Autorka: Renata Kögelová (predtým Jurčová)
Foto: Michal Petrilák
Celoslovenský festival umeleckého prednesu žien
Stará Ľubovňa, 10. – 11. október 2025
„Zmysel je cesta, povedal
známy filozof.
A po ňom to zopakovali ešte
mnohí ďalší.
A možno je ním chodník,
zaprášený, hrboľatý…
S otlčeným, krivolakým
obrubníkom,
s mnohými výtlkmi…
Jeseň presne vie, kedy vstúpiť
na cestu.
I na ktorú.“
Eva Kollárová, úvodné slovo, Naša Vansovej Lomnička 2025
Naša Vansovej Lomnička je postupová súťažná prehliadka v umeleckom prednese žien, ktorá vrcholí celoslovenským kolom. Organizuje sa od roku 1967 v regióne Stará Ľubovňa na počesť spisovateľky a poprednej osobnosti ženského hnutia ŽIVENA Terézie Vansovej, ktorá istý čas žila a tvorila v obci Lomnička pri Starej Ľubovni. Ostatných niekoľko rokov má každý ročník svoj atribút, ktorý je spätý s vizuálom aj oceneniami. Tohto roku to boli čučoriedky. Keď sa Soňa Šebová, odborná porotkyňa, prihovárala súťažiacim, povedala:
„Čučoriedky sú veľmi vzácne, ako sme počuli. Mráz a páľava ich dokážu zničiť. Existuje miesto – Lomnička – kde sa im darí.“
Rovnako sa v Starej Ľubovni darí aj recitátorkám v súťaži Naša Vansovej Lomnička.
Do súťaže sa môže zapojiť každá recitátorka, ktorá dosiahla vek šestnásť rokov. Celoslovenskému kolu predchádzajú okresné a krajské kolá. Z krajského do celoslovenského kola postupujú štyri recitátorky (spravidla dve recitátorky z kategórie poézia a dve recitátorky z kategórie próza). Ak sa v niektorom okrese výberové kolá nekonajú, do celoštátneho kola, po dohode s organizátormi, sa prihlasujú súťažiace priamo.
Súťažilo spolu štyridsať recitátoriek staršej i mladšej generácie z celého Slovenska a Vojvodiny, z toho dvadsaťdva s umeleckým prednesom poézie a osemnásť s prednesom prózy. Keďže festival sa na najvyššej úrovni už nedelí na kategórie, recitátorky si odnášajú špeciálne ocenenia; tohto roku ich bolo šestnásť. Mnohé navštevujú NVL pravidelne a porota, ktorá tiež pravidelne hodnotí v podobnom zložení, má možnosť vnímať ich recitátorský vývoj. Tento rok výkony recitátoriek hodnotili Renata Jurčová ako predsedníčka a Ľubica Bekéniová, Nina Kollárová, Soňa Šebová ako členky poroty.
Dramaturgia prednesov bola rozmanitá. Recitátorky si vybrali texty alebo autorov, ktoré a ktorí sa na recitačných súťažiach pravidelne objavujú (Viliam Klimáček – Tapetová ruža, Ľudo Zúbek – Jar Adely Ostrolúckej, Martin Rázus – Uprchlíci, Marta Hlušíková – Karamelový smiech, Janko Kráľ – Kríž a čiapka, Miroslav Válek – Z vody), ale aj dramaturgicky objavné texty (Silvester Lavrík – Hana Pohana, Jana Bodnárová – Z periférií, Eva Pariláková – Bielenie, Dana Podracká – Hodina citu, Dominika Moravčíková – Hilde, Václav Pankovčín – Tri ženy pod orechom, Ľudmila Ďadčenko – Snívalo sa mi…). Zaujala aj snaha vyjadriť sa vlastnou tvorbou. Recitátorka Liliana Ritková interpretovala vlastnú báseň Som žena o pocitoch ženy, ktorá žije v patriarchálne usporiadanom svete. Téma však prevýšila formálne spracovanie, čo interpretke nepomohlo pri výstavbe kvalitného prednesu.
