OBZRETIA ZA FESTIVALMI ROKA 2023
Festival Stanislava Chrena
21. – 22. október 2023, Kanianka
Na margo IX. ročníka Festivalu Stanislava Chrena
Stanislav Chren (1935 – 1998) patril medzi významných divadelníkov (režisér, herec, bábkoherec), bábkarov (spoluzakladateľ slovenskej sekcie UNIMA), editorov, organizátorov divadelných podujatí (Scénická žatva v Martine, tajomník Zväzu divadelných ochotníkov Slovenska), školení (vrátane dielní pre slovenských divadelníkov zo zahraničia) a festivalov (Šurany, Poltár, Likavka, Sebechleby, Tisovec, Belá-Dulice). V súvislosti s jeho osobou iste zostanú pamätné slová, ktoré napísal Mišo A. Kováč: „O ochotníkov sa staral ako o vlastné deti. Schopný spájať tvorivosťou zaujatých ľudí a tým sám byť tvorcom týchto spoločenstiev. Keď náhle zomrel (…), napísal som v nekrológu, že ‚v priestore, v ktorom pôsobil, ho nenahradia ani traja…‘ Dnes, po rokoch, musím konštatovať, že ho nenahradili ani tí a zostalo po ňom úplne prázdno. ZDOS-u sa nemal kto ujať a zomrel s ním.“[1]
Z úcty voči tomuto neúnavnému a oduševnenému divadelníkovi sa divadelníci v obci Kanianka pri Prievidzi rozhodli pomenovať svoj súbor ako DS Stanislava Chrena; navyše v tejto obci sa v dňoch 21. – 22. októbra 2023 už po deviatykrát konala celoštátna prehliadka seniorského a ľudového divadla Festival Stanislava Chrena. Jej usporiadateľom je Regionálne kultúrne centrum v Prievidzi a spoluorganizátormi obec Kanianka, Dom kultúry v Kanianke a DS Stanislava Chrena v Kanianke. Na festivale sa v rámci oficiálneho programu predstavilo päť súborov a jedno hosťujúce divadlo. Zorganizovaný bol aj divadelný workshop Otázky, všade samé otázky pod vedením Igora Kasalu ml.
Podujatie otvorili divadelníci folklórnej skupiny Sielnica z obce Lazany s inscenáciou ľudovej rozprávky pre deti Múdry Maťko v réžii Adely Bolfíkovej. Súbor sa prioritne venuje zachovaniu folklórneho dedičstva svojho regiónu, čo sa ukázalo ako prajný moment aj v ich divadelnom počine. Zvolili si predlohu, ktorá má východisko v slovenskej ľudovej rozprávke, a na druhej strane, ich skúsenosti z folklórnych vystúpení dali predstaveniu šmrnc ľahkosti a bezprostrednosti. V inscenačnej rovine súbor našťastie nezostal „zacyklený“ vo folklórnych výrazových prostriedkoch, ale odvážne si poradil aj s viacerými divadelnými štylizáciami – tak v rovine režijnej, ako aj v rovine kostýmov, scudzovacích hereckých momentov, komentujúcimi vstupmi spievajúceho chóru a pod. Je ozdobou tejto inscenácie, že rozbujnený a umelo vnucovaný didaktizmus, aký často môžeme vidieť v inscenáciách pre deti, bol v lazianskom prípade nahradený dynamickou hravosťou, humorom a radosťou, ktorá prekračovala javiskovú rampu smerom k obecenstvu – nielen tomu detskému.
Divadelný ochotnícky súbor Braxatoris z Krupiny, ktorý v roku 2019 oslávil storočnicu svojho pôsobenia, sa na festivale predstavil s inscenáciou Molièrovej komédie Zdravý nemocný. Krupinskí divadelníci sa od veľkej časti súborov tohto typu líšia tým, že pôsobia v mestskom prostredí – a v istom ohľade sú súčasťou kultúrneho zázemia, ktoré vytvára atmosféru mesta. Preto ani neprekvapuje, že si za predlohu zvolili hru, ktorá patrí ku klasickému repertoáru, a pri jej naštudovaní postupovali tak, ako sa na isté mestské maniere patrí: na jednej strane mali snahu poskytnúť divákovi očarenie historizujúcimi kostýmami, krinolínami a parochňami, na druhej strane bolo jasné, že súbor chce svojou inscenáciou prekonať dobový inscenačný rámec a priniesť aj kúsok novej, súčasnej pocitovosti. Braxatorisovci boli úspešnejší v tej druhej rovine: kým kostýmovej zložke bolo možné kdečo vyčítať, niektorými invenčnými režijnými riešeniami (Michal Kempl), ale hlavne hereckými výkonmi, najmä posunom k aktuálnej expresívnosti (s využitím javiskových scénických situácií – tak, ako to robil aj samotný Molière), sa im podarilo dopracovať k invenčným dynamickým polohám, ktoré sú základom aj soľou každej komédie.
Ľubomír Scherhaufer z Bratislavy (člen divadla Selavi, S husou na prechádzke a predseda OZ Návraty k pokladom) sa na festivale predstavil v monodráme Staroba básnikova, ktorú autorsky pripravil Peter Vrlík (réžia, scénografia, choreografia). Inscenácia vznikla prevažne z básnických textov Valentína Beniaka, ktoré Ľ. Scherhaufer prednášal s výraznou dávkou expresie, majúcej základ aj v jeho osobných vekovo-fyzických danostiach. Vzniklo tak scénické dielo, ktoré našlo svoj ohlas u publika: v elegických tónoch Beniakovej poézie, ale aj s prihliadnutím na spomínaný osobný (privátny) kontext samotného herca – interpreta, vibrovala akási nostalgia za odchádzajúcim svetom a viacerými momentmi jeho klasického inventára.
