OBZRETIA ZA FESTIVALMI ROKA 2023
Festival amatérskeho divadla (FAD)
komunitný divadelný festival s medzinárodnou účasťou
18. – 22. júl 2023, Nitra
Krajské osvetové stredisko v Nitre organizovalo v júli v Párovských Hájoch, mestskej časti Nitry, 9. ročník Festivalu amatérskeho divadla. Ide o podujatie komunitného charakteru s medzinárodnou účasťou divadelných súborov. Okrem produkcií domácich (prevažne nitrianskych) mládežníckych divadelných skupín usporiadatelia pozvali na festival aj českých, poľských, izraelských a gruzínskych neprofesionálnych umelcov. Okrem hlavného programu sa počas piatich dní v Párovských Hájoch a v meste Nitra konalo aj viacero sprievodných podujatí (workshopy, koncerty, seminár na tému komunitného divadla a pod.) a stálou súčasťou prehliadky sú aj lektorské diskusie s tvorcami po predstaveniach. Dramaturgia festivalu ukazuje, že organizátori pri zostavovaní programu vychádzajú predovšetkým z ustálených spoluprác z predošlých rokov (napríklad s poľskými tvorcami Edwardom Gramontom, režisérkou Annou Maśkou) či dlhodobých kontaktov s pedagógmi a divadelnými skupinami pôsobiacimi na Základnej umeleckej škole Jozefa Rosinského v Nitre. Práve tie mali v rámci domácej amatérskej scény dominantné, resp. väčšinové zastúpenie v programe (okrem nich slovenskú programovú líniu reprezentoval len jeden súbor – DS Fúzia z Veľkého Krtíša s inscenáciou Šach Mat).
Apokalypsa, postapokalypsa a otázky o zmysle bytia
Tón festivalu udalo jeho nekonvenčne poňaté otvorenie. Riaditeľka Krajského osvetového strediska v Nitre a hlavná koordinátorka festivalu Silvia Bartáková namiesto zdĺhavých klišé príhovorov prenechali priestor práve mladým tvorcom združeným okolo ZUŠ J. Rosinského. Tí si pripravili zábavne ladený performatívny vstup, v ktorom priam recesisticky otvárali rôzne veci – od balíčka orieškov až po téglik jogurtu, ktorého obsah si následne performer demonštratívne vylial na hlavu. Scénické diela z tvorby súborov ZUŠ J. Rosinského poukazujú na inšpiratívne spojenia pedagógov, bývalých absolventov či súčasných žiakov školy, kde sa veľká miera otvorenosti vo vzájomných vzťahoch odráža v odvážnych témach či autorskom kolektívnom prístupe.
Radi filozofujú o otázkach života a smrti, zmyslu bytia, zaoberajú sa témou ľudskosti vo svete, ktorý v jeho súčasnej podobe podľa nich smeruje k nevyhnutnému zániku. Hneď v prvý deň festivalu zarezonovala kolektívna autorská inscenácia Sermo Super Sepulchrum v podaní súboru UĽ zo ZUŠ J. Rosinského. Tvorcovia v nej vyobrazujú predstavu pred- a postapokalyptického sveta. Zaujímavejšia, predovšetkým výtvarne, sa tu javí práve druhá, performatívnejšia časť scénického diela. Tá upriamuje divácku pozornosť na prítomnosť podivných kreatúr žijúcich či skôr len hibernujúcich vo svete, ktorého pôvodný poriadok prestal platiť a z chaosu sa zrodilo niečo nové, doposiaľ nepoznané. Performeri v kostýmoch vytvorených z koberca, vriec a plachiet, prázdnych plechoviek, zvieracích či plynových masiek, parohov z konárov a lístia rastlín ostávajú „uviaznutí“ v repetitívnej akcii (prelievanie vody, dupot) a bezcieľnom pohybe, v ktorom ako neidentifikovateľné bytosti hľadajú nové formy žitia. Do popredia sa tu dostáva práve fyzické prežívanie aktéra na javisku (ťaživé dýchanie spod plynovej masky v aktívnom pohybe a i.), ktoré v spojení s pôsobivou vizuálnou stránkou inscenácie púta najviac.
