Cestovný bedeker ochotníckeho divadla Prešovského kraja. Zastavenie druhé: vysokoškolské študentské divadlá.
TEXT: Alžbeta Verešpejová
FOTO: Archív NOC
Existencia vysokoškolských študentských divadiel v Prešovskom kraji súvisí so založením Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach (1959). Pobočka Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (od roku 1948 so sídlom v Košiciach) a filozofická fakulta vytvorená z Filologickej fakulty Vysokej školy pedagogickej v Bratislave (od roku 1952 so sídlom v Prešove) sa stali základnými piliermi novovzniknutej košickej univerzity. Sídlom Filozofickej fakulty UPJŠ ostal pritom Prešov. V roku 1964 bola pod univerzitu pričlenená aj pedagogická fakulta (so sídlom v Prešove) a od roku 1997 prešli tieto dve fakulty spolu s ďalšími pod novovzniknutú Prešovskú univerzitu v Prešove. Na oboch sa zároveň začala utvárať dnes už viac ako 60-ročná tradícia študentského divadla.
Divadelné zoskupenia, obdobne ako na viacerých vysokých školách na Slovensku, sa formovali hlavne z radov recitátorov a recitátoriek a literárne aktívnych študentov a študentiek. Divadelné súbory sústreďovali (resp. vychovali) rad osobností, ktoré v nich našli realizačný priestor na vyjadrenie svojich generačných názorov – osobných, spoločenských aj umeleckých predstáv ako alternatívy umeleckej produkcie kamenných divadiel. V prirodzenej potrebe obohatiť svoje inscenačné tvaroslovie si divadlá poézie osvojovali nonverbálne divadelné výrazové prostriedky používané v paralelne sa vyvíjajúcich malých javiskových formách (tiež nazývaných ako „otvorené divadlo“, „mladé divadlo,“ „alternatívne divadlo,“ „experimentálne divadlo“ etc.).
V tejto súvislosti treba spomenúť dlhodobú existenciu celoštátnej súťaže umeleckej tvorivosti vysokoškolákov Akademický Prešov (reportáž z 55. ročníka sme priniesli v Javisku 3/2021, pozn. red.). Podujatie predstavuje dôležitý stimul umeleckých aktivít a najvýznamnejšiu súťažnú prehliadku študentských divadiel nielen zo Slovenska. Počas svojej 55-ročnej tradície poskytoval Akademický Prešov jedinečné možnosti umeleckej konfrontácie i autorskej inšpirácie vo všetkých sférach slovesnej a interpretačnej tvorby. Okrem súťažných vystúpení sa stáva v súčasnosti aj čoraz intenzívnejším zdrojom praktických skúseností študentov s trendmi divadelnej alternatívy v rôzne koncipovaných divadelných dielňach.
Prešovské Divadlo poézie
Na oboch fakultách pôsobilo viacero študentských divadiel. Dĺžka ich aktívnej činnosti bola, prirodzene, rôzna, pričom iba jedno z nich si udržalo takmer nepretržitú kontinuitu od svojho vzniku až do súčasnosti. V roku 1960 iniciovali asistenti katedry slovenského jazyka a literatúry František Andraščík a Imrich Vaško založenie Divadla poézie na prešovskej filozofickej fakulte. Voľné zoskupenie študentov (priaznivcov literatúry, výtvarného umenia, divadla a umeleckého slova) počas svojho trvania niekoľkokrát zmenilo svoj názov (Divadlo poézie FF UPJŠ v Prešove, Divadielko poézie a hudby FF UPJŠ v Prešove; Študentské divadlo SZM FF UPJŠ v Prešove; ŠD FF UPJŠ, ŠD FF PU v Prešove), až po súčasný názov Študentské divadlo PU v Prešove.
