednárik (71) bol v zelenečských inscenáciách jedným z výrazných hercov a divadlu sa chystá, podobne ako jeho brat, venovať až do svojej smrti.

TEXT: Jaroslava Čajková

FOTO: Archív NOC

Keď si spomínam na prvé zážitky spojené s divadlom, vždy sa mi vynorí Jožo. Mama a tato boli dedinskí učitelia, mali veľa práce a nás bolo päť detí. Svoju prácu a poslanie chceli robiť vždy poctivo, takže okrem učiteľovania mama robila aj so speváckym zborom, v Červenom kríži, aj po škole sa venovala rôznym krúžkom, tato zasa spolupracoval s hasičmi, telovýchovnou jednotou, dychovkou, speváckym zborom a, samozrejme, hral na organe v miestnom kostole. Mali preto na nás dosť málo času a Jožo bol najstarší, tak nás vždy dostal na starosť. Staral sa o nás tak, že nám vymýšľal hry, väčšinou divadelné. Staval nás do všelijakých postáv, režíroval nás alebo nám rozprával príbehy. Toto bolo moje prvé stretnutie s umením, a preto neskôr v škole to už bolo jednoduchšie. Mama nacvičovala v škole s deťmi divadlo a, samozrejme, aj nám pridelila nejaké úlohy. Moja prvá divadelná rola bola Zajko Hopsasa. Hry sme predviedli dva-trikrát do roka a potom sa na ne zabudlo. Môj ďalší vývoj ako herca bol prerušený, lebo v puberte som sa hanbil vystupovať. K umeniu som sa vrátil až na vojenčine ako dvadsaťjedenročný.

Vojna a umelecká tvorba sa akoby vylučujú. Ako vyzeralo toto spojenie za socializmu?

Na vojne v Prahe sme si s kamarátmi vymysleli, že najlepšie sa ulejeme z „ťažkého“ výcviku tak, že urobíme literárno-hudobné pásmo, budeme v ňom recitovať a uvoľnia nás na vystúpenia a Armádnu súťaž umeleckej tvorivosti. Jožo mi vtedy pomohol, lebo mi poslal básničky a načrtol celú dramaturgiu pásma. Aj sme ho nacvičili a chodili s ním po Čechách, súťažiach, pracovných útvaroch, kde sme ho predvádzali vojakom, ktorí neboli doma aj dva roky. V programe sme mali aj vojačky, takže býval z toho občas aj nejaký ten rozruch.

Od pásma k divadlu tak viedla len krátka cesta?

Po vojne som tieto skúsenosti vedel zúročiť. Už som ovládol trému, nebál som sa postaviť pred divákov. S kamarátmi v Zelenči sme si povedali, že čo budeme len tak posedávať na autobusových zastávkach. Futbal nás prestal baviť, tak urobíme nejaké divadlo. Najprv sme vytvorili zábavný kabaret, zložili malé scénky a chodili po okolí. Navnadilo nás to, a tak sme požiadali našu mamu, aby s nami urobila poriadnu inscenáciu. V nitrianskom divadle vtedy uvádzali hru Otta Zelenku Košieľka, tak sme ju odkopírovali od slova do slova. Naučili sme sa texty, na povale našli staré kulisy a vyrobili tri povestné divadelné steny. Uviedli sme predstavenie s veľkým úspechom pred zelenečským publikom a dokonca sme získali cenu na okresnej súťaži v Horných Orešanoch, lebo bolo smiešne. Dostali sme chuť robiť ozajstné divadlo. Našli sme si Molièra a jeho hru Oklamaný manžel, nacvičili a boli sme s tým veľmi spokojní. No mama zavolala Joža, aby sa na to pred premiérou pozrel. Jožo prišiel, všetko zrušil a urobil to sám po svojom. Za pár dní všetko vymyslel, my sme doslova za pár desiatok hodín zmajstrovali scénu a odvtedy sa začala naša spolupráca.

