Festival amatérskeho divadla (FAD) sa už minulý rok presunul pre prebiehajúcu pandémiu na augustový termín. Ostatný ročník sa zas konal v júli a presun na leto ukázal výhody a príležitosti na rozvíjanie rozmanitých spoluprác.

TEXT: Michaela Čajkovičová

FOTO: Peter Bednár

Hlavnou myšlienkou festivalu je dlhoročné rozvíjanie povedomia o komunitnom divadle. Aj napriek tomu, že program spolovice tvorili zahraničné súbory, sa organizátorom a organizátorkám umne podarilo túto ideu zachovať i tento rok, ba čo viac, rozvinúť ju do širších a komplexnejších súvislostí za hranice slovenského amatérskeho divadla. Téme komunitného divadla bola venovaná aj obšírna diskusia, kde vedúci súborov a hostia popisovali, ako rôznorodo sa jej venujú v praxi na miestach, kde pôsobia. Táto platforma sa tak stala pre všetky strany inšpiráciou a priestorom na vzájomné vzdelávanie a obohacovanie.

Halil Itzhak (Yoram Loewenstein acting school, Tel Aviv, Izrael) predstavil, ako prebieha štúdium na hereckej škole, kde sa študenti a študentky aktívne zapájajú do komunitného života a spolupracujú s rôzne sociálne či zdravotne znevýhodnenými skupinami. Marek Kościólek (režisér, TEATR KRZYK, Maszewo, Poľsko), niekoľkoročný účastník FAD-u, či už ako lektor, alebo vedúci súboru, sa zasa venoval výrazným inscenáciám a happeningom uskutočneným pod záštitou TEATRa KRZYK. Demonštroval na nich to, ako sa divadlom dá mobilizovať a aktivizovať spoločnosť či podnecovať záujem o kultúru v malom meste. Marica Šišková (ZUŠ Jozefa Rosinského, Nitra), Anna Maska (Flying Fish Theatre, Mazańcowice, Poľsko), Galina Nikitina (Palác detí a mládeže, Rivne, Ukrajina) a Mariam Jologua (Et Cetera, Tbilisi, Gruzínsko) sa zasa venovali otázke, ako nastaviť otvorenosť vo vzdelávacej inštitúcii a pedagogicko-študentské vzťahy tak, aby umelecká tvorba mohla byť slobodná  a vzájomne obohacujúca.

Roztiahnutí v čase a priestore

Študenti pražskej DAMU otvorili festival netradične – site specific happeningom, ktorý hneď na začiatku festivalu spojil jeho účastníkov a účastníčky. Už začiatok festivalu naznačil, že tento ročník bude iný. Tradičné miesta, ako kultúrny dom v Párovských Hájoch, Krajské osvetové stredisko v Nitre a ZUŠ Jozefa Rosinského, doplnili bodK7, kde prebiehali diskusie, Hidepark, ktorý poskytol svoje priestory pre inscenácie a záverečný večer, a Tralaškola, ktorá hostila workshopy. Festival sa rozrástol do širších priestorov mesta a predstavil tak zahraničným súborom miesta venujúce sa komunitnej práci v kultúre. Z tradičných troch dní sa stalo šesť, program nebol preplnený a každému predstaveniu sa doprial dostatočný priestor. Tradične totiž na FAD-e nejde iba o hodnotenie kvality inscenácií, ale práve o výmenu  skúseností z procesu ich vzniku. Ten sa totiž líši v každom zoskupení. O poctivé spätné väzby sa postarali odborní diskutujúci  –už spomenutý Marek Kościólek, Daniela Evjáková (Divadlo oProti), Ján Hyža (pedagóg a muzikálový herec) a Alexandra Rychtarčíková (doktorandka divadelných štúdií na VŠMU). Ďalšej vzdelávacej časti sa venovali štyri workshopy, zamerané na rôznorodé divadelné prístupy (práca s materiálom a objektom, nový cirkus či fyzické divadlo a práca s priestorom). Progresívna dramaturgia festivalu nepodľahla početnej produkcii domácich nitrianskych divadelníkov a divadelníčok. Otvorila dvere nielen zahraničiu, ale aj súborom z iných častí Slovenska, ktoré si však ešte stále cestu na FAD do väčšej miery nenašli. 

