Text: Štefan Jurča, Marianna Ibrahimi

Foto: Peter Brenkus

14. ročník seminára Píšeš? Píšem! v Kovačici je za dverami. Najlepší dôvod na ohliadnutie sa za minulými ročníkmi.

Štefan Jurča sa seminára zúčastnil po dvadsiatich rokoch. Aký bol Píšem? Píšeš! v roku 2004, keď ho navštívil ako člen divadla Pôtoň, a aký v roku 2024, keď bol spolulektorom a blogerom seminára?

Marianna Ibrahimi sa zúčastnila na seminári v roku 2023 a napísala festivalovú „road-movie“ s mnohými nadšencami, jednou Katkou a jednou spinkovačkou.

I. Ale TERAZ som znovu TU. Píšeš? Píšem! 2024

Text: Štefan Jurča

Pred pár rokmi mi Renka (pozn. red.: Renata Jurčová) oznámila, že bude viesť tvorivú dielňu v rámci seminára Píšeš? Píšem! Keďže Renka často vedie podobné workshopy, spočiatku som tomu nevenoval veľkú pozornosť. Až keď sa ma začala vypytovať, akou menou sa platí v Srbsku, pochopil som, že tentoraz to nebude workshop na Slovensku, ale pre Slovákov na Dolnej zemi – vo Vojvodine. Po mojej otázke, kde presne sa seminár koná, mi odpovedala: „Tuším sa to volá… Kovačica…“ – Kovačica! Bum! Spomienky sa mi začali vynárať ako huby po daždi.

Na začiatku tisícročia náš divadelný súbor Pôtoň vytvoril niekoľko zaujímavých inscenácií. Ponuky na účasť na zahraničných festivaloch sa hrnuli zo všetkých strán. Boli sme v Maroku, Nemecku, Maďarsku, často v Čechách, dvakrát v Káhire. V roku 2003 sme vyhrali festival Scénická žatva v Martine. Ako víťazi sme dostali pozvánku na festival divadiel dolnozemských Slovákov do Kovačice. Dostali sme aj pozvanie na lukratívny festival do Paderbornu v Nemecku. Kde však zobrať peniaze na cestu na dva festivaly krátko po sebe? Kultúrna „vrchnosť“ nám povedala, že do Kovačice musíme ísť a že nám náklady uhradia. Ako obvykle – nebola to pravda. A keďže sme účasť v Kovačici už potvrdili, s ťažkým srdcom sme odmietli ísť do Nemecka. Veľmi nás to mrzelo. Netušili sme však, akí budeme vďační, že sme dali prednosť Kovačici a jej obyvateľom.

Uvedomil som si, že si síce niektoré detaily pamätám presne, ale mnohé miesta, po ktorých sme v Kovačici chodili, mám v pamäti rozmazané. Preto som nedočkavo čakal na Renkin návrat a kládol jej otázky. Ale ani jej odpovede, ani jej fotky mi príliš nepomohli. To sa opakovalo aj nasledujúci rok. Moril som si pamäť, ale – hoci ma hanba fackovala – nepamätal som si ani mená organizátorov, ktorí sa o nás tak vynikajúco starali. Len ich vedúceho, pána Jonáša.

