HK 70: Múzické čítanie hodnotnej beletrie
IV. a V. kategória v umeleckom prednese poézie a prózy na 70. ročníku Hviezdoslavovho Kubína
Tohoročný 70. ročník celoslovenského kola súťaže Hviezdoslavov Kubín v umeleckom prednese poézie a prózy plnohodnotne naplnil niekoľko z jej hlavných cieľov, a to najmä privádzať a motivovať mladých ľudí k múzickému čítaniu hodnotnej slovenskej a svetovej beletrie, interpretačne s ňou pracovať smerom k realizácii prednesu ako umeleckého diela a kvalitu jednotlivých výstupov overovať a konfrontovať v kritickom, kvalifikovanom, ale zároveň prajnom prostredí.
Toto úvodné konštatovanie nepokladám za samozrejmé a jeho význam by sme mali doceniť aj v súvislosti s narastajúcou krízou čítania, prehlbujúcou sa krízou čítania s porozumením a všeobecne s krízou schopnosti sústrediť sa na duševnú prácu vyžadujúcu si dlhšie nasadenie, ktorá súvisí najmä s existenciou sociálnych médií a ich stratégiou upútavania pozornosti prostredníctvom rýchlo sa striedajúcich podnetov rozmanitého charakteru.
Za východisko je vhodné pokladať vnímanie literárneho textu ako mŕtveho materiálu, ktorý oživuje až čitateľ, v našom prípade transformujúci sa ďalej na recitátora. Pri analýzach literárneho textu, opierajúc sa o úvahy P. Ricœra, sa uplatňujú predovšetkým postupy lingvistické a semiotické. Samotná interpretácia však nevystačí iba s týmto. Musí kulminovať v percepcii ako sebaprojekcii čitateľa do textového diania. Literárny text teda ožíva prostredníctvom rozličných interpretácií, ktoré ho oživujú a napĺňajú významom. Význam však nie je stály ani fixovaný, je skôr istou danosťou, ktorá je vždy v procese a v prípade recitácie nadobúda svoju podobu práve udalosťou prednesu. Tu sa možno odvolať na Wilhelma von Humboldta, ktorý uvádza, že jazyk je možnosťou nekonečného použitia konečného počtu významov. Ono nekonečné použitie vychádza predovšetkým zo skutočnosti, že každý z recitátorov si buduje jedinečný a neopakovateľný skúsenostný komplex, ktorého aktivizácia a plnohodnotné využitie sú nevyhnutné pri vzniku prednesu ako umeleckého diela. V jednotlivých kategóriách súťaže sa už tradične potvrdilo, že umelecky najhodnotnejšie prednesy ponúkli recitátori, ktorí sa jednak opierali o texty založené na ambivalencii významu a osobitej metóde ich literárneho spracovania, a potom na schopnosti a ochote vložiť vlastné individuálne prežívanie sveta a obsah všetkého, čo vytvára ich skúsenostný komplex, do služieb prednesu. Teda recitátori s odvahou hovoriť cez text predovšetkým za seba, autenticky, neopakovateľne, a preto výnimočne.
IV. kategória v umeleckom prednese poézie
Súťaže sa zúčastnilo 9 recitátoriek a recitátorov, ktorí dramaturgicky siahli najmä po básňach súčasných svetových a slovenských autorov, medzi nich sa vklinili aj dva texty slovenských klasických autorov (P. O. Hviezdoslav, V. Beniak). V dvoch prípadoch recitátori (Matúš Kušík, Martina Herichová) uviedli montáže z textov dvoch odlišných básnikov, ktoré sa u oboch ukázali ako problematické. Recitátori by si mali uvedomiť, že k básni ako výsostne individuálnej umeleckej výpovedi je potrebné pristupovať s nesmiernou citlivosťou, vnímať ju ako uzavretý celok a svet sám osebe. Dekomponovať rôzne básnické texty a vynechávať ich časti (nielen slová, ale aj verše, ba celé strofy) podľa vlastnej ľubovôle, len aby sa vyplnila vopred vykonštruovaná tematická línia, často vedie k neprípustnej zmene významov či ich redukcii. V náročnej situácii je však aj recitátor, ktorý si montáž vytvára z viacerých textov toho istého autora, keďže aj tu hrozí podobné nebezpečenstvo ako v prvom prípade. Novovytvorená básnická montáž by mala mať zreteľný vnútorný systém či organizovanosť, byť významovo konzistentná, bez nemotivovaných významových ruptúr, pričom nemusí byť formálne homogénna – môže napríklad kombinovať pasáže voľného a viazaného verša. Pri vytváraní básnickej montáže ide o natoľko individuálnu a textovo špecifickú situáciu, že si vyžaduje interpretačnú zdatnosť, citlivosť, ba až isté tvorivé nadanie. Porota v tejto kategórii prvé miesto neudelila.
