Je už definitívne zrejmé, že progresívna časť neprofesionálneho divadla na Slovensku sleduje trend odpútavania sa divadla od drámy. Aj na 97. ročníku Scénickej žatvy dominovali práve nečinoherné tvary a žánre, ktoré sa pokúsili vymykať logocentrickému chápaniu divadla – ako služobnice textu.

Ak sa však opätovne u slovenských ochotníkov potvrdzuje, že epická a lyrická látka ako inšpiračný zdroj prevláda nad staršími i novými drámami (s výnimkou čoraz častejšieho uvádzania cool dramatiky), ešte donedávna sa takýmto pokusom vyčítala ich dramaturgická roztrieštenosť, nadmerné rozprávačské polohy či epizácia potláčajúca dramatickú akciu a tvorbu prepracovanejších mizanscén.

Otázka dramaturgie ako koncepčnej práce s textom a jeho javiskovými možnosťami povieva v neprofesionálnom fluide pomerne pravidelne. Absencia tejto funkcie má za následok uprednostňovanie formy pred obsahom a chabú stavbu vnútorných významov a sémantických rovín. Uvedomujem si, že dramaturg v neprofesionálnom súbore je v mnohých ohľadoch pálčivejšia pozícia ako v kamennom divadle. Na jednej strane musí koexistovať so zvyškom inscenačného tímu, no zároveň si od neho držať triezvy odstup. Popritom ešte pôsobí, často z pragmatických dôvodov, ako herec, autor textu, osvetľovač… (de jure ostáva dramaturgická stolička neobsadená).

Na tohtoročnej Scénickej žatve však badať v tejto oblasti citeľný pokrok. Dôkazom je napríklad zrelo interpretovaný Peter Handke a jeho Podzemné blues divadlom Homo Fuge z Púchova alebo rozprávka Zhavranení v prevedení MoDRých TRaKov z Vrábľov.^[1] Na túto cestu mala našliapnuté aj inscenácia Sibyla bratislavského DS LANO. Švédsky spisovateľ, dramatik a nositeľ Nobelovej ceny Pär Lägerkvist poukazuje v prozaickom diele na stratu religióznej centrality a úpadok dnešného sveta do stavu úplnej dezintegrácie hodnôt. V príbehu večného žida Ahasféra a veštkyni Sibyly inscenátori polemizovali o podstate náboženskej viery a jej (ne)komunikatívnosti k súčasným mladým ľuďom. Lägerkvistov Ahasfér nedovolí Ježišovi oprieť si hlavu o svoj dom, na čo ho Boh prekľaje nesmrteľnosťou. Uznávanú delfskú pýthiu Sibylu zas navštívi jej boh a splodí s ňou dieťa, čím znesvätí chrám a rada starších ju vyženie do pustiny. Obaja sa ocitajú pred spirituálnou priepasťou a existenciálnou križovatkou. Divadelný súbor pod režijným a choreografickým vedením Alex Madovej sa formou kolektívnej dramatizácie opieral primárne o vnútorné monológy dvoch protagonistov, zatiaľ čo ostatní herci náznakovými gestami a skratkovitými replikami adekvátne ilustrovali prostredie a imitovali situácie, v ktorých sa dvojica ocitá. Veľkou devízou inscenácie je práve súzvuk činoherného a pohybového divadla, ktorý umocňoval zákutia ľudskej psyché a kontextuálne ho povýšil na aktuálne spoločenské deje. Herecky najväčší priestor dostali predstavitelia Sibyly a Ahasféra, no sila Lägerkvistovho textu sa prejavila aj v kolektívnych pohybových partoch. S takmer sošne dokonalým výrazom vytváral zvyšok súboru pôsobivý chór, priam živú scénografiu. Rezervy vidím v niektorých ich textových pasážach, ktoré degradovali temporytmus a prinášali patetickosť oslabujúcu celkový pocit autentickosti. Aj záverečný, akoby syntetizujúci dialóg Ahasféra a Sibyly, strácal na svojej dovtedajšej údernosti. Text bol jemne zdĺhavý a nedostatočne podporený vizuálnou a pohybovou stránkou. Z bratislavskej Sibyly si však ponechávam pocit z citlivej a pritom dômyselnej práce s predlohou, ktorá kladie dôraz na generačné videnie a cítenie mladých ľudí.

