Bezočivé divadlo, divadlo s víziou, divadlo, ktoré nevidí žiaden problém – aj takéto prívlastky dostáva od svojich členov Divadlo Zrakáč. Ide o jediné divadelné teleso na Slovensku, ktoré tvoria nevidiaci a slabozrakí herci. „Zrakáči“ ohmatávajú slovenské opony už 15 rokov. A práve toto magické výročie sa rozhodli osláviť špeciálnym hosťovaním v Levoči. Prečo práve tam? Aj to sa dozviete v rozhovore s principálkou Divadla Zrakáč Zuzanou Hrebičíkovou, ktorá súbor vedie od roku 2021.

Prečo sa Divadlo Zrakáč rozhodlo oslavovať práve v Levoči, 350 kilometrov od svojho pôsobiska?

V rámci osláv 15. výročia divadlo pripravuje viacero prekvapení, ktoré budeme postupne odhaľovať. Hosťovaním v Levoči sa párty len začala. A prečo Levoča? Dôvodov je niekoľko. Levoča je vďaka mnohým inštitúciám združujúcim zrakáčov z celého Slovenska „mekka slepcov“ a už niekoľko rokov sme sa tam chystali. Prvý a doteraz jediný raz divadlo Levoču navštívilo so svojou prvou inscenáciou, teda takmer pred tými pätnástimi rokmi. Aktuálne hráme dve skvelé inscenácie, ktoré sme chceli ponúknuť divákom aj mimo Bratislavy. A v neposlednom rade Levoča má nádherné divadlo, bolo nám nesmiernym potešením hrať v ňom. Áno, priznávam, závidím jej ho!

Máš už predstavu, kde sa bude oslavovať tridsiatka divadla?

Vidíme to na Broadway!

Stretávaš sa niekedy s tým, že je Divadlo Zrakáč vnímané skôr ako sociálny projekt než ako štandardné umelecké teleso?

Ale isteže. Pomaly sa však dostávame do povedomia širšej verejnosti. Čo ti poviem, s tým Národným to ide samo! Nedá mi nespomenúť pár úsmevných reakcií počas príprav hosťovačky v Levoči. Okrem toho, že sa ma ľudia pýtali, či naozaj príde pani Vášáryová (pozn. red. Divadlo Zrakáč v spolupráci so Slovenským národným divadlom uviedlo v roku 2022 inscenáciu Čaj u pána senátora, v ktorej okrem hercov a herečiek Divadla Zrakáč účinkujú aj Emília Vášáryová a Ján Gallovič, členovia činohry SND.), prišla aj ponuka, či by sme nezahrali doobeda pre decká niekde v telocvični. Pobavila ma predstava, ako pani Vášáryová prichádza v role nastrojenej Pani Ministrovej okolo žineniek, rebrín či basketbalových košov na scénu, kde sa vyníma krásny secesný nábytok.

Divadlo Zrakáč absolvovalo počas tvojho riaditeľovania viacero úspešných spoluprác s profesionálnymi divadelníkmi – aké sú zvyčajne ich prvotné reakcie?

Myslím, že spočiatku sú opatrní, pozorujú, načítavajú, no pomerne rýchlo pochopia, že prakticky v ničom nevidíme problém či prekážku.

V slovenskom divadelnom prostredí sa rieši, či je niekto profesionál alebo amatér, ochotník. Ako v tomto vnímaš Divadlo Zrakáč? Je to stále amatérske divadlo alebo si podľa teba vybudovalo meno, ktoré tento prívlastok prerástlo?

Viackrát som sa nad tým zamýšľala, kto sme, čo sme. Snažila som sa z toho vysomáriť, ale došlo mi, že je to vlastne jedno, pretože naša bezočivosť nepozná hranice a nenechá sa spútať žiadnymi nálepkami.

Aké najväčšie zadosťučinenie si doposiaľ zažila?

Najväčším zadosťučinením nielen pre mňa, ale pre celé divadlo je to, že sa nám darí nadväzovať a udržiavať spolupráce s mnohými skvelými profesionálmi a vďaka tomu sa môžeme posúvať dopredu. A keď k tomu pridáme vypredané predstavenia, či už v SND, Divadle Lab a dokonca aj v Levoči, vyjde ti z toho blažený a spokojný úsmev na tvári a teplo pri srdiečku.