V prvej etape umeleckej činnosti dominovali recitačné poetické pásma, koláže poézie a prózy, čiastočne doplnené hudbou a spevom. Od polovice 60. rokov minulého storočia, už pod vedením odborného asistenta (dnes univerzitného profesora) Karola Horáka, vstúpil súbor do fázy nových a nekonvenčných prístupov k inscenovaným predlohám i k hľadaniu nových scénickým formátov. Ich obsah a zmysel zhmotňovalo v rovnakej intenzite nielen slovo a jeho mnohoznačná i mnohozvučná variabilita (napríklad Mastersova Spoonriverská antológia, 1966), ale i gesto, mimika, pohyb v priestore, javisková metafora. Špecifická metóda práce, ktorú uplatňoval Karol Horák na skúškach (popri dôraze na verbálny prejav), etudové cvičenia pomáhali hercom rozvíjať nielen improvizačné schopnosti, ale aj techniku ovládania tela, herectva odpsychologizovaného pohybového divadla, fyzického herectva. Vyprofilovala sa tak inscenačná poetika súboru vychádzajúca z Mejerchoľdovej biomechaniky a štýlu Grotowského chudobného divadla (úspornosť scénografie, kostýmov, rekvizít, ale výrazom intenzívne herectvo). Krátkodobo sa v tomto období venoval súbor aj istému typu pantomimického divadla (Kópie, 1970, Chilské variácie,1975).
Divadlo takejto vysokej štylizácie a intelektuálnych obsahov pôsobilo v čase normalizácie ideovo neprijateľne (V ako Válek, 1970, pohybovo-slovná kreácia Džura, 1971), a preto bolo fungovanie súboru na istý čas administratívne zastavené. Po presune pod správu SZM obnovilo svoju činnosť. Aj naďalej pod vedením Karola Horáka pokračovalo v autorskom divadle a svojou poetikou smerovalo k syntetickému divadlu, v ktorom zostávala pohybová vybavenosť interpretov a interpretiek plne funkčnou a nosnou zložkou inscenácií. V 70. rokoch minulého storočia v tomto laboratóriu divadelných experimentov vznikli v Horákovej réžii obsahom i formou precízne vypracované inscenácie (Fragmenty, 1974, Živý nábytok, 1975, Blšinec alebo Tip-top biotop alebo Preľudnenie, 1976). Ich úspechy na celoštátnych i slovenských súťažiach a festivaloch priviedli Študentské divadlo FF UPJŠ v Prešove na jedno z popredných miest slovenského ochotníckeho divadla a súbor si získal vynikajúce renomé aj na svojich vystúpeniach v zahraničí.
Karol Horák aj v nasledujúcich dekádach neustále inšpiratívne ovplyvňoval smerovanie súboru. Upriamil svoju režijno-pedagogickú prácu v jednej línii na rozvíjanie osobnostných, mentálnych i psycho-fyzických dispozícií jeho členov a členiek a v druhej na obohatenie vlastností malých javiskových foriem (aktuálnosť, publicistika, angažovanosť) o divadelné estetické a umelecké hodnoty, na experimentovanie s divadelnými formami a priestormi, na minimalistickú metaforickú scénografiu. Od 90. rokov minulého storočia pozýval Karol Horák na spoluprácu profesionálnych režisérov, ktorí inscenovali väčšinou Horákove autorské texty a umožnili súboru vyskúšať odlišné režijné metódy a poetiky (Peter Scherhaufer, Valentín Kozmenko-Delinde, Roman Polák, Henryk Rozen, Patrik Lančarič, Dušan Bajin, Rastislav Ballek etc.). V slede ďalších rokov divadlo čoraz intenzívnejšie tendovalo k experimentom, novým alternatívnym divadelným formám a presunom divadla do ulíc a iných mestských lokalít. Popritom sa v rokoch 2004 – 2008 umelecky recyklovali, respektíve znovu naštudovali na workshopoch aj staršie ikonické inscenácie (Živý nábytok, Tip-top biotop, Džura, Recyklácia). Toto rozhodnutie nemožno vnímať ako sentimentálne oprašovanie spomienok, ich návrat má podstatne dôležitejší význam – naplniť potrebu praktickej skúsenosti ďalšej generácie účinkujúcich s technikou a metódami pohybového divadla zo 70. a 80. rokov minulého storočia.