Záverečné dve inscenácie, ktoré sa prezentovali na festivale v rámci oficiálneho programu, vychádzali z dramatických textov súčasného chorvátskeho dramatika Mira Gavrana.
Ako prvé sa predstavilo Ochotnícke divadlo Jakuba Grajchmana z obce Hybe s inscenáciou hry Všetko o ženách v réžii hosťujúcej režisérky Jany Paklušovej. Hra bola uvedená s veľkým úspechom na početných svetových javiskách, ako aj na Slovensku. Osudy pätnástich žien – od škôlkariek po babky v domove dôchodcov – hrajú iba tri herečky, čo si vyžaduje značnú koncentráciu, energiu a hereckú invenciu. Predloha inscenácie „grajchmanoviek“ prešla istou úpravou a herecký súbor bol „posilnený“ o nové postavy – čo do istej miery ubralo šmrnc pôvodnému autorskému zámeru, založenému na hereckej exkluzivite troch herečiek. Úpravou prešiel aj výber príbehov z predlohy – niektoré kľúčové scény boli vyškrtnuté, čo sa taktiež neukázalo ako veľmi prospešné, lebo sa v mozaike deja strácala naratívna niť. Aj keď si podiel režijnej práce na celkovej podobe naštudovania vyžadoval viac invencie a originálnych riešení, za najsilnejší moment inscenácie možno považovať herecké výkony troch herečiek, ktoré dokázali priniesť relatívne bohatý horizont emócií a situačnej atmosféry.
Druhým dielom, ktoré vzniklo podľa Gavranovej hry, bola inscenácia A opona spadne. Zahrali ju členovia OZ Lunetrdlo z Partizánskej Ľupče, autorsky ju pripravil Jaro Janíček (úprava scenára, dramaturgia a réžia). Gavranova predloha Zabudni na Hollywood bola uvádzaná aj v slovenskom profesionálnom prostredí a patrí medzi hrávanejšie hry tohto autora. Janíček predlohu čiastočne prispôsobil slovenským pomerom a priniesol do nej kus nášho spoločenského a divadelného prostredia. Hra o kráse, slasti, útrapách, ale aj zákulisí, intrigách a temných stránkach herectva a divadla sa takto obecenstvu prihovorila vo väčšej miere slovenskými farbami. V inscenácii, v ktorej Janíček hrá aj jednu z postáv a herecky rovnocenným spoluhráčom mu je Rasťo Frič, sa s primeraným napätím, ale aj prekvapením objavil kus divadelného sveta, ktorý je svojím dramatickým napätím v zákulisí často intenzívnejší ako ten, ktorý sledujeme v predstavení – čo dokázalo s veľkou dávkou oduševnenia oceniť aj prítomné obecenstvo.
Ako hosťujúce predstavenie bola uvedená inscenácia spišskonovoveského profesionálneho Divadla Kontra Nenávidím Mareka Koterského v úprave a réžii hosťujúcej poľskej režisérky Klaudyny Rozhin. V strhujúcej monodráme exceloval Peter Čižmár, ktorý s úžasnou energiou interpretoval hru o frustráciách, sklamaniach a smutnosmiešnych pádoch i precitnutiach súčasného človeka. Čižmár s nevšedným nasadením striedal rozličné polohy jednotlivých situácií (tragické s komickými, groteskné s lyrickými, profánne s duchovne založenými a pod.), čím vzniklo parádne predstavenie, ktoré bolo zároveň dôstojnou bodkou za celým festivalom.
Festival Stanislava Chrena je vďaka kvalitným inscenáciám nástojčivým potvrdením tézy, ako stále potrebujeme divadlo, divadelné prehliadky a festivaly. A hoci je zameraný na seniorské a dedinské divadlo, bolo by tragické vnímať tieto označenia ako menejhodnotné alebo pre samotné divadlo zbytočné. Divadlo vo svojej histórii dokázalo byť priestorom, v ktorom sa stretali najrozličnejšie východiskové určenia, tendencie a poetiky (najrozličnejšie žánre stredovekého divadla sa v rodiacej renesancii stretali s novými formami a žánrami, akými boli učená komédia, pastorály, opera, commedia dell’arte a pod.). Ani v dnešnej dobe nenachádzame diametrálne inú situáciu: rozličné divadelné poetiky a žánre dokážu vedľa seba existovať a napĺňať onen základný shakespearovský imperatív o zrkadle doby alebo osvietenský ideál morálnej inštitúcie národa. Tolerantný duch postmodernistickej plurality, ako prízvukoval výkonný organizátor, „dobrý duch“ festivalu a metodik RKC v Prievidzi Miroslav Hronec, si zasluhuje našu stálu pozornosť a ochranu; v duchu slov citovaného Miša A. Kováča: „Ak patríte do obce slovenských ochotníkov, usilujte sa prekonať nie vždy najpriaznivejšie podmienky na dobrovoľnícku tvorbu, akou ochotnícke divadlo je, pokračujte v tom, o čo išlo Stanislavovi Chrenovi.“
Michal Babiak
- KOVÁČ-ADAMOV, Mišo. Stanislav Chren. Dostupné online: < https://www.rkcpd.sk/dokumenty/infoprilohy-2021/stanislav-chren.html?page_id=15980>, resp.: <https://www.rkcpd.sk/buxus/docs/Stanislav_Chren.pdf> ↑