Pri snahe oživiť spomienky som sa snažil dozvedieť niečo o Kovačici – zároveň som zistil niečo o organizácii tohto podujatia. Píšeš? Píšem! je názov seminára alebo tvorivej dielne dramatického písania pre dolnozemských autorov, ktorý bol spočiatku organizovaný a podporený ochotníckym Divadlom Janka Čemana v Pivnici vo Vojvodine a Ústavom pre kultúru vojvodinských Slovákov. Prvýkrát sa organizoval už v roku 2010 a prvých desať ročníkov sa uskutočnilo v Pivnici. Cieľom prvého seminára Píšeš? Píšem! bolo vzdelávanie píšucich autorov. V priebehu ďalších ročníkov sa seminár rozširoval okolo myšlienky „nie všetko, čo znesie papier, znesie i javisko“. Autori získali možnosť sledovať tvorivé spracovanie vlastných textov v činohre, detskom, pouličnom i tanečnom divadle, muzikáli, vo filme, v rozhlase, s dôrazom na tvorivý proces, prepájanie jednotlivých dielní a tvorivých prístupov. Od roku 2022 sa vyvrcholenie seminára presunulo do Kovačice. Autorkou myšlienky seminára a dušou celého projektu je Katarína Mišíková Hitzingerová. V súčasnosti jej pri organizácii okrem domácich nadšencov výdatne pomáhajú Ján Chrťan a Ján Marcinek. Vyvrcholeniu projektu predchádza niekoľko medzistupňov. Začína sa to tzv. malým seminárom, ktorý býva v novembri – decembri pod názvom Poď sa vypísať. Je jednou z troch parciálnych častí vzdelávania Slovákov vo Vojvodine. V prvej časti (seminár Poď sa vypísať) je vzdelávanie prioritne v práci s textom. Účastníci získavajú základné znalosti a zručnosti pri práci s akýmkoľvek druhom textu od odborníkov z praxe. Seminár má víkendovú formu, trvá od štvrtku do nedele a realizuje ho Ochotnícke divadlo Janka Čemana v Pivnici. Po ňom nasleduje literárna súťaž Píšeš? Píšem! (druhá časť), ktorá býva vyhlásená v januári. Po ukončení prihlasovania literárnych prác odborná porota zhodnotí zaslané texty. Výsledky sú vyhlásené v rámci festivalu DIDA (Divadelné inscenácie dolnozemských autorov) v apríli. Víťazné diela sa realizujú na veľkom seminári Píšeš? Píšem!, ktorý je ukončením (treťou časťou) celkového vzdelávania v umeleckej tvorbe. Realizuje sa v auguste a trvá celý týždeň. Všetky tri časti sa zmysluplne a cieľavedome prepájajú a majú obrovský dosah na umeleckú činnosť vo Vojvodine. Viacerí účastníci boli prijatí na vysoké umelecké školy na Slovensku, ktoré aj úspešne ukončili, a venujú sa divadelnej réžii, herectvu či dramaturgii profesionálne. Mnohí z autorov boli niekoľkokrát medzinárodne ocenení na rôznych literárnych a dramatických súťažiach. Seminár inšpiroval aj ďalších umelcov, ktorí vydali svoje knihy, vytvorili hudbu alebo zrealizovali víťazné hry na súťažiach DIDA, Divadelný vavrín, Festival Zuzany Kardelisovej, a tak sa mohli prezentovať na slovenských festivaloch ochotníckeho divadla: Scénická žatva, Palárikova Raková, Festival Aničky Jurkovičovej. Mnohí z účastníkov hercov boli oslovení účinkovať v Slovenskom vojvodinskom divadle v Báčskom Petrovci. Treba pripomenúť, že projekt býva podporený aj z Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

Toto všetko som sa dozvedel, ale k rozpamätaniu na jednotlivé miesta v Kovačici mi to nepomohlo. Preto ma potešila ponuka, aby som sa tohto roku pripojil k účastníkom a zúčastnil sa na seminári Píšeš? Píšem! osobne. A tak som po dvadsiatich rokoch znovu vyrazil do Kovačice. Spolu s Renkou sme sa „nalodili“ do voza k Stankymu a Attimu, čiže lektorom filmovej dielne Stanislavovi Králikovi a Attilovi Csontósovi. To som ešte netušil, že s nimi na seminári strávim oveľa viac času ako s inými. Počas cesty sme komunikovali s posádkami ostatných vozidiel, aby sme si odovzdávali informácie o priechodnosti hraničných priechodov medzi Maďarskom a Srbskom. A ja som si spomínal na cestu spred dvadsiatich rokov.