Dramaturgia posledných pomileniálnych dekád je bohato rôznorodá. Významnú pozíciu si v nej zachovalo naďalej autorské divadlo a dramatické texty Karola Horáka (napríklad Svedectvo krvi v Košiciach, 1996, Tehotná hudbou, 1997, Chronosov zub alebo La musica, 1998, La Musica alebo Palimpsest, 1999, La Musica, 2001, Spätné zrkadlo, 2003, Hrdzavý dážď alebo z Neba prší hrdza alebo Evakuácia, 2004, Redundancia alebo Šumy mora ulice prešovskej, 2008 a ďalšie). Zároveň sa utváral voľný priestor študentom na vytváranie vlastných inscenačných projektov (politická satira (re)KLAMná ploCHÁ, 2014, Smrť (z) Jánošíkova, 2013, Performance, 2013, Minúta do dvanástej, 1992, Stretnutie s postmodernou? – Pochôdzkové divadlo, 2002 – 2003, Hamlet private, 2007, Nevidiaci, 2019 atď.). V roku 2021 v Epilógu 54. ročníka Akademického Prešova (a pri príležitosti 60. výročia vzniku Študentského divadla FF UPJŠ v Prešove, dnes pracujúceho pod názvom ŠD PU v Prešove) sa súbor predstavil Pinterovou absurdnou komédiou Milenec a v rámci workshopov napríklad s ďalším nekonvenčným projektom postaveným na konfrontácii umelecky protikladných inscenačných princípov v divadle: dokudráma Majster z Prešova Janko Borodáč (Hurá, realizmus!) z roku 2021 a divadlo jedného herca Arbiter noblesného vkusu Ján Jamnický (Hurá štylizácia!) z toho istého roku. Neoddeliteľnou súčasťou posledného obdobia činnosti súboru je pokračujúca spolupráca s profesionálnymi aj zahraničnými divadelnými tvorcami. Študentské divadlo PU v Prešove vďaka vedeniu Karola Horáka nevyčerpalo záujem o nové divadelné podoby a reflektovanie spoločenských problémov a naďalej si zachováva status neúnavného a rado provokujúceho experimentátora.
Divadlo na háku
Na filozofickej fakulte krátkodobo pôsobilo Divadlo na háku FF UPJŠ v Prešove. V roku 1988 sa v rámci Akademického Prešova predstavilo autorskou inscenáciou Tomáša Leňa Truhla pre vás (2. miesto na 23. ročníku Akademického Prešova v kategórii MJF). Charakter textu (formálny aj obsahový) ani inscenačný prístup nezapreli evidentnú inšpiráciu divadelnou poetikou „krstného otca“ súboru Karola Horáka. Schopnosť kombinovať s komickým efektom verbálny a vizuálny nonsens a interpretačná zdatnosť predstavovali sľubný základ pre ďalšiu tvorbu súboru. V nasledujúcom roku divadlo už nevychádzalo z vlastného autorského textu, ale zvolilo si absurdnú grotesku Samuela Becketta Koniec hry v roku 1989 (2. miesto na 24. ročníku Akademického Prešova v kategórii MJF). V kontexte postapokalyptického obrazu dožívania zdevastovaného ľudstva sa súbor pohral s kritickými asociatívnymi odkazmi na prítomnú realitu, ktorej pád (o pár mesiacov) v čase študentského festivalu ešte nikto netušil („Hamm: Nemáš toho už dosť? – Clov: Hej, mám! (po chvíli) Čoho? – Hamm: No toho tu… tohto všetkého. – Clov: Odjakživa.“).
Carpe diem
Divadelná činnosť súboru Carpe diem (pod ŠD FF UPJŠ v Prešove) je úzko spätá s menom Romana Sorgera, v tom čase študenta katedry estetiky a vied o umení. Ako herec sa uviedol v monodráme A prikročím k oltáru božiemu (1994), vytvorenej na motívy novely Stanislava Rakúsa. V duchu tendencie objavovania nových performatívnych priestorov si režisér Karol D. Horváth zvolil za miesto predstavenia prešovskú Kalváriu. Zároveň sa ako režisér v tom istom ročníku Akademického Prešova Sorger ujal naštudovania monodrámy Minúta do dvanástej vychádzajúcej zo Saint-Exupéryho literárnych textov. V rokoch 1996 a 1997 získal súbor (a Sorger za réžiu) najvyššie ocenenie Akademického Prešova za inscenáciu Suržinových existenciálnych poviedok Pamäti z kameňolomu. Odchovaný a inšpirovaný Horákovou divadelnou poetikou, hľadal aj ďalšie možnosti rozvíjania alternatívneho divadla cez rôzne dramaturgicko-režijne formáty či zdivadelňovaním nedivadelných priestorov. Napríklad v záhrade areálu Divadla Alexandra Duchnoviča zrežíroval divadelný epilóg Horákovho autorského textu Svedectvo krvi v roku 1996. V záverečnom roku pôsobenia na fakulte (2000) uviedlo Carpe diem Strindbergovu drámu Sonáta príšer a poetickú kompozíciu Nespútaný Jonáš Záborský (fragmenty zo Žihadlíc).
