Text: Dagmar Inštitorisová
Foto: Henrich Žucha
Sympózium Vlnoplocha Common Space 2025 s podtitulom Imerzné divadlo v Čechách a na Slovensku sa konalo v Banskej Štiavnici v dňoch 12. – 15. 6. 2025. Organizovali ho Mila Dromovich, Klára Jakubová a Jiří Honzírek v spolupráci s občianskym združením Vlnoplocha, ktoré má za sebou aj dva výnimočné imerzné site specific projekty v Banskej Štiavnici – inscenácie Kosmopol (Eleuzína, 2019) a Monopol (Stredná chemická priemyselná škola, 2024). Zámerom sympózia bolo poukázať „… na rôzne aspekty imerzného divadla od dramaturgie, réžie, scénografie, cez hereckú tvorbu, úlohy diváka v imerznom prostredí, trvalú udržateľnosť projektov, logistickú a manažérsku prácu až k teoretickým zamysleniam nad imerznou formou a jej možnom vývine“[1]. Uvedený cieľ organizátori/ky viac ako naplnili prednáškami, bohatými diskusiami a ďalším programom. Sympózium prebiehalo dva dni v príjemnom prostredí Art Cafe (1. deň) a Štiavnickej obývačky (2. deň). Kým na konci oficiálnej časti prvého dňa si účastníci mohli pozrieť inscenáciu Monopol, ku ktorej bola na ďalší deň diskusia, druhý deň bol ukončený intenzívnou a inšpirujúcou diskusiou s názvom Zvnútra von: Kde sme a kam smerujeme v imerznej praxi, ktorú moderoval Jiří Honzírek, spoluzakladateľ brnianskeho nezávislého Divadla Feste.
Prvými prednášajúcimi boli scenáristka, dramaturgička a režisérka Mila Dromovich a režisérka, dramaturgička a herečka Klára Jakubová. Vo svojom príspevku Polydráma ako odraz doby sa zaoberali koncepciou a prípravou projektov Kosmopol a Monopol nielen z hľadiska imerznosti, ktorú vzhľadom na priestorové a tematické možnosti Banskej Štiavnice chápu ako klasickú dramaturgiu so silným príbehom vo fragmentárnom svete imerzie, ale aj z hľadiska osobného profesijného záujmu o sociálnu architektúru, t. j. o jej oživovanie v tomto zmysle. Obe inscenácie považujú sa doku-polydrámu, v rámci ktorej ide nielen o oživenie objektívnej spomienky, ale aj o živý inscenačno-divadelný a výtvarný proces. Pri príprave boli pre autorky dôležité nielen otázky ohľadne spôsobu prepojenia základných príbehových línií s reálnymi udalosťami a osobami, ktoré sú priamo späté so životom v Banskej Štiavnici, a so zvolenými budovami, ale aj ohľadne typu scénografie, estetiky, divadelného a výtvarného riešenia príbehu v konkrétnom priestore, orientácie divákov/čiek v čase či režírovanie publika.
Divadelný kritik a dramaturg Marek Godovič sa v príspevku Stred záujmov – slovenské imerzné divadlo v kontexte strednej Európy venoval problematike imerznosti z hľadiska etymológie pojmu, pohľadom do jej prehistórie v kontexte site specific, happeningu, vizuálneho umenia a predovšetkým analytickým pohľadom na hlavné znaky imerznosti vo viacerých slovenských inscenáciách ako napríklad Cesta do stanice (Farma v jeskyni, Stela Polaris, Stanica Žilina – Záriečie, 2003), Porucha – Vianoce v Stalkville (Divadlo Petra Mankoveckého, 2016), Prepáč, len odpíšem (Divadlo Nude, 2017), Miracles (Divadlo Pôtoň, 2017), Na slepo (Divadlo na peróne, 2024) a ď. Väčšina príkladov imerzných prostriedkov sa týkala práce hercov s divákmi – spoluúčasť na deji diváka viac či menej pripraveného na udalosť. Medzi spomínané príklady patrilo nasadenie masiek hercov na ich tváre, zaviazanie očí, vťahovanie do deja replikami, spoluprežitie dobrodružstva a pod.
