Text: Ľubica Bekéniová

Foto: Michal Petrilák

Celoslovenský festival umeleckého prednesu žien

Stará Ľubovňa, 11. – 12. október 2024

V zeleni záhrad je pohodená ryšavá čiapka jesene…

Miroslav Válek

… a to je čas, keď do Starej Ľubovne smerujú kroky recitátoriek, aby ju zaplavili krásou slova aj krásou svojich osobností.

Na 57. ročníku Našej Vansovej Lomničky, celoslovenského festivalu umeleckého prednesu žien, sa stretlo 29 recitátoriek z celého Slovenska a zo srbskej Vojvodiny.

Porota pracujúca v zložení Soňa Šebová, Nina Kollárová a Ľubica Bekéniová si prednesy pozorne vypočula, zhodnotila a rozhodla o ocenených recitátorkách, aj keď rozhodovacie procesy neboli jednoduché, pretože dobrých, priam vynikajúcich výkonov zaznelo požehnane. Už tradične bývajú diplomom ocenené a vecným darom odmenené všetky recitátorky za recitátorský prínos. Porota rozhodla o umiestnení a udelení 13 cien pre najlepšie recitátorky:

Cena poroty – Mariana Ondrejová

Cena Ľubovnianskeho osvetového strediska – Dana Regentová

Cena primátora mesta Stará Ľubovňa – Katarína Péčiová

Cena prednostu MsÚ Stará Ľubovňa – Lenora Nátherová

Cena vedúcej oddelenia školstva, kultúry, športu a mládeže MsÚ, Stará Ľubovňa – Mária Džatková

Cena Ľubovnianskeho múzea – Mária Škarohlídová

Cena okresnej organizácie Únie žien Slovenska – Ľudmila Beznosková

Cena krajskej organizácie Únie žien Slovenska – Marka Galasová

Cena Zboru pre občianske záležitosti Človek človeku – Mária Petríková

Cena Ľubovnianskeho literárneho klubu – Alexandra Harvanová a Viktória Orosová

Cena Ľubovnianskej knižnice – Karin Štefaňáková

Cena OOCR severný Spiš – Pieniny – Edita Doliňáková

Cena divákov je špeciálnou cenou a získala ju s výrazným náskokom Mária Džatková.

Najvýznamnejším ocenením je Cena poroty. Tohto roku ju získala vynikajúca recitátorka Mariana Ondrejová z Litmanovej. Predstavila sa s básňou Oľgy Gluštíkovej Severské mýty a rovnako ako na 70. ročníku Hviezdoslavovho Kubína potvrdila svoje interpretačné kvality. Výber básne očividne nebol náhodný. Drsný oravský región, odkiaľ pochádza autorka, nie je nepodobný tomu recitátorkinmu, a preto rurálne motívy, goralské tajomstvá, tvrdé hrany života prezentovala naliehavo, zvnútornene, sugestívne tak, že sa priam vbíjala do vedomia vnímateľov. Temné tajomné životné aspekty autorky podávala v jedinečnej ritualizovanej podobe, mágiu slova a z nej vyplývajúce obrazy podporovala melodickým nôtením oravskej piesne, čo jej dodalo silne atmosférotvorný výraz. Ondrejová akoby text nerecitovala, ona ho dýchala, ona ho žila a s ňou aj vnímaví prítomní.

Dana Regentová z Bratislavy si našla svojho autora a svoju báseň. Srbský básnik Vasko Popa akoby svoju báseň Vráť mi moje handričky písal priamo pre ňu, tak bytostne, tak presvedčivo ju interpretovala. Autor pracuje s nahromadenými emóciami, ktorým priam hrozí výbuch. Menej skúseného interpreta by to mohlo zviesť k vonkajškovej expresívnosti, Regentová však nepodľahla, jej jedinečný vklad spočíval v tom, že citové zranenie už spracovala a partnerovi čiastočne aj odpustila, čo silu výpovede znásobovalo. Známou básňou akoby chcela vyjadriť: veľmi si ma zranil, ale ja sa snažím ti odpustiť a jedného dňa vari aj odpustím. Krásne humánne posolstvo.

Katarína Péčiová z Poproče prišla po dlhej odmlke, a vďaka za to, že prišla. Vkročila skromne, priam submisívne, ale už po prvým vetách donútila publikum nespustiť z nej oči. Zvolila si prózu Maríny Čeretkovej-Gállovej Herečka. Mierou nástojčivosti, pozvoľna gradovanej, bez vonkajších efektov, dosiahla maximálnu mieru pozornosti publika. Sústredenú, sugestívnu, hlboko ľudsky zainteresovanú výpoveď nechala doznieť a vnímateľom dala šancu naplno ju precítiť.