Dve z recitátoriek sú čoraz odvážnejšie a vytvárajú montáže rôznych autorov (Zuzana Kmeťová, Klára Kadašiová). Témy, ktoré tento ročník priniesol, zahŕňali spoločenskú situáciu so zameraním na individuálne osudy, objavila sa intímna lyrika, balady, vtipné poviedky, úryvky z románov či autori, ktorí nie sú primárne z oblasti umeleckej literatúry (folklorista Kliment Ondrejka, publicista Elo Šándor, publicistka Halina Pawlowská).
Pri práci s interpretáciou textu sme mali možnosť vidieť recitátorky s javiskovou skúsenosťou a osobnou vyzretosťou. Súťaž však tiež zaznamenala väčší záujem u mladých dievčat. Recitátorky v oboch kategóriách ukázali, že ovládajú základné atribúty umeleckého prednesu: majú dobrú výslovnosť, dokážu vystavať svoju výpoveď a členiť ju na základné výpovedné celky – úvod, jadro a záver.
Ocenenia udelené na 58. Našej Vansovej Lomničke
- Cena poroty
Mária Škarohlídová prednášala značne upravenú novelu Václava Pankovčína Tri ženy pod orechom, v ktorej sa na pozadí individuálneho príbehu ženy, slobodnej matky Marimky Grabovskej, pripodobňujúceho osud Ježiša Krista, odohrávajú udalosti druhej svetovej vojny vrátane odsunu židov do koncentračných táborov. Archetypálny obraz dievčaťa zneužitého židom, ktorý nakoniec skončí na voze smerujúcom do koncentračného tábora, zanecháva memento:
„Čo vidíte na nás, čakajte aj na sebe.“
Racionálna rozprávačka Škarohlídová pracuje so slovom plasticky, s pauzou a výstavbou prednesu presne a dokáže zvládnuť náročnú kadenciu slov v stupňovaní. Napätie vytvára jasným a konkrétnym vnútorným obrazom. Prednes zanecháva hlbokú emocionálnu stopu.
- Cena Ľubovnianskeho osvetového strediska
Marianna Ondrejová zvolila dramaturgicky objavnú a upravenú báseň Pondelok v siedmich dňoch od albánskej poetky Luljety Lleshanaku v preklade Lucie Duero. Autorka v nej odkrýva svety troch generácií Albáncov, ktorí nesmeli nahlas hovoriť, čo si myslia, a zaznamenáva telesnosť smútku nad týmto stavom. Ondrejovej prístup je značne emocionálny, i keď má jasnú logickú výstavbu. V prvom verši začína ironicky opisovať svoj život, z ktorého sa postupne odkrýva hnev, plač a zúfalstvo. Recitátorka prezrádza, že s básňou je zžitá; odkrýva vlastnú duševnú nahotu. Záverom výpovede je silný prenos pocitu na diváka.
„Hranice zosychajú. Moje telo,
abstraktnejšie než kedykoľvek predtým, je krajinou bez hymny,
blúzniacou krajinou na pokraji smrti, ktorej sa dotýkam,
ako sa matka perami dotýka čela dieťaťa
s vysokou horúčkou.“
Invenčná báseň (nielen) v kontexte albánskej spoločenskej situácie ponúka recitátorke dostatočnú hĺbku na ponor do tém vojny, vykorenenia a hľadania vlastnej identity. Prepojenie textu a recitátorky prinieslo vysoko intímnu výpoveď.
