Text: Roman Poliak

Foto: Robinson, Natália Lacinová: Dead tears become ice on my hand

Festival neprofesionálnych tvorcov divadiel jedného herca Robinson

ZUŠ Jozefa Rosinského v Nitre, 3. – 5. október 2025

ZUŠ Jozefa Rosinského a pedagogický tím literárno-dramatického odboru už štvrtý rok kultivuje formát divadla jedného herca formou vlastného medzinárodného festivalu. Festival neprofesionálnych tvorcov divadiel jedného herca Robinson predstavuje príležitosť predstaviť výsledky tvorivej práce a zároveň udržiavať dialóg s partnerskými základnými umeleckými školami a divadelnými zoskupeniami z Česka a Poľska. Tento rok bolo súčasťou programu desať súťažných inscenácií a jedna hosťujúca performance.

Spoločným rysom prezentovaných diel je generačná blízkosť účinkujúcich a prítomnosť intímnych úprimných tém dospievajúcich ľudí so širším spoločenským presahom.

Robinson sa nelimituje zúžením záberu na monodrámu, necháva dvere pootvorené experimentu a pohybu medzi formami a žánrami divadla jedného herca. Problém však nastáva, keď sa javiskové tvary divadlu vzďaľujú a dostávajú nás na pole „experimentálneho“ či rozpohybovaného prednesu. Zatiaľ čo v umeleckom prednese ide primárne o text, jeho interpretáciu a prednes, v divadle to nestačí.

Je pochopiteľné, že základné umelecké školy často stavajú svoj program na hereckej či interpetačnej príprave svojho žiactva. Takéto úzke smerovanie však môže kreatívnych ľudí s rozmanitými schopnosťami limitovať – v práci s inou režijnou osobnosťou alebo divadelnou poetikou či vo vlastnej umeleckej tvorbe. Je dôležité, aby spolupráca pedagógov a pedagogičiek so žiakmi a žiačkami rovnako dôsledne, ako rozvíja hereckú techniku, podporovala aj javiskovú tvorivosť, myslenie v divadelných obrazoch a situáciách, schopnosť kreatívne riešiť divadelné problémy.

ako byť sám

Stáť na javisku sám a vytvoriť svet, ktorý nebude uzatvorený sám do seba, ale bude komunikovať s publikom, je veľká výzva. Je škoda, keď tvorcovia a tvorkyne na túto výzvu rezignujú a spoľahnú sa na úzus, konvenciu – či už v podobe textu, alebo divadelných klišé.

Až na jedinú výnimku dominovala na festivale práca s dramatickým textom – s divadelnou hrou alebo prózou, ktorej občas chýbala konzistentná dramatická úprava. Inscenácie často akoby preskakovali expozíciu – odovzdanie kľúča k tomu, v akom svete sa ocitáme, s kým a prečo. Je to predsa zvláštne: sedíme spolu v tmavej miestnosti, niekto pred nás predstúpi a začne nám niečo rozprávať, začne niečo hrať. Ako publikum potrebujeme čas a priestor vyrovnať sa s touto situáciou, vypozorovať nuansy, ktoré nám povedia niečo o zákonitostiach sveta, do ktorého nás herec či herečka pozýva, aby sme doň dokázali vstúpiť a pochopiť ho. Toto jemné vyjednávanie nemožno odbiť textom, ktorý na nás začnú herci a herečky valiť. Dôraz väčšiny diel na tohtoročnom Robinsonovi nebol na divadelných situáciách a obrazoch, ale na slove, čo spôsobovalo vychýlenie smerom k žánru umeleckého prednesu.

absencia partnera

Pomerne často riešia tvorcovia a tvorkyne problém javiskovej samoty jednoduchými stratégiami – interakciou s publikom či predstieraním dialógu s imaginárnym partnerom. Publikum situujú do roly, ktorú na javisku práve potrebujú, ale z podstaty žánru tam nemôže byť. Takáto tendencia nie je divadelne činorodá a pôsobila často pantomimicky. Namiesto rozhovoru s imaginárnym partnerom, hraného čakania na jeho odpovede a predstierania reakcií by bolo podnetnejšie vyrovnať sa so situáciou divadelnými prostriedkami. „Nemý“, imaginárny partner je pre divadlo až nebezpečne bezpečný – nemôže odvrávať, nemôže sa pomýliť. Tým zároveň stráca čosi elementárne ľudské, a teda aj výsostne divadelné.

Kto alebo čo môže byť hercovi alebo herečke partnerom na javisku? S kým viesť komunikáciu, aj neverbálnu, od ktorej je divadlo ako médium závislé? V týchto otázkach, domnievam sa, je skrytá podstata divadla jedného herca. Prečo je na javisku sám? Čo to znamená, vytvoriť si celý svet a následne doň niekoho pozvať? To sú komplikované otázky, ktoré mi ako divákovi počas festivalu vírili v hlave. Dúfal som, že sa nimi budú zaoberať aj tvorcovia a tvorkyne – že ponúknu kreatívne riešenia, budú sa k nim vzťahovať, zápasiť s nimi. V prípadoch, keď k tomu došlo, totiž nielen adaptovali či stvárňovali text, ale riešili esenciálne divadelné otázky a zážitok z ich javiskových tvarov sa posúval od prednesového k divadelnému.