Lenora Nátherová z Bratislavy sa tentoraz predstavila s prózou od Ayelet Gundar Goshen Tam, kde číha vlk s tristným obsahom a závažným posolstvom. Zdalo sa, že každá veta príbehu je dôležitá, tie zásadné informácie zvýznamňovala tempom, jeho náhlymi zmenami – agogikou a pauzami. Miera uplatnenia pauzy, jej dĺžky a naplnenosti predstavou nie je u tejto recitátorky len vecou skúsenosti, ale hlavne citu. Funkčne dokáže pracovať aj so zmenami telového gesta. Uplatnila tiež pohyb – cúvanie ako obranu pred príliš bolestnou skutočnosťou, keď terorista zavraždí rodičom jediné dieťa, dcéru, ktorá vlastným telom chráni starú mamu. Bolo to zimomravé!

Mária Džatková z Lieskovca prišla a ohúrila, a to doslova, textom Milky Zimkovej Bonsuár, umelci. Monodráma vykresľuje osud ženy, ktorá hľadá svoje životné šťastie, najprv je presvedčená, že ho našla, ale jej sklamanie je fatálne. Počas prednesu mimoriadne disponovanej recitátorky sa rozhostilo také ticho, že sa priam materializovalo v priestore. Mladá interpretka sa do silného príbehu vložila, jej výpoveď vybuchovala emóciami. Svoj talent ukázala naplno, v závere možno až príliš teatrálnym spôsobom. To, že jej prednes mal nesmiernu emocionálnu silu, dosvedčuje aj fakt, že získala cenu divákov.

Mária Škarohlídová z Bratislavy vystúpila zo svojej komfortnej zóny a po dlhých rokoch interpretovania prózy siahla po poézii (v tomto roku hneď dvakrát, pretože na Hviezdoslavovom Kubíne predniesla Vysockého baladu). V Ľubovni zaznel v jej jedinečnom podaní Lawrence Ferlinghetti. Umne a citlivo vytvorila montáž z troch jeho básní zo zbierok Lunapark mysle a Z obrazov zmiznutého sveta a jedinečným spôsobom opantávala vnímateľov zvláštnou melodickosťou, zaujímavým nadhľadom na miestach, kde autor pointuje a využíva iróniu. V podstate známe básne tohto nie celkom čistokrvného beatnika interpretovala naozaj nevšedne, využívajúc jemne nadsadenú štylizáciu. Celkový intenzívny zážitok podporila náznakom kostýmu maskulínneho typu. Jej prednes pôsobil tak, akoby mala radosť z nezáväzného pohrávania sa so slovami, vetami a zvukmi, dokonca aj pri vyjadrení záverečnej myšlienky vo vyhrotenom konflikte s významom – „usmievavý funebrák“. Naozaj unikátne!

Ľudmila Beznosková z Handlovej sa predstavila s textom Emy Tekelyovej Mať dospelé deti je úžasné. Ak recitátor siahne po texte bez výraznej umeleckej hodnoty, zvyčajne musí prehrávať, výrazovými prostriedkami akcentovať aj to, čo nie je relevantné či emocionálne pôsobivé, a tak to bolo aj v tomto prípade. Recitátorka maľovala melódiou, uplatňovala melodické zdvihy, stereotypné a časté emfázy, používala opisné gestá. Ale preukázala takú mieru komediálneho talentu, natoľko zaujala mierou sugestivity a vtipný text vychádzajúci zo životnej skúsenosti autorky natoľko súznel s jej naturelom, že plynul z jej úst ako živá voda a dostalo sa jej nesmierne vrelého prijatia od publika.

Marka Galasová zo srbskej Padiny si zvolila báseň Vojtecha Mihálika Krájanie. Už príchodom, telovým gestom, do čierneho odetá signalizovala vážnosť, tragickosť. Od začiatku si vytvárala priestor na gradovanie emocionálneho zážitku – zranenia zo zrady manžela. Galasová je komorný typ recitátorky, výrazové prostriedky využíva úsporne a v tomto zmysle veľmi citlivo, veľmi pôsobivo stupňovala mieru bolesti a dojala publikum. Porota ocenila, že zvolený text zodpovedal jej naturelu a vyznel prirodzene. Žiada sa dodať, že všetky recitátorky zo Srbska sa kvalitatívne posúvajú, pracujú na sebe a každá zanechala emocionálnu stopu vo vedomí recipientov.