Vyrastať vedľa úspešnejšieho brata nebýva vždy jednoduché. Zvládli ste to bez väčších problémov?

Vtedy som to takto vôbec nevnímal, lebo v tom čase ešte bol dosť neznámy a ja som nemal umelecké ambície. Jeho energia a invenčnosť sa však nalepila na nás všetkých. Vôbec som to nebral tak, že by sme sa mali na neho pozerať ako na nejakého slávneho človeka. Neskôr, keď sa stal známejším a ja som robil v iných súboroch a spýtal som sa na jeho názor na moju tvorbu, lakonicky odpovedal: „No, aj tak sa dá, aj tak sa dá.“

Ako sa Z-divadlo formovalo a ako vyzerala práca v súbore?

Na začiatku sme boli obyčajný dedinský súbor, neriešili sme ani jeho názov. Keď sme však začali chodiť na súťaže, vyžadovalo sa, aby mal kolektív svoje meno. Názov vznikol ako začiatok slov: zelenáči, Zelenčania, zväzáci. Nikto z nás totiž nemal umelecké vzdelanie. Na začiatku prípravy každej inscenácie nám ju najprv Jožo svojím osobitým spôsobom za jeden večer prečítal. Pripravil si aj dva-tri texty a pýtal sa nás, čo z toho ideme robiť. Na začiatku nás teda nechal si vybrať, ale on už mal aj tak všetko vymyslené, pre neho to bola s nami zábava, aby nás vtiahol do tvorivej práce. Skúšky bývali veľmi familiárne. Nemali sme vlastné priestory, stretávali sme sa v starom majeri, ktorý nebol využitý a poskytol nám ho miestny národný výbor. Keď sme už boli po čítačkách a mali ísť na scénu, prešli sme do kultúrneho domu, samozrejme, nevykurovaného. V obrovskej miestnosti boli veľké kachle, kde sme si najprv museli zakúriť. Skúšalo sa nám teda rezko, lenivosť z nás vyhnala zima. Začínali sme obyčajne v októbri, keď už bolo po robotách, a skúšali sme do marca. Inscenácia vznikala pol roka.

Kedy ste si ako súbor začali uvedomovať jedinečnosť svojej tvorby?

Svoju osobitosť sme začali vnímať až pri našej tretej inscenácii a to bol Plautov Chvastúň. To sme si už museli sami vyrobiť scénu, zohnali sme staré lešenárske rúrky a Jožo z nich navrhol konštrukciu. My sme sa v nej v rámci inscenácie hojdali, liezli, viseli a Jožo prvýkrát použil výrazné maskovanie, typické pre nás – biele tváre a čierne oči. S touto inscenáciou sme už dali o sebe vedieť a dostali sme sa s ňou až na Jiráskov Hronov.

A ako ste sa ocitli na Scénickej žatve?

Bolo to s nasledujúcou inscenáciou v roku 1977. Ako súbor B-kategórie sme prešli krajskou súťažou v Myjave, celoslovenskou súťažou Belopotockého Mikuláš a potom sme sa dostali na Scénickú žatvu. Bolo to niečo nevídané. Neplánovali sme to ani sme sa nijako nesnažili, prišlo to tak prirodzene. Bola to hlavne Jožova zásluha, tými inscenáciami predbiehal dobu. Prvá inscenácia, s ktorou sme boli na Scénickej žatve, sa volala Zo života hmyzu a hneď sme za ňu dostali Cenu za tvorivý čin roka.

Tak sa začala slávna éra zelenečského súboru. Ako ste sa v nej realizovali vy osobne?