Cestujeme do Kovačice. Divadelný súbor z Levíc. Cestujeme v noci. Autobus prechádza cez rôzne srbské dedinky. Podozrievame šoféra, že zablúdil. Problémy s opitými srbskými policajtmi. Úsmevy našich herečiek ich obmäkčia. Zdá sa nám, že ideme nekonečne dlho. Asi sme naozaj zablúdili. Konečne Kovačica! Naše pokrčené nevyspaté tváre postupne vyjasní vrelé privítanie. Milí usmiati domáci organizátori nás hneď kráľovsky pohostia. Vtedy sme ešte netušili, že takéto lukulské hody sa budú pravidelne opakovať a že nás tu vykŕmia a napoja, čo hrdlo ráči. Sem-tam aj trošku viac. Vo sne kráčam s ostatnými uličkami Kovačice, prichádzame k ubytovaniu, kde nás privíta spev exotických vtákov a… ďalšie pohostenie. Ukážu nám kultúrny dom, kde vyložíme scénu a do seba naložíme… pohostenie.

Preberám sa z polosna. Rozhliadnem sa. Sme v Kovačici, pred budovou Miestneho spoločenstva. Tú budovu poznám. Náš autobus bol vtedy zaparkovaný pred ňou, naši šoféri tam rozoberali a opravovali motor, aby sme sa do Levíc dokázali vrátiť. S nádejou sa zoznamujem s organizátormi – ale ani jedna tvár mi nie je povedomá. Toto je už nová krv kovačického kultúrneho života, ktorú reprezentuje združenie Kokram – kolektiv kreativnih amatera. Ale zvyky si zachovali. Čakalo nás naozaj sýte pohostenie. A ja som sa potom vybral blúdiť ulicami večernej Kovačice, aby som si pripomenul miesta, po ktorých som kedysi kráčal spolu s ostatnými zo súboru. Ledva som našiel dom kultúry, v ktorom sme vtedy hrali…

Na druhý deň v ňom bolo slávnostné otvorenie podujatia a účastníci sa rozdelili do jednotlivých dielní, kde od pondelka do konca týždňa usilovne pracovali pod vedením svojich lektorov. Tento ročník dostal názov TU A TERAZ. Ja som spočiatku vypomáhal v dielni pouličného divadla a experimentálneho prednesu, potom som sa sústredil na písanie blogov z podujatia a napokon si ma uchmatli členovia filmárskej dielne – potrebovali do filmu postaršieho chlapíka. Niežeby sa nejakí takí medzi kovačickými divadelníkmi nenašli, ale filmári potrebovali niekoho, kto bude k dispozícii v podstate nepretržite. A popri tom všetkom som sledoval prácu v dielňach. Lektori pracovali so svojimi zverencami naplno. Okolo mňa pobiehali pomaľované deti z výtvarnej dielne, cez okno som po očku sledoval žonglujúcich a recitujúcich členov dielne pouličného divadla a experimentálneho prednesu, neustále som všade videl pracovať členov fotografickej dielne, filmári nakrúcali a dlho do noci strihali. Taký istý čulý ruch vládol aj u tanečníkov, divadelníkov a hudobníkov. Všetci sa horúčkovito chystali na predvedenie svojich predstavení. A opäť mi zaleteli myšlienky do Kovačice spred dvadsiatich rokov.

Aj my pred dvadsiatimi rokmi sme sa horlivo chystali na predstavenie. Organizátori nám vo všetkom vychádzali v ústrety. Chceli nás potešiť informáciou, že sa na naše predstavenie teší veľmi veľa divákov a nechtiac v nás vystupňovali trému. Cítili sme, že týchto milých dolnozemských Slovákov nesmieme sklamať.

