Text: Ľubica Bekéniová
Foto: Michal Petrilák
V zeleni záhrad je pohodená ryšavá čiapka jesene… (Miroslav Válek)
a to je čas, keď do Starej Ľubovne smerujú kroky recitátoriek, aby ju zaplavili krásou slova ako aj krásou svojich osobností.
Na 57. ročníku Našej Vansovej Lomničky – celoslovenského festivalu umeleckého prednesu žien, ktorá sa konala11. – 12. októbra sa tohto roku stretlo 29 recitátoriek z celého Slovenska a zo srbskej Vojvodiny.
Porota pracujúca v zložení: Soňa Šebová, Nina Kollárová, Ľubica Bekéniová si prednesy pozorne vypočula, zhodnotila ich a rozhodla o ocenených recitátorkách, aj keď tie rozhodovacie procesy neboli jednoduché, pretože dobrých, ba priam vynikajúcich výkonov tu zaznelo požehnane. Už tradične bývajú diplomom ocenené a vecným darom odmenené všetky recitátorky za recitátorský prínos. Porota rozhodla o umiestnení a udelení 13 cien pre najlepšie recitátorky.
Ceny získali:
Cenu poroty – Mariana Ondrejová
Cenu Ľubovnianskeho osvetového strediska – Dana Regentová
Cenu primátora mesta Stará Ľubovňa – Katarína Péčiová
Cenu prednostu MsÚ Stará Ľubovňa – Lenora Nátherová
Cenu vedúcej odd. školstva, kultúry, športu a mládeže MsÚ Stará Ľubovňa – Mária Džatková
Cenu Ľubovnianskeho múzea – Mária Škarohlídová
Cenu okresnej organizácie Únie žien Slovenska – Ľudmila Beznosková
Cenu krajskej organizácie Únie žien Slovenska – Marka Galasová
Cenu ZPOZ – Mária Petríková
Cenu Ľubovnianskeho literárneho klubu získali dve recitátorky: Alexandra Harvanová a Viktória Orosová
Cenu Ľubovnianskej knižnice – Karin Štefaňáková
Cenu OOCR severný Spiš – Pieniny – Edita Doliňáková
Cena divákov je špeciálnou cenou a získala ju s výrazným náskokom Mária Džatková
Najvýznamnejším ocenením je CENA POROTY. Tohto roku ju získala vynikajúca recitátorka Mariana Ondrejová z Litmanovej. Predstavila sa básňou Oľgy Gluštíkovej: Severské mýty a aj tu, rovnako ako aj na 70. ročníku Hviezdoslavovho Kubína, potvrdila svoje interpretačné kvality. Výber básne očividne nebol náhodný. Drsný oravský región, odkiaľ pochádza autorka, nie je nepodobný tomu recitátorkinmu, a preto rurálne motívy, goralské tajomstvá, tvrdé hrany života, prítomné v básni, prezentovala naliehavo, zvnútornene, sugestívne tak, že sa priam vbíjala do vedomia vnímateľov. Temne tajomné životné aspekty autorky podávala v jedinečnej ritualizovanej podobe, mágiu slova a z nej vyplývajúcich obrazov podporovala melodickým nôtením melódie oravskej piesne, čo jej dodalo silne atmosférotvorný zvukový výraz. Ondrejová akoby text nerecitovala, ona ho dýchala, ona ho žila a s ňou aj vnímaví prítomní.
Dana Regentová z Bratislavy si našla svojho autora a svoju báseň. Srbský básnik Vasko Popa akoby svoju báseň Vráť mi moje handričky písal priamo pre ňu, tak bytostne, tak presvedčivo ju interpretovala. Autor tu pracuje s nahromadenými emóciami, ktorým priam hrozí výbuch. Menej skúseného interpreta by to mohlo zviesť k vonkajškovosti, Regentová však nepodľahla vonkajškovej expresívnosti, jej jedinečný vklad spočíval v tom, že citové zranenie akoby už spracovala a partnerovi čiastočne aj odpustila, no silu výpovede to priam akoby znásobovalo. Známou básňou akoby chcela vyjadriť: veľmi si ma zranil, ale ja sa snažím ti odpustiť a jedného dňa vari aj odpustím. Krásne humánne posolstvo.
Katarína Péčiová z Poproče prišla po veľmi dlhej odmlke, ale vďaka za to, že prišla. Vkročila skromne, priam submisívne, ale už po prvým vetách donútila publikum nespustiť z nej oči. Zvolila si prózu Maríny Čeretkovej-Gállovej: Herečka. Mierou nástojčivosti, pozvoľna gradovanej, bez vonkajších efektov, dosiahla maximálnu mieru pozornosti publika. Sústredenú, sugestívnu, hlboko ľudsky zainteresovanú výpoveď nechala doznieť a vnímateľom tým dala šancu to naplno precítiť.
