Strávil na javisku 62 rokov. V jednom divadle. A hoci sa poetika a herci Divadelného súboru Kopánka v Trnave menili, tento herecký rytier zotrval. Bol inšpiráciou pre svojich kolegov – generačných súpútnikov, je príkladom pre súčasný súbor divadla. Nositeľ Ceny Jozefa Kronera za celoživotný prínos v hereckej tvorbe v neprofesionálnom divadle za rok 2008.

Jeden z najvýznamnejších ochotníckych hercov na Slovensku ukončil svoju hereckú kariéru na konci divadelnej sezóny 2023/2024 derniérou v inscenácii Cholesterol. Na slávnostnej rozlúčke mu režisér Blaho Uhlár venoval okrem príhovoru aj odpatetizované gesto úcty, obdivu a vďaky. Ten, ktorému sa poklonil aj Blaho Uhlár – Ján Rampák.

Rozhovor pripravil dlhoročný režisér a priateľ Disku Dušan Vicen.

Kedysi sme spolu v Disku robili inscenáciu, ktorá mala premiéru v trnavskej synagóge. Bolo to v zime a my sme vozili veci z divadla na sánkach. Ja som sa v jednom momente pozrel na teba a uvidel som, ako sa v nedeľu na obed lopotíš s nosením divadelných rekvizít namiesto toho, aby si sedel v kaviarni a kurizoval čašníčkam, a spýtal som sa ťa, prečo to robíš. A ty si mi povedal, že si prišiel do divadla zadným vchodom. Vieš vysvetliť, čo si tým myslel?

Bol som u nás v divadle veľakrát svedkom toho, ako mladí ľudia prišli medzi úplne cudzích ľudí s tým, že by chceli hrať divadlo. Režisér im teda povedal, aby niečo predviedli, a oni zahrali nejakú etudu alebo zatancovali, skrátka, snažili sa toho režiséra zaujať niečím, čo dokážu. Veľmi to obdivujem, pretože ja by som také niečo nedokázal. Mňa prišli do divadla zavolať na záskok, pretože súboru vypadol herec, ktorý musel ísť na operáciu, a vedeli o mne, že recitujem, tak ma oslovili, či by som na ten čas, kým sa uzdraví, nehral za neho. Musel som si za pár dní naštudovať postavu, čo sa mi podarilo, a naskúšal som ju bez toho, aby som s tým mal nejaké predchádzajúce praktické skúsenosti. Stále som to však bral len ako dočasnú záležitosť.

Pamätáš si, ako sa tá hra, prípadne postava, ktorú si v nej stvárnil, volala?

Bola to hra Čachtická pani a postava sa volala zeman Paraska.

Takže si nevstúpil do divadla cez hlavný vchod ako bežný divák, ale rovno si sa ocitol v jeho zákulisí.

Presne tak. Zažil som svoju prvú divadelnú premiéru a všetko bolo pre mňa nové. Bolo to v saleziánskom divadle v roku 1962. Stále som si pritom myslel, že sa to tou hrou a postavou pre mňa skončí. Lenže ako som prešiel tým zákulisím a ocitol sa na javisku, tak sa vo mne niečo zlomilo. Celá tá atmosféra napätia a očakávania, neprenosný a jedinečný zážitok z toho, že s inými ľuďmi tvorím a prinášam niečo pre ďalších ľudí, ktorí sa na to prídu pozrieť, to všetko vo mne vyvolávalo pocity, ktoré som chcel zažívať znovu a znovu. Jednoducho ma to chytilo a už ma to nepustilo.

Takže ti to dosť výrazne zasiahlo do života.

Po mnohých stránkach. V tom divadle hrala totiž aj moja manželka, s ktorou som dodnes a som jej za veľa vecí vďačný, takže to bolo pre mňa osudové hneď dvakrát.

Ako sa teda vyvíjala tvoja dráha výraznej osobnosti slovenského divadelníctva?