Je čas. Stojíme na scéne. Pripravení. Naozaj TU a TERAZ! Od pomaly sa zapĺňajúceho hľadiska nás delí len opona. Sme natretí hlinou a stojíme ako sochy. Chvejeme sa. Viac od trémy ako chladu. Opona sa pomaly otvára…

Vtom sa rozletia dvere a zo zasnenia ma vytrhne: „Piťo! Čo TU robíš?! TERAZ máš predsa točiť film…“

V nakrúcaní filmu je pauza. Stanky s Attim prestavujú svetlá, mám chvíľu čas pre seba. Vraciam sa k pretrhnutým myšlienkam… Opona sa pomaly zatvára. Uvoľňujeme sa z póz, v ktorých sme skončili. Sme príjemne unavení, ale veľmi šťastní. Nemáme čas si to užiť – opona sa znovu otvára a my sa ideme pokloniť tlieskajúcim divákom.

Prichádza technická časť predstavenia – zbalenie scény, naloženie do autobusu. Domáci nám ochotne pomáhajú. Padne to vhod, pretože my štyria hlavní hrdinovia sa na tejto časti nezúčastňujeme – sme zababraní od hliny, potrebujeme sa očistiť. Ale už na nás čaká Marija Havran: „Chudáčikovia moji zlatí, je vám zima, však?“ a hneď do nás leje domácu. „ Prečo si im nezakúril viac, pozri, ako sa trasú od zimy!“ A položartom-polovážne udiera pästičkami riaditeľa kultúrneho domu. Ten sa nedá vyrušiť a hneď nás všetkých štyroch – takých špinavých – naláduje do svojho auta.

U nich nás čakali jeho dcérky v krojoch. Zaspievali aj zahrali nám. Pohostili nás (už by sme asi boli prekvapení, keby nie) a potom sme im zašpinili hlinou ich krásnu kúpeľňu! Čistí a spokojní sme prišli na slávnostné otvorenie festivalu. Tešil som sa, že začali bez nás – už sme dosť meškali – a že vojdeme nenápadne do rozbehnutej zábavy. Otvoríme dvere do sály a – ozve sa neskutočný aplauz! Všetci stoja. Jednoducho bez nás nezačali. Pocítil som jemnú triašku. Teraz nie od chladu. Ani od trémy. Človek málokedy počas života zažije taký silný pocit, že si jeho i jeho prácu vážia.

Prišli dni prezentácií výsledkov práce. Žiaľ, naša hektická práca na filme mi nedovolila sa na nich zúčastniť. Ale diváci mali postupne možnosť vidieť vynikajúce vystúpenia a vernisáže:

Hudobná dielňa – koncert TAM A POTOM. Lektori Tomáš Pohorelec, Vierka Semaňáková, Matej Urban.

Dielňa detského divadla – divadelná inscenácia pre malých aj veľkých Hračky na konci siete. Autorkou textu je Valentína Hudecová zo Starej Pazovy, lektori Ema Klinko a Samuel Hudák.

Tanečná dielňa – predstavenie A čo teraz? Lektori Adam Valjent a Anička Labat.

Dielňa pouličného divadla a experimentálneho prednesu – predstavenie … rozpovedz mi, čo vnímaš chvíľu predtým, než sa zobudíš…

Autori básní: Adam Kollár, Alexandra Muhová, Ema Tomková, Častven Petra. Lektori Renata Jurčová, Andrej Bilik.

Výtvarná dielňa – výstava Na ulici v Kovačici. Lektorka Monika Račková.

Fotografická dielňa – výstava Fotíš? Fotím! Lektori Peter Brenkus, Lenka Stanková, Jaroslav Králik.

Filmová dielňa – lektori Stanislav Králik a Attila Csontós – sa prezentovala na záverečnom vystúpení svojimi filmovými denníkmi a najmä filmom Soľnička, ktorý vznikol podľa scenára Martina Mišúna.

Na všetkých výstavách a predstaveniach sa zúčastnilo mnoho divákov, ktorí odmenili účinkujúcich dlhotrvajúcim potleskom.