Mária Petríková z Bratislavy recitovala montáž básní od Rupi Kaur z básnickej zbierky Slnko a jeho kvety. Rupi Kaur je mladá kanadská poetka indického pôvodu, ktorá sa aj vďaka Instagramu stala jednou z najznámejších poetiek na svete. Petríková má schopnosť tlmočiť závažné, tristné, priam fatálne posolstvá. Zvolená montáž mala veľkú výpovednú silu a interpretácia recitátorky znela uvážlivo, v pomalom tempe každú myšlienku akoby pribíjala na tabuľu nášho vedomia. Proces dekódovania závažného obsahu priam bolel. Celkovému vyzneniu by prospela premyslená práca s tempom – pri menej závažných pasážach bolo možné uplatniť rýchlejšie tempo, prípadne agogiku –, aby celá báseň nepôsobila tak jednoliato bolestne.

Alexandra Harvanová z Humenného sa predstavila s montážou básní zo zbierky Kataríny Kucbelovej K bielej. Už po prvých slovách bolo zjavné, že ide o talentovanú a veľmi disponovanú recitátorku. Jej prejav bol mimoriadne sugestívny a kultivovaný. Dominovalo vnútorné uchopenie slova. Vzácne vlastnosti vzhľadom na vek, keďže je to mladučká recitátorka.

Ďalšia mladá recitátorka Viktória Orosová z Ružomberka sa predstavila básňou od Maje Mikovej Smutná baletka. Do bielej odetá a bosá pôsobila nežne a zraniteľne. Jej silnými stránkami boli pôsobivé uplatnenie páuz, schopnosť budovať napätie až po gradačný vrchol a záver nechať doznieť vo vedomí vnímateľov. V čom sa ešte potrebuje zdokonaliť, je práca s telovým gestom (spevniť ťažisko, uvoľniť sa, netlačiť na hlasivky). Rozhodne však išlo o kultivovaný a pôsobivý prednes.

Karin Štefaňáková z Prešova priam ohúrila svojím výkonom (aj) vďaka úryvku z novely od Andrzeja Zaniewského Potkan. Sugestívna autobiografia jedného potkana je strhujúci text, obsahujúci alúzie na udalosti z dejín ľudstva, a rovnako strhujúco ho táto mladá recitátorka interpretovala. Bytostne zaangažovaný prednes sa premietol aj do miery vnútorného apelu v podobe pohybov tela. Nádherne dokázala pracovať s tempom a jeho náhlymi zmenami, s pauzou, pri dlhej enumerácii dokázala neuveriteľne variovať a gradovať. Štefaňáková priniesla výsostne aktuálnu tému a nad jej výkonom bolo možné len žasnúť.

Edita Doliňáková z Veľkého Šariša sa predstavila s prózou od Vincenta Šikulu Vybíjaná palička zo zbierky poviedok Pastierska kapsička. Šikula je známy svojím rozprávačským majstrovstvom – v tomto prípade recitátorka začínala svoje rozprávanie v ich forme pozvoľna, s epickým pokojom, umne sa pripravujúc na erupciu emócií v závere, keď sa hlavná hrdinka opätovne konfrontuje s bezcitnosťou k ľudskému údelu príbuzného počas jeho života, ale aj po jeho smrti, keď sa príbuzní ako supy zlietajú s úmyslom získať po nebohom cennosti. Prednes vyznel presvedčivo a záver veľmi sugestívne.

Žiadalo by sa zmieniť aj o ďalších recitátorkách, keďže ich výkony by si to zaslúžili, ale následne by bolo nutné uviesť všetky ďalšie, keďže slabých výkonov nebolo. O každom prednese by bolo možné uviesť niekoľko chvál, ale zaznamenali sme aj nedostatky, najmä v dramaturgickej zložke – najčastejšie v podobe pridlhých textov, tiež vo využívaní výrazových prostriedkov, uplatňovaní vonkajškového pátosu atď. Tomu bol venovaný rozborový seminár a aj keď času nebolo nazvyš, každý jeden výkon bol analyzovaný s odporúčaniami na skvalitnenie do budúcnosti.

Škoricou voňajúca 57. Naša Vansovej Lomnička bola ako dvojstranová báseň. Mala 29 strof, jednu krajšiu ako druhú. Napísali ju obetaví organizátori v Starej Ľubovni a láskyplne na ňu dýchalo 29 žien. Je nádej, že jej city neskrehnú.