Ja som mal rodinné problémy. Narodil sa mi prvý syn, a preto som nemal podmienky, aby som sa mohol venovať divadlu. Na dva roky som sa v súbore tak trochu odmlčal a len som pozoroval prechod súboru do A-kategórie, slávnu inscenáciu Shakespeara Koniec všetko napraví, za ktorú súbor dostal ďalšie najvyššie ocenenie, vystúpil s ňou na Jiráskovom Hronove a na festivale v Bulharsku. Objavil som sa aspoň v Gogoľovej inscenácii Mŕtve duše. Potom nasledoval Don Juan, opäť s najvyššou cenou. Keď to tak rátam, súbor, ale aj ja sme boli na Scénickej žatve hádam desaťkrát, lebo sme na nej vystupovali aj mimo súťaženia.

Čo predstavovala Scénická žatva pre váš súbor?

Bol to vždy vrchol našich aktivít. Celý rok sme tvrdo pracovali v rodinách, v zamestnaní i v divadle. Ak by sme sa na záver toho snaženia nedostali do Martina na Scénickú žatvu, , kde sa všetko tak nádherne oslávilo, z toho by sme boli veľmi smutní.

Spomínate si na najúdernejší zážitok na tomto podujatí?

Najkrajší zážitok na Scénickej žatve sa mi stal na jej 80. ročníku v roku 2002 a na sklonku môjho ochotníčenia. Bol som tam vtedy s trnavským Diskom a predstavením Geniálna epocha podľa Schulza a zo strany organizátorov prišla do Zelenča požiadavka oprášiť Guľôčku z roku 1981. Bol som tam teda s dvomi súbormi a inscenáciami, ktoré oddeľovalo viac ako 20 rokov.

Zelenečský herecký súbor nebol nijako špeciálne pripravovaný či školený. Napriek tomu pôsobil kompaktne nielen divadelne, ale aj herecky. Akým spôsobom vyberal Jožko Bednárik pre vás roly a pracoval s hercami?

On už na začiatku vedel, kto kým bude. Keďže si inscenáciu staval, ako on chcel, často sme hrali dvojroly aj trojroly. Tí, čo boli prvý raz na javisku, dostali úlohu stáť vzadu, ale Jožo si ich veľmi pozorne všímal. Aby sa ten človek dobre cítil a státie mu chutilo, neraz ho oslovil: „Hej, ty vzadu, ako sa to tváriš?“ Dal mu tak pocítiť, že jeho rola v rámci celého obrazu je veľmi dôležitá. Podstatným princípom jeho obsadzovania bolo, že nevyberal ľudí do roly, ale postavu prispôsobil človeku, hercovi. Vedel, kto z nás čo dokáže, a rolu pretvoril tak, aby išla hercovi „do huby“. Napríklad Mara Šmidovičová nevedela vysloviť „r“ a v tom čase to bol v divadle vážny hendikep, asi ako amputovaná noha. On to však dokázal spracovať tak, že sa jej rečový prejav považoval za plus celej inscenácie. Čarovné bolo, ako sa dostala naša najväčšia hviezda Pepka (Štefánia) Slobodová na javisko. V bulletine ju uvádzali ako „šepká Pepka“, pretože sa veľmi hanbila. Jožo jej však dal na skúškach alternovať niekoho, kto chýbal, a potom už zostala na scéne.

Prispôsoboval roly aj vo vašom prípade?