Divadelníci na pedagogickej fakulte
Študentské divadlo Pedagogickej fakulty UPJŠ v Prešove začalo svoju činnosť na rozhraní 60. a 70. rokov minulého storočia ako divadlo poézie. V rokoch 1971 – 1972 pod vedením odbornej asistentky katedry slovenského jazyka a literatúry Evy Jenčíkovej sa Divadielko poézie SZM pri KSJL PdF UPJŠ v Prešove venovalo pásmam poézie (napríklad Pablo Neruda: Vám všetkým patrím, spievam…, 1974, za ktoré získala Eva Jenčíková fakultné ocenenie za režijno-pedagogickú prácu). Od polovice 70. rokov minulého storočia nasmeroval súbor svoj záujem na činoherné malé javiskové formy (Zviera versus človek, Ženy v parlamente). V roku 1979 naštudoval režisér Jozef Pražmári so súborom Štokovu Božskú komédiu (ktorú prvý raz zrežíroval v Malom divadelnom štúdiu v Košiciach). Pre prešovskú inscenáciu zvolil iný výtvarný koncept (geometria tvarov), ktorý určoval aj celkový inscenačný princíp. Výtvarne nápadité a interpretačne dynamické predstavenie zvíťazilo v kategórii MJF na IV. ročníku Akademického Prešova a z československého festivalu MJF v Poprade odišlo s viacerými oceneniami. S Božskou komédiou vystúpilo divadlo s veľmi priaznivými ohlasmi aj na medzinárodnom festivale vo Viedni. V roku 1980 súbor pokračoval v úspešnej prezentácii svojej tvorby na Akademickom Prešove v kategórii divadiel poézie pásmom Svet planét a v kategórii MJF scénickou kolážou Dni, ktoré otriasli svetom. Od roku 1982 divadlo prestalo byť súčasťou FO SZM a pod zmeneným názvom Študentské divadlo PdF UPJŠ v Prešove prešlo aj zmenou vo vedení (Eva Jenčíková nastúpila do SAV v Bratislave) i v generačnom zložení. Vyprofilovanie záujmu členov divadla o rozdielne divadelné formy napokon viedlo v roku 1983 k jeho rozdeleniu na dve relatívne samostatné študentské divadlá: na divadlo MJF Vychuchol a Divadlo poézie Versus.
Vychuchol a Divadielko v aule
Za vznikom divadla Vychuchol stáli najmä študenti Karol D. Horváth, Silvester Lavrík, Miroslav Mihaľ a Anton Takáč. Vzájomne sa doplňujúca štvorica, ktorú charakterizoval príklon k autorskému divadlu, vzdoru proti divadelným vzorom i patričné odhodlanie nekompromisne intelektuálne provokovať a satiricky „komentovať“ spoločenské neduhy a absurdity doby. Výsledkom ich prvého križiackeho divadelného ťaženia bolo predstavenie Prepáčte nám starí páni z roku 1983. Kriticko-zábavný charakter tvorby divadlo neopustilo počas celej svojej krátkodobej a nie neúspešnej existencie. Našlo si svojho diváka a Miroslav Miháľ dostal na Akademickom Prešove v roku 1985 cenu za herecký výkon v Lavríkovej hre Reforma pre formu („Úsmevne o ,nose‘, ktorý ,sa pchal‘ do vzťahu medzi obsahom a formou vyučovania“). Svoju činnosť v pôvodnom zložení ukončil súbor inscenáciou ďalšieho autorského textu Kopŕcajú sa vojaci v roku 1986.
Bývalý člen divadla Vychuchol Miroslav Miháľ na poste režiséra inscenoval so súborom Divadielka v aule pri PdF UPJŠ v Prešove kolektívne vytvorený autorský text … Hurááá (1988). Fabulačne v orwellovskom tóne ladená satirická „bájka“ svojou inscenačnou energiou, interpretačným nasadením vytvorila nekompromisný sarkastický obraz ľudského mravného marazmu (personifikované ľudské vlastnosti nadobúdali podobu zvierat, napríklad postava Vypočítavosti sa stala žravým prasaťom). Na Východoslovenskej krajskej prehliadke MJF’88 súbor s týmto predstavením zvíťazil a postúpil na celoštátnu prehliadku ochotníckeho divadla. V roku 1989 uviedlo divadlo autorský text Miroslava Mihaľa Žrica s prvkami cielenej dekompozície deja. Montáž fragmentov o dospievaní človeka, o jeho manipulácii a bezhlavom prispôsobovaní v obdobnom inscenačnom štýle a s rovnakým kritickým cieľom ako inscenácia … Hurááá nehľadala odpovede, návody alebo poučenie. Bola nekompromisným zrkadlením reality.