A potom prišlo nevyhnutné – lúčenie. Napriek tomu, že viacerí lektori sa pravidelne na Dolnú zem vracajú ako dobré holuby, vždy je to smutná chvíľa. Aj tá naša pred rokmi bola. Po všetkých tých nádherných chvíľach, ktoré sme vtedy v Kovačici zažili, to boli smutné okamihy. Ale aj veselé, najmä keď pán Jonáš vždy zavelil: „Miki, polej!“ a naše poháriky sa opäť naplnili pelinkovacom. Čo čert nechcel, vždy sa niekomu neušlo, domáci otvorili ďalšiu fľašku a potom nás nechceli pustiť do autobusu, kým ju nevyprázdnime. Znovu sa ozvalo: „Miki, polej!“ a znovu sa niekomu neušlo, znovu sa otvorila nová fľaška a smiechu nebolo konca-kraja.

Ťažko sa nám odchádzalo. Sľubovali sme si, že sa určite stretneme. Že sa s naším divadlom určite vrátime. Možno o dva, možno o tri roky, ale určite…

Čas je však často neúprosný. Nie vždy umožní zopakovať zázrak ľudského zblíženia. Roky bežali, prišli zmeny i ľudské straty, osud viacerých z nás poslal na rôzne cesty. A spomienky, hoci stále živé, začali zapadať prachom a strácať pevné obrysy.

Ale TERAZ som znovu TU. V Kovačici. Po dvadsiatich rokoch. Opäť som stál na TOM javisku. Opäť som sa prechádzal TÝMI ulicami. Opäť som stretol pána Jonáša. Bolo to pre mňa veľmi silné, vzácne stretnutie. Plné spomienok. Veľa sa v Kovačici zmenilo, ale srdečnosť ľudí je rovnaká. Pôvodných organizátorov nahradili Birko, Bimbo, Mirko a ďalší členovia KOKRAM-u. A opäť splnili všetko, čo nám na očiach videli.

A tak som, dúfam, aspoň čiastočne splnil sľub, ktorý sme pred dvadsiatimi rokmi domácim dali.

II. Cesta z domova domov. Píšeš? Píšem! 2023

Text: Marianna Ibrahimi

Práve teraz sedím v aute s dvomi filmármi, spomíname na najkrajší týždeň našich životov. Je to síce klišé a naša Dolná zem nám chýba ešte skôr, ako sme ju opustili, ale naša nálada je stále vo vojvodinskom štýle.

Spoločne spomíname na všetko, čo sa počas tohto neuveriteľne magického seminára udialo. Spomíname, ako sme sa pred týždňom stretli a tešili, že znovu zažijeme energiu, ktorú má len tento seminár. Hádali sme, koho bude Katka (pozn. red.: Katarína Mišíková Hitzingerová) strašiť spinkovačkou, a smiali sa nad všetkými momentmi, ktoré vrástli aj do našich koreňov.

Cestou sa rozprávame, ako znovu budeme spať na žinenkách v telocvični, mať zubné kefky v jednom pohári, ako celé noci nebudeme spať, lebo sa budeme rozprávať a spievať. V nočnom v daždi si znovu budeme hádzať frisbee. Konečne sa vrátime tam, kam sa tešíme celý rok.

Je neuveriteľné, ako sa za týždeň dokáže vytvoriť také silné puto medzi ľuďmi. Ako je možné, že z jedného týždňa sa vyvinie priateľstvo na celý život? Myslím si, že je v tom zapletená nejaká seminárová mágia. Možno je to tým, že sa všetci účastníci sprchujeme v dvoch sprchách, a možno tým, že máme zubné kefky v spoločnej šáločke na jednom z dvoch umývadiel pri telocvični. Keďže sú aj naše baktérie v jednej šáločke, tak sme nejak zvláštne prepojení. A ja každý deň len dúfam, že si nikto nezamenil kefku a omylom nepoužil tú moju.