Dramatik, dramaturg a režisér Miklós Forgács v príspevku Naše skúsenosti v Divadle Thália: TIE (dramatická pedagogika) v kamennom prostredí predstavil praktické pozitívne a negatívne skúsenosti s aplikáciou maďarskej formy tvorivej dramatiky TIE (Theatre in Education) v niektorých projektoch Divadla Thália ako napríklad Jedermann’s (2014), Povodeň (2016) či Dnes už nikam nejdeš (2019). Vzhľadom na to, že ide o divadelné inscenácie vytvorené pre prostredie školskej triedy, v ktorých v súlade s TIE nejde primárne o estetiku, za najdôležitejšie otázky, ktoré si v súvislosti s ich koncipovaním a formou divadlo kládlo, je hľadanie optimálnej formy na pestovanie a rozvíjanie zodpovednosti divákov za vlastné uvažovanie a činy, ale aj zodpovednosti divadla za vlastnú tvorbu. Odpovede spolu s režisérom Divadla Thália Józsefom Czajlikom nachádzali napríklad v presvedčení, že žiak musí byť schopný rozlíšiť situáciu, kedy je herec pedagógom a kedy postavou, nemajú sa klásť také otázky, ktoré našepkávajú odpovede, žiakom má byť umožnené argumentovať, či je potrebné reagovať na všetky neprijateľné reakcie.
Daša Krištofovičová a Andrej Šoltés v príspevku Fake it till you make it predstavili vlastný projekt inscenácie falošnej svadby s rovnomenným názvom (2019), ktorý realizovali na bratislavskej lodi Tanker. Vychádzal zo životného osudu stalkerky Jill Shantovej, ktorá na sociálnych sieťach vytvárala pomocou fotoshopu vlastnú realitu. Imerznosť založili na možnosti divákov stať sa spoluhercami, a to na základe mailovej komunikácie s nimi, v rámci ktorej im určili typ postavy a jej základné charakteristiky. Počas svadby sa mohli rozhodnúť, či sa stanú iba pozorovateľmi alebo larpermi, mohli klásť otázky o živote postáv postavám – hercom, natáčať si situácie na video a zverejňovať na sociálnych sieťach a pod. Zámerom projektu bolo poukázať na to, ako ľahko sa človek stáva tvorcom „fejk života“, spojeným najmä so sociálnymi sieťami.
Druhý deň sympózia otvoril režisér Ivo Kristián Kubák s prednáškou Myslet prostorem: režijní a produkční metodika imerzivních projektů. Informoval v nej o pragmatických organizačných problémoch a postupoch pri viacerých imerzných projektoch nezávislého divadelného súboru Tygr v tísni, ktorého je spoluzakladateľom: GOLEM Štvanice (2010), CAMPQ (2019), Mistr a Markéta (2022), Na Mizině (2023) a VOIDCON (2024). Hlavnými témami boli problémy týkajúce sa získavania priestorov na ich realizáciu, počet hercov, doba prípravy, finančné požiadavky na ich realizáciu, reprízovanosť a pod.
Dvomi spomínanými projektmi (GOLEM Štvanice, Mistr a Markéta) nadviazala na prednášku dramaturgička Tygra v tísni Marie Nováková. Témou jej príspevku bol Labyrint příběhu. Na príklade aj ďalších dvoch projektov – Labyrint světa a ráj srdce (Divadlo Drak Hradec Králové, 2015) a Tichá noc, tmavá noc (Divadlo Jozefa Gregora Tajovského Zvolen, 2020), na ktorých tiež participovala, vysvetľovala využitie princípu labyrintu. Každý projekt obsahoval trasovanie – týkal sa vstupu do tela labyrintu chápaného ako brána do základnej situácie príbehu, jeho odbočiek, paralelných ciest, srdca labyrintu, 13. komnaty s alegorizovanými bytosťami aj všetkých udalostí, ktoré boli koncipované ako veľké životné a osudové križovatky.
