Rozhovor s jubilujúcou autorkou, režisérkou a teoretičkou v oblasti detskej dramatickej tvorivosti Elenou Bakošovou

Narodila sa do mlynárskej rodiny Anny a Štefana Krškovcov ako druhá dcéra a detstvo prežila vo Visolajoch na brehu rieky Pružinka. Obec vtedy patrila do Ilavského, neskôr Púchovského a tiež Považskobystrického okresu. Pracovnú kariéru začínala na sklonku šesťdesiatych rokov minulého storočia ako redaktorka podnikových novín v Gumárňach 1. mája v Púchove. V roku 1970 vyhrala konkurz na post pracovníčky s deťmi a mládežou v novootvorenom púchovskom Dome kultúry. Tu sa začal aj jej divadelný príbeh. Založila detský divadelný súbor, neskôr Detské divadelné štúdio Ochotníček. O devätnásť rokov neskôr odišla do Bratislavy a svoje skúsenosti s detskou dramatickou tvorivosťou zúročila ako metodička pre divadlo a detskú dramatickú tvorbu v Národnom osvetovom centre. Naďalej sa venuje detskej dramatickej tvorivosti, organizuje tvorivé dielne pre vedúcich detských divadelných kolektívov, publikuje, konzultuje, je členkou porôt postupových súťaží. Angažuje sa v divadelných táboroch pre slovenské deti v Maďarsku i arteterapii so zdravotne a mentálne znevýhodnenými deťmi v medzinárodných táboroch s občianskym združením Stružielka. S rovnakou vervou sa venuje aj réžii inscenácií bábkového súboru D 121, ktorý v Púchove pomáhala zakladať. Je autorkou päťdesiatky inscenačných scenárov. V roku 2002 odišla do dôchodku, ale doposiaľ sa väčšine zo spomenutých činností stále venuje. Predovšetkým je ale mamou, starou mamou a už i prastarou mamou. Pripomenúť dáme vek nie je priveľmi galantné, ale verím, že mi indiskrétnosť prepáči. Tento rok oslávila nádhernú osemdesiatku.

Už tento stručný životopis napovedá, že vôbec nie je ľahké položiť vám prvú otázku. Možností je mnoho a každá vedie na inú cestu. Začnime krátkou rozcvičkou: Štepka alebo Shakespeare?

Oboch mám rada, oboch obdivujem (preto ich myšlienkovo sem-tam vykrádam).

Spev alebo klavír?

Obdivujem tých, ktorí šíria umenie spevu vo všetkých žánroch a štýloch; klaviristi ma od malička očarúvajú hudobným umením i umením rúk. Možno aj preto, že som v oboch negramotná.

Dur alebo mol?

Nedokážem si predstaviť absenciu jednej z nich. Aj život neplynie len v jednej tónine.

Vaše meno je pre viaceré generácie detí a ich vedúcich synonymom skúsenej autorky, režisérky a teoretičky detskej dramatickej tvorivosti. Túto oblasť ste ale nevyštudovali… Aká bola vaša cesta? Kto vás ovplyvnil?

Do priestoru divadla hraného deťmi, resp. detskej dramatickej tvorivosti som vstúpila ako „tabula rasa“.
S odstupom času uznávam, že začínať od nuly má svoje výhody v tom, že sa človek nemusí zbavovať zaužívaných konvencií a tradičného napodobňovania divadla hraného dospelými. Počiatky sedemdesiatych rokov minulého storočia boli zlomové v ponímaní detského divadla (nielen na Slovensku). Hra – od prostej cez hru tvorivú, hru dramatickú s novými princípmi budovania inscenácie – našla svoj proces i cieľ: divadlo hrané deťmi. Vtedajšia hlavná metodička Osvetového ústavu (dnes NOC) Brigita Hamvasová-Koppová s tímom odborníkov viedla tvorcov detského divadla k získavaniu vedomostí a skúseností systémom vzdelávania: školenia, tvorivé dielne, trojročné cyklické vzdelávanie. Po dohode s vtedajším Ministerstvom školstva získali absolventi, medzi nimi i ja, po ústnych a písomných skúškach certifikát na potrebnú kvalifikáciu v oblasti tvorivej dramatiky.

Javisko je pre deti priestorom na hru, školou empatie, miestom vzájomnej akceptácie. Laboratóriom, kde cez príbehy nadobúdajú skúsenosti o vonkajšom svete. Poučka hovorí, že ciele sú pedagogické, prostriedky dramatické. Boli ste viac režisérkou alebo kamarátkou a bútľavou vŕbou?

Režisér v oblasti detskej dramatickej tvorivosti je človek, ktorý ovláda pedagogické i divadelné praktikum. Je scenáristom, dramaturgom, scénografom, choreografom, často aj hudobníkom a technicky zručným javiskovým servismanom. Je bútľavou vŕbou s požehnanou úrodou vyznaní. Dodnes uchovávam nejedno „spovedné tajomstvo“ svojich spolutvorcov a priateľov. Vďačne som prijala aj túto úlohu a s odstupom času oceňujem prejavenú dôveru.

Kam, ku komu ste chodili po rozumy?

Už som spomenula Brigitu Hamvasovú. V NOC vytvorila Ústredný poradný výbor pre detské divadlo. Jeho dlhoročným predsedom bol Jaroslav Černý, osobnosť par excellence, ochotný pomôcť vždy a každému.
V poradnom zbore, medzi lektormi školení i prehliadok, boli vynikajúci ľudia. Odborníci s praktickým aj teoretickým zázemím. K dvom už menovaný pripájam ďalších: Belo Félix, Ľubomír Šárik, Lýdia Janáková, Alena Štefková, Magdaléna Máčiková, Mišo A. Kováč, Martin Petrich a mnoho ďalších vo všetkých vekových kategóriách.

