Netajím sa tým, že porotovanie na FEDIM-e vždy považujem za nesmierne obohacujúcu a často inšpiratívnu skúsenosť. Inscenácie, ktoré každoročne v kategórii divadla mladých vznikajú, v porovnaní s divadlom dospelých totiž nezriedka veľmi nekompromisne pomenúvajú mnohé problémy, ktorým ako spoločnosť čelíme, či často upozorňujú na našu neschopnosť vyrovnať sa s nimi a zaujať k nim jasné stanovisko. Zároveň mladí divadelníci túto nekompromisnosť – príznačnú pre ich vekovú kategóriu – vyvažujú osobitou citlivosťou, s akou sa k istým fenoménom stavajú.

TEXT: Zuzana Galková, porotkyňa

FOTO: Jakub Jančo

V kategórii divadla mladých je pomerne bežným javom, že nad inscenovaním klasických textov prevažujú autorské inscenácie súťažných kolektívov. Ani siedmy ročník FEDIM-u nebol výnimkou. Z hľadiska dramaturgie sme videli jedenásť inscenácií, ktoré ponúkli rozmanité tematické spektrum a pestrosť režijných prístupov. Téma, ktorá výrazne zarezonovala v tvorivých kolektívoch, bola manipulácia a ohýbanie pravdy. Hneď tri zo súťažných inscenácií ich reflektovali, pričom každá cez úplne inú koncepčnú i dramaturgickú prizmu.

Pozri, kto to hovorí

Inscenácia DS DRIM Klamárka, ktorá vznikla voľnou dramatizáciou vybraných situácií z rovnomenného románu izraelskej autorky Ajelet Gundal Rošen, okrem iného ponúkla tému mediálneho tlaku, ktorý dokáže spustiť (slovo nevinná asi nie je úplne presné) lož, a toho, ako následne ohýba spoločenský naratív. Príbeh udalostí jedného večera v Tel Avive inšpirovaný knihou inscenačný tím vyrozprával v sérii niekoľkých monológov. Tento režijný kľúč publiku neustále podprahovo pripomínal, že optiku nazerania na príbeh zásadným spôsobom mení ten, kto je jeho rozprávačom. Aj snaha o čo najobjektívnejšie vyrozprávanie skutočnosti je teda vždy závislá od toho, kto nám udalosti a ich následky reprodukuje. DRIM-ákom sa pod pedagogickým vedením Marice Šiškovej darí vytvárať pestrú mozaiku udalostí, ktorým nechýba presah do osobného života každej jednej postavy a vďaka tomu inscenácia otvára ďalšie témy ako strach z povinnej vojenskej služby, súrodenecká žiarlivosť či téma sexuálneho násilia. Inscenácia však na svoju snahu ponúknuť čo najviac uhlov pohľadu na presah Nufarinej lži do životov ostatných postáv v istom zmysle aj dopláca. Séria desiatich monológov, ktoré nám skladajú mozaiku udalostí, sa svojím rozsahom stane postupom času divácky náročnou na pozornosť. A to napriek tomu, že členovia a členky súbory DRIM predstavujú herecky rozmanitý kolektív, ktorý má dobre zvládnuté všetky atribúty hereckej práce.

Mrazivá klauniáda

Nitra je v kategórii divadla mladých nesmierne silný región, čo dokazuje na tohtoročnom FEDIM-e početné zastúpenie z tohto kraja. DS Hromozvod podobne ako kolegovia z DRIM-u prináša tému manipulácie, tentoraz sa na ňu však pozerá ako na hľadanie spoločného nepriateľa. Inscenácia Narodeniny je výhradne autorským textom súboru, no zručnosťou, s akou je napísaná, pripomína texty klasikov absurdnej drámy. Autorom sa totiž do textu podarilo dostať v koncentrovanej podobe všetku absurditu, ktorú sme v uplynulých dvoch (takmer troch) rokoch žili. Nesmierne potešujúca je skutočnosť, že s absurditou zručne nenarábajú len na úrovni textu, ale Hromozvodu sa ju darí výborne pretaviť aj do javiskových situácií, v ktorých dostáva až groteskne desivý rozmer. Mrazivá klauniáda v slušivých uniformných oblekoch, ktorá sa pred zrakmi obecenstva odohráva na javisku, veľmi rýchlo presiahne do zdanlivého bezpečia hľadiska. Pripomína nebezpečný precedens totality – stačí namieriť prstom. Problémom inscenácie sa stáva existencia viacerých koncov, to má za následok, že publikum neodchádza zo sály na vrchole pocitu vlastného ohrozenia, ale práve v momente, keď pachuť skutočnosti, že sa divák či diváčka nechali zvláštne vtiahnuť do hry, opadne práve pod prívalom niekoľkonásobných koncov. No ani toto dramaturgické zakopnutie nemení nič na tom, že DS Hromozvod príjemne prekvapil svojou autorskou zručnosťou a schopnosťou zrelo a bez samoúčelnosti budovať absurdné javiskové situácie, ktoré presne reagujú na spoločenskú klímu.