Vyjadrenie pocitu, že svet speje do akejsi záhuby, sa odzrkadľuje v inscenácii ďalšieho zo súborov ZUŠ J. Rosinského s názvom Dodatok. Träume (v preklade Sny) je režijným debutom Natálie Novotovej, ktorá veľmi citlivo a zachovávajúc poetickosť jazyka spracúva dielo 20. storočia, cyklus rozhlasových hier významného nemeckého básnika Güntera Eicha. V pôvodnej predlohe ide o sled nesúvisiacich snov a nočných môr, ktoré vystihujú životný pocit človeka a jeho existenciálnu krízu vplyvom udalostí a spoločensko-politickej atmosféry v Európe v období medzi dvoma svetovými vojnami. Režisérka zo snových epizód vytvára ucelené javiskové dielo, ktoré možno čítať aj ako príbeh dvoch ľudí. Divák sleduje konanie dvoch postáv (Andrej Rácz, Hannah Gilan) uzavretých v neznámom priestore. Ide len o symbolické miesto a dialógy dvoch hlavných aktérov nám nenapovedajú jasne, kde sa nachádzajú. Z ich postoja, reakcií aj slov je však zrejmé, že majú strach. Hľadajú únik, ktorý nenachádzajú, hľadajú kontakt s vonkajším svetom, ktorý už dávno stratili. Stiesňuje a frustruje ich uzavretosť, bezvýchodiskovosť a nemožnosť úniku. Hovoria o svete, ktorý už nepoznávajú, prestávajú rozlišovať medzi snom a realitou, až kým neprijmú skutočnosť, ktorej čelia. Surreálnosť inscenácie je veľmi podnetne podporená aj výtvarným riešením. Hrací priestor tvorí biela plocha kontrastujúca s tmou, ktorá pohlcuje celé javisko aj hľadisko. Trosky nábytku (konštrukcia postele, polica) a zopár živých kvetov podčiarkujú apokalyptickú víziu rozpadajúceho sa sveta, v ktorom sa život dvoch postáv mení na nočnú moru. Dominantným prvkom inscenácie je aj zvukovosť vytváraná CD prehrávačom, ktorý zároveň predstavuje jediný čierny predmet na bielej ploche (tmavé sú aj kostýmy postáv). Symbolicky odkazuje nielen na pôvodnosť predlohy ako rozhlasovej hry, ale zastupuje tu médium, ktoré nám v prítomnosti sprostredkováva minulosť a oba časové úseky zároveň prepája.
Téma smrti a pocitu nezmyselnosti bytia oslovila aj kolektív Deficit zo ZUŠ J. Rosinského v Nitre, pre ktorý jeho režisérka Marica Šišková zdramatizovala prozaické dielo Autobus samovrahov od fínskeho spisovateľa a humoristu Arta Paasilinnu. Výsledkom je rovnomenná inscenácia o skupine ľudí, ktorých spojí radikálne rozhodnutie ukončiť svoje životy. Tvorcovia, zachovávajúc poetiku absurdity a čierneho a drsného severského humoru pôvodnej predlohy, hrajú príbeh o zúfalstve, osamelosti, životnom nenaplnení a depresii, v ktorom sa samovražda stáva bežným javom našej každodennosti.
Kto som, kam patrím
Popri otázkach o smerovaní súčasného sveta – o tom, ako sa vyrovnávame so spoločenskými krízami a jej nosnými témami – rezonovali v inscenáciách zaradených do hlavného programu aj otázky o osobnej a kolektívnej identite. Študentka ZUŠ J. Rosinského Simona Horičková pod režijno-pedagogickým vedením Štefana Foltána zhmotnila osobné hľadačstvo na pozadí národných, ale i rodinných tradícií a stereotypov v monodráme Korene. Performerka v scénickom diele na pomedzí pohybového, tanečného a fyzického divadla na jednej strane zosmiešňuje a ironizuje kultúru folklóru, na druhej sa snaží pomenovať zástoj tohto umeleckého prejavu vo svojom vlastnom vzťahu k umeniu a tancu. Folklór tu zároveň predstavuje metaforu kultúrnych stereotypov, ktoré hlavnú aktérku ťažia (symbolicky balansuje s polenom na pleciach ako s bremenom). Napokon však prostredníctvom osoby starej mamy (tá pre ňu reprezentuje isté zvyky a pozitívny postoj k folklóru) a pomyselného dialógu s ňou nachádza k tomuto kultúrnemu prejavu akceptujúci vzťah.