Lenora Nátherová z Bratislavy tentoraz prišla s prózou od Ayelet Gundar Goshen: Tam, kde číha vlk s tristným obsahom a závažným posolstvom. Zdalo sa, že každá veta príbehu je dôležitá, no tie zásadné informácie zvýznamňovala tempom, jeho náhlymi zmenami – agogikou a pauzami. U nej tá miera uplatnenia pauzy, jej dĺžky a naplnenosti predstavou interpretky nie je len vecou skúsenosti, ale hlavne citu. Funkčne dokázala pracovať aj so zmenami telového gesta. Uplatnila tiež pohyb – cúvanie ako obranu pred príliš bolestnou skutočnosťou, keď terorista zavraždí rodičom jediné dieťa, dcéru, ktorá vlastným telom chráni starú mamu. Bolo to zimomriavkové!
Mária Džatková z Lieskovca prišla a ohúrila. A to doslova textom Milky Zimkovej: Bonsuár umelci. Bola to monodráma vykresľujúca osud jednej ženy, ktorá hľadá svoje životné šťastie, najprv je presvedčená, že ho našla, ale jej sklamanie je fatálne. Počas prednesu tejto mimoriadne disponovanej recitátorky sa rozhostilo také ticho, že sa priam materializovalo v priestore. Mladá interpretka sa do silného príbehu vložila bytostne. Ukázala svoj talent naplno, v závere až teatrálnym spôsobom. Možno tú záverečnú vonkajškovosť mohla stlmiť, aj keď výpoveď vybuchovala emóciami. To, že to malo nesmiernu emocionálnu silu svedčí aj fakt, že získala cenu divákov.
Mária Škarohlídová z Bratislavy vystúpila zo svojej komfortnej zóny a po dlhých rokov interpretovania prózy siahla po poézii, a to v tomto roku dvakrát, pretože aj na Hviezdoslavovom Kubíne predniesla Vysockého baladu. V Ľubovni zaznel v jej jedinečnom podaní Lawrence Ferlinghetti. Umne a citlivo vytvorila montáž z troch jeho básní zo zbierok Lunapark mysle a Z obrazov zmiznutého sveta a jedinečným spôsobom opantávala vnímateľov zvláštnou melodickosťou, zaujímavým nadhľadom na miestach, kde autor pointuje a využíva iróniu. V podstate známe básne tohto nie celkom čistokrvného beatnika interpretovala naozaj nevšedne, využívajúc jemne nadsadenú štylizáciu a celkový veľmi intenzívny zážitok podporila náznakom kostýmu maskulínneho typu. Jej prednes pôsobil tak, akoby mala radosť z nezáväzného pohrávania sa so slovami, vetami a zvukmi dokonca aj pri vyjadrení záverečnej myšlienky vo vyhrotenom konflikte s významom („usmievavý funebrák“). Naozaj unikátne!
Ľudmila Beznosková z Handlovej prišla s textom Emy Tekelyovej: Mať dospelé deti je úžasné. Ak recitátor siahne po texte bez výraznej umeleckej hodnoty, zvyčajne musí prehrávať, výrazovými prostriedkami akcentovať aj to, čo nie je relevantné či emocionálne pôsobivé. Tak to bolo aj v tomto prípade. Recitátorka maľovala melódiou, uplatňovala melodické zdvihy, stereotypné a časté emfázy, používala popisné gestá. Ale preukázala takú mieru komediálneho talentu, natoľko zaujala mierou sugestivity, vtipný text vychádzajúci zo životnej skúsenosti nielen autorky, ale mnohých žien, keďže súznel s jej naturelom, z jej úst plynul ako živá voda a dostalo sa jej nesmierne vrelého prijatia od publika.
Marka Galasová zo srbskej Padiny si zvolila báseň Vojtecha Mihálika: Krájanie. Už príchodom, telovým gestom, do čierneho odetá signalizovala vážnosť, tragickosť. Od začiatku si vytvárala priestor na gradovanie emocionálneho zážitku – zranenia zo zrady manžela. Veľmi citlivo, veľmi pôsobivo stupňovala mieru bolesti a dojala. Je to komorný typ recitátorky, výrazové prostriedky využíva úsporne. Porota ocenila to, že zvolený text zodpovedal jej naturelu a vyznel prirodzene. Žiada sa dodať, že všetky recitátorky zo Srbska sa kvalitatívne posúvajú, pracujú na sebe a každá zanechala emocionálnu stopu vo vedomí recipientov.