Už v tom saleziánskom divadle, ktoré bolo predchodcom dnešného Disku, sme cítili potrebu sa stále zlepšovať a mali sme ambíciu robiť predstavenia na čo najvyššej úrovni. Vraveli sme si, že by bolo dobre, keby sa réžie ujal nejaký profesionál, ktorý by nás potiahol a ukázal nám čo najviac z divadelného remesla. Výrazný posun nastal, keď vzniklo Trnavské divadlo. Z neho k nám prišiel režisér Janko Puškár. Potom sa z neho stalo Divadlo pre deti a mládež a prišiel celý ročník dnes už mediálne známych hercov, z ktorých mnohí dnes pôsobia v divadle Astorka. My sme chodili na ich predstavenia a oni chodili na naše. Vzájomne sme sa ovplyvňovali a inšpirovali. Významnou udalosťou pre nás bol aj vznik takzvanej Stálej divadelnej ochotníckej scény, do ktorej patrili súbory Slovakofarma Hlohovec, Trikota Vrbov a Kopánka, teda Disk. Vedúcim scény bol režisér Vendo Kuffel a ten začal spolupracovať s Kopánkou. Začali sme dopredu vytvárať dramaturgický plán a celá práca súboru nadobúdala čoraz viac znaky profesionálneho divadla. Herci, samozrejme, mali svoje povolania a neživili sa hraním, ale celé dianie okolo súboru a jeho organizácia boli na čoraz vyššej úrovni. V tom období som získal aj svoje prvé ocenenie za herecký výkon v hre Nemý rytier, kde som tvoril dvojicu s Vlastou Hrabovskou, s ktorou sme často tvorili hereckých partnerov na javisku. To, že som dostal svoju prvú cenu práve za túto postavu, bolo zábavné, pretože som hral hlavnú postavu, ktorá, ako prezrádza názov, nehovorila. To ma presvedčilo, že zrejme mám nejaký talent, keď som dokázal na javisku zaujať aj bez slov.

Dostávame sa k tomu, čo bude zaujímať mnohých ľudí, ktorí poznajú jednak teba a jednak dlhoročnú tvorbu divadla, v ktorom si nepretržite pôsobil. Ako to teda bolo s príchodom Blaha Uhlára do súboru, ktorý sa vtedy už volal Divadelná skupina Kopánka (Disk) – bol pomenovaný po trnavskej štvrti, kde má divadlo zázemie.

To súviselo s našou snahou čo najviac spolupracovať s profesionálmi. Blaho Uhlár prišiel spolu s tým hereckým ročníkom, ktorý som spomínal, a dohodli sme sa, že to spolu skúsime. Vtedy sme sa stretávali vo veľkej sále Kultúrneho domu na Kopánke, ktorá nebola poriadne vybavená technikou. Boli tam dva reflektory, nič tam vlastne nefungovalo a to bolo práve na Blahovi zaujímavé, že namiesto toho, aby sa zbalil a odišiel s tým, že takto sa divadlo robiť nedá, uvidel v tom základ budúceho predstavenia. Urobil, ako sa hovorí, z núdze cnosť. Povedal, že všetko, čo zažívame v súvislosti s tým, ako nám neprajú podmienky, sa odzrkadlí v novej inscenácii. Nevedel som si to predstaviť, lebo som bol zvyknutý, že hráme hry, ktoré niekto napísal, a nešlo mi do hlavy, že by existoval text, ktorý by sa zaoberal tým, ako sa súbor ako my snaží urobiť divadelné predstavenie. Potom som si uvedomil, že to predstavenie máme vytvoriť my sami z vlastných zážitkov, myšlienok a situácií, ktoré reálne zažívame. Hovoril som si, že ak z tohto bude predstavenie, tak zjem kefu. Nevedel som si predstaviť, ako sa dá robiť divadlo bez toho, aby som mal dopredu danú hru s replikami a rozpísanými postavami. Nebol som s tým spokojný a nevedel som sa s tým dlho zmieriť. Mal som pred svadbou a žena mi hovorila, aby som sa na to vykašľal.

Našťastie pre slovenské divadlo si to neurobil. Čo ťa teda nakoniec presvedčilo?

Nedalo mi to. Bol som zvedavý, kam to môže viesť, a nakoniec som bol prekvapený. Nielen z toho, že naozaj vznikla ucelená inscenácia, ale zrazu sme začali chodiť na festivaly, na ktoré sme dovtedy pozerali len z diaľky so zbožnou úctou, ako boli Scénická žatva a dokonca aj Jiráskov Hronov. A nielen to. Dostávali sme tam ceny a ja som čoraz viac chápal, čo od nás Blaho chce. Bol som čoraz viac schopný zapájať sa do improvizácií na skúške a prinášať do predstavení vlastné nápady, skúsenosti a myšlienky.