Prienikom individuálnej a spoločenskej identity sa v inscenácii Fei zaoberajú aj tvorcovia súboru Jednosmerka zo ZUŠ J. Rosinského. Ide o kolektívny autorský projekt v réžii Samuela Hornáčka (poslucháča VŠMU) o fiktívnej krajine, v ktorej vládne prísny autoritatívny režim a akékoľvek prekročenie pravidiel nastoleného poriadku sa trestá, dokonca i smrťou. Táto modelová situácia tak trochu pripomína orwellovský vzor štátu, tak trochu príbeh o Jozefovi K. z Kafkovho románu Proces. V centre pozornosti stojí príbeh malého dievčaťa Fei, obvineného z neznámeho zločinu (ten sa v deji odhaľuje postupne), ktorého morálne zásady stoja v opozícii k nastavenému systému spoločnosti. Inscenácia vznikala v čase lockdownu, keď sa tvorcovia stretávali prevažne online, a zaujímavé je, akým spôsobom tvorcovia túto skutočnosť v diele reflektujú. V hereckej akcii totiž popierajú princíp dialógov tvárou v tvár. Aktéri inscenácie priamo interagujú s publikom, keď napríklad náhodne vybraným divákom v úvodnom obraze kladú nepríjemné otázky ako pri vypočúvaní a nastoľujú tak ráz celého príbehu. Pozoruhodná je predovšetkým forma scénického diela (miešanie činoherných prvkov s výrazovými prostriedkami pohybového divadla, živej hudby a spevu), ktorou tvorcovia výstižne podporili atmosféru strachu a existenciálnej neistoty totalitného režimu.
Dekonštrukcia „klasiky“
Divadelný súbor Naboso zo ZUŠ J. Rosinského priniesol tému identity a inakosti prostredníctvom umeleckej dekonštrukcie diela a osoby Janka Kráľa. Divadlom poézie inšpirovaná inscenácia Slovo o Jankovi v réžii Štefana Foltána predkladá úvahy o tom, kto bol a kto by dnes mohol byť divným Jankom. Tvorcovia súčasným slovníkom a aktuálnymi pojmami zo psychológie hľadajú paralely medzi postavou divného Janka a dnešného človeka, ktorý sa cíti osamelý, nepochopený, depresívny, úzkostný, zranený, „iný“. Divnosť (čudáctvo) sa stáva synonymom inakosti v dnešnom zmysle.
Invenčný a interpretačne humorný prístup ku klasickému dramatickému dielu prejavil tvorivý kolektív pod názvom Šimonove (druhé) dievčatá zo ZUŠ J. Rosinského v Nitre. Režisér Šimon Spišák spolu s inscenačným tímom absolútne dekonštruovali Čechovove Tri sestry. Z plačlivej tragikomédie vytvorili priam paródiu na pôvodné dielo a jeho postavy usilujúce sa vyjsť z vlastného tieňa, ktoré tu cestujú v čase a stretávajú sa s robotmi umelej inteligencie. Spišák navyše do rol dvoch sestier obsadil mužov a javiskovou hyperbolou, súčasným jazykom a provokačným spôsobom položil otázky o zbytočnosti drámy, zmysle divadla a jeho vplyve na spoločnosť.
Téma identity, otázok súvisiacich s tým, kto som a kam chcem patriť, sa objavila aj v tvorbe zahraničných hostí. Najsilnejší ohlas mala inscenácia WhoRU od izraelského súboru Yoram Loewenstein Acting School z Tel Avivu. Napriek možnej jazykovej bariére tvorcovia dokázali absolútne zrozumiteľne divákom pretlmočiť príbeh stredoškolskej študentky, ktorá, túžiac zapadnúť do spoločnosti „vyššej triedy“ v škole, do tzv. sociálneho svetového klubu, poprie najprv svoje hodnoty a princípy konania, aby neskôr mohla nájsť samu seba. Inscenácia esteticky i príbehovo inšpirovaná sci-fi seriálom Black mirror či americkými seriálmi z prostredia strednej školy, v ktorých populárne roztlieskavačky často šikanujú menej výrazné dievčatá, s nadhľadom poukazuje na povrchný svet sociálnych sietí, kde o hodnote človeka v komunite rozhoduje počet lajkov či sledovateľov.