Druhé miesto udelila Hane Hvozdíkovej za prednes koláže básní Útecha chaosu z antológie súčasnej chorvátskej poézie. Porota v texte, keďže tiež išlo o koláž, nezaznamenala žiadne významové skraty a ocenila recitátorkin autentický prejav so schopnosťou presvedčiť diváka o svojom postoji a uveriteľne, čisto a neprehrávane preniesť na diváka silné emócie. Išlo o krehký, subtílny až minimalistický prednes, pri ktorom sa autorka mohla spoľahnúť na svoju prirodzenosť, avšak pri takto vystavanej komornosti prejavu bojovala s ovládnutím rozľahlého priestoru javiska a hľadiska. Tretie miesto udelila porota Matúšovi Kušíkovi za prednes montáže básnických textov Poľovačka na dieťa autorov Jacquesa Préverta a Jima Harrisona. Aj keď pri komponovaní montáže došlo k niekoľkým významovým posunom v porovnaní s originálnymi textami, porota pozitívne hodnotila fakt, že kompaktnosť novovzniknutého textu bola podporená refrénom, ktorý opakovane slúžil aj ako prechodový mostík medzi textami jednotlivých autorov. Kušík si pozornosť poroty získal aj vďaka svojej schopnosti hlasom, výrazom i tempom výrazne rozpracovať a odlíšiť dve základné polohy básnickej montáže či tvorivým variovaním refrénu, ktorý bol jedným z leitmotívom tejto montáže.
Porota v tejto kategórii udelila aj dve čestné uznania. Prvé recitátorke Nine Rybákovej za civilné podanie zaznamenávajúce prchavú esenciu textov mladej slovenskej poetky Kataríny Džunkovej s názvom Premenená na hudbu a druhé Zuzane Gnapovej za emočne naplnený a živý prednes, pričom v niektorých jeho fázach nie celkom odhadla mieru a intenzitu zvukových výrazových prostriedkov.
IV. kategória v umeleckom prednese prózy
Súťaže sa zúčastnilo 12 recitátoriek a recitátorov, ktorí si až na jeden prípad poviedky z prvých dekád minulého storočia (A. Averčenko) zvolili prózy súčasných autorov, pričom len tesne v pomere 6:5 prevážili prekladové texty. Táto skutočnosť svedčí aj o tom, že mladí čitatelia/recitátori súčasnú slovenskú prózu pozorne sledujú a javí sa im atraktívna a vhodná aj na vyjadrenie svojho prežívania sveta. V prípade prozaických textov sa na základe dlhodobejšej skúsenosti ukazuje, že recitátori v menšej miere pristupujú k textovým kolážam a dramaturgickou výzvou je pre nich skôr výber vhodnej časti textu z rozsiahlejších próz tak, aby reprezentovali uzavretý celok. Rovnako sa neraz usilujú vysporiadať s textom, ktorý už je síce kratším celkom, ale kvôli rozsahu povolenej minutáže súťaže musia pristúpiť k jeho kráteniu, čo si tiež vyžaduje istú mieru citlivosti a tvorivosti. Polovica z prezentovaných textov priniesla ťaživé témy, mnohé zviazané s hraničnými ľudskými situáciami, vypätými okolnosťami a chaosom, ktorý sa z vonkajšieho prostredia veľkého sveta prenáša do myslí a duší stále veľmi krehkých dospievajúcich bytostí. Mnohé realizácie textov tohto typu ukázali, že recitátori nedisponujú dostatočným vekom a skúsenosťou, aby mohli ťaživé témy hodnoverne podať.
Porota v tejto kategórii udelila prvé miesto Eliške Knižkovej za prednes fragmentu z románu amerického spisovateľa Amora Towelsa, ktorý nazvala Jahodový lekvár. V Towelsovom texte sa až kdesi z diaľky ozýva Saroyanov rozprávačský štýl, ktorý recitátorka prezentovala energicky, s nadhľadom a zmyslom pre iróniu. Ukážkovo pracovala s divákom, udržiavala si jeho pozornosť, pričom sa v záujme udržania potrebného odstupu nepodvolila jeho reakcii.
