Narodil sa 18. januára 1934 v oravskom Lieseku, no detstvo a gymnaziálne štúdiá absolvoval v Trenčíne. Trenčanom sa aj cítil. Tu sa zoznámil s divadlom.
TEXT: Vladimír Štefko
FOTO: archív NOC
Po roku 1945 bol v Trenčíne čulý ochotnícky ruch a na predstaveniach i na kurzoch pri súťažiach Marián Mikola nikdy nechýbal. Priľnul k divadlu, a tak jeho rozhodnutie študovať divadelnú vedu a dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (abs. 1958) bolo logické. Na alma mater aj zostal, najprv ako odborný asistent, neskôr ako docent (1972). V rokoch 1972 – 1980 bol vedúcim vznikajúcej katedry filmovej a televíznej tvorby. Na škole bol aj prorektorom, prodekanom i dekanom. Intenzívne sa venoval kritickej činnosti v oblasti divadla, rozhlasovej tvorby i dejinám dramatických umení. Vypracoval koncepciu súťaží vysokoškolskej umeleckej činnosti (1969), ktorá vrcholila Akademickým Prešovom. Rovnako tak stál pri zrode súťaže ochotníckych súborov o Pohár K. S. Stanislavského a medzinárodného festivalu vysokých divadelných škôl. Publikoval vo viacerých periodikách a do slovenskej teatrológie prispel aj knižnými publikáciami. Pozoruhodná bola jeho štúdia o slovenskom činohernom divadle v päťdesiatych rokoch v publikácii Dvadsať rokov slovenského činoherného divadla (1966), v ktorej priniesol vecný a kritický pohľad na éru schematického divadelníctva. Aj jeho ďalšie publikácie (Základy hereckej tvorby vo svetle K. S. Stanislavského, 1975; Abeceda hereckej tvorby, 1982) boli cennými príspevkami.
S ochotníckym divadelníctvom mal permanentný a žičlivý vzťah. Pracoval v porotách ochotníckych festivalov, bol jedným z tých profesionálnych teatrológov, ktorí od začiatku šesťdesiatych rokov nezištne podávali pomocnú ruku súborom prekonávajúcim dedičstvo päťdesiatych rokov a pomáhali jeho modernizácii. Bol členom i predsedom redakčnej rady časopisu Javisko, predsedom poradného zboru pre ochotnícke divadlo Osvetového ústavu, dlhoročným predsedom Združenia divadelných ochotníkov Slovenska (ZDOS). Jeho aktivity teatrologické i organizátorské boli neobyčajne široké a intenzívne.
Ako porotca ochotníckych súťaží bol síce prísnym, ale aj láskavým kritikom, prednášateľom, ktorý vnímal svoje auditórium a vedel odhadnúť jeho potreby. Nečudo, že ochotníci si ho ctili a mali k nemu priam kamarátsky vzťah. On opätoval tento vzťah úprimnosťou. Rád odovzdával svoje vedomosti a skúsenosti. Celý život si ochotnícke divadlo vážil a považoval ho za dôležitú súčasť národnej divadelnej kultúry.