Pri vnímaní umeleckého prednesu si treba uvedomiť, že okrem slovných prostriedkov existujú aj mimoslovné prostriedky, ktoré ovplyvňujú celé vyznenie textu a podporujú umeleckú výpoveď. Tieto mimoslovné prostriedky sa delia na pohybové a doplnkové – atmosférotvorné. V minulom čísle Javiska sme si rozobrali pohybové a teraz bude reč o doplnkových mimoslovných prostriedkoch, pričom ako príklady využijem prednesy, na ktorých som sama participovala ako spoluautorka.

TEXT: Renata Jurčová

FOTO: Filip Lašut

Hudba

Umelecký prednes a hudba sú veľmi úzko prepojené. Intonácie niektorých recitátorov a recitátoriek sú ako hudba, ktorá sa dá počúvať. Či už spievanie, hudobné nástroje, alebo rôzne rytmizujúce prvky vytvárané zvukmi o telo sú častými pomocníkmi v prejave recitátorov a recitátoriek. Prekvapivé prechody rýchlej recitácie beatnikov do spevu vedia otvoriť slobodnejšiu interpretáciu obohatenú o prvky zvukovosti. Ak vychádzajú z dramaturgie prednesu a nie sú do prednesu pridávané umelo.

V umeleckom prednese je možné použiť:

1. Akustické prostriedky súvisiace s hlasom a bodypercussion recitátora či recitátorky
2. Akustické prostriedky využívané v umeleckom prednese zvonku

Akustické prostriedky súvisiace s hlasom a bodypercussion

V minulosti sa tieto akustické prostriedky z prednesu predpojato vylučovali. Dnes sa v prednesoch už bežne používajú. Ich funkčnosť však musí súvisieť s ich zapojením do celkového plánu štylizácie prednesu, korešpondujúceho s charakterom textu. Do akustických prostriedkov súvisiacich s hlasom a bodypercussion recitátora či recitátorky patria vedomé intonovanie slov spevavým spôsobom (lebo existuje aj nevedomé, ktoré vzniká väčšinou pri detskom prednese, keď recitátor či recitátorka zvýrazňuje viac slov vo vete alebo všetky), melódia bez slov (vo vhodne zvolenej melódii a konkrétnej situácii v prednese dokáže takáto melódia pridať novú informáciu alebo navodiť atmosféru), vkladanie polospievaných pasáží do textov s využitím všetkých možných polôh od hlbokých tónov po kvílivé výšky, taktiež šepotu, kriku, slabík, pískania, mľaskania, tlieskania, lúskania prstami, úderov do brucha a hrude, brucha a stehien, dupania, ktoré je už vnímané nielen ako recitátorský prostriedok, ale aj ten hudobný. Čiže svojimi jednotlivými prvkami vytvára hudbu.

Veronika Mészárosová v prednese Gregory Corso Človek (64. Hviezdoslavov Kubín, 2018) pracovala s rekvizitou, ktorou bolo cesto.  Počas prednesu vytvárala rytmické opakovanie jednej pasáže z básne: „bunka, ryba, opočlovek“, ale vždy zakončené výrazným „Adam“. Takto sa to opakuje a stupňuje. Vo svojom prednese má túto pasáž Veronika prepojenú s pohybom. Pri „bunka, ryba, opočlovek“ hnetie a vytvára, pri „Adam“ zastavuje a presviedča. Veronika si takto stavia do kontrastu dva názory: darwinovský a náboženský a vyjadruje svoj vnútorný boj. Táto pasáž je vystupňovaná do vykríknutia. „Adam.“ Po nej nastáva dlhá uvedomovacia pauza a otázka: „Adam?“ – vypointovanie jednej pasáže básne, z ktorej neskôr vznikajú ďalšie otázky. Rytmus a hudba v tomto prípade podporujú proces vnútorného boja Veroniky. Ukazujú, ako to v nej funguje, ako sa v nej rozprávajú dva hlasy. Neskôr pokračuje otázka: „Ako prišiel na svet prvý človek? A prečo takto na svet prestal prichádzať?“ A znova sa začína rytmika: „nechty, zuby, vlasy, kosti, krv“ – akoby objavovala a hnietla cesto, ale okolo cesta sa zároveň akoby vytváralo srdce.. To opakuje v istom rytme. Keď Veronika prestane vyslovovať slová, ale pokračuje v opakovaní pohybu, melódia rytmu a doznievanie slov v nás zostávajú a tak vidíme rast človeka v priamom prenose. Nakoniec to recitátorka zakončí slovom „smrť“, pred ktorým pohyb zastaví. Takto vie hudbe prebrať taktovku pohyb, no stále má prvotný význam slovo a to publikum nesie vo vnímaní ďalej, aby si jednotlivé zložky prepojilo.^[1]