Mávaš niekedy pocit, že by si s tým celým najradšej sekla? Ak áno, čo ťa drží, aby si to nespravila?

Joj, pravdaže! Viem sa párkrát do roka mierne opustiť. Ale to len v súvislosti s vedením divadla. Hlavne keď máš všetko pekne naplánované, ale tie prekliate Murphyho zákony! No ako hovorí jednooký kapitán Čiernej perly – problémy sa objavujú, prejavujú a končia.

Je pre teba niekto z divadelného sveta inšpiráciou?

Ani nie, respektíve ide to tak pozvoľna. Závisí od situácie, daného „aha momentu“. Avšak je tu jedno poľské divadlo ITAN (Integracyjny Teatr Aktora Niewidomego) – profesionálne divadlo, v ktorom hrajú nevidiaci a slabozrakí herci. Na scéne sú už skoro 20 rokov, sú pomerne úspešní a rada by som tento rok s nimi nadviazala spoluprácu.

A čo tvoja vysnívaná divadelná spolupráca – ako by vyzerala?

Tá už sa deje – stojím na scéne Slovenského národného divadla spolu s Emíliou Vášáryovou a Jankom Gallovičom (môj audioidol už od detstva), o tom sa mi ani nesnívalo!

Keby sa teraz na divadelnom účte magicky objavila sedemciferná suma, ako by vyzerala prvá veľká investícia?

Začala by som s výstavbou podobného, ba rovno kópie levočského divadla v Bratislave.

Zrakáči v divadle vyrobia hromadu vtipných a nie zriedka aj trápnych situácií – máš nejakú obľúbenú, ktorá sa vidiacim hercom len tak nestane?

Celkom vtipné je trafiť sa, keď potrebuješ dať hereckému partnerovi na scéne facku. Menšia zábava to potom je, keď sa netrafíš a rozgniaviš kolegovi okuliare. Alebo keď sa snažíš naliať do poldecáka vodu, preleješ a ešte sa na tom šmykneš – nech sa páči.

Obligátna otázka – aká je tvoja vízia vedenia divadla na najbližšie roky?

Ako hovorí kolega Stevie Wonder: „We will see.“

Tri zvedavé otázky pre troch odvážnych profesionálov

Divadlo Zrakáč sa stáva čoraz známejším aj vďaka mnohým spoluprácam s profesionálnymi divadelníkmi. Niektorí z nich zavítali aj do Levoče a trom z nich som položil tri otázky.

Matej Feldbauer (MF) spolupracuje s Divadlom Zrakáč od roku 2018, keď spolu s Pavlom Viechom režírovali inscenáciu Ste medzi nami. Odvtedy sa režijne podieľal na inscenácii Nie je to tak, ako to vyzerá a na ďalších aktivitách divadla. V kuloároch sa mu hovorí sivá eminencia.

Martin Krč (MK) prišiel do kontaktu s Divadlom Zrakáč ako dramaturg inscenácie Čaj u pána senátora (2022). Aktívne sa podieľal aj na inscenácii Zvieracia farma: Keď vládnu svine (2023), ktorá vznikla v spolupráci s Divadelnou fakultou VŠMU.

Alex Mihálik (AM) je študentom réžie v bakalárskom ročníku na VŠMU. Vďaka Divadlu Zrakáč sa dostal aj do pozície herca v inscenácii Zvieracia farma: Keď vládnu svine (2023).

Vidíš potenciál a zmysel v tom, aby sa Divadlo Zrakáč v budúcnosti sprofesionalizovalo?

MF: Áno. Otázne je, či by to nebolo na škodu. Lebo tým, že sa divadlo sprofesionalizuje, sú naň kladené vyššie nároky a vyžaduje väčší časový vklad všetkých účinkujúcich. Tiež záleží, či existuje taká ambícia a či je to uživiteľný formát. Rád by som mu to doprial, len mám pocit, že by sa tak mohlo vytratiť niečo, čo robí Zrakáč Zrakáčom. Ale neodhováram! Tí ľudia si určite zaslúžia honoráre za svoje výkony a mať aj takýto pocit zadosťučinenia.