O mne je známe, že rád rozprávam s pátosom, tak som býval vybraný ako hlásnik alebo uzurpátor. Bolo to vidieť v Chvastúňovi, kde som bol rozprávačom, v inscenácii Zo života hmyzu som bol Človekom, v Guľôčke pohoničom a hlavným komediantom. V Matke Guráži som zasa organizoval divadlo v divadle. Keď Jožo chcel mať v inscenácii nejaký poriadok, nasadil mňa, aby sa ostatní vedeli chytiť. Spomínam si na predstavenie Chvastúňa na Jiráskovom Hronove, keď po prestávke mal kolega Gusto, hlavný predstaviteľ, vychádzať na javisko zo sály. Začal som svoj part, mal som ho vítať a jeho nikde. Zamkli totiž dvere do sály a on sa nevedel dostať dnu. Asi po piatich minútach ho vidím vchádzať strémovaného, spoteného. Videl som, že je zle, a Gusto hneď aj spustil: „A matka?“ Repliku, ktorá bola o tri strany ďalej. Hovorím, áno, matka príde, ale najprv musíme… A on znovu: „A matka?. Trvalo mi, kým sme sa v dialógu zladili, a naviedol som ho na líniu, aby sme mohli v predstavení pokračovať. Nedá mi tiež nespomenúť ďalších, ktorí na nás dohliadajú už len zhora: Firiho (Ľubomír Sekera) a jeho slávnu vetu v Matke Guráži „minútočka vás nezabije“, jediný text, ktorý za celú svoju kariéru mal, alebo švagra Jana (Lukačoviča) a jeho „cukru detiská pojedli a kričali dedo, dedo, dedo…“ v Mŕtvych dušiach.

Ktorý herecký výkon z celej série zelenečských inscenácií pokladáte za najvýznamnejší a najhodnotnejší?

Boli to naozaj krásne roly, čo mi Jožo pripravil. Či to bolo Zo života hmyzu, dvojrola v Guľôčke, syn Matky Guráže, ale najvzácnejšou pre mňa zostáva Gregor Samsa z Kafkovej Premeny, ktorú sme my nazývali O tem, jako sa ráz zobudzil pán Gregor Samsa ve svojej postely a ziscil, že sa premenyl na obludný hmyz. Na túto postavu a svoj výkon v nej som naozaj pyšný. Na Scénickej žatve sme s inscenáciou vystúpili už mimo súťažného kľúča. Vzdali sme sa totiž súťaženia, aby sme otvorili cestu iným súborom, ktoré nemali také šťastie na režiséra ako my, a pritom sa neraz narobili aj viac.

Mohli by ste teda priblížiť spôsob a štýl režisérskej práce, najmä keď už máte skúsenosti aj s inými osobnosťami?

Ja som mal veľké šťastie, že som sa dostal do rúk režisérom, ktorých považujem za najlepších: teda Jozefovi Bednárikovi, Dušanovi Vicenovi, s ktorým som robil v Disku a SkRATe, a teraz v Teatre Tatro Ondrejovi Spišákovi. Keby som ich mal porovnávať, hneď na začiatku poviem, sú veľmi rozdielni, naozaj každý je iný. K tomu, čo chcú vytvoriť, sa dostávajú sebe vlastným spôsobom. Jožo, čo je všeobecne známe, mal všetko pripravené. Mal jasno, čo, ako a s kým chce robiť – a inak to nebolo. Dušan Vicen zas všetko necháva na hercov, aby sme si rolu vytvorili tak, ako ju cítime a on ju len jemne omaciava, prípadne opatrne posúva, kam potrebuje. Ondro Spišák nepovie, ako si postavu predstavuje, čo by mala vyjadrovať, ale pripraví pre herca takú pôdu, že do nej sadneš ako do loďky a plavíš sa s ňou, či to bolo v Majstrovi a Margaréte, v Kabarete alebo Stalkerovi. Pripraví rolu tak, že do nej vstúpiš a nevieš sa vynadívať na seba, ako je všetko dobre urobené. Z hľadiska hereckej slobody Jožo vychádza akoby najhoršie, ale on zasa vedel, čo chce, vedel, čo si schopný urobiť, aj ako to s tebou urobiť. A dal ti možnosť, aby si to tak spravil. Prečo teda nie?

Ako divadelník ste sa dostali do mnohých krajín v čase, keď cestovanie po Európe a svete nebolo samozrejmé. Aké zážitky a poznanie ste na zahraničných cestách nadobudli?

