Svet sa normalizuje, nad Tatrou sa stmieva, planéta rýb je už ďaleko-blízko

Let me look at the programme of SŽ 24

Vrcholná prehliadka tvorby slovenských súborov a jednotlivcov vo všetkých oblastiach neprofesionálneho divadla a umeleckého prednesu

Martin, 28. – 31. august 2024

Text: Ján Šimko

Foto: Jakub Jančo, Falangir – Stmieva sa

Blíži sa Scénická žatva 103. Poďme si pripomenúť, ako to vyzeralo na Scénickej žatve 102!

V hlavnom programe stodruhého ročníka festivalu Scénická žatva sa od stredy 28. 8. do soboty 31. 8. predstavilo pätnásť divadelných produkcií, okrem inscenácií aj pásma poézie a scénické pásma divadiel pri ZUŠ, mládežníckych a detských divadiel. Program bol doplnený recitáciami víťazov jednotlivých kategórií z Hviezdoslavovho Kubína. Ako sme si už v posledných rokoch zvykli, aj program tohto ročníka festivalu ukazuje smutný trend – na vrcholnej prehliadke neprofesionálneho divadla sa zúčastňuje čím ďalej, tým menej novovzniknutých súborov dospelých divadiel. Väčšinu programu preto tvoria práve súbory zo základných umeleckých škôl alebo „satelitné“ súbory založené frekventantmi ZUŠ-iek povedľa ich činnosti na ZUŠ. V hlavnom programe tohto ročníka ich bolo desať, ich produkcie tvorili menšie formy – od 20 do 60 min. Javiskové tvary ZUŠ sú determinované pedagogickou réžiou, pri ktorej sa popri umeleckej hodnote výsledného diela sledujú predovšetkým pedagogické ciele. Pásmam na Scénickej žatve sa však podarilo dokázať, že úroveň jednotlivých škôl je vysoká, a ponúknuť zaujímavú dramaturgiu reflektujúcu problémy vekových skupín, s ktorými pedagógovia pracujú. Témy psychického zdravia (Holly Bourne: Na streche, DS Bebčina, Nová Dubnica), problémov v komunikácii (Alena Váradyová a kol.: Zoomerang, DS Trma-vrma, Poprad), vojny na Ukrajine (Ostap Slyvynsky: Ďaleko – blízko, DS Vaša banda, Žilina). Téma medzigeneračného pochopenia sa objavila jednak v autorskej inscenácii (Ako na… násť, DS Lano, Bratislava), jednak v inscenácii klasického textu v novšej úprave (Steven Sater – Frank Wedekind: Jarné prebudenie, DS Jarné prebudenie, Nitra). Špecificky ženské témy prinieslo poetické pásmo Už divadelného súboru LET zo Žiliny, ktorý na podklade básní Mirky Ábelovej hovoril o intimite a zmenách v prežívaní seba a sveta súvisiacich s pubertou a menštruáciou. Súbor Nekondenzovaný chromozóm z Nitry v poetickom pásme Planéta rýb, vyskladanom z textov Richarda L. Kramera a Dominiky Moravčíkovej, zaujímalo nielen sebaprežívanie ženského tela, ale predovšetkým spoločenské očakávania, ktoré sú naň kladené. Pôsobivá inscenácia vyniesla Nekondenzovanému chromozómu Cenu za najlepší kolektívny ženský herecký výkon. Ďalšie ocenenia si z týchto súborov odniesli Barbora Juríčková za réžiu inscenácií Už a Ďaleko – blízko. Súbor Vaša banda pri inscenovaní výpovedí tých, ktorí zažili vojnu na Ukrajine, poňal divadlo ako úkryt pred náletmi. Jednotlivé postavy prichádzali a rozprávali svoje príbehy pri svetle bateriek, sviečok alebo v tme. Umná práca so svetlom, prázdnym priestorom a kostýmami vytvorila silnú atmosféru, v ktorej zaznela ľudskosť príbehov v neľudskej situácii. Za scénické riešenie bol súbor ocenený aj Scénickým vencom za najlepšiu scénografiu.

Detské divadelné súbory boli zastúpené kolektívnymi kreáciami na vybrané texty. Je zaujímavé, že ani jeden z troch súborov nepracuje pod záštitou ZUŠ, boli založené divadelnými nadšencami a nadšenkyňami a pôsobia pri základných školách alebo ako občianske združenie (Divadlo Falangir). Fakt, že sa na vrcholnú prehliadku dokážu prepracovať aj takéto súbory (predtým museli obstáť v konkurencii súborov zo ZUŠ) je povzbudivý a dokazuje, že aj v podmienkach malých obcí, kde nie sú ZUŠ, je možné robiť divadlo na výbornej úrovni. Detský divadelný súbor Úsmev z Babína si za predlohu pre svoje pásmo nazvané Štvrtok vybral knihu Táne Revajovej Denník Majky z Majáka. Divadelný súbor Sovíčatá zo Štiavnických Baní pracoval s textom Priam(a) rozprávka Stanislava Bebjaka a Divadlo Falangir z Kostolišťa s knihou Lenky Šafranovej Čo by bolo keby.

