Festival Zlatá priadka čaká o rok päťdesiate jubileum. Pri tomto čísle musíme poznamenať, že divadlo hrané deťmi má zmysel vo výchove k umeniu a vzdelávaniu. Mnoho nezainteresovaných ľudí si myslí, že detské divadlo je „nacvičovanie divadielka“, no tento historický mýtus sa snaží Zlatá priadka už päťdesiat rokov vyvracať a zároveň odkrývať podstatu detského divadla ako takého.

TEXT: Katarína Mišíková Hitzingerová, členka odbornej poroty

FOTO: Jakub Jančo

Deti sa pomocou tvorivej dramatiky učia žiť život na nečisto. Rozvíja sa nielen ich fantázia, ale budujú sa aj ich názory a postoje cez fiktívne situácie, ktoré zrkadlia samotnú skutočnosť.

Deti sú iné a to je ich výhoda

Detské divadlo neprodukuje hercov a herečky, režisérov a režisérky, dramaturgov a dramaturgičky, kostymérov a kostymérky, dramatikov a dramatičky či iné divadelné profesie. Jeho zmysel tkvie v prejavení svojich názorov pomocou divadelných výrazových prostriedkov. Formou hry, ktorá nás sprevádza od útleho detstva a ktorá nás neskôr priviedla k rôznym pracovným príležitostiam. Deti v detských divadelných súboroch sa učia tiež kolektivizácii, pretože divadlo je kolektívne umenie. Nebáť sa komunikovať v akejkoľvek forme a stáť pred stovkou ľudí je pre mnohých dospelých (ktorí zabudli na dieťa v sebe) veľmi náročná úloha. V komunikácii sa rozvíja ich reč, hlas, aby im bolo rozumieť nie pre divadelný počin, ale pre bežnú životnú komunikáciu. Deti sa v divadle pohybujú rovnako ako deti v rôznorodých pohybových krúžkoch. Okrem toho pri tom rozprávajú, spievajú a reagujú na ďalšie deti v divadelnom temporytme. Práve tvorivá dramatika im pomáha spracovávať svoje pocity, pochopiť základné hodnoty života, pretože každý, kto bol na Zlatej priadke, vie, že deti neinterpretujú rozprávky len preto, lebo sú deťmi. Dokážu hľadať v témach hlbšie, a nie, nie je to preto, lebo nemajú nič iné na starosti. Vyrovnať sa s dnešným pretechnizovaným svetom, v ktorom sa tlak zvyšuje na dospelých aj na deti, je rovnako náročné pre každú cieľovú skupinu. Väčšina dospelých podceňuje deti len preto, že vnímajú život a jeho zmysel inak ako oni. To je však práve výhoda, ktorú majú deti oproti dospelým – nevnímajú čas, hodnotu peňazí, nezaoberajú sa tým, ako sa veci nedajú urobiť, ale ako sa dajú, nerozumejú, prečo sa dospelí toľko venujú témam, ako je pokrytectvo, xenofóbia, rasizmus, homosexualita, fašizmus, politika, značkové oblečenie a iné.

Celoštátna postupová súťaž a prehliadka detskej dramatickej tvorivosti Zlatá priadka prebiehala v zrekonštruovanom dome kultúry v dňoch od 25. – 28. mája 2022 v Šali. Počas štyroch dní sa na šalianskom javisku predstavilo pätnásť divadelných súborov. Zlatá priadka sa ako celoštátna súťaž uskutočňuje od roku 1971 najprv pod názvom Detská divadelná Trnava (1971 – 1974), potom Detská divadelná Šaľa (1975 – 1995) a od roku 1996 ako Zlatá priadka – Šaľa. V inscenáciách sa divadelné súbory venovali rôznorodým témam, ale aj interpretačným štýlom. Okrem originálnych autorských tém sa stretávame aj s adaptáciou literárnych predlôh. Tento rok si detské divadelné súbory vybrali pálčivé, aktuálne témy, z ktorých dospelého mrazilo a zároveň zostal ohúrený ako dieťa vníma dnešný svet, v ktorom sa ho snažíme ochrániť pred negatívnymi vplyvmi.

Detský pohľad na aktuálne témy

Príkladom môže byť aj inscenácia Nebo v klietke (DS Šťuch, ZUŠ J. Rosinského v Nitre), ktorá nám priniesla tému dehumanizácie, s ktorou ľudstvo zápasí od čias vzniku civilizovanej spoločnosti. Hlavnou myšlienkou inscenácie podľa detských interpretov a interpretiek je vzájomný rešpekt medzi ľuďmi. Nenávisť plodí len ďalšiu nenávisť a cirkuluje bezcieľne v kruhu. Tvorivý tím sa snažil z tohto kruhu vyjsť, ale nepodal nám presné informácie o fiktívnom či skutočnom nepriateľovi. Časté zmeny scén (čierne kocky) spôsobili retardáciu tempa. Výber hudby bol žánrovo nejednotný, chýbala mu precíznejšia hudobná dramaturgia. Členovia a členky súboru veľmi citeľne prežívali svoje postavy a ich konanie zvádzalo len k slovnému prejavu bez dynamickejšieho pohybu. V konečnom dôsledku sú všetky pripomienky odbornej poroty riešiteľné a nedegradujú umeleckosť a talent celého tvorivého súboru.