V ďalšej prednáške Imerzia v kamennom divadle dramaturgička Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene Uršula Turčanová predstavila už vyššie zmienený projekt Tichá noc, tmavá noc, ktorý sa odohrával v mnohých priestoroch divadla vrátane prevádzkových. Základný príbeh bol zasadený do obdobia natáčania prvého farebného filmu Hanka sa vydáva (1944) s Paľom Bielikom, ktoré bolo prerušené 29. 8. 1944 vypuknutím Slovenského národného povstania. Venoval sa tiež vzniku Frontového divadla, ktoré vďaka povstaniu vzniklo. Diváci sa prechodom jednotlivých prostredí mohli „zblízka“ oboznámiť s priebehom natáčania, ako aj so životom divadelníkov a partizánov počas povstania.
Ďalšími prednášajúcimi boli divadelný teoretik a praktik Lukáš Brychta a dramatička a dramaturgička Kateřina Součková z Divadla na Pomezí s témou Intimita a samota v imerzivním divadle. Problematiku divadelného výskumu intimity a imerznosti K. Součková vysvetľovala na príklade projektu divadla Dům u Jabloních (2018). Základnú situáciu predstavovala vernisáž, počas ktorej sa diváci postupne zúčastňovali na odhaľovaní ich tajomstiev. Lukáš Brychta zas prostredníctvom projektu My se neznáme (2020) rozvíjal tému intimity v herectve a u divákov. V rámci neho každý divák/čka dostal do rúk knižku, v ktorej bol jeho príbeh napísaný vo forme poviedky a podľa pokynov v nej prechádzal zvolenými exteriérovými priestormi, stretával sa s hercami a osobnými rozhovormi s ich postavami sa dostával/a hlbšie do príbehu.
Scénograf a výtvarník Tom Ciller v performatívne poňatej Neprednáške o imerznom divadle prostredníctvom kníh rôznych filozofov, estetikov či diel divadelníkov a filmárov hľadal odpoveď na provokatívnu otázku, či sa potrebujeme rozpustiť v realite.
Poslednou prednášajúcou bola divadelná kritička a publicistka Jana Soprová s témou Divadlo, do kterého se ponoříte. Nastolila dôležitú otázku týkajúcu sa vnímania a hodnotenia imerzných predstavení z pozície kritika. Ich obťažnosť videla predovšetkým v skutočnosti, že nie je možné zachytiť celý ich príbeh z dôvodu imerznej povahy diela, polydramatickosti, významovej fragmentárnosti a rôznorodosti prostriedkov, s ktorými sa v nich pracuje. Na základe bohatých skúsenosti predstavila tiež základnú typológiu imerzných produkcií: site specific/site generic/site sympathetic, docudrama, verbatim, environmentálne divadlo, foud-space divadlo, chemické divadlo, rave party atď.
Veľkým pozitívom sympózia bola skutočnosť, že sa v rámci neho v otvorených diskusiách stretli divadelní praktici s teatrológmi a spoločne sa snažili poukázať na základné špecifiká divadelnej imerznosti. Ďalším veľkým bonusom sympózia bude sprístupnenie audio zostrihov príspevkov na webovej stránke Divadla Kosmopol a je viac ako pravdepodobné, že v nasledujúcich rokoch budú zorganizované ďalšie sympózia, a to nielen v Banskej Štiavnici, ale aj v Českej republike či inde.
Divadlo Kosmopol, 2025. [Citované 8. 7. 2025.] [Online.] Dostupné na internete: https://www.divadlokosmopol.sk/symp%C3%B3zium-2025 ↑