Hral si dovtedy klasické úlohy v klasickom divadle a zrazu taká radikálna zmena…

Ako vravím. Vyrovnával som sa s tým dlhšie, ale neľutujem to, hoci som prežíval aj ťažšie chvíle. Nie u každého sa tá poetika stretávala s pochopením. Nebrala si servítky pred ústa a často hovorila nahlas o veciach, o ktorých sa na verejnosti mlčalo. To pred rokom 1989 narážalo na cenzúru a prichádzali problémy so štátnou mocou. Po revolúcii sa zas mnohým nepáčilo, že sa v predstaveniach používali výrazy, ktoré človek počuje skôr na ulici ako v divadle.

Nemal si nikdy krízu a neprežil si obdobie, keď si chcel naozaj skončiť?

Kríz som mal niekoľko, ale vždy prevážilo to, že by som po skončení stratil možnosť byť súčasťou procesu, pri ktorom môžem tvorivo vyjadriť svoje pocity a myšlienky. Hlavne by som však prišiel o možnosť stretávať sa s ľuďmi, ktorí boli pre mňa zaujímaví a obohacujúci. Tvoril som s nimi výstupy na skúškach a spolupracoval s nimi na vytváraní postáv, ale často mi stačilo ich len pozorovať a počúvať. Postupne to boli čoraz viac ľudia z úplne inej generácie, ktorí mi poskytli na veci okolo mňa iný pohľad. Nebyť divadla, nikdy by som ich nestretol a nespoznal, teda nie z takej blízkosti. Bol by som ochudobnený o to, čím ma ovplyvnili, čo som sa cez nich dozvedel. To všetko by mi dnes chýbalo.

Mal si aj nejaké zlé skúsenosti s reakciami ľudí zo svojho okolia vzhľadom na osobitý štýl divadla, aký Disk robí?

Som veriaci človek. Mal som veľa povinností v rámci liturgie, čítaval som pri oltári, hrával som v pašiách a ľudia z tejto komunity sa ma pýtali, prečo nás nezavoláš na predstavenia, v ktorých hráš. Vždy som sa vykrúcal, pretože som si nebol istý, ako by na taký typ divadla reagovali. Ale v poslednom období jedna herečka pozvala kňaza od nich z dediny a bol asi na troch alebo štyroch predstaveniach. Keď sa ich slovník stupňoval, hovorí mi, že mu nejde ani tak o tie výrazy – keď ide učiť náboženstvo a kráča po chodbe, počuje, že jeho žiaci často rozprávajú tak ako my v inscenácii –, ale že na ďalšie predstavenie už nepríde kvôli ľuďom, pretože to môžu použiť proti nemu a budú hovoriť, že kňaz chodí na také inscenácie. Takže to nebolo vždy jednoduché. V poslednom období, keď sa na skúškach objavila pikantná scéna, tak sa Blaho na mňa obracal a pýtal sa, čo na to Vatikán. On vedel, že s tým nie som celkom stotožnený, a ja som zas chápal, prečo je pre neho dôležité, aby v predstavení také scény boli. Že to nie je nič vymyslené. Že je to súčasť nášho života, či sa nám to páči, alebo nie.

Nikdy si nechcel robiť divadlo profesionálne? Nechcel si ho ísť prípadne študovať?

Mal som bratranca dekana na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení. Volal sa Zolo Rampák. A ten mi to neodporúčal. Vlastne ma odhováral. Hovoril mi, ty máš dobré miesto v atómovej elektrárni, tam to necháš a pôjdeš do neistoty? Čo keď ťa nezoberú do žiadneho divadla? Ako budeš živiť rodinu?

Veľmi som obdivoval Ladislava Chudíka. S ním som sa rozprával, keď recitoval tu v Trnave. Hovoril mi, že mi to tiež nemôže odporučiť, lebo je to neistá parketa – a ja som už vtedy mal svoje roky a musel som zabezpečiť ženu a deti.

Skúsim jednu čisto hypotetickú otázku. Keby ti ponúkli stále miesto v Trnavskom divadle, zobral by si to?

Veľmi by som rozmýšľal. Bola by to pre mňa ťažká voľba a nedokážem na sto percent povedať, ako by som sa rozhodol. Ale skôr si myslím, že nie.

