Text: Zdenka Bodnárová

Foto: Tibor Czitó

Do podujatia Noc divadiel sa v Košiciach zapojilo aj Divadlo na peróne so svojou najnovšou inscenáciou. V tragikomickej „rozprávke” pre dospelých otvárajú témy odchodu do cudziny a návratu domov, ťažkosti života v sociálne zanedbanej krajine, ale aj presahy medzi Beckettom a Camusom či filozofický rozmer futbalu.

Divadlo na peróne: Smutná správa zo smutnej krajiny

Na motívy hry Alberta Camusa Nedorozumenie

Text: Jana Wernerová, Tereza Trusinová

Koncept: Jana Wernerová, Peter Kočiš

Réžia: Jana Wernerová

Dramaturgia: Mário Drgoňa

Scénografia, kostýmy: Daša Krištofovičová

Hudba: Miro Tóth

Svetlo: Martin Sovič

Zvuk: Palko Matia

Produkcia: Peter Kočiš, Jana Wernerová

Matka: Jana Wernerová

Dievča: Michaela Babálová (alt. Alexandra Sokolová) / Anna Suráková

Cudzinec: Jakub Muranský

Zamestnanec: Peter Kočiš

Divadlo na peróne funguje na košickej nezávislej divadelnej scéne od roku 2005. Založili ho Jana Wernerová a Peter Kočiš, ktorých herecky dopĺňajú Michaela Babálová a Jakub Muranský. Divadlo svojou autorskou a neraz kolektívnou tvorbou otvára dôležité celospoločenské témy a cielene sa snaží prihovoriť i študentstvu, pre ktoré má vyhradené inscenácie a vzdelávacie workshopy. Navzdory absencii kamennej scény sa svojou vytrvalosťou a programovou tvorbou zapísalo do povedomia divadelného publika východného Slovenska. No ešte donedávna mnohí ľudia pri hľadaní Divadla na peróne tápali. To sa zmenilo v roku 2020, keď na peróne investovalo do vlastných priestorov v centre mesta a pandemickú situáciu využilo na ich rekonštrukciu. Komorné divadlo, dnes aj s kaviarňou vo dvore, týmto získalo jasný špendlík nielen na geografickej, ale i divadelnej mape Košíc. Obrat tiež nastal vo výbere ich textov, ktoré sú odvtedy zväčša preberané, a tvorivom spôsobe, ktorý sa od kolektívnej tvorby priklonil k osobitnej deľbe úloh. Inscenácie tejto novej etapy divadla režíruje Jana Wernerová, s dramaturgiou Terezy Trusinovovej a/alebo Mária Drgoňu. Tento tím spolupracoval aj na inscenácii Smutná správa zo smutnej krajiny.

Text hry napísali Jana Wernerová a Tereza Trusinová na motívy hry Nedorozumenie od Alberta Camusa. Do zatuchnutého, málo navštevovaného hotela v bohom zabudnutom meste v nemenovanej smutnej krajine prichádza Cudzinec. Vítajú ho majiteľky hotela – takmer nevidomá Matka spolu s dcérou (Dievča). Cudzinec si tento hotel nevybral náhodou, no neprezradí Matke, že ju po dvadsiatich rokoch prišiel navštíviť vlastný syn. Chce totiž ešte… chvíľu počkať. Netuší však, že Matka s dcérou hotelových hostí trávia a hádžu do jazera, aby si za ich peniaze našetrili na odchod do šťastnejšej cudziny.

Autorky textu pôvodnú predlohu dopĺňajú o druhú, rámcovú dramaturgickú líniu, ktorej jediným aktérom je Zamestnanec. Kým v pôvodnom Camusovom texte nemá táto postava jedinú repliku, v úprave Wernerovej a Trusinovej je Zamestnanec akýmsi rozprávačom, ktorý prostredníctvom výkladu Beckettovho Čakania na Godota scudzuje publikum od deja v smutnom hoteli. Prihovára sa priamo publiku a do súvisu kladie čakanie Vladimíra a Estragona, matky a dcéry alebo brankára–Camusa. Dej zastavuje, komentuje či oddiaľuje, nie však na škodu veci, práve naopak; jeho postava pôsobí ako funkčné ozvláštnenie, ktoré do tragického príbehu vnáša humor a zároveň podňecuje v publiku otázky, ukazuje na nás prstom. Hneď v úvode inscenácie nám napríklad predstavuje triezvy pohľad na najznámejšiu absurdnú drámu: „Je tam len cesta a strom. A oni, Vladimír a Estragon, pod ním stoja. A čakajú. Čakajú na Godota. To je celé. […] Ten Beckett bol génius alebo kokot, že to takto skvelo vymyslel.“

