Stoprvá Scénická žatva priniesla aj stretnutia nečakané, no o to milšie. Mať pokope ľudí, ktorých okrem neskonalej lásky k neprofesionálnemu divadlu spája aj vedúca pozícia v časopise Javisko, to je príležitosť. Jaroslava Čajková bola šéfredaktorkou trinásť rokov (2005 – 2018), Jakub Molnár dva (2021 – 2022) a aktuálne od nového roka časopis vedie Diana Laciaková. Pozoruhodné, čo poviete?

Pani Čajková, mali ste s Javiskom nejaké skúsenosti už pred svojím nástupom na pozíciu šéfredaktorky? 

V deväťdesiatych rokoch som pracovala pre Javisko ako redaktorka, vtedy ho viedol doktor Anton Kret. Pre Javisko som písala už ako odborná pracovníčka NOC autorské články o prednese a malých javiskových formách. A na základe toho sa pán doktor Kret rozhodol, že ma vezme do redakcie. V tom čase to bol ešte mesačník a aj redakcia bola väčšia. Okrem mňa a doktora Kreta v Javisku pôsobili Demo Vizár a Žarka Ambrušová-Poláková a mali sme aj administratívnu pracovníčku, ktorá prepisovala texty. Vtedy sme ešte písali na stroji, čiže sa odovzdávali rukopisy a ona ich následne spracovala do požadovanej formy. 

Aký mal časopis náklad v tej dobe?

Okolo tisíc až dvetisíc kusov. Najlepšie obdobie Javisko prežívalo v sedemdesiatych rokoch, keď bol šéfredaktorom Vlado Štefko. Jemu sa podarilo náklad vytiahnuť až cca na päťtisíc kusov a dokonca bol časopis dostupný v kioskoch.

V Javisku sa reflektujú najmä súťaže, či už postupové prehliadky, alebo iné festivaly s dlhoročnou tradíciou, ktoré sú väčšinou v rovnakom období. O čom sa v časopise písalo v iných mesiacoch?

Mali sme pravidelné rubriky, ktoré zaviedol ešte Martin Jančuška, prvý šéfredaktor časopisu. Vtedy sa aj zmenil názov z Umeleckého slova na Javisko. Potom doktor Štefko posilnil vzdelávaciu činnosť v tom zmysle, že kým v predchádzajúcom období vychádzali odborné krátke články, on ich zaviedol ako pravidelné rubriky, sústredil sa na scénografiu, napríklad celá Zavarského kniha Kapitolky zo scénografie vlastne začínala v časopise Javisko článkami v každom jednom čísle. To isté sa týkalo prednesu, profesor Mistrík mal tiež pravidelnú rubriku prednesu, pomerne pravidelne vychádzal nejaký dramatický text atď. 

Čo za tých trinásť rokov, keď ste časopis viedli, pokladáte za najväčšiu zmenu, ktorá sa udiala? Respektíve ako sa Javisko vyvinulo alebo kam dospelo?

Ja som nadväzovala na obdobie Vlada Štefka, ale aj Vladislavy Fekete a Márie Jenčíkovej. Vladislava zaviedla tematizovanie čísiel, v ktorom som pokračovala a vrátila som sa k amatérskemu divadlu. Chcela som Javisko naozaj vrátiť naspäť k amatérskemu divadlu a stavala som to práve na tejto tematickosti. 

Vtedy aj, ak sa nemýlim, začali pribúdať tzv. metodické listy.

Na vzdelávanie a na metodiku som taktiež nadväzovala. Nechcem povedať, že to bol nejaký môj veľký objav. To vzdelávanie som jednoducho posilňovala tak, ako sa dalo, možno v nejakej novšej forme, ale vychádzala som z tých najlepších skúseností minulých ročníkov. A túto tradíciu som sa snažila obnovovať, lebo nápady a rubriky boli vytvorené vynikajúco už v sedemdesiatych rokoch.

Jakub, ty si Javisko prebral v roku 2021, no pani Čajková v ňom pôsobila do konca roka 2018. Čo sa dialo medzi tým?

Boli to vyše dva roky takého zvláštneho provizória, keď vyšli v roku 2019 dve, resp. tri čísla^[1], a v roku 2020 jedno dvojčíslo, ktoré robil Matej Moško. Bolo to také tučné covidové číslo. A od januára 2021 do decembra 2022 som už mal Javisko na starosti ja. Presne sedem čísel.

Vnímaš nejakú zásadnú zmenu, ktorá nastala počas tvojich dvoch rokov pôsobenia? Po provizóriu sa len naštartovalo a pokračovalo tam, kde sa prestalo, alebo sa niečo zásadné zmenilo?

Ja som mal možno v niečom priveľkú ambíciu a v niečom som chcel iba opäť vynájsť teplú vodu. Naštudoval som si všetky čísla Javiska od jeho vzniku. Najviac ma inšpirovali obdobia, keď boli šéfredaktormi pán profesor Štefko a potom pani Čajková. Skombinoval som pre mňa osobne to najinšpiratívnejšie z rôznych období. Chcel som z toho vyskladať niečo svojské, ale s vedomím, že chcem pokračovať v rámci nejakej kontinuity. To znamená, že u profesora Štefka to boli pre mňa veľmi silné teoreticko-historické články a časopis silno ukotvený v teatrologicko-historickom rámci a u pani Čajkovej to zase bolo tematizovanie jednotlivých čísel, čiže čo číslo, to konkrétna dramaturgická výstavba a tlmočenie konkrétnej témy, skrz ktorú potom aj vnímame reportáže, glosy, rozhovory atď. Javisko svojho času nebolo iba časopisom pre amatérske divadlo a umelecký prednes, ale istý čas to bol jediný divadelný časopis na Slovensku (aj pre profesionálne divadlo), takže všetci ho odoberali a tomu bol prispôsobený aj obsah. Až postupom času sa z neho stal profilový časopis pre neprofesionálne divadlo a umelecký prednes. Dlhé roky sa viedli spory, či to má byť časopis určený tým alebo tým, alebo kombinácia. Ja som sa snažil túto dilemu v niečom pripomenúť a zároveň zúročiť. Chcel som, samozrejme, obsah venovať primárne amatérom, lebo si to zaslúžia, veď na profesionálne divadlo máme na Slovensku zameraných viac médií. Ale zároveň to neznamená, že by tam neboli prieniky od profesionálov a smerom k nim. Snažil som sa robiť rozhovory s profesionálmi a profesionálni kritici a kritičky písali články. 