Nielen vplyv sociálnych sietí a digitálnych médií na život mladého človeka, ale aj problém hoaxov, dezinformácií a relativizácie pravdy sa objavil na festivale ako téma. Tvorcovia českého súboru Užvak, Divadlo pro Zličín na tento fenomén postfaktickej doby upozorňujú v sérii humorne a s nadhľadom inscenovaných etúd Věřím – nevěřím?!
V kontexte zahraničných produkcií je pozoruhodné, že spomínaná inscenácia WhoRU (odohraná v hebrejskom jazyku bez titulkov) fascinuje napríklad v porovnaní s dielom Found Memories Office (Kancelária nájdených spomienok) v podaní poľského Divadla Manufaktura (Manufaktura Theatre), ktoré vzniklo v réžii Anny Maśky. Kým tvorcovia izraelskej inscenácie dokázali pozoruhodne pracovať s univerzálne čitateľným a aj pre cudzojazyčného diváka zrozumiteľným divadelným jazykom a jasne pretlmočiť ideové aj obsahové posolstvo scénického diela, poľským tvorcom sa to, paradoxne, napriek jazykovej blízkosti poľštiny a slovenčiny, nepodarilo. Divadelne veľmi jednoduchá javisková výpoveď štyroch mladých žien vyrovnávajúcich sa s bremenom bolestivej a traumatizujúcej minulosti, postavená predovšetkým na slove, ostala pre diváka čitateľná len na základe pochmúrne vytvorenej atmosféry na javisku (melancholická hudba, tlmené svetlo a pod.). V budúcnosti by preto organizátori v prípade zaradenia cudzojazyčných inscenácií do programu, osobitne tých, ktorých porozumenie závisí od poznania reči danej krajiny, mali zvážiť možnosť zabezpečiť titulky, prípadne sa zamerať na výber inscenácií, ktorých jazyk pracuje s interkultúrne zrozumiteľnými prostriedkami. Takými boli okrem spomínaného izraelského diela WhoRU napríklad aj pouličná performancia Laski + („Chicks“) poľského divadla Edwarda Gramonta Terminus A Quo, inscenácia Call od tvorcov toho istého súboru či Shakespearove Sonety (Sonnets) v súčasnej interpretácii gruzínskeho mládežníckeho súboru Et Cetera, i keď kvalitou išlo o menej zaujímavé diela.[1]
Je oceneniahodné, že taký úzky tím organizátorov festivalu má ambíciu spolupracovať aj so zahraničnými tvorcami a dodáva tak veľmi príjemnému komunitnému podujatiu aj medzinárodný rozmer. Pri zostavovaní zahraničnej sekcie si to však pýta koncepčnejšie a dramaturgicky opodstatnenejšie východisko (napríklad aj na základe odporúčaní zvonka – z radov divadelných kritikov, resp. tých, ktorí medzinárodnú neprofesionálnu divadelnú scénu hlbšie sledujú).
V pomerne bohatom programe zahraničných i slovenských divadelných produkcií kvalitou vynikala predovšetkým tvorba ZUŠ J. Rosinského v Nitre. Komunita okolo tejto základnej umeleckej školy jasne dokazuje, že vo sfére mladého amatérskeho divadla je jednoznačne silnou líniou, ktorá má blízko k experimentovaniu, autorskej tvorbe a k ťažkým osobným i spoločenským témam. V rámci festivalu priniesla zaujímavé impulzy.
Zuzana Timčíková
[1] Dve zahraničné predstavenia boli z dôvodov uvedených účinkujúcimi (rodinné, zdravotné, pracovné a pod.) zrušené. Išlo o monodrámu poľskej tvorkyne Amelie Gluzy Motherless a inscenáciu Talitha kumi divadla Terminus A Quo z poľského mesta Nowa Sól, ktoré však uviedlo na festivale ďalšie dve scénické diela.