Divadlo Versus
Vedenia druhého divadla pôsobiaceho na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove, Divadielka poézie Versus, sa ujali odborné asistentky katedry slovenského jazyka a literatúry Zuzana Stanislavová a Katarína Ichniovská. Súbor v úvodnej fáze svojho pôsobenia pripravil hravú montáž detskej poézie (Pampulóni), po ktorej nasledovalo viacero príležitostných, politicky angažovaných pásem poézie: A prehovoril ľud a Hlavná ulica, pásmo ukrajinskej poézie Len nebyť ľahostajný, montáž básní Júliusa Lenku a ukrajinského básnika Vasiľa Symenku Protest. V roku 1983 zaujalo divadlo kolážou z tvorby súčasných slovenských básnikov Zem pod nohami so sugestívnymi recitačnými výkonmi.
Novým inšpiratívnym medzníkom v činnosti divadla Versus sa stala spolupráca s poetkou, režisérkou a choreografkou Danielou Hivešovou-Šilanovou. Jej predchádzajúce skúsenosti so študentským divadlom, rovnako ako jasne vyhranené režijné predstavy o kolektívnej recitácii významne inscenačne posunuli prácu a výsledky súboru. Osvojil si deklamačné emotívne akcenty, posilnil interpretačnú vypätosť, stotožnil sa s konceptom štylizovanej expresivity slova, gesta, výrazu i pohybu v spojení s hudbou a spevom a hraním v kontaktnom arénovom type javiska.
Pri výbere poetických predlôh dostávali prednosť angažované texty humánnych obsahov. S divadelnou verziou pôvodne rozhlasovej hry klasika nemeckej moderny Theodora Weissenborna Prach obsadil súbor v súťaži divadiel poézie na Akademickom Prešove’85 1. miesto a prebojoval sa na Scénickú žatvu do Martina (1985). Text „vonnegutovskej“ poetiky, budovaný na krutom kontraste reálneho s groteskným (napríklad namiesto slova „človek“ autor použil anaforu „niečo“: „Niečo nehybne leží… niečo sa páli, niečo sa škvarí… niečo nenaskytá pekný pohľad… niečo nepôsobí esteticky… niečo uhoľnatie…“), bol inscenačne tlmočený štylizovaním všetkých výrazových zložiek, využívaním scénografického prvku ako znaku a emocionálne násobený hudobnými akcentmi violončela. Na obdobnom štylizujúcom princípe súbor naštudoval aj ďalšie inscenácie divadla poézie: Jeffersovu alegorickú báseň Grošovaný žrebec, s akcentom na lyrickosť i striktnosť textu či revolučným pátosom explodujúcu montáž slova a hudby z Blokovej poémy Dvanásť. Na podstatne jednoduchšom scenáristickom a inscenačnom pôdoryse vznikla inscenácia hudobno-slovnej kompozície z diel slovenských básnikov Pssst! (1986). Priniesla odľahčené parodizovanie rôznych básnických smerov, v ktorom prevládla zábavnosť a hravosť nad hľadaním či odkrývaním hlbších významov. Veľkou výzvou pre súbor bola interpretácia náročnej impresívnej, asociatívne „rimbaudovskej“ poézie francúzskeho básnika Saint-Johna Perseho. Javiskové stvárnenie básne Víchry z Amerického cyklu bolo citlivým pokusom obrazovo zhmotniť evokačnú imaginárnosť slova v prepojení s hudbou, rituálnym pohybom a tancom. Divadlo, ktoré rovnako ako ŠD FF UPJŠ v Prešove odchovalo množstvo výborných recitátorov, sa počas svojho pôsobenia úspešne súťažne konfrontovalo hlavne v kategórii divadiel poézie na rôznych súťažiach ochotníckych divadiel na Slovensku osobitými poetickými kolážami a presvedčivými interpretačnými výkonmi. Svoje pôsobenie ukončil súbor na konci 80. rokov minulého storočia.
P.A.D.A.K.