Ako vnímate Javisko teraz? Prešlo do online-u, už nie je tlačené… 

JČ: Online forma asi tejto dobe vyhovuje a je pravda, že tlačená forma by sa už dnes neuživila. Ale na druhej strane musím povedať, že tlačená forma je forma väčšej istoty. A to mám z vlastných skúseností – zrazu treba preformátovať webstránku, príde nové vedenie, ktoré si vymyslí, že to musí vyzerať nejako inak, modernejšie, a tie materiály sa jednoducho stratia. V tomto vidím isté nebezpečenstvo. Toto obdobie nie je zárukou, že sa dokumentácia, ktorá v tlačenej forme existuje, zachová. 

JM: Túto otázku sme riešili ešte v čase, keď som bol šéfredaktor, a myslím si, že to má svoje plusy aj mínusy. Prvé, čo som si uvedomil, bolo, že mám veľmi limitujúcu periodicitu a rozsah čísel. Aj keď bol v roku 2021 ešte covid, tak v niečom bol obsah náhradou za iný obsah, ktorý tam nemohol byť – nemali sme reportáže z mnohých prehliadok, lebo sa nekonali. A už v roku 2022 sme zvýšili periodicitu z troch na štyri čísla ročne, aby sme stihli pokryť viac vecí, ale zistil som, že nemáme šancu byť aktuálni natoľko, aby to bolo čitateľné, pretože reportáž je publikovaná tri mesiace po festivale, čo už vlastne skoro nikto nečíta. Vtedy som sa chcel pohrať s myšlienkou, aby sa aspoň sekundárne vytvoril web, kde by sa mohli vytvárať ďalšie a ďalšie obsahy, lebo možnosti na internete sú takmer neobmedzené. Mne sa to v tejto rovine zdá sympatické, že sa dokáže pokryť oveľa väčšie spektrum amatérskej tvorby, a nie iba vrcholné prehliadky, ale aj nejaké menšie súťaže, aby si aj ochotníci sami mohli o sebe písať. Do súťaží sa každoročne prihlasuje ani nie tretina zo všetkých ochotníkov na Slovensku, čiže my ani len netušíme, čo väčšina z nich robí. A myslím si, že Javisko má teraz možnosť to pokryť. 

Diana, Javisko si prebrala po Jakubovi Molnárovi. V akom zdevastovanom stave bolo?

Javisko bolo v tom najkrajšom zdevastovanom stave, v akom si dokážeš predstaviť. Prebrala som ho po človeku, ktorý si nastavil ideály krásne na maximum, takže človek ani nemohol nič iné robiť, len v tom pokračovať. V online podobe.

Pamätáš si na svoj prvý kontakt s Javiskom?

Samozrejme. Kto chodil na dramaťák, tak čítal všetky hodnotenia zo súťaží a festivalov. A postupne, ako rástol a rozumel viac a viac rečiam poroty, tak sa zapájal aj do rubrík z histórie a teórie a rozumel už aj rozhovorom s múdrymi ľuďmi. Potom už bolo ťažko odísť z tohto vzťahu… 

Ako vnímaš prenesenie Javiska do online priestoru?

Verím, že to bude mať najmä sieťovaciu úlohu – že javisko.sk bude prepájať informácie, ktoré zaujímajú mladých divadelníkov a mnohokrát sú pre nich ešte nové. Posilnili sme informačné rubriky (možnosti vzdelávania, seminárov, dobrovoľníckej činnosti v oblasti divadla a pod.), vytvorili sme rubriku kalendárium, ktorá vytvára prehľad o divadelnom dianí na profesionálnej aj neprofesionálnej divadelnej scéne (a na ktorú už máme veľmi pozitívne ohlasy), vytvorili sme sekciu blogy, v rámci ktorej majú možnosť vyjadrovať sa k dianiu v divadle aj divadelníci z radov študentov. Samozrejme, javisko.sk bude naďalej publikovať všetky dôležité a zaujímavé odborné články, máme dohodnuté tematické seriály o pantomíme, divadelnom kostýme, réžii, ale aj recesistické metodické príručky. Rozhodli sme sa Javisko, resp. javisko.sk opäť viac ukotviť v kultúrno-spoločenskom priestore – prostredníctvom rubriky komentár a spoločensko-kritickej reflexie…

Do rozhovoru vkročil samotný pán generálny riaditeľ Národného osvetového centra.

Erik Kriššák: Javisko.sk je výborné prakticky vo všetkom. Odborná pracovníčka, ktorá sa ho tento rok chopila, dokázala nemožné. Sami sme boli šokovaní, že ten papier je možné vidieť aj na obrazovke. (Odchádza.)

Diana: (smiech)

Matej Feldbauer

^[1] V roku 2019 vyšli: 1/2019 a dvojčíslo 2 – 3/2019. Javisko nemalo šéfredaktora. Vedúcou vydania bola Alexandra Žilavá a redaktorom Matej Vanoch.