V minulosti aj Tomáš Stopa veľmi rád experimentoval s pohybom a hudobnými prvkami v prednese. Okrem Noci Laca Novomestského vytvoril prednes Vaska Popu Vlčí pankhart. V oboch veľmi rád používal rytmizované časti, ktoré pomáhali stupňovať prednes, ale aj spievané časti. Vo Vlčom pankhartovi hovorí o sebe ako o vlkovi, rebelovi a „bez prestania spieva“. Z kriku prejde do spevu, čím zvýrazní, že toto robí a že to robí slobodne a bude to robiť naďalej, aj keby sme mu to zakázali.

Akustické prostriedky využívané v umeleckom prednese zvonku

Medzi akustické prostriedky využívané v umeleckom prednese zvonku sa radí hudobný nástroj, reprodukovaná hudba (pustená z CD prehrávača, z mobilu do prenosných reproduktorov), niečo, čo vytvára zvuk (kvapkanie vody z kohútika, hluk ulice, ticho…), ktoré však recitátor či recitátorka vedome využíva vo svojom prednese.

Veronika Mészárosová využila vo svojom prednese textu F. Nietzscheho Ohnivé znamenie, Len blázon, len básnik! (65. Hviezdoslavov Kubín, 2019) píšťalku a hrkálku. Oba nástroje majú v prednese hlbšie konotácie. Predstavujú tvorbu samotnú. Filozofický text sme spoločne poňali ako rituál, v rámci ktorého si človek kladie otázky a spoznáva vlastnú „siedmu“ samotu. No v celom prednese je využitá hudba ako dopovedač informácií a komentátor situácií, ale aj ako atmosférotvorný prvok. Na začiatku prednesu hudba prichádza akoby z diaľky, z ticha ako vietor a postupne sa zosilňuje.. Zároveň sa hudobný nástroj kladie na začiatku prednesu ako obeta na pomyselný oltár.

Hudobné nástroje možno preto vnímať ako zástupnú rekvizitu (seberovného partnera), ktorej symbolika korešponduje s podstatou prednesu. Je možné použiť aj reprodukovanú hudbu, ak prináša novú informáciu, pocit, vnem a rozširuje tak umelecký zážitok z prednesu. Tá však nesmie duplikovať informáciu z prednesu, ako sa napríklad používa v telenovelách.

Príklad: Ja ako recitátor mám so sebou CD prehrávač. Púšťam v ňom prehovor politika, voči ktorému sa vyjadrujem textom, ktorý začnem hovoriť do politikovho prejavu: „Svet je ohromné miesto, kam sa narodiť.“ Vytvorím tak hneď jasné konotácie k téme, ktorú vo svojom prednese otváram. Je však potrebné sa zamyslieť nad použitím daného CD prehrávača a jeho úlohy v celom prednese. Ak ho človek použije len raz a v ostatnej časti to nepoužíva, stráca význam pre celý prednes. Ak však daný prostriedok využije recitátor či recitátorka na maximum a v rôznych polohách, stáva sa funkčným.

1. Podfarbujúce, atmosférotvorné hudobné prostriedky

Tieto prostriedky sa používajú, keď sa v umeleckom prednese kladie dôraz na zvukovosť a akustickú predstavivosť. Pri vete: „Bol tam taký vietor,“ môžeme napríklad roztiahnuť slovo, ako keď fúka vietor, a prejsť do podoby vetra, ako si ho predstavujeme. Pretože niekto si vietor predstavuje ako uragánový a niekto ako jemný vetrík. Preto je dobré pracovať s konkrétnou predstavou a tú potom vkladať aj do zvukových prostriedkov. Podobným princípom sa dá pracovať s rôznymi slovami, predstavami a so zafarbovaním slov, ktoré neskôr vytvárajú melódiu.

1. Hudobné prostriedky tvoriace nový význam

Hudba má okrem emocionálnej funkcie aj informačnú rovinu. Ak poznáme podhubie, z ktorého nejaká skladba vznikla a máme o nej dostatočné informácie, môžeme ju umne prepojiť s prednesom.