- Cena primátora mesta Stará Ľubovňa
Kniha ako tragická spoveď: Nepoznám iný, lepší svet od rakúskej spisovateľky, jednej z najvýznamnejších lyričiek a prozaičiek píšucich v nemeckom jazyku Ingeborg Bachmannovej bola vydaná jej súrodencami tridsať rokov po jej dobrovoľnej smrti; do slovenského jazyka ju preložila Mila Haugová. Montáž pod názvom Osvietenie vytvorila Tamara Richtárechová pod pedagogickým vedením Zuzany Varhaníkovej. Podarilo sa jej zachytiť hlboký vnútorný svet sebaničenia, prázdnoty a spätného sebazhodnotenia. Výpoveď, do ktorej recitátorka evidentne vložila samu seba, zdanlivo silnú, no krehkú vo vnútri a hlboko doráňanú, pôsobila prirodzene, s jasnými vnútornými motiváciami. Zaujímavosťou bolo javiskové spracovanie prednesu – recitátorka sa oprela o stôl za sebou, preložila si nohu cez nohu a podala ťaživú výpoveď s absolútnou ľahkosťou. Toto všetko vytvorilo sugestívnu výpoveď a zanechalo hlboký vnútorný pocit.
- Cena prednostu MsÚ Stará Ľubovňa
Mária Džatková predniesla známu satirickú poviedku Aristokratka z knihy Kolotoč, psí čuch a iné poviedky od ruského spisovateľa, satirika a dramatika Michaila Zoščenka v preklade Jána Ferenčíka. Autor v nej kritizuje medziľudské vzťahy v porevolučnej sovietskej spoločnosti prostredníctvom humoristického rozprávača Grigorija Ivanoviča, ktorý hodnotí svoje rande s „aristokratkou“. Džatková postavila prednes na výraznom grotesknom rozprávaní, stupňovaní a situačnom humore a predviedla tak inú recitátorskú polohu, než na akú sme boli u nej zvyknutí (interpretovala prevažne smutné texty). Voľbou mužského kostýmu (košeľa, kravata) sa štylizovala do postavy rozprávača. Džatková je silná vo výstavbe prednesu, v pointovaní vtipu, v jasnej a presnej predstavivosti. K dokonalosti chýbala už len presnosť v práci s temporytmom prednesu tak, aby nebol predvídateľný.
- Cena vedúcej odd. školstva, kultúry, športu a mládeže MsÚ
Recitátorka s devízou plastického prejavu Ľubomíra Maníková prednášala značne upravenú poviedku Farárova zábavka britského spisovateľa Roalda Dahla v preklade Evy Preložníkovej, ktorá s britkým humorom opisuje odvekú túžbu človeka po mamone. Príbeh o tom, ako Cyril Boggis, obchodník so starožitným nábytkom, falošný farár, oklame prostého farmára Rummisa, že jeho komoda nemá hodnotu a chce ju iba kvôli nohám. Robotníci komode odpília nohy v domnení, že nepotrebuje celý kus nábytku. Tak ako je poviedka brilantne napísaná, aj recitátorka dokáže plasticky a dynamicky pracovať s vykresľovaním charakterov postáv, ich premýšľaním, strihom z emócie do emócie a jasným rozprávačským nadhľadom a humorom. Detailne kreslí atmosféru príbehu, stupňuje nabaľujúce sa vrstvy vtipu. Rozhodla sa v svojom prednese aj pre kostýmovanie, zvolila čierne sako, bielu košeľu a čiernobielu kravatu. Evokovala tak mužskú postavu, čo sa hodilo k textu. Pri škrtaní, v presvedčení, že nepotrebuje akcentovať zločin, ktorého sa pracovníci dopustili odrezaním nôh starožitného nábytku, vyškrtla záver, ktorý by túto skutočnosť dokreslil a dovysvetlil, čo je trochu škoda.
- Cena Ľubovnianskeho múzea
Pôsobivá dramatická recitátorka Lenora Nátherová pri interpretovaní a škrtaní básne slovenského básnika, dramatika, prekladateľa, právnika, čestného predsedu Matice slovenskej, nášho barda Pavla Országha Hviezdoslava Kain (1888) vykresľovala vzťahy medzi Adamom, Evou, Kainom, Dinou a Lilithou a akcentovala ich rozhodnutia vo vzťahu k druhému človeku (odpustenie, neodpustenie, lásku, nenávisť a pod.). Myšlienku, ku ktorej sa ako k pointe v závere vracia –
„A od tých čias
sa vo dva prúdy rôzni človečenstvo,
pretekajúce zeme okršlek.