Prekvapili, ohúrili, inšpirovali vás aj tvorcovia, ktorých ste ako porotkyňa hodnotili? Ktoré inscenácie a čím?
Môj obdiv, úctu i ocenenie zožalo veľké množstvo inscenácií. Mnou vytvorený piedestál každoročne dopĺňam. Všetkým patrí uznanie, bez ohľadu na stupeň súťaženia či poradie v ňom. Mnohí určite vedia, o čom rozprávam.

Čo si v detských predstaveniach ceníte najviac?

Dieťa – s jeho vlastnou spontánnosťou, predstavivosťou, kreativitou, zodpovednosťou, túžbou po uznaní.

Ktorú z vlastných hier si ceníte viac než ostatné, resp. ktorá bola prelomová?

Neľahká otázka s otvorenou odpoveďou: všetky, lebo som sa delila so všetkými spolutvorcami, čím sa ocenenia a uznania atomizovali. Od roku 1975 sa Ochotníček prebojovával do národných i celoštátnych prehliadok – v Šali a Kaplici, v roku 1984 za hru Pozvanie získal najvyššie ocenenie – Cenu za tvorivý čin roka, udeľované Ministerstvom kultúry na Scénickej žatve v Martine (cenu získal ako prvý z oblasti detského divadla spomedzi súborov ochotníckeho divadla na Slovensku).

Rozľútostilo, nahnevalo vás nejaké predstavenie či jeho tvorcovia? Čím?

Trošku odbočím. S nevôľou prijímam výroky kolegov z porôt na margo divadla hraného deťmi: „Videli sme cvičené opice!“ To ma vždy nahnevá, urazí, zabolí a často vybuchnem. Dodávam, že sú to porotcovia, ktorí neprenikli do podstaty detskej dramatickej hry.

V predstaveniach detských kolektívov často rezonujú vážne témy. Vojna, šikana, smrť, dokonca sexuálne zneužívanie detí. Vyjadrovali sa deti k takýmto vážnym témam aj v minulosti?

Od vstupu procesuality do dramatickej hry detí sa zmenili aj témy prezentované v inscenáciách. Deti odzrkadľujú vzťah k svetu, životu, spoločnosti, dospelým. Privádzajú nás k zamýšľaniu sa a k zodpovednosti za stav vecí. Som rada, že tak robia.

Poznám vedúcich detských divadiel, ktorí si, naopak, myslia, že deti na javisku i v hľadisku ťažkým témam nerozumejú a netreba ich nimi zaťažovať. Viac im vraj pristanú rozprávky. Ako vybrať tému vhodnú pre detský divadelný kolektív?

Na otázku – o čom by sme mali v novej inscenácii hrať – vždy zaznela odpoveď: o nás! Následné rozpravy odkrývali problémy, ktorými deti žili doma, v škole, v partii rovesníkov, vo vzťahu s partnerom. Zozbierané námety sme pretavili do príbehu – autorského alebo adaptovaného z literatúry rozmanitého druhu a proveniencie. Mojou úlohou bolo vytvoriť inscenačný scenár, od východiskového po záverečný, t. j. veľakrát prepracovaním premývaný, redukovaný, rozširovaný o nové deje a vytvorené mizanscény.

Jestvuje niečo ako československá či slovenská škola dramatickej tvorivosti?

Slovenská škola dramatickej tvorivosti je príbuzná českej. Musíme priznať, že v počiatkoch sme sa od českej veľa učili. Tvorivá dramatika na Slovensku však našla priestor vo vzdelávacom procese – na všetkých stupňoch škôl.

Máte skúsenosti s detskou dramatickou tvorivosťou v zahraničí?

V Česku a Maďarsku, najmä v prostredí Slovákov žijúcich v Maďarsku, prostredníctvom prehliadok detskej dramatickej tvorivosti. S radosťou prehlasujem, že súbory prezentujúce Slovensko patria vždy a všade k špičke medzinárodných podujatí.

Váš najsilnejší divadelný zážitok?

Mám bohatú zbierku zážitkov. Vydali by na samostatný rozhovor.

„To my, keď sme boli vo vašom veku…“ Používate túto okrídlenú vetu?

Nepoužívam. Častejšie sa pýtam: „Čo by na to povedala moja mama?“

V živote človeka sa pritrafí stav, ktorý popisujeme ako vyhorenie. Máte túto skúsenosť? Ako sa s ňou popasovať?

Prežívala som podobné neduhy. V kolektíve detí som vždy našla katarziu.

Guľatá cifra na vašej narodeninovej torte našepkáva, že by ste mali sedieť v papučkách s dobrou knihou v ruke. Ono je to ale inak, stále ste aktívna. Čo máte nové, čomu sa venujete?

Čítaniu rozprávok s deťmi v materskej škole. (Pozn. autora: v marci úspešne zavŕšila réžiu inscenácie Pod perinou, na perine s púchovským bábkarským kolektívom D 121 a v apríli predsedala porote krajskej prehliadky detskej dramatickej tvorivosti Rozprávkové javisko.)

Pri tvorbe s deťmi človek objavuje netušené zákutia, učí ich o svete, ale aj sám sa učí od nich.
Akoby hľadal povestný zlatý grál… Našli ste ho?

Nekonečné hľadanie – to je moja cesta. Na nej má zlatý grál podobu detskej duše. Niet krajšej metafory.

Tvrdí sa, že prežije hmyz. Prežije divadlo?

Divadlo považujem za dar. A každý dar prijímame dvoma spôsobmi: rozumom a srdcom. Prvý nás informuje, druhý formuje. Oboje nám treba. Pýtam sa seba, teba, vás: čo urobíme pre ďalšie prebývanie divadla medzi nami?

Za rozhovor ďakuje Peter Hudák.