S  vážnou témou sa zo ZUŠ J. Rosinského prezentoval i DDS Drim pod vedením skúsenej režisérky Marice Šiškovej pod názvom Malá krajina podľa rovnomennej literárnej predlohy Gaëla Fayeho. Vojna, genocída, konflikty názorov, ideológií a neistota v základných hodnotách. Ústredným motívom inscenácie sa stávajú zmeny v spoločnosti cez prizmu chlapca Gabriela, ktorý veľmi citlivo vníma, ako sa z priateľov stávajú nenávidiaci sa ľudia. „Žiadne dieťa nezačalo vojnu, deti nezasadajú v OSN a nebavia sa o tom, ako bude mier. Dospelí za to môžu, čo sa deje, nie my, ale dospelí. A my tým trpíme najviac,“ hovorí v rozhovore po predstavení Martin, člen DDS Drim. Interpreti a interpretky pri naštudovaní inscenácie napísali aj listy jednej z postáv v príbehu, aby pomenovali to, čo ich trápi na Slovensku, a tak aktualizovali potrebu rozprávať sa a identifikovať s pojmom „vojnový konflikt“, ktorý je v súčasnosti taký intenzívny u našich ukrajinských susedov. Vypäté roly sa však stretli so psychologizovaným prežívaním (hlasné dýchanie, dlhé pauzy) a spôsobovali tak zbytočné predlžovanie interpretovaných dramatických situácií.

V interpretácii pálčivých tém pokračovali aj ďalšie detské divadelné súbory. Trma-vrma z Popradu pod vedením Aleny Váradyovej nám vo svojej inscenácii Viem, že sa vráti prezentovala príbeh jedenásťročného rumunského chlapca, ktorému otca odvlečie tajná polícia. Inšpiračným zdrojom bola kniha Győrga Dragomána Biely kráľ. Detstvo počas socializmu bolo naoko prívetivé a hravé, vnútri detskej duše však naplnené tisíckami nezodpovedaných otázok, ktoré si neskôr deti preniesli do dospelosti. Veľmi šikovný kolektív, ktorý na javisku fungoval kompaktne, nám ukázal, že existovali aj deti, ktorých život bol naplnený strachom, krutosťou, šikanovaním a cynizmom. Inscenácia pracovala s funkčnou a akčnou scénografiou a naživo interpretovanou hudbou. Komunikácia medzi postavami bola dosť často adresovaná publiku, a to aj pri veľmi citlivých a intímnych situáciách. Je však veľmi dôležité, že príbeh sa dostal na javisko v Šali a prehovoril k obecenstvu zrozumiteľným spôsobom.

Medzi najvyhranenejšie témy detských divadelných súborov patria tie vzťahové. Svedčí o tom aj inscenácia V našom meste (DDS Cez dierkovú kľučku, ZUŠ E. Suchoňa, Pezinok), ktorá hovorí o spolužití holubov a mestských obyvateľov. Predstavenie plné zaujímavých metafor a konotácií sa sústredilo najmä na dejovú linku. Záver inscenácie teda nezodpovedal otázku, kto žije v „holubníku“ – ľudia alebo holuby? Alebo sme všetci v chaose spoločenského bytia?

V úplne inej žánrovej aj tematickej kontinuite divadelnej prehliadky prichádza Divadielko na dlani, ZUŠ Voderady s inscenáciou #Antika. Pre súbor bola inšpiráciou antická mytológia, konkrétne príbeh o Persefone. Dej sa však sústredil najmä na situácie s Hádesom, vládcom podsvetia, a publiku unikalo prepojenie so súčasnosťou, keďže antické obdobie bolo ešte pred naším letopočtom. Súbor však ukázal, že pracuje nápadito a tvorivo najmä v živej scénickej hudbe a hre na rôznych nástrojoch.

Večný vzťahový súboj jednotlivca so spoločnosťou nájdeme v inscenácii Sme ľudia, v podaní DS Pierroťáci (SZUŠ Pierrot, Námestovo). V inscenácii sa „výrazové prostriedky redukujú na nejasný pohyb a slovo ostáva iba v pozícii komentára. Napriek tomu sa tvorcovia dotkli dnes živej reality aj vážneho problému škodlivosti akýchkoľvek správ a zdieľaní v mobilnej aplikácii“, píše vo svojom hodnotení porotca Ľubo Šárik.