Mária Petríková z Bratislavy recitovala montáž od Rupi Kaur: Slnko a jeho kvety. Rupi Kaur je mladá kanadská poetka indického pôvodu. Aj vďaka instagramu sa stala jednou z najznámejších poetiek na svete. Petríková má schopnosť tlmočiť závažné, tristné, priam fatálne posolstvá. Zvolená montáž má veľkú výpovednú silu a Petríkovej interpretácia znela uvážlivo, v pomalom tempe každú myšlienku akoby pribíjala na tabuľu nášho vedomia. Proces dekódovania závažného obsahu priam bolel. Celkovému vyzneniu by prospela premyslená práca s tempom, pretože pri menej závažných pasážach bolo možné uplatniť rýchlejšie tempo, prípadne agogiku, aby celá báseň nepôsobila tak jednoliato bolestne.
Alexandra Harvanová z Humenného sa predstavila montážou Kataríny Kucbelovej: K bielej. Už po prvých slovách bolo zjavné, že ide o talentovanú recitátorku a veľmi disponovanú. Dominovalo vnútorné uchopenie slova. Jej prejav bol mimoriadne sugestívny a kultivovaný. Vzácne vlastnosti vzhľadom na vek, keďže je to mladučká recitátorka.
Ďalšia mladá recitátorka Viktória Orosová z Ružomberka sa predstavila básňou od Maje Mikovej: Smutná baletka. Do bielej odetá a bosá pôsobila nežne a zraniteľne. Jej silnými stránkami boli: pôsobivé uplatnenie páuz, dokázala budovať napätie až po gradačný vrchol a záver nechala doznieť vo vedomí vnímateľov. V čom sa ešte potrebuje zdokonaliť je práca s telovým gestom (spevniť ťažisko, uvoľniť sa, netlačiť na hlasivky). Rozhodne to však bol kultivovaný a pôsobivý prednes.
Karin Štefaňáková z Prešova priam ohúrila svojím výkonom (aj) vďaka úryvku z novely od Andrzeja Zaniewského: Potkan. Je to sugestívne napísaná autobiografia potkana od jeho narodenia. Presvedčili sme sa, že je to strhujúci text, v ktorom sa nachádzajú alúzie na udalosti z dejín ľudstva a rovnako strhujúco to táto mladá recitátorka interpretovala. Bol to bytostne zaangažovaný prednes, miera vnútorného apelu sa premietala do pohybov jej tela. Nádherne dokázala pracovať s tempom a jeho náhlymi zmenami (agogikou), s pauzou, pri dlhej enumerácii dokázala neuveriteľne variovať a gradovať. Štefaňáková priniesla výsostne aktuálnu tému a nad jej výkonom bolo možné len žasnúť.
Edita Doliňáková z Veľkého Šariša sa predstavila prózou od Vincenta Šikulu: Vybíjaná palička zo zbierky poviedok Pastierska kapsička. Šikula je známy svojím rozprávačským majstrovstvom. V tomto prípade recitátorka začínala svoje rozprávanie v ich – forme pozvoľna, s epickým pokojom, umne sa pripravujúc na erupciu emócií v závere, keď sa hlavná hrdinka opätovne konfrontuje s bezcitnosťou k ľudskému údelu príbuzného počas jeho života, ale po jeho smrti sa príbuzní ako supy zlietajú s úmyslom získať po nebohom to, o čom vedia, že má cenu. Prednes vyznel presvedčivo a záver veľmi sugestívne.
Žiadalo by sa zmieniť sa aj o ďalších recitátorkách, keďže ich výkony by si to zaslúžili, ale to by bolo nutné uviesť všetky ďalšie. Slabých výkonov tu nebolo. O každej jednej by bolo možné uviesť množstvo chvál, ale zaznamenali sme aj nedostatky najmä v dramaturgickej zložke, najčastejšie v podobe pridlhých textov, tiež vo využívaní výrazových prostriedkov, uplatňovaní vonkajškového pátosu, atď. Tomu bol venovaný hodnotiaci seminár a aj keď času nebolo nazvyš, každý jeden výkon bol analyzovaný s odporúčaniami na skvalitnenie do budúcna.
Škoricou voňajúca 57. Naša Vansovej Lomnička bola ako dvojstranová báseň. Mala 29 strof, jednu krajšiu ako druhú. Napísali ju obetaví organizátori v Starej Ľubovni. Láskyplne na ňu dýchalo 29 žien, aby jej neskrehli city.
Je nádej, že neskrehnú. Veríme a ďakujeme!