Čakanie je jedným z ústredných motívov inscenácie. Matka s Dievčaťom čakajú na odchod zo smutnej krajiny; Cudzinec čakal dvadsať rokov kým sa do nej vrátil; Matka chce s otrávením Cudzinca počkať; Cudzinec čaká s prezradením svojej identity; Dievča nečaká a otrávi ho bez matkinho súhlasu; Zamestnanec ako brankár čaká na gól; a my čakáme, či Cudzinec povie svoje meno, čakáme či sa rodina dočká odchodu do vysnívanej zeme a tak ďalej. Lenže ani Vladimír a Estragon sa nikdy nedočkali Godota. Poučené publikum preto môže svoju pozornosť upriamiť na iné témy – a za jednu z najviac pálčivých považujem tému odchodu z rodnej krajiny. Práve ňou sa inscenácia Divadla na peróne osobne dotýka nejednej osoby v hľadisku a napokon i samej autorky tohto textu. Som v končiacom ročníku na vysokej škole a stojí predo mnou rozhodnutie, či skúsiť uplatniť sa v kultúrnom priemysle na Slovensku alebo hľadať možnosti v zahraničí. Z jednej strany sa ozývajú ľudia, ktorí našu krajinu vnímajú práve ako močiar podobný smutnej krajine, v ktorom sa kráča sťažka a po kolená v blate; zo strany druhej ma ľudia presviedčajú, že to nie je také zlé, respektíve, že tu musí ostať niekto, kto „to zlé“ spraví lepším. Oplatí sa ale ostávať doma, ak sa tam „bojíte mať deti, aby ste sa o ne mali za čo postarať“? Ak z vás vlastná, šedá krajina vysáva životnú energiu, kým Cudzinec si v zahraničí vychutnáva prechádzky po pláži a žiari farbami? Cudzincov spomienkový optimizmus naráža na hlbokú frustráciu Dievčaťa a jeho nostalgia za striedaním ročných období v porovnaní s vážnymi sociálnymi problémami pomenovanými Dievčaťom vyznieva… nuž, v neprospech smutnej krajiny. Inscenácia tiež otvára otázku, či je šťastný život v zahraničí hodný rizika straty svojho pôvodneho domova a svojich blízkych. Zároveň, či môže byť cesta za svojim snom vydláždená mŕtvolami tých, ktorí už svoje sny dosiahli. Tu Dievča ponúka kontroverznú odpoveď: „Nemusíme ho ľutovať, on aspoň žil! A pre tých, čo žijú je smrť maličkosť. To mňa by vám malo byť ľúto, mama…“

Možno ešte uvažovať nad tým, prečo sa krajiny delia na smutné a šťastné – a nemali by sa tie smutné snažiť stať šťastnými, aby z nich ľudia neodchádzali? Lenže smutná krajina je asi ako taký Godot – hoci čakáme, odpoveď (ani riešenie) akosi neprichádza. Unáhleným konaním Dievča tragicky stráca svoju rodinu a nekonečným čakaním sa z nás môže stať Matka, ktorá je už na akékoľvek rozhodnutia príliš vyčerpaná. No v existenciálnej dráme sotva môžeme dúfať v jasnú odpoveď. Preto sa len sizyfovsky pýtame a čakáme, pýtame a zasa čakáme…

Divadlo na peróne napokon prezrádza svoj názor. Hoci ostáva príbeh Dievčaťa nedopovedaný, Zamestnanec svojim záverečným výstupom uzatvára ideovú líniu brankára a získava vytúžený futbalový pohár. Či naozaj, alebo to ostáva snom… V každom prípade tento záver nabáda k dúfaniu, túženiu a snívaniu. A možno aj k nejakému kroku vpred. Či už v močiari alebo mimo neho.

Jana Wernerová vo svojej režijnej koncepcii zvolila karikujúcu hyperbolizáciu postáv na štýl Franza Kafku či Tima Burtona. V postave Matky, ktorú sama stvárňuje, je zhrbená a slabozraká. Pohybuje sa ťažkopádne a strnulo, ako žena poznačená nie nutne vekom, lež starosťami a nedostatočnou zdravotnou starostlivosťou. Napriek štylizácii dokáže stvárniť citlivosť Matky a intonačne zachytiť ako jej hnev, tak i hlboký smútok zo straty dieťaťa.

Dievča v odvážnom inscenačnom prístupe stvárňujú dve herečky naraz: Anna Suráková a Alexandra Sokolová. Sokolová je novou alternáciou Michaely Babálovej, vo svojom prejave však bola sebavedomá, precízna a v synchronizovaných pasážach veľmi dobre pohybovo i verbálne zladená so Surákovou. Vďaka prepracovanému a očividne poctivo naskúšanému manierizmu postavy oboma herečkami bolo pre publikum jednoduché pochopiť dvojitosť jednoho Dievčaťa. V čom však spočíva tento zámer? Predstavuje jedna z herečiek vnútro postavy, jej túžby, ide o Freudovské rozdelenie „id“ a „ega“? Možné interpretácie ostávajú otvorené pre individuálne úvahy publika.