Päť divadiel dospelých ponúklo pestrú paletu prístupov a poetík. Bratislavské Divadlo Dúhadlo pracuje a tvorí pod vedením Lucie Kralovičovej a Erika Forgáča s hercami a herečkami s Downovým syndrómom. Inscenácia Červená (sa) čiapočka vychádza z ľudovej rozprávky Červená čiapočka. Vzťah vlka a Červenej čiapočky sa často stáva zdrojom hlbinných interpretácií (psychoanalytických, rodových) a aj tvorcovia z Dúhadla sa zamerali na ich vzťah, aby na polhodinovej ploche hrali o prelínaní sa skutočnosti a predstáv vnášaných do ľúbostných vzťahov medzi mužmi a ženami. Na výsledku vidno, že tím spolupracuje už dlhší čas, herci a herečky sa na javisku pohybujú sebavedome a s radosťou tvoria divadelné situácie, ktoré sú vymyslené jednoducho a vytvárajú hercom dostatok priestoru na drobné improvizácie a nepresnosti. Funkčné je aj využitie tieňohry, jednoduchých prvkov na scéne a symbolických kostýmov.

S komédiou Michala Tomasyho Pivo, plienky, podprsenky v autorovej réžii pricestovalo Divadlo f*ACTOR z Liptovského Mikuláša. Jednoduchá východisková zápletka – dvaja muži, jeden z nich nastávajúci otec a druhý nerd z IT crowdu, musia pred tehotnou manželkou a zároveň sestrou ajťáka ukryť prostitútku, ktorá prišla ako darček nastávajúcemu otcovi. Strhne sa rad vtipných situácií – manželka príde skôr, časom všetko odhalí. Prostitútka sa ajťákovi zapáči a dajú sa dohromady, dokonca bude koučovať budúcich rodičov vo chvíli ich partnerskej krízy spôsobenej stresom z nadchádzajúceho pôrodu. Vďačná východisková situácia v scenári na mnohých miestach skĺzava do klišé, no hercom na scéne to nijako neprekáža. Na ich dobre zvládnuté a energicky zahraté party s množstvom narážok na aktuálnu spoločenskú situáciu publikum reaguje a tvorcovia sa netaja ambíciou osloviť širokospektrálne publikum. Na ochotníckom divadle sú zaujímavé neopozerané javiskové kreácie hercov a originálne inscenačné riešenia tvorcov nespútaných školami a pravidlami poetík. Divadlo f*ACTOR na Scénickej žatve zastupovalo trend divadiel, ktoré si vystačia so základnou javiskovou prézens hercov očarujúcich neopozeraným zjavom, nefalšovanou radosťou z pobytu na javisku a objavovaním herectva priamo pred očami diváka. Tieto divadlá zároveň rezignujú na originálne inscenačné riešenia, čo je ambícia zdobiaca najlepšie ochotnícke (aj profesionálne) súbory naprieč históriou divadelnej tvorby.

Divadelný súbor Jána Chalupku z Brezna je jedným z najstarších súborov pôsobiacich na Slovensku. Aj on sa svojou inscenáciou Dievčatko so zápalkami snaží predovšetkým zaujať publikum. Nevydal sa však ľahkou cestou – podujal sa vytvoriť inscenáciu pôvodného muzikálu. Amatérski herci pod vedením Mateja Struhára (réžia, scéna, kostýmy) sa dôstojne popasovali s muzikálom Tomáša Krištofa (libreto) a Mateja Šteska (hudba). Absolvovali náročné skúšanie s hodinami prác na hlasovej príprave, choreografiách, spevoch a výsledkom je herecky dobre zvládnutá inscenácia. Škoda len, že muzikálová predloha má veľa dramaturgických a ďalších problémov. Autori sa rozhodli rozprávať príbeh z pohľadu spisovateľa H. Ch. Andersena, dejom však zároveň sprevádza trojica potkanov. Priveľa rozprávačov zaťaží dej epickými pasážami, čím sa z neho vytráca dramatickosť. Problematické sú aj viaceré mizanscénické riešenia utápajúce hlavné postavy v hĺbke javiska. Divák má preto problém odčítať dejové dominanty. Ambícia súboru by bola vysoko cenená aj v profesionálnom divadle, skúsenosť z tejto práce však ukazuje dôležitosť prípravnej fázy, ktorá dokáže vyčistiť mnohé problematické miesta a ušetriť súboru hodiny práce.