Pri takejto tvorbe si však kladiem otázky:

1. Aký hudobný štýl komunikuje s básňou alebo s prózou? Ako a prečo?

2. Čo chcem hudbou vytvoriť? (zrýchliť tempo? upresniť informáciu?)

3. Aké tempo má prednes a aké tempo má hudba, ktorú chcem použiť? Nenaruší jedna zložka druhú? Ako to urobiť, aby sa dopĺňali? Ak je cieľom, aby sa navzájom rušili, ako to urobiť tak, aby bola pointa čitateľná?

4. Čo viem o skladbe, skladateľovi, slovách v piesni, ktorú sa chystám použiť? Hodí sa mi táto skladba a tieto poznatky k prednesu?

5. Ako pracovať s hudbou, aby bol prednes kompaktný a aby hudba nerušila slovo, ale aby ho podporovala?

Ak sú v hudobnej skladbe slová, väčšinou by mali mať podobnú kvalitu ako umelecká kvalita básne. Ak spojíme skladbu Rytmusa s Buzászym, náraz bude citeľný a je zjavné, že bez vedomej dramaturgie konečný výsledok neprežije. Ak použijem v prednese napríklad spevavú intonáciu farára, prednes mi dáva tiež nové konotácie. S Romanom Poliakom sme pre prednes Roberta Bielika Mandragora (50. Valmez, Valašské Meziříčí, 2014) experimentovali s rôznymi polohami hlasu vo farárskych prehovoroch. Báseň je v skratke o tom, ako byť osvietený. A pretože je to ťažké a mnohokrát to pôsobí ako floskula, chceli sme tento pocit z básne podporiť.

1. Ticho

Ticho je veľmi mocný pomocník, ale vie aj veľmi ľahko spomaliť, potopiť celý prednes. Sústredené, plne prítomné ticho (to znamená, že cez ticho nerozmýšľam, či som si nezabudla obliecť silonky, alebo nestojím zle na pódiu, alebo koľko ešte mám stáť v tichu), to, ktoré vyplynie z toho, že už nemáš čo povedať, že si naplnený pocitom, a preto nemôžeš rozprávať, že si potrebuješ niečo premyslieť, že nevieš, ako to povedať, že by si chcel hovoriť, ale máš hrču v krku… presne také ticho mám na mysli. Hovorím o tichu, ktoré nie je ozajstným tichom, pretože procesy vnútri človeka nezastali, ale fungujú ďalej v myšlienkach, pocitoch a žitím v prednese. Ticho dokáže pomôcť silným slovám, umožňuje, aby ťažké pasáže vyzneli ešte lepšie. Ticho pomáha stráviť celý prednes. Vie však i spomaliť temporytmus a niekedy to človeka začne brať do spánku. Preto veľmi opatrne.

Výtvarné umenie

1. Kostým dotvárajúci atmosféru prednesu

Recitátori a recitátorky väčšinou nepoužívajú kostým, ale chtiac-nechtiac každé oblečenie na javisku publikum ako kostým vníma. Kostým by mal ladiť s charakterom prednášaného textu a dramaturgiou. Ak si recitátor či recitátorka oblečie oblek a kravatu a recituje beatnickú poéziu, nekorešpondujú spolu. Kostým je každé oblečenie, ktoré vnútorne ladí s myšlienkami v prednese. Ak recitujem báseň Milana Rúfusa Pecko Sprostáčik, neoblečiem si večerné šaty, pretože viem, že Milan Rúfus bol jednoduchý človek, ktorý si výrazne zakladal na duchovných hodnotách. Pecko Sprostáčik hovorí o človeku, ktorý je síce sprostý a odsúdený spoločnosťou, ale má dobré srdce a dostane sa k Ježišovi skôr ako ktokoľvek iný. Ak si dievča, ktoré recituje Pecka Sprostáčika oblečie večerné šaty, pýtam sa, kto ku mne hovorí a akou zmenou prechádza? Ak sa to v prednese nedozviem, usúdim, že jej neladí oblečenie k myšlienke prednesu.