Jakub Muranský v úlohe Cudzinca je schválne príliš veselý a milý, dychtivý po opätovnom stretnutí s rodinou a zároveň váhavý voči okamžitému vyrukovaniu s pravdou. Jeho žoviálnosť odráža pohnútky človeka, ktorému sa v zahraničí so svojim partnerom žije po každej stránke podstatne lepšie, napriek tomu však prichádza do smutnej krajiny pozdraviť a pomôcť svojej smutnej rodine. Svojim uvoľneným, energickým správaním Muranský trefne kontrastuje napätej Matke a Dievčaťu, poukazujúc tým aj na sociálny rozmer rozdielu života v šťastnejšej krajine.

Zamestnanec v podaní Petra Kočiša je tak trochu „chameleónom“. Voči ostatným postavám je mĺkvy a záhadný, v pozícii rozprávača však Kočiš plasticky strieda rôzne polohy podľa toho, či hovorí o „študentíkoch a samozvaných filozofoch“, realistoch alebo brankároch. Dopĺňajúc svoje monológy o detailnú pohybovú zložku, s „etudou víťaza“ v závere, boli jeho pasáže záživným rámcovaním príbehu.

Kostýmy Daše Krištofovičovej sú v prípade Matky, Dievčaťa a Zamestnanca neforemnými tmavými kombinézami (charakteristickým rysom Dievčaťa sú jeho ruky vo vreckách), kým Cudzinec má oblečený „casual“ oranžový oblek.

Jej scéna predstavuje obrovský neporiadok pozostávajúci z množstva oblečenia odtieňov šedej. Usporiadaných je iba niekoľko v hustom slede zavesených radov na strope, ktorých košele bielych a modrých farieb môžu evokovať vlny mora. Tričkami, košeľami a nohavicami je pokrytá zadná stena a niekoľko neforemných tvarov na javisku, cez ktoré herci a herečky preliezajú, sadajú či líhajú si na ne, dokonca sa do nich zabárajú alebo sa v nich úplne strácajú. Oblečenie zrejme patrilo predošlým, zavraždeným návštevníkom hotela, no nepracuje sa s ním prvoplánovo; funkcia odevu ako takého je ignorovaná, namiesto toho funguje ako masa, vytvára akýsi močiar, v ktorom sa postavy brodia, v ktorej lopotia, a ktorá má ďaleko od romantickej, vysnívanej pláži pri mori. V snových pasážach sa z tejto bažiny postupne vynárajú nové prvky – pod „vlnou“ košieľ sa rozsvieti neónový nápis francúzskeho „le rêve“ (sen), na zemi sa odkryje guľatý nafukovací gauč. Ten sa stáva červeným slnkom v zasľúbenej zemi, po ktorom Dievča túži. Zamestnanec neskôr otvorí dvere výkladu pri stene, za ktorými sa skrýva zlatý, výstavný kútik Alberta Camusa a fotografií futbalových úspechov. Postupné odhaľovanie kútikov snov a túžob prispieva scudzovaniu, ktorým nás Zamestnanec sprevádza, akoby publiku ale napokon i postavám samotným postupne otváral oči.

Ťaživú, nepokojnú atmosféru so zábleskami nádeje a túžby umocňuje priestorová hudba Mira Tótha, ktorá sa ozýva z rôznych zákutí scény a dokonca i spoza chrbtov publika.

Noc Divadiel je podujatím európskych rozmerov, preto je pochopiteľné, že niektoré divadlá naň volia inscenácie, ktoré sa nedotýkajú len slovenských tém, ale siahajú aj za naše hranice. Zo súčasného repertoára Divadla na peróne je Smutná správa zo smutnej krajiny tou, ktorá nepriamo ale predsa zreteľne poukazuje na aktuálne a pálčivé otázky (nielen) slovenskej spoločnosti. V čase nedávnej pandémie, pretrvávajúcej vojny u susedov, inflácie, podfinancovania istých sektorov a mnohých ďalších kopiacich sa ťažkostí, ktorými sa viaceré, najmä stredo– a východoeurópske krajiny musia brodiť, je téma odchodu (nielen!) mladých ľudí do zahraničia často diskutovaná. Stúpa v nás napätie a frustrácia, preto rozpoznať sa v niektorej zo zveličených postáv na javisku – či už v unavenej Matke, znechutenom Dievčati alebo naivnom Cudzincovi –, pozrieť sa na seba zvonku a cez Zmestnanca si pripomenúť absurditu ale i nevyhnutnosť našich otázok, snov a nášho čakania na odpovede… Tento proces môže byť až intímnym zážitkom. A pre mňa ním Smutná správa zo smutnej krajiny bola.

Uvedené citácie sú zo záznamu inscenácie, za ktorý autorka textu ďakuje Divadlu na peróne.