Ó, kedy ten dravý opadne,
pod ktorým slnkom vyschne, vytlie do dna?!
A kedy tamten tichý, láskavý
na veľtok zmohutnie, sa roztočí
po zemi? Ľudstvo zlúči v rodinný kruh
bez falše – zem oázou;
bez púšte spraví, rajom bez hriechu?“
– zvýrazňuje ako večnú morálnu dilemu. Z možností interpretácie, ktoré báseň poskytuje, si vybrala práve tú jednoznačnú. Tým, že alegorické postavy recitátorka prežíva charakterovo ako ľudské osudy, zintenzívnila prežívanie bolesti, čím pri interpretácii hriech stratil hĺbku, motivácie univerzálnu ambivalenciu a výraz sa stal dramatickejším, s väčším pátosom. Prednesu by pomohla práca s temporytmom a spájaním niektorých dlhších pasáží do celku, aby sa stal plastickejším. Recitátorke by tiež pomohlo uvoľniť sánku od prílišného napätia a nadbytočných rýchlych pohybov. Prudký príchod a silná emócia na začiatku pôsobí neprirodzene a odvádza diváka od sústredenia na myšlienku. Takto je ťažké budovať jadro príbehu a stupňovať dramatickosť. V časti, ktorú hovorí Eva, je uveriteľná, prirodzená a silne výpovedná. Napriek výhradám hodnotím recitátorkin výkon ako dobrý – a nezabudnuteľný. Lenora Nátherová dokázala z dlhej básne (42 strán) vytvoriť báseň na dve strany bez toho, aby vo výsledku narušila plynulosť interpretácie, a za to jej patrí poklona.
- Cena Okresnej organizácie Únie žien Slovenska
Duňa Hrabinská si na prednes vybrala málo známy, výrazne skrátený úryvok z knihy Úsmevy a grimasy od stredoslovenského učiteľa, dramatika, dramaturga, scenáristu, režiséra, epigramatika, aforistu Augustína Kuchára. Recitátorka má výrazný zmysel pre pointovanie situácie, dokáže aj z minimálneho vtipu ľahkosťou, pauzou a svojou osobnosťou vyťažiť výraznú reakciu diváka. Humorná próza hovorí o spomienkach Ivana a Ivice na predošlé lásky. Pomalý temporytmus situácie dokáže dynamicky meniť. Jediným „nepriateľom“ recitátorky je pamäť, no aj po „vypadnutí“ textu dokázala znova „naskočiť“ a získať si vtipom a prirodzenosťou priazeň diváka.
- Cena Krajskej organizácie Únie žien Slovenska
Výpovedne komplikovanú báseň Alexandra Veľká od svojho dvorného básnika, súčasného slovenského autora poézie, prózy, publicistiky, rozhlasovej a piesňovej tvorby Tomáša Repčiaka predniesla neprehliadnuteľná recitátorská osobnosť s pôsobivým altovým hlasom Júlia Čurillová. V nej sa spletito objavujú paralely súčasnej matky a jej troch dcér s časmi Alexandra Macedónskeho. Matka sa vyrovnáva s nepriazňou osudu, výchovou bez manžela, odchodom detí akoby bola matkou Alexandry Macedónskej. Báseň je značne vrstevnatá: obsahuje narážky na históriu, archetypálne knižné postavy aj intímnu polohu matky. Recitátorka zvolila taktiku detailného rozpracovávania melódie slova (zvukovosť prednesu), intimity a snažila sa zachytiť všetky myšlienky. Slabinou prednesu bola nejasná perspektíva – ktorý z motívov je hlavný: jej osobný príbeh alebo ten historický – a túžba hovoriť všetky línie textu naraz. Okrem zvukovosti pracoval prednes aj s rekvizitou, ktorá však nepôsobila funkčne, skôr prvoplánovo. Oheň zo zapaľovača zasvecovala interpretka pri smrti:
„Ak za toto ma čaká smrť,
[zapálila oheň v zapaľovači]
tak iste krásna.“
V závere, keď hovorí o svojej dcére, zapáli oheň so slovami: „Ty… ty, moja Saša“ a prudko si umiestni horiaci zapaľovač na srdce. Záver tak pôsobí pateticky. Recitátorkin výkon je pôsobivý a prirodzený najmä tam, kde sa ako žena intímne vyrovnáva so starobou a odchodom, odcudzením dcéry. V pasážach, kde „formálne čaruje“, výpoveď neponúka takú mieru stotožnenia, ako by interpretácia vyžadovala.