Divadelný súbor Falangir z Kostolišťa sa za šesť rokov stal viditeľným viacerými originálnymi pokusmi v kategóriách detského i dospelého divadla. Tohtoročná spolupráca so skúseným autorom a režisérom Karolom D. Horváthom na inscenácii Stmieva sa súboru priniesla hneď dve ocenenia – kolektívu za najlepšiu dramaturgiu a Karolovi D. Horváthovi za najlepšiu réžiu. Inscenácia o syndróme vyhorenia vychádza z rozhovorov s hercami pôsobiacimi v rôznych povolaniach (od manažmentu korporátnych firiem cez školstvo, obchod a služby až po vedecký výskum). Výsledok má však ďaleko od dokumentárneho divadla. Horváthovi a kolektívu sa výsledky rozhovorov podarilo skrížiť s inšpiráciami japonským divadlom kabuki, estetikou deathmetalových klipov, oldschoolových sci-fi filmov a hororov. Vo výsledku sa na javisku odohráva niečo medzi psychoterapiou, exorcizmom a Grotowského divadelnými rituálmi kríženými s rôznymi meme. Tam, kde sa končí schopnosť hercov vypovedať o svojom stave, prichádzajú na pomoc metafory, realizované v zámerne vyhrotených mizanscénach, choreografiách či pôsobivej videoprojekcii. Účinok je znepokojivý a očistný zároveň, správa je doručená. Tvorcovia sa nepodelili iba o údiv či pocit bezmocnosti, ale aj o originálne stvárnenie takéhoto prežívania.

Necelé dva mesiace pred Žatvou zomrel jeden z nestorov amatérskeho divadla Blaho Uhlár. Ako režisér systematicky pracoval s divadlom Disk od roku 1987. Na Scénickú žatvu postúpila ich posledná spoločná inscenácia Normalizácia. Scenár vznikol metódou fixovania kolektívnych improvizácií od 26. apríla do 25. novembra 2023. Šestica hercov sa stretáva v rôznych konfiguráciách, vedú dialógy či monológy. Páry, partneri, priatelia či priateľky, nie je jasné, kde sa stretli či v akých okamihoch ich zachytávame. Sú to útržky situácií, v ktorých sa z toho najvšednejšieho vylupujú metafory spojené témou normalizácie. Normalizujú sa ľudia, začínajú sa správať tak nejako… korektne, neodvážne, kontrolovať seba a poučovať iných, prípadne sa do seba uzatvárajú, aby sa od iných nenakazili. Miriam Struhárová pokryla scénu zeleným kobercom, postavila naň trpaslíkov a hercov kostýmovala do mäkkých kostýmov v čierno-bielo-ružovo-zeleno-modrých farbách, vyzerajú trochu ako z lacných televíznych predstáv o normálnom živote. Po jarnom odchode Jána Rampáka do divadelného dôchodku v súbore chýbajú starší herci a tvoria ho generačne spriaznení plus-mínus tridsiatnici-štyridsiatnici. Uvoľnenosť, s akou rozprávajú o svojich problémoch v skratkách plných vtipných postrehov aj uľavujúcich vulgarizmov, je nákazlivá a po konci predstavenia som si znovu uvedomil, ako nášmu divadlu v tejto normalizujúcej sa dobe bude chýbať Uhlárov zdravý, teda v pôvodnom význame vulgárny (z latinského vulgus – pospolitý ľud) rozum a ako sa aj význam slova vulgárny normalizáciou (ľudu a jazyka) posunul od zdravého, ľudového ku nekultivovanému a hrubému. Blahovi Uhlárovi bol v programe Scénickej žatvy venovaný aj koncert kapely Terrible 2s a z rozhovorov s jeho spolupracovníkmi a kolegami umelcami a teatrológmi vznikol o ňom aj krátky dokument (YouTube_Národné osvetové centrum official_Scénická žatva 102_Blaho Uhlár).

Na Scénickej žatve bolo možné vidieť aj prezentácie divadelných dielní, ktoré sa v rámci programu Scénickej žatvy uskutočňujú každoročne. Výnimočne sa so svojou autorskou inscenáciou 1 000 izieb predstavili aj absolventi Kurzu tvorby divadelnej inscenácie, dvojročného programu akreditovaného vzdelávania NOC pre neprofesionálnych divadelných tvorcov. Kurz viedli lektori Dušan Vicen, Karol D. Horváth a Michal Ditte. Inscenácia 1 000 izieb na viacerých miestach odkazovala na hru Martina Crimpa Pokusy o jej život a vo viacerých „pokusoch“ ponúkala generačne rozvrstvené reflexie miesta divadla v súčasnom svete.

Organizátori Scénickej žatvy vybrali pre ročník 2024 motto: „Svet sa mení, Scénická žatva zostáva.“ Vo svete slovenskej kultúry sa toho za posledný rok naozaj zmenilo veľa, bohužiaľ, viac ako samotní umelci sa zviditeľnilo aktuálne vedenie MK SR. Po toľkých neprofesionálnych zásahoch do profesionálnej aj amatérskej kultúry bolo úľavou byť na festivale, ktorý bol inšpiratívnou a profesionálne zorganizovanou bodkou za sezónou neprofesionálnej divadelnej tvorby.