Sofokles: Antigona
Dramaturgia: Uršuľa Kovalyk
Scéna a kostýmy: Divadlo bez domova
Hudba: Oskar Rózsa
Réžia: Patrik Krebs
Účinkujú: herci a herečky Divadla bez domova
Premiéra: 25. 10. 2023, Pisztoryho palác, Bratislava
Cieľom projektu A.N.T.Y.G.O.N.E. (Arts aNd Theatre for YounG peOple NEeds) je podpora a začlenenie mladých sociálne znevýhodnených ľudí prostredníctvom divadla a scénického umenia. Na konci dvojročného programu vznikla v Divadle bez domova inscenácia Antigona. Tvorivý tím sa v nej snažil priblížiť divadelnej poetike antického Grécka a prepojiť tézy Sofoklovej tragédie so súčasnou situáciou na Slovensku.
Občianska neposlušnosť je úmyselné neuposlúchnutie zákona, ktorý nie je v súlade s morálnymi, náboženskými alebo politickými zásadami občana. Antigona napriek zákazu Kreóna, vládcu Téb, pochová svojho brata Polyneika. Jej čin je vyjadrením nesúhlasu s nezmyselným nariadením autoritatívneho vládcu a možno ho označiť za akt občianskej neposlušnosti.
Oproti zápletke antickej tragédie stoja audionahrávky hercov a herečiek Divadla bez domova, ktorí rozprávajú vlastné príbehy a skúsenosti s ilegálnou činnosťou (krádeže, prespávanie v neobývaných obydliach v chatových oblastiach, preprava v MHD bez platného cestovného lístka). Kľúčovou emóciou každej nahrávky je strach a pocit viny. Nejde o občiansky protest. A nie je to ani úmyselný čin, ktorým by sociálne znevýhodnení ľudia dávali najavo svoj nesúhlas so zákonmi na Slovensku. Nad týmito dvoma možnosťami neuposlúchnutia zákona je moc. Kreón z inscenácie Divadla bez domova je nadradeným vládcom, ktorý moc povýšenecky definuje ako svoju vôľu. Jeho nadradenosť je prepojená a umocnená prehovormi o historických vládach Jozefa Tisa, Gustáva Husáka či Vladimíra Mečiara. V nich je nosnou myšlienkou slepá vernosť vládcom a príklon Slovákov k autoritatívnym vodcom (či politickým zriadeniam), čo jednu časť spoločnosti vedie k nenásilným protestom vyjadrujúcim nesúhlas a druhú časť zas k porušovaniu zákona s rizikom obvinenia z trestného činu.
Využitie tohto kontrastu pomáha inscenačnému tímu skĺbiť historický motív Sofoklovej Antigony so súčasným stavom politického diania na Slovensku a potvrdzuje nadčasovosť antickej tragédie. Okrem vykreslenia moci prostredníctvom dramaturgického konceptu sa moc zobrazuje aj v scénografii (napríklad využitie bielo-zlatej farebnej kombinácie tenisiek v úvodnej scéne, malý, novinami oblepený stolík na vratkých nohách, z ktorého jeden z hercov demonštruje svoju moc).
Deklarovaným cieľom Divadla bez domova bolo dotknúť sa antického divadla a sprístupniť ho svojim hercom a herečkám. Jedným z výstupov projektu A.N.T.Y.G.O.N.E. je aj metodická príručka, v ktorej tvorivý tím podrobne opisuje, akým spôsobom pracoval s charakteristikami antického divadla – súčasťou inscenácie sú jednoduché biele masky, ktoré si herci a herečky vytvárali sami, kostýmy zodpovedajú starogréckemu spôsobu odievania do bielych chitónov, inscenácia zobrazuje uctievanie boha Dionýza, ktorý hrá na dychovom hudobnom nástroji, a tiež provizórny tanec zboru.
Zaujímavá je úvaha o gréckom pojme kalokagatia[1] v súvislosti so zdravotne znevýhodnenými hercami a herečkami. Akým spôsobom uvažovať o tomto pojme napríklad s osobou, ktorej telo od narodenia nespĺňa tento ideál? V súvislosti s cieľom projektu možno uplatniť Mazalánovu myšlienku[2], ktorá hovorí o túžbe po väčšom zapojení zdravotne znevýhodnených hercov a herečiek ako o túžbe spoločnosti po väčšej integrácii.
Herci a herečky Divadla bez domova, napriek filozofickému konceptu dokonalej krásy a funkčnosti, zobrazujú svojimi telami s rôznou mierou obmedzenia pohybu realitu. Telesnosť v tomto prípade konvenuje aj s tematickým prepojením starovekého Grécka s aktuálnym dianím na Slovensku. Výborným príkladom tohto spojenia je expozícia. Antigonu stvárňuje herečka s obmedzenou schopnosťou pohybu. V úvode inscenácie naliehavo volá na Isménu, aby jej pomohla s obutím bielo-zlatých tenisiek. Špecifickou je alternácia herečiek, ktoré stvárňujú antické sestry. Herečka, ktorá dovtedy interpretovala Antigonu, je v závere Isménou, ktorá rovnako nástojčivo volá tentoraz na mŕtvu protagonistku. Význam volania sestry na sestru sa mení – na začiatku je žiadosťou o pomoc, na záver vyjadrením bolesti zo straty.
Inscenácia Antigona reprezentuje aplikovanú formu divadla – marginalizovaní herci a herečky spracovávajú v spoločnosti prítomné témy podľa vlastnej skúsenosti, prežívania a vnímania sveta. Súčasťou predstavení je aj diskusia, ktorá rozvíja tézy prítomné v inscenácii. V tomto prípade je jej účelom naplniť tiež cieľ projektu – podporovať a začleňovať mladých ľudí zo sociálne znevýhodneného prostredia.
Dominika Dudášová