- Cena ZPOZ
Často recitovanú báseň Z vody od slovenského básnika, publicistu, prekladateľa, kultúrneho organizátora, politika, normalizačného ministra kultúry, významného reprezentanta modernej slovenskej poézie a autora pre deti a mládež Miroslava Válka si vybrala na prednes Iveta Jesenská. V rámci individuálneho vývoja dokázala recitátorka postúpiť o niekoľko stupňov smerom k autenticite. Občas jej melódia vety zakolíše a stáva sa menej autentickou, je však zjavné výrazné vykročenie za logickými dôrazmi. V prednese milostnej lyriky, kde muž so ženou reflexívne hodnotia svoj vzťah a autor ho pripodobňuje vode, ktorá je nevyhnutným predpokladom života, pôsobí prirodzene.
Verš –
„Láska má predsa celkom inú reč.
Podrž ju trocha. Zle sa jej práve teraz stojí.“
– je zásadný pri výstavbe a pointovaní prednesu a nemal by interpretačne zostať neuchopený. Ak by recitátorka vystavala cestu k tejto pointe, mohlo by to posilniť silu jej výpovede.
- Cena Ľubovnianskeho literárneho klubu
Alexandra Harvanová s prednesom básne Bielenie z básnického debutu vysokoškolskej pedagogičky estetiky výtvarného umenia Evy Parilákovej priniesla témy detskej hry, vyrovnávania sa s láskou, vzťahu k prírode a dočasnosti. Recitátorka dokázala akcentovať kontrast medzi prírodným a umelým svetom a jeho postupné odosobňovanie. Prednesu by pomohlo upokojenie tempa, presnejšia práca s autentickým pauzovaním a korekcia naťahovaných samohlások pri „akože“ premýšľaní.
Naopak, niektoré nuansy ako presne využitá pauza dokázali vytvoriť nový rozmer básne a otvoriť dvojité čítanie myšlienky:
„alebo vyhodené všetky papierové vtáky
a na policiach zákaz dívať sa [pauza] do kníh?“
Otázka, ktorá pri tomto prednese vyvstala, súvisí s využitím anestetického konceptu, najmä v závere. Nebolo zrejmé, aký je zámer pre výber takého prístupu.
- Cena Ľubovnianskej knižnice
Doposiaľ nepublikovanú poviedku Hana Pohana z tvorby slovenského prozaika, básnika, dramatika, scenáristu a textára Silvestra Lavríka si vybrala Nina Ambrusová pod pedagogickým vedením Zuzany Varhaníkovej. Poviedka o neopätovanej láske je písaná v prvej osobe, rozprávačkou je dvadsaťpäťročná Hana, ktorá nahráva svojmu mužovi odkaz. Recitátorka dokázala funkčne využiť javiskové prostriedky ako živý kontakt s divákom, presný strih z emócie do emócie, konkrétnu imagináciu. Pri výstavbe prednesu veľmi dobre pracuje s napätím v pauzách. Zmena hlasu pri jednotlivých postavách nie je potrebná, sústredenie by si viac vyžadovali prehovory rozprávača, ktorý komentuje príbeh a sprevádza nás pásmom postáv.