Na druhej strane v inscenácii Po škole (ZUŠ Nádvorná 10, Zvolen) drží kolektív pohromade, nejde teda o súboj jednotlivca so systémom. Napriek tomu, že je dej príbehu jednoduchý, pôsobí staticky, pretože dôraz kladie na verbálnu interpretáciu pred tou akčnou. Áno, deti sa v škole veľa rozprávajú. Pri prenose na javisko však prechádzam do sveta „podívanej“, a nie len auditívnej formy. Napriek tomu sa kolektívu podarilo vytvoriť strašidelnú a napätú atmosféru školského prostredia, ktoré je inšpirované najmä americkými horormi. Veľkým pozitívom inscenácie je, že pracuje s výtvarným minimalizmom a prirodzenými replikami. Chýbalo jediné – dať to do obrazov a situácií.

Aj keď je vrchol covidovej pandémie za nami, jej stopy sú nezmazateľné. Covid sa stal naším nepretržitým spoločníkom a je to tak stále. Ochromil našu slobodu a vytýčil presné mantinely. Vždy sa k nám však dostávali informácie len zdravotníckeho alebo celospoločenského charakteru. Bežne sme sa nestretávali s detským pohľadom na obmedzenia a ich dosah. Divadlo na kolene (ZUŠ, Cífer) si za ústrednú tému vybralo práve covid. Parodickou formou prezentovali pandémiu na Slovensku nie z pohľadu celej spoločnosti, ale cez prizmu detského interpreta či interpretky. Silnou stránkou inscenácie Cirkus covid bola hudobná zložka, ktorá – ako to uvádza v hodnotení porotca Karol Horváth – „vo svojej grotesknosti a zámernej (hlavne nepresnej) rytmickosti podčiarkovala parodický charakter“.

Monodramatický text Jany Juráňovej Dievča z morského dna bol inšpiráciou pre DDS Prvosienky (ZŠ s MŠ J. Vojtaššáka, Zakamenné). Pätnásťročná Lea sa ocitá v psychiatrickej liečebni. Narodila sa nechcená a žije len s matkou. Lea sa dostáva do ťažkých životných situácií, v ktorých sa nevie zorientovať a konať správne. Nemá sa komu zdôveriť. Uzavrie sa a o svojich problémoch nerozpráva. Musí sa zotaviť, aby našla nový zmysel života. Práve inscenácia Dievča z morského dna na tohtoročnej Zlatej priadke zvíťazila. Všetko v nej bolo premyslené, každá akcia, každý pohyb, každý význam slova. Interpretátorky na javisku pôsobili koncentrovane a napriek vážnej téme nám s ľahkosťou sprostredkovali tému bezpečného priestoru pre detskú dušu, ktorá vôbec nemusí byť divadelnou. Krehkosť bytia a pominuteľnosti detského sveta je obrovskou studňou inšpirácie. Hlavná predstaviteľka postavy Ley (Sofia Kurňavková) bola až neuveriteľne prirodzená v každom výrazovom prostriedku interpretácie. „Keď spomínala to kinder vajíčko, to je miesto, kde by sme mohli byť sami so sebou bez iných ľudí, ktorí by nám robili zle,“ vyjadril sa jeden z členov detskej poroty po predstavení. A naozaj to bolo tak.

Rozprávka (NE)CHCEME REZANCE v podaní DDS Tote Tam (ZUŠ An. Cígera, Kežmarok) z pera milovníka rozprávok a príbehov Peťa Hudáka nám okrem všetkých druhov cestovín priniesla veľmi dôležitú myšlienku: vláda jednej strany so sebou priniesla len príkazy a odchod zdravého rozumu z ľudských hláv niekam do nenávratna.. Výborný kolektív plný energie, roztomilosti a hravosti medzi sebou skvelo komunikoval. Deti a režisérka Emília Šavelová sa vyhrali aj so scénografiou, ktorú tvorili hrnce, varechy, utierky, pokrievky a v rôznych konaniach (žehlenie, šitie, štrikovanie, upratovanie) sa dramaticky pretváral aj ich význam. Súčasťou inscenácie bola aj živá hudba, ktorá mohla jednotlivé situácie (obrazy) pospájať.