MK: Začnem filozoficky – čo vlastne znamená profesionalizovať sa? Môže to znamenať, že človek niečo robí za peniaze. V tom prípade je cesta k profesionalizácii pomerne priamočiara. Ak však ide o úroveň a kvalitu, tam je pomerne široká škála toho, ktorých tvorcov by sme mohli považovať za profesionálov a ktorých nie. A úprimne si myslím, že to ani nie je nutné – mať nálepku profesionálov. Ide predovšetkým o to, aby divadlo aj naďalej fungovalo v podobe, ktorá vyhovuje všetkým zúčastneným, a aby napĺňalo svoj zmysel.

AM: Podľa mňa určite. Pretože ak neberieme profesionalitu len ako niečo na papieri, ale aj z hľadiska spôsobu práce, prístupu k divadlu, rozsahu spoluprác, tak si myslím, že toto divadlo je profesionálne už teraz.

Je pre teba spolupráca s Divadlom Zrakáč v niečom výrazne iná ako s inými divadlami?

MF: Toto nemám úplne s čím porovnať, nie som aktívny v kamenných inštitúciách a snažím sa tomu vyhýbať. Robím s ľuďmi, ktorých poznám, mám rád a o ktorých viem, že divadlo majú radi. Takže keď aj robím profesionálne divadlo, je to stále o tom, aby nás to všetkých bavilo. Čiže z tohto pohľadu to nemám s čím porovnať – Zrakáč, rovnako ako aj iné divadlá, s ktorými dlhodobo spolupracujem, sú vlastne rovnaký typ ľudí. Je to proces ako každý iný.

MK: Úprimne, ja som čakal, že tam budú veľmi výrazné obmedzenia, hlavne čo sa týka pohybu na scéne, že to všetko bude oveľa statickejšie. Ale tento rozdiel vôbec nie je taký zrejmý. Na iný rozdiel však často naráža môj kolega Pavol Viecha a ja mu musím dať za pravdu: zrakáči majú v porovnaní s inými ochotníckymi a amatérskymi hercami mimoriadne dobrý rečový prejav. Kolega to vždy odôvodní tým, že sa sústredia primárne na zvuk a často majú napočúvaných veľa rozhlasových hier.

AM: Pre mňa je tá spolupráca výrazne iná už len preto, že som v nej v pozícii herca, nie režiséra. Ale v iných ohľadoch je ako každá iná. Čo ma však prekvapilo, je rýchlosť, akou si dokážu herci v Zrakáči zapamätať texty.

Koľko nevidiacich treba na výmenu žiarovky?

MF: Neviem sa rozhodnúť medzi humorom a láskavým humorom. Humor na štýl Andera z Košíc je, že ani jedného, lebo načo by svietili! Láskavý je, že jedného, ktorý má telefón a zavolá niekomu, kto ju príde vymeniť. A ešte mi napadá aj čierny humor (pozn. red. Tu nasledoval vtip, ktorý sa okrem hendikepovaných dotýka aj blondínok, a keďže ani jeden z nás nie je blondínka, rozhodli sme sa ho ponechať iba v internom archíve a predplatiteľom služby Feldbauer+.).

MK: Použijem obmenu známeho vtipu: piatich. Jeden mení a štyria sa nepozerajú.

AM: Neviem odpovedať, nevidím do tejto problematiky…

Tak ako sa skončilo naše hosťovanie v Levoči, končí sa aj tento článok. No zďaleka sa nekončí púť Divadla Zrakáč, ktoré má pred sebou viacero veľkých výziev a projektov, ktorými plánuje divákom vytrieť zrak. Držíme (si) palce a do skorého videnia!

Autorom článku je Peter Kozák, v súčasnosti aktívny člen Divadla Zrakáč.

Foto: Kristián Michal Hnát. Divadlo Zrakáč: Čaj u pána senátora, 2025