problém interakcie

Ďalšou stratégiou, ktorou sa tvorcovia a tvorkyne vyrovnávali s neznesiteľnosťou javiskovej samoty, bola interakcia s publikom. Niektoré inscenácie sa nás snažili vtiahnuť priamym verbálnym aj fyzickým zapojením. Tento prístup obnažoval samotu ako ústredný fenomén monodrámy. Interakcia nás môže javiskovému dianiu priblížiť, ale aj vzdialiť. Ak je vybudovaná dômyselne, stáva sa ponukou na hru. Problém s interakciou v divadle nastáva, keď má jedna strana, zväčša tá na javisku, absolútnu moc nad situáciou. Pozná scenár a diváctvo využije na to, aby sa dostala ďalej vo svojom pripravenom naratíve. Predstiera, že ponúka priestor, ten je však jasne vymedzený. Divák nemôže do diania skutočne zasiahnuť – jeho rola je vopred predpísaná. Namiesto emancipácie či aktivizácie tak dochádza k vystaveniu diváctva nekomfortnej a zraniteľnej pozícii, v ktorej len slúži javiskovému tvaru.

dôvera v situácie a obrazy

Niekoľko tvorivých tímov sa so samotou na javisku vyrovnalo pomerne kreatívne – s využitím tela, objektov a materiálov. Inscenáciám Daughter This Mother (Lidia Wiśniewska, Poľsko) a V mojim cukru (Oliver Vejlupek, Česko) sa podarilo preniesť naratívnu funkciu z prednesu na objekt a telo. Stávalo sa však, že aj keď divadelné situácie a obrazy boli súčasťou diel, nedostali dostatok priestoru a dôvery. Zostávali v područí textu. V horšom prípade ho ilustrovali, v lepšom otvárali nové interpretačné možnosti. S vrstvením metaforických akcií treba narábať starostlivo, s veľkou dramaturgickou presnosťou, aby nebolo publikum zahltené a metafory sa nestali nerozlúštiteľnými šiframi. Divák sa dokáže vyrovnať aj s komplexnou metaforou alebo úplnou abstrakciou, pokiaľ má adekvátny čas, priestor a dôveru. Metaforické reťazenie vyžaduje mimoriadnu dramaturgickú a režijnú dôslednosť. Oceňoval som, keď sa rekvizity nevyužívali príznakovo, na ilustrovanie textu, ale, naopak, sebavedomo nechávali pracovať a premýšľať mňa – neokradli ma ako diváka o môj interpretačný podiel.

experimentovať

Ďalším zaujímavým spôsobom, ako sa so situáciou jednej herečky/jedného herca na javisku vyrovnať, je posun k performance. Túto stratégiu zvolili napríklad tvorkyne Dead Tears Become Ice On My Hands (Natália Lacinová, Slovensko).

V performance pred diváka predstupuje človek performer. Nie aby nám rozprával príbeh, ale aby s nami inicioval rituál. Jeho pravidlá a významy spoznávame v priebehu divadelnej situácie. Sme nevyhnutne jej súčasťou, a to aj bez dožadovanej interakcie. Performance útočí priamo na naše zmysly.

Prvky performativity je možné nájsť a využiť aj v konvenčnejších divadelných prístupoch. Fyzické konanie, akcie s prirodzeným trvaním, fyzickou či jazykovou náročnosťou, to všetko sprítomňuje herca performera ako komplexnú bytosť s jeho identitou a limitmi a podčiarkuje blízkosť, vzájomnosť, prepojenosť s publikom. Takýto spôsob práce načrtlo aj dielo Kufor, ktorý zožral dieťa s mimoriadne disponovanou a sebavedomou mladou performerkou. Kvôli váhe a pozornosti na text by som však jej prístup situoval bližšie k umeleckému prednesu. Posun k divadlu by vyžadoval, naopak, väčší dôraz na časovosť, fyzikalitu, prácu s rekvizitami, objektmi a materiálmi, ktoré sa na javisku vyskytujú spolu s ňou.

Festival neprofesionálnych tvorcov divadiel jedného herca Robinson 2025 bol najsilnejší v interpretačnej presvedčivosti účinkujúcich a vo voľbe tém a predlôh, s ktorými na javisko „tristosedemnástky“ prichádzali. Na festivale sa predstavili zástupcovia a zástupkyne dvoch generácií – staršie tínedžerstvo a mladí dospelí. Zatiaľ čo tí mladší sa zaoberali otázkami rodiny, komunity a svojho miesta v nich, starší prichádzali s otázkami lásky, straty a širšieho spoločenského poslania. Osobný vklad bol citeľný v každom diele, čo mimoriadne oceňujem najmä v rámci pedagogického vzťahu v rámci tvorivého kolektívu.

Verím, že ak budem mať šťastie zúčastniť sa aj na ďalšom ročníku Robinsona, opäť zažijem autentické výpovede mladých všímavých a citlivých ľudí. A dovtedy sa budem tešiť, ak sa mi týmto textom podarí nahlodať étos pedagogického ostňa výsledného javiskového tvaru, inšpirovať k hravosti, vynaliezavosti, porušovaniu pravidiel, klišé a k podnetnému zápasu s divadlom a divadelnosťou.

LAUREÁT

Oliver Vejpulek: V mojim cukru (Česká republika)

ŠPECIÁLNE CENY

Cena za dramaturgiu a herecký výraz

Lidia Wiśniewska: Daughter this mother (Poľsko)

Cena za performatívne a vizuálne spracovanie témy

Natália Lacinová: Dead tears become ice on my hand (Slovenská republika)