Bol by to už 30. ročník Divadelných dní pod Slovenskou bránou, keby do jeho kontinuity nezasiahla pandémia. Tá zabránila organizátorom na dva roky usporiadať túto prehliadku neprofesionálneho činoherného divadla dospelých a divadla mladých. Dva roky nie sú dlhý časový úsek, no predsa sa v divadelnom svete aj v ľudských životoch veľa udialo. Presunutý 28. ročník (16. – 18. 9. 2022) teda nastoľoval aj isté otázky: Čo všetko a ako sa zmenilo? Aké to po dvojročnej odmlke bude a kto príde?

TEXT: Elena Knopová

FOTO: MsKS, Tlmače

Tohto roku sa v hlavnom súťažnom programe predstavilo 7 divadelných súborov z rôznych kútov Slovenska – od Bratislavy cez Liptovský Mikuláš až po Raslavice. Viacerí tvorcovia pritom siahli po komediálnejších či iróniou naplnených tituloch. Žánrovo, tematicky a interpretačne však išlo o zaujímavú a rôznorodú skladbu, ktorou divadelníci a divadelníčky reagovali na potreby a momentálny stav súborov, ako aj na aktuálne spoločenské témy a problémy, ktoré pandémia na istý čas akoby zatienila.

Žánre, témy, výsledky

Divadelný súbor MÚZa z Novej Bane prišiel s ľahkou komédiou Miroslava Mitroviča Polnočné vlámanie v réžii Jána Seleckého. Titul ponúkol jednoduchý modelový príbeh o vedúcom podniku, ktorého počas inventúry prepadne ozbrojený zlodej. Ukáže sa, že vedúci pracovník má na svedomí spreneveru peňazí a zlodej mu pomôže jeho problém papierovo vyriešiť tak, aby sa vyhol väzeniu. Situačná komika mala vyplývať z nečakaných stretnutí postáv (manželka, milenka vedúceho, policajt) a odhalení skutočných motivácií a vzťahov postáv. Režisér však scénickým riešením priestoru a jednotlivých mizanscén práve ochudobnil hercov o možnosti vzájomných fyzických akcií, z ktorých mohol vyplynúť humor či gag.

S vážnejšou témou sa predstavilo Celkom malé divadlo zo Starého Tekova. Ria a Petr Mészárošovci odohrali pod režijným vedením Valentína Kozaňáka hru Petra Strnada Ako uvariť žabu. Názov hry odkazuje na tzv. syndróm varenej žaby – ak dáte žabu do hrnca s horúcou vodou, vyskočí von, ale ak ju dáte do hrnca s vlažnou vodou a postupne ohrievate, uvarí sa. Hlavná postava Dana od útleho detstva napĺňala predstavy a očakávania svojho okolia – otca, ktorý sa nezmieril s tým, že nemal syna, spolužiakov, ktorí ju využívali, partnerov, ktorí ju týrali. Postupne sa podriaďovala čoraz absurdnejším a nenormálnejším podmienkam a správaniu najbližších, ktoré ju napokon priviedli k samovražde. Inscenácia sa vyznačovala mimoriadne zrelými hereckými výkonmi a nápaditými režijnými a scénickými riešeniami. Scénografiu tvorili konštrukcie dvoch spojených kociek s celofánovými stenami a deliacim závesom. Tie umožnili rýchle striedanie času a miesta a niekoľko pôsobivých výstupov, napríklad zatláčanie Dany do priestoru kocky bublinami z bublifuku, ktoré ju neznesiteľne pália. Ria Mészárošová využila civilné herectvo, každé konanie bolo presne vnútorne motivované a presvedčivé. Či už to bolo Danino detstvo a jej schizofrenická poloha pri hre – prišiel otec, som chlapec, odišiel otec, som dievča – alebo postupná smrť otrávením, odohraná pred očami publika. Podobne Petr Mészároš suverénne stvárnil niekoľko charakterovo rozdielnych postáv. Na ich identifikáciu stačil znak v podobe výmeny časti kostýmu či parochne. Nie div, že inscenácia vyhrala hlavnú cenu odbornej poroty zloženej zo zástupcov súťažiacich súborov a rovnako cenu Divácke oko, v ktorej hlasovali diváci a diváčky.

Ďalším vydareným predstavením boli Tri śestry na motívy A. P. Čechova v podaní divadelného súboru NA SKOK z Raslavíc. Režisér Martin Bašista využil ženský potenciál súboru, ich improvizačné schopnosti a vytvoril originálnu slovenskú podobu tejto hry. Jeho tri sestry netúžili po Moskve, ale oblečené v hrdých šarišských krojoch, obdarené kvetnatou východniarskou rečou, sedeli doma pri vedre, čistili zemiaky a snívali o Amerike. Rok čo rok sa stretali v identickej, postupne konaním viac a viac hyperbolizovanej a ironizovanej situácii. Raz chcela jedna zabiť druhú vedrom, inokedy čítali listy z Ameriky, ostentatívne pili a fajčili cigarety. Keď sa nedá odísť naozaj, nasadli aspoň na imaginárnu mašinu.