Prvý raz sme sa dostali so Z-divadlom v roku 1976 s Chvastúňom do maďarskej Kazincbarciky. S ďalšími inscenáciami sme naozaj pochodili celú Európu a s Guľôčkou sme sa dostali až do japonskej Jokohamy. S Diskom som zasa bol až v Brazílii. Vždy to bolo obohacujúce, lebo na festivaloch sú okrem inscenácií zaujímavé aj kamarátske stretnutia a vzťahy, ktoré tam vznikajú. Najviac si spomínam na našu cestu do bývalej Juhoslávie do Mostaru, kde sme mali priateľov v súbore Privremeno pozorište. Spriatelili sme sa až tak, že sme sa vzájomne navštevovali, a keď došlo u nich k vojne, prichýlili sme ich v Zelenči. Nakoniec môj syn má za manželku dcéru člena mostarského súboru. Aj japonský súbor bol u nás v Zelenči, aj Taliani z Maceraty, takže z tých ciest vznikli aj takéto trvalé vzťahy.

Divadelná prax, najmä amatérskych či nezávislých súborov, hovorí, že sa dožívajú priemerne 10 až 15 rokov. Na Zeleneč toto pravidlo, zdá sa, platí?

Myslel som si, že to, čo sme v Zelenči s divadlom dokázali, sa inscenáciou Impresário zo Smyrny a poslednými našimi predstaveniami v roku 1989 skončilo. Ja som sa potom z divadelného života na desať rokov stiahol a po Jožovi nemal kto v súbore prevziať režisérsku paličku. Nikto sa totiž dlho neodvážil Z-divadlo oživiť. Ale predstavte si, ono sa to stalo. Teraz. V tomto roku 2022 nastala situácia, že na to, čo chcel ešte Jožo s nami urobiť, sa našiel človek, ktorý povedal: „Lynčané, Zelenčania, poďte, ideme na Návštevu starej dámy.“ Nacvičujeme v Zelenči, Dürrenmattovu hru sme si premenovali na Návštevu v Lynči a hádam na jeseň bude aj premiéra. Tak nezostanú iba spomienky. Som šťastný, že ešte bude pokračovanie, a prikladám ruku k dielu, aby sa naplnilo. Všetci sme boli zvyknutí na Joža, takže Peter Oravec, ktorý jeho tvorbu vždy obdivoval, má teraz v súbore ťažkú pozíciu, je s nami veľa roboty.

Čo pokladáte za najväčšiu hodnotu, ktorú ste získali vďaka svojmu pôsobeniu v Zelenči?

Bola to pre mňa príprava na neskoršie pôsobenie v iných súboroch a ďalších inscenáciách. Vo svojej rodine som mal dosť ťažkú pozíciu, aby som sa mohol intenzívne venovať svojmu hobby. Ale nevzdal som sa a za túto vieru vďačím práve zelenečskému obdobiu. Dalo mi možnosť uvedomiť si, v čom som dobrý, že dokážem robiť divadlo, chcem ho robiť a nikdy sa ho nevzdám. Preto mi asi osud neskôr venoval dar – možnosť vytvoriť si také rodinné zázemie, vďaka ktorému sa divadlu môžem stále venovať a ukazovať, čoho som v ňom schopný.

Dary prichádzajú niekedy neočakávane, niekedy za zásluhy. Vy ste neprevzali vedenie v Zelenči, ale neskôr ste sa objavili ako herec v iných súboroch. Čím si vás alebo vy ich zaslúžili?