Podobný cieľ si zjavne stanovil aj nitriansky súbor DRIM pod vedením Marice Šiškovej, ktorý inscenoval debutový román Agote Kristof Za veľkým zošitom – príbeh dvojičiek, ktoré matka schová na vidiek k ich babke v čase vojny, no ony sa začnú cítiť dezorientovane a ako odhodený a nepotrebný odpad, dokým nedôjde ku katastrofe. Tvorcovia svoj inscenačný kľúč stavali na symbolických obrazoch, ktoré kombinovali naratívne zobrazovanie príbehu s brechtovským komentovaním vlastného konania. Herci stvárňovali akúsi kolektívnu postavu, z ktorej vystupovali a hľadeli na ňu svojou vlastnou optikou. Toto gesto vo mne vyvoláva sympatie aj rozpaky. Hoci sa zvolený kľúč javí ako kolektívne úsilie, pod dramatizáciou je podpísaná iba režisérka. Jej cit pre štylizované herectvo, presnú rytmizáciu výstupov a dynamicky pôsobiaci celok ma síce utvrdzuje v presvedčení, že postupy dramatickej výchovy sú kompatibilné s modernistickou avantgardnou réžiou založenou na javiskovej metafore a oddelení rol od postáv. Zároveň mi však komplikoval vnímať pasáže, kedy mladí herci rozprávali a konali za seba, ako autentické, úprimné a spontánne výpovede. Nehovoriac o miestami chaotickej úprave textu a zvolenom princípe kolektívnej postavy zobrazujúcej dvojičky, pri ktorej som sa miestami strácal. Protagonisti neustále ostávali v ponurej a depresívnej nálade a to aj pri vystúpení z postáv, no táto atmosféra vyznievala ako umelý a naučený apel na diváka. Je nesmierne dôležité, že mladým divadelníkom sa ich pedagógovia a vedúci súborov systematicky venujú bez zámernej projekcie svojich osobných ambícií do tvorby detí a diskutujú s nimi o závažných spoločenských problémoch. Rovnako dôležité (a pri detských a mládežníckych súborov obzvlášť) je však aj rozvíjanie osobného a triezveho nadhľadu k danej problematike. V prípade Veľkého zošita mohla zasiahnuť dramaturgická ruka, ktorá by pripomenula slová Petra Brooka, že „byť príliš seriózny nie je veľmi seriózne“. Diváka by tým odľahčila od sústavnej kadencie depresie a úzkosti.

Na ochotníckej pôde sa prekvapivo čoraz častejšie objavujú aj komerčnejšie aspekty tvorby. Tým nemyslím neustále živý (a oživovaný) zvyk siahať po overených tituloch, normatívnych postupoch a komediálnejších žánroch s cieľom účelovo laškovať s divákom prostredníctvom vtipných point bez ambícií širšieho plánu. Mám na mysli skôr veľkovýpravné a syntetické muzikály s dychberúcou vizuálno-akustickou formou. Súbor Materinky sa aj napriek nelichotivým podmienkam ochotníckeho divadla pustil do inscenovania rodinného muzikálu Pinocchio – pompézneho príbehu plného veľrýb, čarovného stromu, rozprávkových bytostí a, samozrejme, drevenej bábky. Pôvodná talianska novela o starom rezbárovi Geppettovi a jeho zázračne vzkriesenej marionete Pinocchiovi sa dočkala nespočetného radu filmových, televíznych i divadelných adaptácií. Mnohé z nich kládli dôraz na strhujúci výtvarný zážitok. Materinky si zvolili síce minimalistickú, no o to funkčnejšiu scénografiu. Mobilné projekčné plátno, ktoré raz slúži ako brucho veľryby, inokedy ako väzenie či rezbársky ateliér s projekciami kreslených prostredí, pojazdná truhlica ako pokladnica či malá loď, biele šály symbolizujúce čarovný strom či veľkú chobotnicu atď. Tvorcovia nezaháľali a každý obraz sa snažili do maximálnej miery nakresliť všetkými možnými farbami. Konkrétny nápad však niekedy nerozvinuli dostatočne a už siahali po ďalšom, menej koncepčnom v rámci celku. Záverečná metamorfóza drevenej bábky na chlapca bola však presne tým typom muzikálového kúzla, ktorý si získal niekoľko detských zhíknutí v hľadisku a to aj napriek kostrbatej choreografii. Je mi však ľúto, že po obsahovej stránke som si pri Pinocchiovi nedokázal hlbšie zodpovedať otázku, v čom je príbeh o malom roztopašnom a zvedavom chlapcovi komunikatívny pre dnešného diváka.

Ďalšou cestou javiskového sprítomnenia klasickej rozprávky sa vydalo Teáter Komika z Levíc. Voľné prerozprávanie Červenej čiapočky však sebou nenieslo jasne artikulovaný odkaz dospievajúcemu publiku, ako by sa pri rozprávke mohlo očakávať. V prípade Nebezpečnej hry čiapočky s vlkom panovala skôr intuícia, pocit, abstrakcia pripomínajúca sexistický horor doplnený o fyzické divadlo a štylizovaný jazyk. Radikálny interpretačný posun od rozprávkovej dievčiny s košíčkom k pudovej kočke à la Kubrickov film Eyes wide shut pôsobí provokatívne, nie však samoúčelne. Z vlka sa stáva mladý vábivý junák, ktorý čiapočku sprevádza lesom pudovostí, odmietania, nežnosti a agresie. Pokušenie je priveľké, zvedavosť nezastaviteľná. Režisérka Renáta Jurčová sa v oblasti tanečného divadla jednoznačne orientuje. V scénickej kompozícii dokázala skĺbiť farby erotiky (červené topánky), svetlá, projekciu i abstraktné tanečné scény. Aj celková interpretačná logika nevedie k žiadnym jednosmerkám a pôsobivo posúva pôvodný motív k súčasným problémom (ako je feminizmus, sexualita, pudovosť, stereotypné vnímanie rodovosti…). Akonáhle však došlo k hovoreným dialógom, začali poväčšine len dupľovať myšlienky a zbytočne konkretizovať prúd asociácií, ktoré si publikum z pohybového vyjadrenia hercov mohlo živiť. Nejednému divákovi môže takýto „sprievodca“ pomôcť orientovať sa v príbehu, no zároveň sa tým popiera sila neurčitosti a subjektívne budovaných interpretácií.