Druhé miesto získala Nicole Pavla Herna za prednes Mitanovej prózy Prievan a tí druhí. Poviedka napájaná aj zo zdrojov bizarnosti a irónie tematizuje zvláštny, neprirodzený vzájomný vzťah manželov, v ktorom sa neplánovane ocitnú dvaja rozdielni cudzí muži a spôsobia jeho zásadnú zmenu. Zrejme pod tlakom dĺžky textu bolo recitátorkino tempo od začiatku prednesu pomerne vysoké, čo potom ovplyvnilo celý charakter prednesu. Striedajú sa v ňom pasáže, ktoré sú iba prerozprávaním textu, akýmsi rozprávačstvom bez výrazu, bez času na zmysluplnú pauzu, na prekvapujúcu zmenu rytmu, bez dostatku dychu na výrazné intonovanie s prepracovanejšími pasážami, kde má prednes oveľa diferencovanejšiu podobu. Prednesu by pomohlo skrátenie textu, čím by recitátorka získala väčšiu slobodu a nepochybne aj presvedčivosť.
Tretie miesto porota pridelila Kristíne Bendzákovej za prednes textu Daniela Majlinga Žil v pravde. V pôvodnom Majlingovom texte je prítomná inšpirácia ruskou satirou (Iľf a Petrov, Averčenko atď.) a citeľné alúzie na prózy ruského realizmu (Turgenev, Čechov atď.). Bendzáková si od textu s intenzívnymi nábojmi humoru udržiava odstup, neskĺzava do žoviálneho, anekdotického rozprávačstva. Túto neľahkú podobu udržiava strihmi presne korešpondujúcimi s dianím v texte, vhodným temporytmom a intonačnou istotou.
Porota sa zároveň rozhodla oceniť Čestným uznaním Ondreja Spišáka za prednes textu súčasného ruského autora Dmitrija Glukhovského Na dne. Vyznačoval sa citom pre akurátne stvárnenie absurdných a komických situácií, pričom svoju hravosť a uvoľnenosť podporenú aj gestom a kostýmom s ľahkosťou prenášal do publika.
V. kategória v umeleckom prednese poézie
Súťaže sa zúčastnilo 9 recitátoriek a recitátorov, pričom ich dramaturgicky záber bol nesmierne široký – od klasického Hviezdoslavovho textu z Hájnikovej ženy cez nonsensové a zároveň existenciálne texty nemeckého básnika Christiana Morgensterna až po aktuálne osobité texty Ivana Štrpku z jeho rozsiahlej básnickej kompozície Hermovská chôdza. Súťaž v tejto kategórii priniesla viacero hodnotných výkonov a v tomto zmysle bola obohatením recitačnej časti tohto ročníka Hviezdoslavovho Kubína. Na základe predvedených výkonov možno konštatovať, že väčšina recitujúcich si je vedomá najvlastnejšej podstaty poézie, a to že sa nevyjadruje priamočiaro a explicitne, ale okľukou – obrazne, skryto a nejednoznačne, aj preto „poézia znamená viac ako vypovedá“ (Montaigne).
Porota sa aj preto v tejto kategórii rozhodla udeliť dve prvé miesta. Prvé z nich získala Mariana Ondrejová za precízne prepracovaný a pritom civilný prednes veršov Ingeborg Bachmanovej Nepoznám iný, lepší svet. Jej realizácia bola interpretačne presná, oplývala bohatou a detailnou predstavivosťou a hlbokým zvnútornením. Napriek subtílnosti Ondrejovej prednes v rozľahlom javiskovom priestore nezanikol, vynútil si sústredenie publika i následné tiché doznievanie.
Prvé miesto porota tiež prisúdila Andrejovi Ráczovi za prednes montáže z básní Christiana Morgensterna Šibeničné piesne. Táto montáž, na ktorej sa výrazne podieľala recitátorova pedagogička Marica Šišková, je vynikajúcim príkladom tvorivého a zmysluplného spojenia viacerých kratších básní do významovo silného celku. Prináša tému krehkej a vnímavej bytosti – pre niektorých možno blázna, strateného v tomto bizarnom svete plnom šialenstva, strachu a absurdností. Rácz je vo svojej dôsledne významovo vybudovanej realizácii odvážny, vládne textu, dynamizuje, tvorivo pracuje s pauzou a melódiou reči, s dôverou sa opiera o výnimočný Feldekov preklad a jeho ohňostroje jednoslabičných slov, pohráva sa s divákmi, na ktorých v plnosti prestupuje mrazivé šialenstvo.
Druhé miesto získala Nina Pompošová za prednes časti z Hrubínovho textu Lešianske jasličky. V nástojčivom a uveriteľnom prednese, ktorý je presvedčivý od začiatku, pracuje akurátne s temporytmom a pauzou, intonuje isto, dôsledne korešpondujúc s významami textu a blysne sa aj výnimočne spracovanou scénou odohrávajúcou sa v hostinci.