Hosťoval som v Trnavskom divadle v inscenácii Rok na dedine, ktorú režíroval známy český režisér Břetislav Rychlík. Hral som farára a kázal som z rebríka. Bola to zaujímavá skúsenosť, jednak s veľkou prevádzkou repertoárového divadla, ktorá sa s pomermi v malom alternatívnom súbore, akým je Disk, nedá porovnávať, jednak so vzťahmi medzi hercami, ktoré sú v malom súbore omnoho intenzívnejšie a pri rozoberaní tém a motívov budúceho predstavenia oveľa, povedal by som, intímnejšie a otvorenejšie. Pri tej inscenácii Břetislava Rychlíka som učil hercov modliť sa ako postavy na scéne, ale aj ako ľudí v zákulisí. Takže som tam aj takouto formou šíril osvetu a priniesol niečo ako herec, ale aj ako osoba Ján Rampák.

Čiže tú skúsenosť s kamenným divadlom mám a viem, aký je rozdiel robiť divadlo s ľuďmi, ktorí ho robia z nadšenia, a s tými, ktorí ho robia ako zamestnanci. Tak ako vo všetkom, aj tu sa nájdu výhody a nevýhody, ale mne by to úprimné nadšenie a chuť stretávať sa a robiť divadlo, aj keď nemusím, chýbalo.

Keby si mal povedať niekomu, kto sa nezaoberá divadlom ani ako tvorca, ani ako divák, prečo je divadlo dôležité, čo by si mu povedal po všetkých svojich skúsenostiach?

Poviem to skôr obrazne. V jednej z mojich posledných inscenácií v Disku som mal scénu, v ktorej mi herecký kolega berie stoličku, na ktorej sedím na javisku. Ja sa tomu urputne bránim a prosím ho, aby mi tú stoličku nechal, že ešte mám z toho javiska čo povedať. On mi ju však nekompromisne vytrhne. No a tá sila, ktorá ma na tom javisku stále drží a potreba prihovárať sa niekomu v prítmí hľadiska, podeliť sa s ním o svoje myšlienky a pocity, to je jedinečná skúsenosť, od ktorej sa človek ľahko stane závislým. Boli sme na veľkom festivale v Maďarsku, kde bolo 500 účinkujúcich a ja som bol najstarší. Všetci chceli vedieť, aké je to robiť toľké roky divadlo. Nevedel som im uspokojivo odpovedať. Ťažko sa to opisuje alebo vysvetľuje niekomu, kto to nezažil, ale o tom, aké to puto medzi mnou, divadlom, divákmi a spolutvorcami bolo pevné a nenahraditeľné, svedčí to, že keď som začínal, mal som 22 rokov. A ani neviem ako a zrazu mám 85. Režiséri, herci, technici, výtvarníci, hudobníci, všetci tí ľudia, ktorí s naším divadlom spolupracovali, sa menili, striedali sa okolo mňa a ja som zostával. Celý ten čas som prežil v jednom divadle. A neľutujem ani minútu. To, myslím, hovorí za všetko.

Je niečo, čo sa ti v divadle nesplnilo alebo čo ti divadlo vzalo?

Nemal som nejakú vysnenú postavu. Mojím milovaným autorom je Dostojevskij. Keď prišiel do Disku režírovať Blaho Uhlár, robili sme Netočku Nezvanovú, tam som hral postavu huslistu. Tým si ma Blaho získal aj na ďalšiu prácu, pri ktorej sme už pracovali s vlastnými textami. Vtedy som začal fungovať spôsobom, že som prenášal veci z divadla do života a zo života do divadla. Skúsenosti z divadla som využíval v práci, nemal som problém s verejným vystupovaním, naučil som sa odhadnúť ľudí, pozorovať ich správanie a podobne. Robil som a ešte stále robím rozlúčky so zosnulými. 89 som ich urobil a ďalší mi hovoria, aj mňa musíš pochovať. Asi to teda robím dobre, a to nepochybne aj vďaka divadlu.