1. Kostým dokresľujúci vývoj prednesu

Keď už dostatočne poznám text, mám určené jeho dramaturgické zlomy a chcem ich podporiť vývojom kostýmu, môžem to urobiť aj tak, že sa pozriem samostatne na obe zložky. Nina Pompošová v prednese Uršule Kovalyk Červené topánky napríklad recitovala v ľahkých sivých šatách a v závere prednesu rozviazala vrchnú časť šiat a odhalila pod nimi červené tielko. Rómka Henrieta Virágová počas recitácie textu Jána Lenča Hnedý ako hnedý mala na sebe oblečené biele nohavice a bielu košeľu, čím úmyselne vytvorila kontrast k svojej prirodzenej farbe pleti. Postupne sa jednotlivých vrstiev oblečenia zbavovala, aby odhalila svoju najhlbšiu podstatu, svoju identitu.

Rekvizita

Predmet, s ktorým recitátor či recitátorka pracuje počas prednesu, sa stáva na javisku rekvizitou. Spravidla máva zástupnú funkciu. Výber rekvizity by mal byť úzko prepojený s dramaturgiou prednesu. Musíme sa pýtať, na čo sa môže rekvizita v prednese použiť a kedy práca s ňou prezradí jej účel. V prednese Veroniky Mészárosovej Človek sa z cesta, múky a vody akoby hnetie nový človek. Je to metafora na sebavytváranie v procese žitia. Celým prednesom sa nesie otázka, či je lepšie veriť v Boha alebo uveriť vedeckej pravde o stvorení človeka. Z cesta sa tak stáva človek, srdce, penis, motýľ, duša, ale aj celoživotná stigma, ktorá v závere života z človeka na kríži odpadáva. Počas prednesu prechádza tromi rovinami používania.

Prostredie

Prostredie, v ktorom recitátor či recitátorka prednáša svoj umelecký prednes, je ďalšou zložkou, ktorá ovplyvňuje vyznenie umeleckého prednesu. Vytvára konotácie, podporuje alebo ruší konkrétny prednes. A to v závislosti od veľkosti – malý komorný priestor udrží aj tichšie prednesy, veľký bude potrebovať zvýšiť hlasitosť. Aj na súťaži Hviezdoslavov Kubín je možné si zvoliť priestor na recitáciu minimálne tým, že v miestnosti, v ktorej sa recituje, si vyberiem miesto či už v centre, bližšie, alebo ďalej od publika, s otvoreným, či so zatvoreným oknom.

Jedným z dôležitých prvkov prostredia je osvetlenie. Svetlo dokáže byť doplnkovým prostriedkom na umocnenie umeleckého zážitku. Na nižších stupňoch súťaže sa väčšinou so svetlom nedá experimentovať, lebo sa organizujú v školách, kde sú iné podmienky. Na vyšších stupňoch súťaže však už svetlo býva prítomné ako prvok javiska. V prednese básne Milana Rúfusa Mozaika som prichádzala ako recitátorka do svetla umiestneného vo dverách na javisku, otočeného priamo na obecenstvo. So slovami „ktosi v ňom stojí“ evokoval obraz duše prichádzajúcej z iného sveta. Keď som vstúpila na javisko, svetlo sa zmenilo a na záver prednesu som znova odišla do svetla vo dverách.

Napriek možnostiam rôznych mimoslovných prostriedkov treba vždy dbať na to, aby bol recitátor a recitátorka v prvom rade upriamený na posolstvo slova a aby iné prostriedky nestiahli pozornosť od slova, ale aby umelecký prednes povyšovali. Zároveň však netreba zabúdať na to, že vytváranie umeleckého zážitku je v prvom rade hrou, pri ktorej je dôležitá sloboda, nebojte sa teda experimentovať.

Použitá literatúra:

ČAJKOVÁ, Jaroslava. Pohyb v umeleckom prednese. In Javisko, 2008, roč. 40 č. 2, s. 13 – 14.

LESŇÁK, Rudolf. Prednes umeleckého slova. Bratislava : Mestský dom kultúry a osvety, 1985, 46 s.

ŠRÁMKOVÁ, Vítězslava. Mimojazykové prostředky v uměleckém přednesu. Praha : ARTAMA, 1992, 42 s. ISBN 80-7068-045-8.

VÁŠA, Petr. Fyzické básnictví. Brno : Host, 2011, 19 s. ISBN 978-80-7294-566-5.

ZÁMEČNÍKOVÁ, Emilie. Cesta k přednesu aneb Průvodce pro pedagogy a mladé recitátory. Praha : NIPOS, 2009, 139 s. ISBN 978-80-7068-236-4.

1. Takéto využívanie prostriedkov pravidelne pozorujem v prednesoch českých či slovenských recitátorov a recitátoriek vo Valašskom Meziříčí. ↑