„Byť v čiernom kŕdli bielou vranou, vždy zostrelia ťa prvou ranou,“ spieva sa v pesničke inscenácie O človeku, ktorému v bruchu muzikanti vyhrávali, ktorú interpretoval DDS Regetka (ZŠ Ruskov). Deti sa v inscenácii formou rozprávkového príbehu zaoberali myšlienkou, či je lepšie byť bielou vranou alebo sivou myškou. Odpoveď hľadali aj porotcovia, ale márne. „Účinkujúci na javisku poslušne zastávali svoje miesta, napĺňali divadelné obrazy. Krok po kroku, gesto po geste, v harmónii a súlade, nielen s tónmi gitary. S odovzdanosťou, dôverou a pevnou vierou, že my všetci, malí aj veľkí, školáci aj učiteľky, rozumieme! Čítame a chápeme, prečo sa to, čo vidíme a počujeme, všetko deje!“ píše vo svojom hodnotení porotkyňa Marika Kecskésová.

Bielou vranou a niekedy aj sivou myškou je tiež Oskar v inscenácii Oskar, ktorého príbeh nám predstavil DDS Bodka (ZUŠ, Veľký Krtíš). Citlivá téma najmä pre dospelého človeka sa cez detské vnímanie stáva presne tým, čo potrebujeme všetci, najmä keď sme zdraví. Oskar má rakovinu a jeho rodičia sa rakoviny boja. Oskar však tomu nerozumie. On si rakovinu nevybral. Dojímavé stvárnenie s odľahčenými situáciami prináša pohľad na smrteľnosť. „Smrť a vedomie smrteľnosti patria k životu, bez nej by sme mu nedávali koncentrovaný obsah. Sen, snenie a realita sa v inscenácii v tesnom kontakte s publikom znásobujú. Sme súčasťou údelu života, ktorého ireverzibilný koniec je nevyhnutnou podmienkou samostatnej plnosti zmyslu života,“ píše vo svojom hodnotení inscenácie porotca Ľubo Šárik. Predstavenie pracuje s kreatívnou výtvarnou zložkou, v ktorej sa nebojí experimentovať a využívať naplno všetky možnosti materiálu. Hlavná predstaviteľka postavy Oskara (Lucia Kollárová) predviedla autentický prejav smrteľne chorého dieťaťa s ľahkosťou a humorom detského vnímania.

Na tohtoročnej Zlatej priadke sa inscenovali aktuálne témy. Aj DS Ochotníček z Púchova prezentoval inscenáciu Veľká čórka, ktorá bola inšpirovaná egyptskou rozprávkou Karakušov rozsudok. Vtipný autorský text režiséra Petra Hudáka je spracovaný s nadhľadom a prináša na javisko detskú hravosť. Jediným problémom bolo prílišné pauzovanie medzi jednotlivými scénami, ktoré retardovalo temporytmus. Inscenácii by pomohlo aj prepojenie medzi výstupmi, ktoré nahrádzali pesničky so živou interpretáciou hry na gitare.

Po adaptácii literárnej predlohy siahol aj DDS Bebčina (ZUŠ Š. Baláža, Nová Dubnica). Inšpiroval sa poviedkou Dušana Mitanu z knihy Psie dni a svojej inscenácii dal názov A taký krásny deň to mohol byť! Témy samoty, túžby po ľudskej blízkosti, materiálnom uspokojení a falošných vzťahoch spracoval súbor veľmi nápadito a s dávkou čierneho humoru. „Ľudia v dnešnej dobe sú celkom sebeckí. Ich sebeckosť sa ukázala napríklad aj na tom, keď sa ukázali na pohrebe nie za účelom vyjadriť úctu zosnulému, ale za hnusnou vidinou peňazí,“ hovorí po predstavení účinkujúci Patrik Vojtech. Koncentrovanosť všetkých interpretov a interpretiek (a nebolo ich málo) bola presná v každom detaile. Reakcie hercov a herečiek pri verbálnom aj neverbálnom konaní boli autentické a naplnené energiou na obidvoch stranách.

Poslednou inscenáciou na tohtoročnej Zlatej priadke bol Janko ½ Jenko Studia 12 + 20 (ZUŠ Fabiniho 1 zo Spišskej Novej Vsi). Svieže, humorné detské divadielko, v ktorom bola badať nielen radosť z javiskovej prítomnosti, ale aj citlivá pedagogická práca.

Divadlo hrané deťmi prekračuje svoj potenciál do nevídaných rozmerov. Nebojí sa tlmočiť svoj názor, postoje a hovorí aj o svojich emóciách otvorene a s ľahkosťou bytia. Všetky predstavenia tohtoročnej Zlatej priadky by sa mali odohrať pre všetky deti. Nie preto, aby sa kultúrne vyžili, ale aby sa vedeli pozrieť životu priamo do tváre. Tak, ako to opísali dievčatá z DS Prvosienky, keď ich režisérka Zuzka Demková motivovala pri skúškach: „Snažila sa o to, aby sme nevideli divadlo len na javisku, ale aby sme videli divadelne aj v iných situáciách.“