Je však predsa len jedna vec, ktorú som popri divadle zanedbal a neviem sa s tým celkom zmieriť. Čas, ktorý som venoval divadlu, bol často na úkor rodiny. Nebyť toho, že je moja manželka taká trpezlivá a výnimočná žena, nebola by so mnou vydržala a bola by ma dávno postavila pred voľbu buď ona, alebo divadlo. Našťastie to nespravila. Keď rodila nášho syna, bol som na zájazde v Spišskej Novej Vsi. Poslali mi tam telegram, že som sa stal otcom, lebo vtedy neboli technológie ako dnes, lenže ja som ho nedostal, lebo keď dorazil, my sme už boli na ceste do Prešova. Dodnes si neviem celkom odpustiť, že bola v takej výnimočnej chvíli sama. To je tá odvrátená strana a daň za to, čo všetko som svojím pôsobením v divadle získal. Keď som sa lúčil v Disku a odohral svoje posledné predstavenie, lebo mi už zdravie nedovolilo pokračovať, udiali sa pre mňa dva pamätné momenty. Jeden prišiel po príhovore Blaha Uhlára, keď predo mnou nielen symbolicky, ale aj naozaj pokľakol, ako prejav úcty k tomu, čo som za tie roky na javisku odovzdal. Na jednej strane ma to dostalo do rozpakov, no na druhej strane ma dojalo, že on, ktorý veľké gestá neznášal, jedno také urobil kvôli mne, napriek tomu, že sme spolu za tie roky veľakrát nesúhlasili. Druhý pamätný moment bol, keď som mohol vyjadriť verejné poďakovanie svojej manželke za všetko, čo dokázala pre moju divadelnú kariéru obetovať.

Rozprával sa Dušan Vicen

Foto: Ctibor Bachratý. Z inscenácie divadla Disk Cholesterol

Za spoluprácu ďakujeme Monike Babicovej a Danielovi Dubanovi.

Poznámka k rozhovoru

Jana Rampáka som prvýkrát zaregistroval na festivale v Spišskej Novej Vsi v roku 1990 v predstavení Ad libitum. Objavil sa na záver v slušivom obleku ako pán poslanec medzi postavami z lepšej spoločnosti. Napriek tomu, že jeho postava patrila rozsahom k tým menším, bol neprehliadnuteľný a jeho herecký výkon bol pre mňa nezabudnuteľný. Túto podľa mňa vysoko nastavenú latku dokázal na ďalší rok prekonať výkonom v inscenácii Bieda alebo koniec divadla v meste T., kde pobehoval po javisku v kostýme ušitom z látky určenej na výrobu slnečníkov. Kostým bol ušitý v štýle fraku s cylindrom, bol krikľavo červený a celý posiaty potlačou loga svetoznámeho výrobcu colového nápoja. Kombinácia Janovho seriózneho výzoru a tohto bizarného kostýmu spolu so skvelým textom Blaha Uhlára ma úplne odrovnala. V duchu som si predstavoval, aké by to bolo spolupracovať s takýmto výrazným a po mnohých stránkach osobitým hercom. Netušil som, že neuplynie veľa času a nepredstaviteľné sa stane skutočnosťou. Z našej niekoľkoročnej spolupráce vzišli okrem iných dve herecké kreácie, ktoré mi Jano aj po rokoch pri koncoročných telefonátoch pripomína ako jedny z najzaujímavejších v jeho bohatej hereckej kariére. Boli to postavy diabla Wolanda v dramatizácii Bulgakovovho románu Majster a Margaréta a postava spisovateľa Bruna Schulza v inscenácii Geniálna epocha podľa Schulza. V týchto predstaveniach sa zišla skvelá herecká partia, ale Jano bol ich základným kameňom a bez neho si ich neviem predstaviť. Vždy som obdivoval jeho oddanosť divadlu a mohol som sa spoľahnúť na to, že naplní moju režisérsku víziu. Najviac som sa však tešil na to, ako postavu obohatí niečím svojským, jedinečným, rampákovským. Niečím, čo tej postave vedel dať iba on. Nerobil to premyslene, nedosahoval to nekonečným študovaním a rozoberaním dramatického textu. Prichádzalo to akoby samo. Rodilo sa to celkom prirodzene, intuitívne, vyrastalo to z úrodnej pôdy jeho talentu, ako by povedal básnik. Je to už pár rokov, čo sa naše cesty rozišli a robil som odvtedy s množstvom iných hercov, ktorí boli nemenej talentovaní a jedineční. Napriek tomu má Jano Rampák medzi nimi výsadné postavenie a som vďačný všetkým prirodzeným aj nadprirodzeným silám, ktoré na chvíľu spojili naše tvorivé cesty.

Dušan Vicen

PRI PRÍLEŽITOSTI SLÁVNOSTNEJ DERNIÉRY JÁNA RAMPÁKA V DISKU PRIPRAVILA JEHO HERECKÁ KOLEGYŇA SOFIA KLEBANOVÁ ROZHOVOR – JÁN RAMPÁK O DIVADLE A ŽIVOTE, ČLENOVIA DIVADLA DISK O JÁNOVI RAMPÁKOVI.