- Cena Oblastnej organizácie cestovného ruchu Severný Spiš – Pieniny
Nataša Zimanová zo Srbska prednášala báseň Voľným pádom od Kataríny Hricovej, na Slovensku pomerne neznámej súčasnej predstaviteľky dolnozemskej slovenskej literatúry, ktorá pôsobí v Starej Pazove. Autorka pripodobňuje lyrický subjekt k vlčici, prežíva neopätovaný vzťah k mužovi a osamelosť. Recitátorka nerešpektuje štruktúru básne, pokúša sa ju prednášať ako prózu, čím jej uberá hĺbku myšlienok, postupné odkrývanie jednotlivých obrazov a nuáns textu. Je pomerne prirodzená, ale medzi jednotlivými veršami a emóciami nemá jasné rozlíšenie, čím splývajú do jednej neurčitej emócie.
- Cena Slovenky
Klára Kadašiová pod pedagogickým vedením Laury Búry vytvorila montáž básní fínsko-švédskej poetky žijúcej v Rusku Edith Södergranovej v preklade Milana Richtera z knihy Prešla som peši cestami sĺnk a argentínskej poetky narodenej v rodine židovských emigrantov, ktorá spáchala samovraždu, Alejandry Pizarnik z knihy Dianin strom v preklade Lucie Duero pod názvom Cudzinka. Kým Edith Södergranová hovorí o samote v ruskej oblasti Raivola a priamych i nepriamych dôsledkoch boľševickej revolúcie v Rusku, Alejandra Pizarnik symbolistickým jazykom hovorí o hĺbke prežívania, hraniciach života a smrti. Autorky síce tematizujú odcudzenie – myšlienka montáže je založená na pocite cudzinky vo svete, ktorý jej bol predtým známy, – ale každá iné odcudzenie. Na jednu vplývajú najmä vonkajšie spoločenské dôvody (emigranstvo), na druhú vnútorné, intímne dôvody (osamelosť, dezilúzia, depresia). Spolu tieto básne nedávajú zmysel v rámci logickej výstavby textu. Napriek rozporuplnému pocitu diváka z prednesu pôsobí recitátorka na javisku autenticky, akoby výpoveď bola jej, a má s publikom intenzívny kontakt. Miestami trochu skĺzava do intonačného stereotypu, najmä pri oddeľovaní myšlienok čiarkami. V týchto miestach by sa žiadalo viac rozkryť význam jednotlivých obrazov.
Miestami sprítomňuje rozprávanie tak, akoby slová hľadala práve teraz, akoby situáciu nikdy predtým nezažila –
„Tie dni, keď sa ma zmocňuje akési (pauza) vzdialené
slovo.“
– pritom zmysel vety napovedá, že takéto dni dobre pozná.
- Uznanie poroty za objavnú dramaturgiu
Začínajúca recitátorka Lenka Magová pod pedagogickým vedením Zuzany Varhaníkovej objavila zaujímavú poéziu, ktorá zaznela na recitačnej súťaži prvýkrát. Uviedla ju pod názvom Snívalo sa mi… a jej autorkou je súčasná ukrajinská poetka z Kyjeva, podpredsedníčka Zväzu ukrajinských spisovateľov Liudmyla Diadchenko (antológia Ars poetica 2024, Ľudmila Ďadčenko). V nej sa lyrická hrdinka vyznáva zo skepsy z rusko-ukrajinskej vojny a zaznamenáva pocit mladej generácie v spoločenskom opare kafkovsky ladeného sveta. Recitátorka člení prednes jasne, voči divákovi je adresná, kladie rečnícke otázky, ktoré sa mu zarezávajú do kože:
„Takže zajtra už nebude ani ticho, ani Kafka, ani vták.