Všetci účastníci spíme v telocvični na žinenkách. Pekne v radoch vedľa seba. Možno (určite) aj tu je problém, prečo sme potom na druhý deň unavení. Lebo sa celú noc rozprávame. Je to, ako keď sa po dlhom čase stretnete s priateľmi, s ktorými ste sa roky nevideli. A teraz si jednoducho musíte povedať všetko, čo sa stalo aj čo sa nestalo. Tieto večery milujem. Je to, ako nájsť svoju stratenú časť duše, hoci ste ani nedúfali, že ju stretnete. Aj keď v tomto prípade je to viac duší.

Každé ráno na seminári je veľmi podobné. Tým, že každý večer ideme spať neskoro, je ranné vstávanie veľmi náročné. Rýchlo sa nachystať na celý deň a ísť sa naraňajkovať. Každé jedno stolovanie na seminári milujem (nielen pre skvelé jedlo). Počas spoločného jedenia spomalíme a viac spoznávame iných účastníkov seminára, ktorých by sme v plnom pracovnom zápale nestretli.

Spomíname na všetky predstavenia, koncerty, premietania a výstavy, ktoré sme zažili počas seminára, a nechápeme, ako to všetky dielne zvládli tak úžasne pripraviť za týždeň, dokonca niektoré aj za pár dní.

Ja som Stankymu a Attilovi spomínala, ako som išla za Katkou. Vychádzala som z hudobnej dielne, v ktorej som bola tento rok účastníčkou. Vtedy sme sa pripravovali na svoj interaktívno-inštruktívno-inšpiratívny nevýchovný koncert. Piesne sme skladali v dielni spolu so svojimi najúžasnejšími lektormi. Hudobník Matej Urban, ktorý nás očaril svojimi hudobnými motívmi a ktorý sa tento rok na seminári zúčastnil po prvýkrát, ale určite nie posledný. Rovnako ako Vierka Semaňáková. Vierka je úžasná žena, s ktorou sa dá filozofovať aj do tretej rána a stále chcete pokračovať. Neviem, kde organizátori hľadajú lektorov, ale viem, že vždy nájdu tých správnych. Tak ako náš Tomáš Pohorelec, ktorý bol už na viacerých ročníkoch seminára a bez neho by na seminári chýbal každodenný koncert večer v kaviarni.

Ako som schádzala dolu schodmi, pospevovala som si nové piesne. A už som bola za javiskom, na ktorom nacvičovala detská divadelná dielňa nové predstavenie s témou hrdinu. Deti sa hrali na hrdinov a rozprávali sa o tom, prečo je hrdinstvo dôležité. Pracovali s lektorkou Svetlanou Gaško. Skvelou ženou, mamou a divadelníčkou.

Kým som prešla z jednej strany sály k východu, prišla tam aj fotografická dielňa, ktorá fotila celý priebeh seminára. Na chvíľu som sa zastavila a sledovala, ako pracujú. Niektorí účastníci fotili na telefóny, iní (hlavne tí, čo sa tomu venujú dlhšie, a nie sú na seminári prvýkrát) fotoaparátmi. Ich úžasní lektori Peter Brenkus a Lenka Stanková im s tým pomáhali. Na chvíľu som sa zabudla, ale potom som si spomenula, že ak neprídem za Katkou, spinkovačková legenda sa už bude týkať (osobne) aj mňa.