Priznám sa, že som nevedel, do čoho idem. V Zelenči som hral pod Jožovým režijným vedením, v Disku pod Dušanom Vicenom. Jeho inscenácie Geniálna epocha podľa Schulza, Padesátka a Kauza Bvlgakoff boli niečo úplne iné, ako som zažil v Zelenči. Musel som v sebe nájsť väčšie odhodlanie pracovať samostatne a viac rozmýšľať nad tým, čo chcem divákovi povedať. Po návrate Blaha Uhlára do Disku z neho Dušan odišiel a ponúkol mi, aby som išiel s ním. Priznám sa, že dovtedy som nevedel, že existuje Stoka a Uhlár. Nevidel som žiadne ich predstavenie a zrazu som sa ocitol medzi ľuďmi, ktorí vtedy zo Stoky odišli a mali svoj štýl kolektívnej tvorby. Spoločne sme vytvorili Divadlo SkRAT. Aj keď som predtým s týmito ľuďmi nepracoval a dokonca som ani nevidel, čo robili, začali sme tvoriť niečo, čo sa možno podobalo na Stoku či Disk, ale zároveň bolo výsledkom konglomerátu tvorivých postupov, ktoré boli ovplyvnené aj Z-divadlom. Vznikli tak úžasné inscenácie, ako Stredná Európa ťa miluje, Morča, Umri, skap a zdochni či Napichovači a lízači. Bol som rád, že som svojimi skúsenosťami vedel prispieť k ich vzniku.

V čom ste zaznamenali svoj umelecký rast v SkRATe?

Prvý raz som sa dostal k tomu, aby som nielen svoje nadanie, ale aj um a zážitky vložil do tvorby inscenácie. Tie vznikali na začiatku z diskusií a ich nahrávania. Určili sme si nejakú tému, nahrali a potom z nej Ľubo Burgr, Dušan Vicen alebo Inge Hrubaničová vytvorili text. Ten sme potom inscenovali, pričom sme interpretovali svoje texty, teda samých seba. O to ľahšie nám plynuli z úst. Môj prínos bol určite menší, lebo ja som nemal také vzdelanie a skúsenosti ako ostatní, ale bol to pre mňa výrazný posun.

V posledných rokoch ste sa odhodlali k ďalšiemu kroku a založili nové divadelné zoskupenie v malej obci Trnavského kraja. Čo vás viedlo k tomuto rozhodnutiu už v zrelom veku?

Po šesťdesiatke sa mi podarilo vytvoriť si také rodinné zázemie, že sa divadlu môžem bez škrupúľ a obmedzení venovať. S manželkou Dášou (Dagmar Bednáriková, pozn. red.) sme potrebovali niekde bývať, tak sme si v Dolných Orešanoch vybudovali stánok hneď vedľa svätostánku – kostola. V dome, ktorý sme kúpili, bola murovaná klenbová pivnica, a keď sme v nej zborili priečku, dostali sme úžasné rozmery 8 x 10 m. Susedia by mi povedali, že tam môžem urobiť peknú vináreň či pivnicu, ale my sme si povedali, že urobíme divadlo, kde sa okrem hercov zmestí aj 30 až 40 divákov. Pomenovali sme ho Divadlo Yarmat, čo znamená po bretónsky na zdravie!, lebo práve Bretónsko nás inšpirovalo k vytvoreniu tohto priestoru. Dali sme dohromady naozaj malú skupinku ľudí. Nehľadali sme ich, lebo sme spolu dlhé roky pracovali a máme ich radi: Dana Gudabová, ktorá hrala so mnou v Disku a SkRATe, a manželský pár Ivan a Zlatica Kazimírovci, tiež z Disku. No a kto by to mal s nami robiť, ak nie Dušan Vicen. Koniec výpočtu. Tento rok sme uviedli tretiu premiéru, ktorú trochu zahatal covid. Tvoríme vicenovským spôsobom, teda najprv diskutujeme, nahrávame a Dušan dá texty a inscenáciu dohromady. Ja sa zapájam aj ako technik pri výrobe scény, Dáša je inšpicientka, producentka a všetko ostatné. Oproti predchádzajúcim súborom si však pestujeme jednu odlišnosť: po každom predstavení divákov pozývame na víno a pri ňom debatujeme o tom, čo videli. A môžu nám od pľúc povedať, či sa im páčilo alebo nie.

Divadlo Yarmat však nie je len o divadelnom súbore. Podľa internetových stránok rozvíja širšiu kultúrnu činnosť. Bude to dedinské kultúrno-kreatívne centrum, akých je už zopár a ktoré vznikajú z nadšenia jednotlivcov, párov či malých zoskupení?