Angažovanosť ako hľadanie cesty k spoločnosti

Súčasťou dramaturgie festivalu sa stali inscenácie podnecujúce k diskusii. Takmer všetky spájala snaha o nájdenie akéhosi východiska, porozumenia či univerzálneho vysvetlenia danej problematiky. Zoskupenie TERMINUS A QUO okolo Edwarda Gramonta zarezonovalo nekompromisnou prácou s publikom. Ich prvé predstavenie GO! bolo výsledkom workshopu konajúceho sa počas festivalu. Išlo o spojenie jeho frekventantov s poľským súborom. Skupina približne dvadsiatich mladých ľudí v čiernych sakách sugestívnou pohybovou partitúrou premenila pešiu zónu v Nitre a nepriamo zapojila nič netušiacich obyvateľov, čo mnohých podnietilo k úvahám o verejnom priestore a dosahu umenia na bežný život. Patrycja Gandera z toho istého súboru sa zasa predstavila s autentickou monodrámou. Temperamentná herečka so sarkazmom, ale aj krutosťou glosovala súčasnú sociálno-politickú situáciu v Poľsku a znásobovala silu výpovede nevídane precíznou a ráznou komunikáciou a prácou s obecenstvom. Naopak, Faustyna Słonka pod vedením Anny Masky (Flying Fish Theatre, Mazańcowice) predviedla v ďalšej monodráme veľmi citlivú, jemnú a konkrétnu prácu s materiálom a divadelným časom. Mali sme tak možnosť porovnať dva druhy odlišnej expresie.

Slovenské súbory nezanevreli na potrebu experimentovať, či už s divadelnou formou, alebo témou inscenácie. DS Deficit pod vedením Marice Šiškovej uviedol inscenáciu Konfrontácie, pripomínajúcu divadelnú esej. Okrem rezonujúcich tém ponúkli výraznú formu, ktorá akoby v reálnom čase skúmala samu seba a konfrontovala tradičné uchopenie divadelnej práce či fungovania na javisku. Azda najviac z celého festivalu zarezonovala inscenácia Ľudskosť súboru LeT (o predstavení sme referovali v Javisku 2/2022 na s. 27, pozn. red.). Výrazne sa odlíšila formou aj spôsobom uchopenia tém. Mali sme možnosť sledovať takmer hodinový dialóg dvoch herečiek s odlišnými vyjadrovacími prostriedkami – pohyb verzus slovo. Súboj dobra a zla v ľuďoch, hľadanie zvyškov ľudskosti a toho, čo nás odlišuje od zvierat, to všetko sa dostalo na pretras v inscenácii, ktorá sa vyhla povrchnosti a čiernobielemu videniu sveta a naopak, zaslúži si pochvalu za dramaturgicky precíznu prácu.

Nezávislá scéna a amatérske divadlo

Tento rok do Párovských Hájov zavítali dve zoskupenia, ktoré sú výraznou súčasťou slovenského nezávislého a alternatívneho divadla. Odivo so svojou úspešnou inscenáciou Stopy v pamäti ponúklo výnimočnú divadelnú skúsenosť. Na diskusii Mária Danadová a Monika Kováčová predostreli svoj spôsob práce a mladí diváci a diváčky zasa otvorene vyjadrovali svoje pocity a dojmy. Divadlo K prinieslo performatívnu inscenáciu Nefotografie, pracujúcu s multimédiami a fyzickým divadlom.

Zmeny sú nová norma

Program FAD-u sa síce musel zo dňa na deň občas meniť a niekoľko predstavení sa na poslednú chvíľu nemohlo konať, no festivalu to neuškodilo. Organizátori a organizátorky z Krajského osvetového strediska v Nitre na čele so Silviou Bartákovou v spolupráci s nitrianskymi súbormi vedeli vždy pohotovo zareagovať. To tiež svedčí o tom, že pokiaľ sa vytvorí silná komunita, nezáleží na kultúrnych, jazykových či iných bariérach. Podobný faktor bol prítomný aj na Sweet free community markete – programe pre účastníkov a návštevníkov, kde si každá krajina pripravila svoje tradičné občerstvenie. Z milého podujatia sa razom stala zábava a spojila všetkých bez rozdielu, či sa tancovalo na slovenskú, českú, poľskú, izraelskú alebo ukrajinskú hudbu.

Hoci bol ôsmy ročník (aj vďaka hlavnému partnerovi, ktorým bol Fond na podporu umenia) zatiaľ produkčne najväčší, ani náznakom sa z FAD-u nevytratila priateľská a uvoľnená atmosféra, poskytujúca účastníkom a účastníčkam priestor na ich realizáciu. V Nitre nešlo o súťaženie, ale o stretnutia, rozhovory, diskusie a reflexie. Azda najcennejší je fakt, že festival pohotovo reaguje na potrebu mladých ľudí tvoriť. Vzniká vďaka spolupráci ľudí, ktorých potreba zdieľania a učenia sa už presiahla hranice dostupných ciest, a tak sa vydali hľadať cesty, ktoré sú úplne nové a neprebádané.