Nápaditosť nechýbala ani divadlu Ľahostajňa z Bratislavy pri Najväčšom cigánstve v réžii Mateja Feldbauera, koláži rozprávkových motívov z ľudových próz Samuela Czambela. Tvorcovia využili mnohoraké divadelné prvky a postupy bábkového, tieňového, činoherného divadla či princíp tzv. divadla v divadle. Spájať ich mala úloha predviesť také klamstvo (neuveriteľné situácie a ich riešenia), že mu postava nespokojného diváka neuverí. Inscenácii však chýbala technická zručnosť a mnohé nápady neboli domyslené.

S vlastnou dramaturgicko-režijnou úpravou Monológov vagíny autorky Evy Enslerovej sa predstavilo Divadlo Paradox z Nových Zámkov v inscenácii Intímny zemepis ženy v réžii Mareka Luptáka. Režisér monológy rozdelil medzi viacero ženských herečiek, ktorým vymyslel vzájomné fyzické akcie v priestore komornej arény. Aranžmány ilustrovali príbeh ženského vnútra cez skúsenosti ženy s jej vagínou – od ochlpenia, menzesu, pohlavného styku, orgazmu až po znásilnenie či pôrod, no nevdojak vyvstávala otázka, aký a čí problém sa v inscenácii vlastne rieši. Pokiaľ totiž tento typ predstavenia nie je obdarený citeľnou osobnou angažovanosťou herečiek, inscenácia stráca účinok.

Tvorcovia divadla APOSTROP pri ZUŠ J. Bellu v Liptovskom Mikuláši siahli po súčasnej trilógii Esteve Solera a svoj výber krátkych futuristických jednoaktoviek nazvali KONTRA. Režisér Ján Kuráň zdôraznil súčasný problém manipulácie a zahrávania s ľudskými osudmi na najvyšších miestach. Systém, za ktorým stojí niekoľko jedincov určujúcich pravidlá hry, znázorňovala aj scénografia pozostávajúca z pôdorysu spoločenskej hry Človeče, nehnevaj sa. Postavy sa pohybovali po vymedzených políčkach hracieho plánu. Pod rúškom zabezpečenia ľudského dobra a šťastia plnili vlastne anonymné príkazy transformované do striktných spoločenských pravidiel a poriadku. Akokoľvek absurdne môže inscenácia na prvý pohľad pôsobiť, čo spôsobuje aj isté problémy v recepcii a percepcii (publikum si len veľmi postupne v myšlienkach spája prvky z jednotlivých výstupov), nemožno jej uprieť apelatívny ráz.

To isté možno povedať o poslednej súťažnej inscenácii hry Denisa Kellyho D.N.A, s ktorou sa predstavili študenti konzervatória zo Štúdia SKDK v Topoľčanoch. Problematika šikanovania medzi spolužiakmi je momentálne veľmi pertraktovaná. Mladí herci pod vedením pedagógov Radovana Hudeca a Lukáša Puchovského načreli do tohto problému, avšak absentoval ich osobný postoj. Stojí pred nimi úloha nielen zvládnutia psycho-realistickej hereckej techniky, ale najmä dosiahnutie zreteľne motivovaného konania postáv v konkrétnych situáciách.

Spomienky i vízie do budúcnosti

Počas prehliadky sa niekoľkokrát diskutovalo o téme verejných prezentácií študentov konzervatórií. Ocitli sa totiž vo vákuu, nepatria ani medzi ochotníkov, ani medzi profesionálov a vlastný festival nemajú. Preto organizátori Dní pod Slovenskou bránou dohodli do nasledujúcich ročníkov partnerstvo s SKDK v Topoľčanoch. Debatovalo sa tiež počas ranných odborných rozborov, kritické postrehy uverejňovala redakcia festivalového denníka ŠTRONZO. Súčasťou prehliadky bol aj off program, ktorý ponúkol predstavenia pre najmenších divákov a diváčky, spomienku na emblematického účastníka memoriálu bratov Držíkovcov Vladimíra Sadílka, ktorý, bohužiaľ, už nie je medzi nami, ako aj populárny divadelný nočný kvíz. Svoje miesto si našla aj dielňa zameraná na výrobu videoreportáží z prehliadky, uverejnených na sociálnych sieťach. Internet sa stal útočiskom pre divadlo v časoch lockdownov. Dúfajme, že nasledujúce obdobie prinesie kontakty osobné a živé, útočiská nevirtuálne a že organizátori Dní pod Slovenskou bránou budú mať dostatok energie a finančných prostriedkov na to, aby sa prehliadka bez ruptúr dostala do jubilejného 30. ročníka.