Vidíte, pri svojej pýche na divadlo by som aj zabudol na podstatu jeho vzniku. Dáša, okrem toho, že je moja manželka a producentka Yarmatu, je aj šéfkou jedného kultúrneho centra v Prahe, ktoré sa venuje novému cirkusu, teda cirkusu bez zvierat. Pretože pri dome je aj veľká záhrada, vytvorili sme možnosti, kde by sa aktéri nového cirkusu mohli pripravovať. Ide o akrobatické vystúpenia, ktoré potrebujú veľkú konštrukciu, závesné prvky, šály, hrazdy, na ktorých sa cvičí. Toto sme vybudovali a po minulé letá aj privítali na stáži ľudí, ktorí si u nás pripravovali vystúpenia. Ďalšou akciou boli tábory pre deti, najprv nad 10 rokov, potom aj pre 6- až 10-ročných. Týždeň boli u nás a na záver po celodenných cvičeniach urobili spoločné predstavenie. Pre deti organizujeme aj záhradné predstavenia bábkohercov, pre dospelých zas vystúpenia kapiel. V pivnici sme zaviedli cyklus Spovedačky, kde si pozývame svojich kamarátov a rozprávame sa s nimi o ich živote, tvorbe, zážitkoch. Mali sme Janu Oľhovú, Danu Gudabovú, Milana Ondríka, Martina Nahálku, Roba Jakaba a veríme v pokračovanie s Lukášom Latinákom. Tento rok tábor pre deti nerobíme, lebo v ich priestoroch sme ubytovali Ukrajincov. Našťastie sú tiež umelecky založení a pomáhajú nám pri akciách, ktoré organizujeme.

Vo vašom portfóliu nájdeme viacero menších a vedľajších postáv slovenskej filmovej a televíznej tvorby. Aká je skúsenosť divadelníka s týmto druhom tvorby?

Mal som možnosť hrať aj vo významných filmoch, ale omnoho zaujímavejšia bola pre mňa spolupráca s mladými filmármi a študentmi VŠMU. Nejakým zázračným spôsobom sa dozvedali, že existuje skupinka ľudí, s ktorými možno spolupracovať, majú skúsenosti a vedia aj pomôcť. Pracoval som s približne tridsiatkou režisérov či kameramanov, ktorí končili štúdium svojimi prácami, záverečnými filmami. To pokladám za svoj najväčší vklad v tejto oblasti. Rád som pomohol svojimi skúsenosťami ľuďom, ktorí sú dnes už známi. Filmovať s profesionálmi a študentmi je totiž veľký rozdiel. Pri Šulíkovej Krajinke bolo všetko perfektne pripravené, ale so študentmi bolo zábavné im radiť a navigovať ich. Mal som z toho väčšiu radosť, ako keby som robil s nejakým výnimočným režisérom. Naposledy to bola spolupráca s Divadlom Pôtoň v Bátovciach.

Máte svoju charakteristiku herectva vo filme a divadle?

Herectvo na javisku a pred kamerou je veľmi rozdielne. Pred kamerou ste zviazaní, zábery sa opakujú podľa pokynov, môžete sa zlepšovať, zhoršovať, ale divákov nevidíte. Na javisku vnímam ľudí, ktorí mi dajú okamžite najavo, či som presvedčivý a či mi veria. Je na ňom oveľa väčšia sloboda. A na každom predstavení sedí iný divák, ktorý mi dáva niečo iné, čo mňa hneď obohacuje. So mnou tvorí predstavenie a to vo filme nie je možné.

Takže čo je pre vás divadlo?

Pomôžem si citátom či možno parafrázou citátu Lopeho de Vega, ktorý bol mottom nášho zelenečského súboru: Divadlo sú tri dosky, dvaja ľudia a jedna vášeň.