čo po tebe zostane? vyschnuté lístie a pár koží?
ktoré si zvliekal ako had? suchá palina?“
Miestami má problém pri vyslovovaní koncových častí slov, nie je ich dostatočne počuť. Prednes pôsobí formálne vystavane, do osobnej výpovede mu chýba „odomknutie vnútra“, miestami prechody z emócie do emócie, z predstavy do predstavy. Životná skúsenosť by recitátorke pomohla odkryť hlbší význam básne. Aby ľútosť nebola plačlivosťou, ale smútkom.
- Uznanie poroty za pôsobivú interpretáciu pásma postáv
Katarína Péčiová predniesla nie často recitovanú prózu z každodenného života Karamelový smiech často recitovanej autorky pre deti a mládež Marty Hlušíkovej. Recitátorka so zaujímavým, sýtym hlasom sa zamerala viac na pásmo postáv (a ich vzťahový svet) ako na pásmo rozprávača. V tom však dokázala vyzdvihnúť humor a pointovať vtipy.
- Cena divákov
Víťazku ceny divákov si vyberajú recitátorky spomedzi seba tajným hlasovaním. Tohto roku sa ňou stala Mária Džatková.
Na tradičnom galaprograme v Dome kultúry recitovali úspešné recitátorky Mária Škarohlídová, Marianna Ondrejková a Mária Džatková. Ako hudobný hosť sa predstavila speváčka a hudobníčka Zuzana Eperješiová alias SKYVA. Katarína Ščigulinská, metodická pracovníčka pre umelecký prednes v Ľubovnianskom osvetovom stredisku a zároveň jedna z hlavných organizátorov festivalu Naša Vansovej Lomnička, na rozborovom seminári oznámila, že v ďalšom ročníku plánujú organizátori uchopiť systém postupových súťaží Vansovej Lomničky systematickejšie a zjednotiť podmienky postupu.[1] Každý kraj bude mať vlastné kolo, aby bol celoštátny festival stretnutím tých najlepších. Zároveň ponúkla recitátorkám možnosť vyjadriť sa k usporiadaniu celoštátneho kola i k organizácii a štruktúre postupovej súťaže a tie ju využili. Vyjadrili sa, že by bolo fajn, aby bolo celoštátne kolo stále iba festivalom a neudeľovali sa na ňom umiestnenia, len špeciálne ocenenia, aby sa z festivalu nestratila príjemná nesúťaživá atmosféra. Festival je viac o spoločnom prežívaní a inšpirácii. Zároveň je dôležité, aby bol postupový systém transparentný.
Ľubovnianske osvetové stredisko sa dohodlo na spolupráci s Národným osvetovým centrom, ktoré bude odborným garantom súťaže. Odborná pracovníčka pre umelecký prednes Renata Kögelová bude spolupracovať na tvorbe propozícií, pri výbere porotcov a nových organizátorov nižších kôl z prostredia kultúrno-osvetových inštitúcií, resp. poskytne odborné poradenstvo v rozvíjaní štruktúry podujatia. Spolu sa tak budú snažiť sprocesovať funkčný postupový systém a nastaviť jednotné, spravodlivé podmienky pre účastníčky podujatia. Ďalší ročník bude patriť k prelomovým v histórii súťaže.
Teším sa, že v Starej Ľubovni je stále veľa ľudí, ktorí milujú umelecký prednes a majú záujem ho podporovať. Ďakujeme nielen organizátorom, ale aj predstaviteľom mesta a partnerským organizáciám a s radosťou očakávame síce ešte nie jubilejný, ale mimoriadne dôležitý 59. ročník Našej Vansovej Lomničky.
Niektoré kraje mali tohto roku krajské kolá (Prešovský, Žilinský a Trnavský kraj), recitátorky z ostatných krajov sa prihlasovali na festival priamo (Bratislavský, Nitriansky, Trenčiansky, Banskobystrický kraj). Niektoré krajské kolá mali okresné kolá (Prešovský, Žilinský, Trenčiansky, Košický kraj). Na festivale sa zúčastňujú aj recitátorky zo Srbska, kde sa koná výberové kolo, z ktorého postupujú štyri recitátorky. ↑