Tretím miestom porota ocenila prednes básne Lady Lazar od Sylvie Plath (Barbora Rožnayová). Ide o zásadný text ikony americkej poézie minulého storočia, ktorej tvorba bola písaním na život a na smrť. Text, ktorý od recitátora vyžaduje interpretačnú dôslednosť neposkytuje priestor na zaváhania. Už prvý verš „Spravila som to zas“ je priamym odkazom na zánik, ktorý sa udeje (zatiaľ len) v poetkinom vnútri. Sila tohto verša síce recitátorke ešte uniká, ale hneď potom sa jej darí pomalým tempom a rozkladaním slov vo veršoch budovať napätie, ktoré aj inými prostriedkami umne udržiava až do konca. Jej interpretačná presnosť síce kolíše, ale aj tak sa v prednese objavuje viacero silných miest s inovatívnymi intonáciami, účinnou fragmentáciou verša alebo s nečakaným výrazovým prechodom do divadelného až cirkusového módu. Prednesu však napriek spomínaným pozitívam chýbalo intenzívnejšie búšenie srdca, vášeň, ktorá ostáva prítomná viac v texte než v samotnom prednese.
Tretím miestom porota ocenila aj prednes básne Balada o krátkej šiji a pieseň o prvých radoch od Vladimíra Vysockého (Mária Škarohlídová).
V. kategória v umeleckom prednese prózy
Táto kategória priniesla najnižší počet recitátorov, konkrétne štyroch, ktorí pri voľbe textov zohľadnili ich kvalitu i svoje dispozície.
Prvé miesto získala Martina Mareková za prednes montáže z textu Medzi ruinami súčasného slovenského prozaika Ballu. Ide o nekompromisného autora a jeho prózy sú často nasýtené nemilosrdným sarkazmom a iróniou, ktorými sa vyrovnáva so stavom historického a spoločenského bezvedomia veľkej časti svojich rodákov a ich neschopnosti prevziať zodpovednosť za vlastné životy v slobodnom svete. Montáž z prózy plynie hladko, neobsahuje nadbytočné pasáže, ktoré by riedili jej intenzitu a oslabovali ťah a významovú údernosť. Marekovej prednes trpezlivo buduje celok, prevažne je vo výraze akurátny. Problematickým sa v istých textových situáciách javí jej neujasnená pozícia: má byť iba čistou rozprávačkou príbehu, alebo má v istých momentoch prestupovať do postáv a vďaka tomu ich výraznejšie vyformovať? Zdá sa, že recitátorka ostáva kdesi na pomedzí, čo oslabuje presvedčivosť výpovede, rovnako ako občasné skĺznutie rozprávania do anekdotickej podoby či nedostatočne dynamická práca s dejovými pasážami.
Druhé miesto udelila porota dvom recitátorkám. Dominike Eglyovej za prednes časti textu z románu Betsabe americkej autorky Angely Hunt, ktorá vo vonkajšom i vnútornom pláne zaznamenáva vyrovnávanie sa s dôsledkami nevery – hriechu spáchanému z donútenia. Porota ocenila, že recitátorka dokázala odkryť a vystihnúť viaceré roviny textu a zároveň ich od seba citovo výrazne oddeliť. Druhé miesto získala aj Anna Mišurová za prednes textu Návrat Ondreja Baláža Dobroslava Chrobáka. Na vrcholových kolách súťaže sa zvyknú z času na čas objavovať prózy slovenského naturizmu, čo svedčí o ich stálej prítomnosti v čitateľskom vedomí a zároveň o ich literárnych i ľudských hodnotách, ktoré pretrvávajú napriek plynúcemu času. Aj v tomto prípade išlo o vhodnú voľbu znásobenú zodpovedajúcou interpretáciou so zmyslom pre čistú líniu príbehu, ktorý recitátorka postupne mení na magickú výpoveď. Recitátorka obsiahla širokú škálu emócií, a pritom ostala prostá a uveriteľná.
Tretie miesto získal Marek Jaroš za prednes textu Kalmann švajčiarskeho autora Joachima B. Schmidta, ktorý trvalo žije na Islande. Ide o epizódu z príbehu 34-ročného muža, ktorému sa mnohí vysmievajú, že má o koliesko viac. Konkrétny príbeh zachytáva udalosť z dospievania, pri ktorej musí protagonista bizarným spôsobom – zjedením mäsa mŕtvej ryby – dokázať svoju odolnosť a upevniť tak príslušnosť k partii chlapcov. Jaroš si po rozpačitom úvode postupne vybudoval dôveru a náklonnosť divákov aj vďaka spontánnosti prejavu a schopnosti rozvinúť rozprávanie do podoby naivného humoru s koncovkou, ktorá svojou vážnosťou celé rozprávanie uzemňuje.
Peter Milčák
Foto: Michal Lašut. Zvuky mojej citnej lýry, HK 2024
Fotogaléria na facebook.com/HviezdoslavovKubin.