Od roku 2007 pôsobí na Pedagogickej fakulte PU v Prešove študentské divadelné zoskupenie P.A.D.A.K. (Prešovské Amatérske Divadlo Akademických Kolegov). V súbore účinkujú nielen študenti pedagogickej fakulty, ale aj iných fakúlt prešovskej univerzity. Spájajú ich spoločné predstavy a tvorivý súlad na „doskách“ študentského divadla. Jeho umelecká vedúca, odborná garantka a režisérka Adela Mitrová-Dúbravová vníma cestu k divadelnému predstaveniu ako partnerstvo, spoločné hľadanie a skúšanie rôznych poetík a žánrov v závislosti od zloženia a záujmu členov súboru.Už od začiatku ich činnosť neformoval len jeden režijný štýl a žáner, súbor sa nebránil dramaturgickej rozmanitosti. Zdrojom inscenačnej poetiky sa stával zvolený titul, jeho obsah, posolstvo a dramatický potenciál, pričom cesta k vytvoreniu inscenačne kompaktného tvaru viedla cez improvizácie, krátke scénky, fragmenty a ich sceľovanie.
Pri inscenáciách venovaných detskému divákovi (pre členov a členky súboru – budúcich pedagógov a pedagogičky – je práca na nich aj možnou prípravou na dramatickú výchovu na školách) sa zohľadňoval aj pedagogicko-výchovný aspekt. Ako jedno z mála vysokoškolských študentských divadiel sa aj preto opakovane vracalo k hraniu rozprávkových textov. Ich výber poukazuje na rozhľadenosť Adely Mitrovej v tomto literárnom druhu. Sleduje primárne dôležitosť tém pre výchovu a poznávanie relevantných hodnôt detským publikom, literárnu kvalitu textu a tvarovú flexibilitu (napríklad fragment rozprávkovej Vilmanisovej hry Keď gróf rozkáže čarovať; Hlouchovo literárne spracovanie japonskej legendy Urašima Taro, inscenované ako tieňové divadlo v kombinácii so živým hercom; Švarcova rozprávková satira – príbeh o hľadaní lásky s politickým podtextom Obyčajný zázrak, 2013, Popescuova fantastická hra Obchod, 2014). Súbor sa venoval aj forme dramatizovaného čítania pre deti (Turanove My tri myšky mytrišky, 2012, a Uličianskeho Analfabeta Negramotná, 2013).
Nemenej dôležitú líniu súborovej dramaturgie predstavujú hry s filozofickým kontextom a s humánnym duchovým posolstvom interpretované v intenciách poeticky pohybového divadla a metaforického javiskového znaku. Uveďme napríklad Sartrovu existenciálnu drámu S vylúčením verejnosti/, 2009, či dramatizáciu na motívy poviedky Miry Magenovej Navždy zavrhnutý!, 2011. Tento text predstavoval zároveň náčrt inscenácie Kadiš (ocenený na 45. ročníku Akademického Prešova 2011, ako aj 3. miestom na celoštátnej prehliadke ochotníckeho divadla Exit). Karvašovu Malú anketu (2016) inscenovala Adela Mitrová ako dokudrámu s témou práva postihnutých detí na život s kategorickým duchovným imperatívom. Súbor účinkoval a účinkuje na mnohých univerzitných podujatiach. Za svoje predstavenia získal viacero popredných umiestnení na študentských a divadelných festivaloch (Akademický Prešov, Dni s Táliou, Exit a ďalšie). S predstavením rozprávky Urašima Taro a Kadiš úspešne hosťoval aj v pražskom Divadle Kámen.
Aktivity študentského alternatívneho divadla treba chápať v širšom kontexte slovenskej kultúry. „Vniesli do nej relevantné, kľúčové vzorce, postavy a modely vnímania a kategorizovania sveta, odlišné od niekdajších univerzálnych.“[1] Do svojho rodného listu si vysokoškolské študentské divadlo vpísalo aj nepokoj, zvedavosť, provokáciu, vzdor i odpor proti nehybnosti formy, obsahu a nefungujúcemu systému. Malo by preto byť stále „na cestách“, neuspokojiť sa s prvou zastávkou spokojnosti.
-
PUKAN, Miron. Študentské divadlo Filozofickej fakulty UPJŠ Košice/Prešovskej univerzity v Prešove v rokoch 1989 – 2008. In Kontexty alternatívneho divadla III. (42 rokov Akademického Prešova v responzii autorov, účastníkov, pamätníkov): duch v pohybe. Zost. K. Horák – M. Pukan – A. Mitrová. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove, 2008, s. 185. ISBN 978-80-8068-650-5. ↑