Keď som vyšla zo sály, uvidela som Birka, ako na fúriku vozí hlinu do divadelnej sály, v ktorej pracujú dielne pouličného divadla, happeningu a divadla mládeže, ktoré spojili svoje sily. Neprekvapilo ma to. Birko je človek, ktorý vybaví a donesie aj nemožné. Čakal na mňa, kým dopíšem blogy pre seminár, aj do tretej rána, a o ôsmej nás už budil v telocvični. Je neskutočné, ako všetko zvládal s takou energiou a stálym nasadením. Na prvý pohľad metalový fanúšik, s ktorým je jazda autom ako vzdelávacie okienko v tomto hudobnom žánri, a zároveň ten najúžasnejší človek, ktorý do seminára a do KOKRAMU dáva celé svoje srdce. KOKRAM je kolektív kreatívnych amatérov, ktorí spoluorganizujú seminár. Ešte som nezažila ľudí, ktorí by tak milovali to, čo robia. Všetci z ich tímu majú srdce na javisku. Každý rok sa nimi inšpirujem a obdivujem ich oddanosť a lásku.

Keďže ma zaujalo, prečo Birko nesie hlinu do sály, spinkovačka-nespinkovačka, pridala som sa k nemu. Dielne pracovali s témou seminára korene. Preto tá hlina. Chvíľu som tam len tak stála a pozorovala magickosť tejto dielne a zápal všetkých zúčastnených. Všetkým sa pomaly zarývali ich korene do javiska. A s vôňou zeme to bolo o to citeľnejšie a hmatateľnejšie. Dielne viedli lektorky Silvia Svákusová a Renata Jurčová. Silvia má energie za dvadsať ľudí, a ak potrebujete rozosmiať, ona je ten správny človek. A Renátka – keď vás táto žena objíme, celý svet stíchne. Upokojuje môj nervový systém a svojím úsmevom mi zlepšuje deň. S Birkom sme chvíľu spolu postáli a vtedy mi pripomenul, že ma hľadá Katka. Tak som sa pohla ďalej.

Vyšla som hore schodmi po počítač do najlepšej miestnosti na celom seminári. Bola tu klíma. V tejto miestnosti sa nachádzali až tri dielne. Filmová, storytellingová a grafická.

Filmová dielňa pracovala v dvoch tímoch. Jeden strihal to, čo ráno natočili, druhý točil videodenníky na ďalšie dni. Nakrúcali aj krátky film. Celý deň chodili do všetkých dielní a točili rozhovory o tom, ako pracujú, a snažili sa (čo sa aj podarilo) zachytiť magickosť seminára. Túto dielňu viedli dvaja lektori, s ktorými som cestovala do Kovačice. Stanislav (Stanky) Králik, ktorého priezvisko prezrádza jeho osobnosť. Často je až neuveriteľné, ako stíha všetko natočiť a postrihať. Mám takú teóriu, že jeho deň v skutočnosti netrvá len dvadsaťštyri hodín. Keď som s ním išla prvýkrát na seminár, písal mi, či mám veľký kufor, lebo ak áno, tak sa mu nezmestí do auta. Nechápala som to. Keď po mňa prišiel, tak som to pochopila. Musí byť majster tetrisu, lebo tak perfektne naskladaný kufor plný svetiel, káblov, kamier a podobného zariadenia (ktoré ani neviem, na čo slúži) som ešte nevidela. A tento rok s nami išiel aj Attila Csontos. Ten je ako druhý Stanky. Vždy má vo vrecku aspoň malé svetlo. Žije vo filmovom svete.

Pri vedľajšom stole bola dielňa storytellingu, spolupracujúca s filmovou dielňou. Účastníci sa učili moderovať, učili sa o novinárskej práci a influencerstve. Mali dve lektorky: Emu Klinko a Vladimíru Dorčovú Valentovú. Ema sa na seminári zúčastňuje už niekoľko rokov, bez nej si ho ani neviem predstaviť. Je to krásna duša, ktorá v sebe nesie magickosť seminára. Rovnako ako Vlaďka. Fantastická novinárka, ktorá vždy rozžiari celú miestnosť. Má úžasnú energiu.