Divadlo DISK z Trnavy dlhodobo zobrazuje existenciálne témy obnaženou, priam živočíšne surovou formou. Obulus nie je výnimkou. Vždy mi pri interakcii s bezdomovcom bleskne neodvrátiteľná myšlienka: pomôžem mu = som pokrytec, nepomôžem mu = som pokrytec. Zatiaľ čo v Maďarsku nedávno legislatívne uzákonili bezdomovectvo ako ilegálnu činnosť (doteraz bolo potrestaných cca 250 ľudí), na Slovensku ich (našťastie) ešte len prekračujeme a ignorujeme. Produktívna spoločnosť ich nálepkovala ako neľudí nevhodných súcitu a porozumenia. Maximálne im je ochotná hodiť obulus (starovekú striebornú mincu zväčša využívanú ako drobnú almužnu) a pritom sa filantropicky tváriť, že je vlastne štedrá a láskavá. DISK túto dilemu rozohráva excelentne a nepotrebuje pritom žiaden text. Excerpovanie jazyka ulice pretavili do nonverbálnych expresívnych situácií, ktoré kreovali vylúčenú komunitu so všetkými kratochvíľami, bolesťami, emóciami i túžbami. Herci v sérii zdanlivo nenadväzujúcich scén vykonávali bežné ľudské činnosti – randili, muzicírovali, prekonávali prekážky, bojovali o uznanie a pozornosť. Pritom sa divákom prezentovali takmer ako nákupný artikel, bytosti na svojej vlastnej dražbe tretej cenovej skupiny. Áno, Blaho Uhlár nevybočil zo svojej typickej režijnej paradigmy. Úplná absencia textu mu však pomohla zvýrazniť drobné nuansy, herecký detail a maličké dvojzmysly s filozoficky premysleným odkazom. Až postupne som odhaľoval minimalistické líčenie hercov, ktorí v štylizovaných pohyboch pripomínali panoptické zombie. Význam so sebou niesla aj hudba J. B. Lullyho, autora veľmi pompéznych barokových baletov určených pre napudrované lordstvo v pozlátených pančuchách. Na javisku však máme zbedačenú societu, ktorá nám nastavuje zrkadlo za opakujúceho sa zvuku budíka: diváci, prebuďte sa už!

Posledným príkladom podnecujúcim úvahy o stave ochotníckej dramaturgie je inscenácia Jedna na druhú súboru Art point teatro z Prievidze. Sprvu žoviálna koketéria dvoch herečiek s divákmi vo mne vzbudzovala odstup, no aj miernu zvedavosť. Keď som však túto kontradikciu odhalil nie ako účel, ale pózu, nasledoval ďalší výpredaj rôznorodých režijných a tematických nápadov, ktoré niekedy negovali samé seba a mňa len utvrdzovali v úvodnom odstupe a apatii. Tvorcovia zjavne sympatizujú s divadlom, ktoré nie je založené výsostne na slove, no unikajú im základne remeselné zručnosti (a pritom inscenáciu pripravoval vyštudovaný režisér). To by bolo ospravedlniteľné, ak by to prekryli úprimnou snahou o scénickú výpoveď. Autorský text sa však bil v didaktických tézach s pokusom o verš a javiskovou anarchiou, ktorá si občas vypožičala princíp naratívneho činoherného divadla, potom divadlo poézie či fyzického konceptualizmu. Všetko však pôsobilo neuveriteľne neprirodzene a pritom tento fakt zjavne nevyplýval z režijno-dramaturgického zámeru. Akonáhle sa divák pokúsil pridŕžať istej línie možnej interpretácie, následný obraz mu ju často poprel. Koho protagonistky reprezentujú? Aké sú ich motivácie? Aký je ich vzťah k okolitému prostrediu, ktoré tvorí posteľ a rozsypaný odpad? Prečo reagujú na vonkajšie podnety práve tým spôsobom? Žiaľ, ani jeden pevný interpretačný bod.

Ak sa inscenátori nechajú uniesť hudbou či esteticky pútavým výtvarným alebo pohybovým nápadom, netreba zabúdať na jeho zmysel. V tejto súvislosti môže práve akcent na potrebu dramaturgie pomôcť uchopiť dané dielo v jeho javiskovej podobe a funkčne spojiť obsah s formou. Je potešujúce, že na tohtoročnej Scénickej žatve zazneli na rozborových seminároch aj takéto podnety.

1. Inscenácie som bližšie priblížil na: https://mloki.sk/bez-okolkov/zmes-kvalitnej-interpret%C3%A1cie-aj-nabubrenej-%C3%BA%C4%8Delovosti#/0 ↑