Pri poslednom stole tejto miestnosti bola grafická dielňa, spolupracujúca s každou dielňou seminára. Vytvárali plagáty, grafiky a spolu s fotografickou dielňou aj pohľadnice mesta Kovačica. Sledovala som obrazovku počítača lektorky Andrey Mernjik Šimon a obdivovala, ako tvorí plagát. Práve robili jeden pre dielňu divadla dospelých, kde pracovali na monodráme. Účastníkovi s tvorbou pomáhal Cyro Páriš Bodočan. Fantastická práca bola odprezentovaná o pár dní neskôr. Pripraviť monodrámu za menej ako týždeň si zaslúži obdiv.

Nechcela som účastníkov ani lektorov rušiť, tak som si vzala počítač a išla za Katkou Mišíkovou Hitzingerovou. Katka je mamou seminára. Človek, bez ktorého by to nefungovalo. Katka v sebe má tú pravú seminárovú mágiu a vďaka nej to vidieť a cítiť v celej Kovačici. Vďaka nej všetci čerpáme túto energiu na celý rok. Kým sa znova vrátime. Vďaka nej sme zapustili korene do umenia a tohto seminára. Ona nás drží pohromade. Pomôže nám zdvihnúť sa zo zeme, keď je najhoršie. Ako hlina pomáha koreňom. Aj keď by ste sa jej po pozretí videí o spinkovačke mohli báť, je to tá najúžasnejšia žena, akú poznám. A nie je to také strašné ani s tou spinkovačkou. Mám pri nej podobnú teóriu ako pri Stankym. Jej deň určite nemá dvadsaťštyri hodín. Dokáže vybaviť aj to, aby správne svietilo slnko (aby filmová a fotografická dielňa nemali tak veľa práce). Niekedy mám pocit, že v kumbáliku má čarovnú guľu, cez ktorú všetko vybavuje. Jej mágia funguje aj mimo seminára. Keď nám prší v životoch, ona vybaví dúhu pre krajší deň.

V blogu som písala o tom, že je až neuveriteľné, ako sa za jeden týždeň dokážu vytvoriť nové priateľstvá, ktoré vydržia celý život. A budúci rok budeme spomínať, ako sme sa spoznali a čo všetko sme spolu prežili. Za celý týždeň som sledovala, ako sa tu vytvárajú priateľstvá. Videla som, ako sa v prvých chvíľach všetci rozprávajú (trochu nesmelo) o tom, v ktorej dielni sú, lebo sedia pri sebe a je im divné byť ticho. No po niekoľkých hodinách už spolu hrajú pingpong, obdivujú Katkine vlasy, Birkove tričká, filozofujú nad životom, umením a rozčuľujú sa nad zvláštnymi kohútmi. To je niečo, čo v bežnom živote (aspoň ja) nevidím.

Tento seminár žije vďaka ľudom. Tak organizátorom a lektorom, ako aj účastníkom. A to je to najkrajšie, čo tu môžete vidieť a zažiť – samozrejme, hneď po úžasných predstaveniach, koncertoch a výstavách. Títo ľudia vždy držia spolu, nech sa deje čokoľvek. Práve kvôli tomu sem chodíme každý rok. Aby sme spoznali ľudí, ktorí milujú umenie. Aby sme opäť stretli človečinu.

Semináru dodáva čaro aj to, kde sa nachádza. Kovačica je veľmi inšpiratívna. Viem si predstaviť, že len tak sedím v parku, píšem, okolo prechádzajú ľudia, s niekým sa možno aj porozprávam. Povie mi svoj životný príbeh, o ktorom budem môcť neskôr napísať.

Keď som dokončila tento svoj monológ o dielňach a seminári, Katka nám poslala tú najlepšiu správu. Seminár sa bude konať 18. – 25. 8. 2024! A touto správou sa skončil týždeň, na ktorý celý rok čakáme, aby sme sa znova mohli vrátiť domov. Za svojou druhou rodinou, na seminár Píšeš? Píšem! Kto to zažil, ten to chápe. Kto nezažil, mal by skúsiť.