Návrat do totality

Posledným z trojice súborov, ktoré sa sústredili na tému manipulácie, je súbor Dramatického klubu Evanjelického gymnázia Martin. Nováčik na festivalových doskách FEDIM-u bol jedným z dvoch súborov, ktoré sa rozhodli inscenovať klasický dramatický text. Len zriedkavo sa stane, že by sa v dramaturgickej skladbe FEDIM-u objavil text jedného z klasikov slovenskej drámy – v tomto prípade išlo o text Petra Karvaša: Absolútny zákaz. Členovia Dramatického klubu EGMT obracajú svoju pozornosť na totalitnú manipuláciu. Zostávajú však výhradne v reáliách Československa  50. rokov 20. storočia. Karvašov text nijako neaktualizujú – hoci sa to vo svetle udalostí posledných dvoch rokov, keď sme vinou pandémie aj my žili istý čas za zavretými oknami a sledovali často absurdné a protirečivé vyhlášky, priam núkalo. Škoda, že inscenátori z Dramatického klubu EGMT sa tejto šance nechopili a namiesto reflexie doby, ktorú žijeme, sa rozhodli k textu pristúpiť s akousi posvätnou úctou a inscenovať ho ako divadelné retro. Súbor dramatického klubu EGMT sa ukazuje ako sľubný, viacerí z protagonistov a protagonistiek však nechávajú svoje možnosti len tušiť. Dôvodom je, že v inscenácii často chýba dramatické konanie, ktoré by pomohlo lepšie vykresliť charaktery postáv, vzťahy medzi nimi a ponúklo súboru možnosť herecky sa naplno prejaviť. Kolektív Dramatického klubu EGMT je však len v začiatkoch svojej divadelnej cesty, a tak je úplne pochopiteľné, že skúsenosti naberá postupne a prvé pokusy sú poznačené opatrnosťou.

Posvätná nuda sa nekonala

Elenky z Mudroňky, druhý martinský súbor, ktorý sa na celoštátnej prehliadke predstavil, v istom zmysle ponúkol tiež konzervatívne divadlo, ktoré formálne zásadne neexperimentuje a za svoju predlohu si takisto zvolilo tému, ktorá akoby priam nabádala na posvätnú úctu – život Eleny Márothy Šoltésovej. Didaktické divadlo, ktoré sa ponára do slovenskej minulosti, býva zriedkakedy považované za atraktívne. Ak sa hlavnou postavou stane národný dejateľ či v tomto prípade dejateľka, automaticky očakávame pietnu, priam posvätnú nudu. Súbor Elenky z Mudroňky s inscenáciou Proti prúdu (predstavenie sme reflektovali aj v reportáži o Scénickej žatve 2021 v 3/2021, pozn. red.) toto očakávané pravidlo o nude vyvracia. S osudom Eleny Maróthy Šoltésovej diváka zoznamuje s hravosťou príznačnou pre detskú hru, láskavým nadhľadom a neobyčajne citlivo. V inscenácií Proti prúdu sa dramatické – priam tragické – plynulo strieda s úsmevným. Aj v tom spočíva sila inscenácie – v schopnosti postihnúť prirodzenú ambivalentnosť života.

Na tomto mieste považujem za dôležité pripomenúť, akú zásadnú rolu môže zohrať osobnosť pedagóga dramatického súboru. Rovnako ako Marica Šišková v prípade súboru DRIM, aj Pavla Musilová v prípade Eleniek z Mudroňky súbor citlivo vedie tak, aby inscenácie vychádzali z hry a hravosti. Týmto prístupom súboru dovoľujú objavovať svoje možnosti a nechávajú mu priestor artikulovať vlastný postoj k jednotlivým témam. V prípade oboch zmienených príkladov sú výsledkami inscenácie, ktoré sú divadelné poučené, ale zároveň nestrácajú na autentickosti príznačnej pre divadlo mladých. To považujem za nesmierne cenný prístup.

Rozhovor žiačky a pedagóga

O vzácnom príklade vzájomného rešpektu pedagóga a  protagonistky môžeme hovoriť aj v prípade monodramatického útvaru s názvom Objekt Emy Holkovej v spolupráci s pedagógom Štefanom Foltánom. Ako uvádza bulletin k inscenácii, Objekt je autorské dielo na tému sexuálnej objektivizácie a s ňou súvisiacim sexuálnym obťažovaním, ktoré vzniklo na základe rozhovorov dvoch opačných pohlaví. Aktérmi rozhovoru boli pedagóg a žiačka. Otvorenosť, s ktorou Holková odpovedala na otázky, a úprimný záujem, ktorý prejavil (ako sa priznal) spočiatku trochu skeptický Foltán, sa tiež dajú zaradiť medzi inšpiratívne momenty, ktoré celoštátna prehliadka divadla mladých priniesla. Inscenácia Objekt sa pohybuje niekde na pomedzí performatívnej inštalácie, do ktorej vstupujú autentické nahrávky spomínaných rozhovorov. Celé dianie je zasadené do konštrukcie kocky, v ktorej je umiestnené torzo figuríny a protagonistka. Paradoxom je, že torzo figuríny, ku ktorej Ema Holková prehovára, dokáže meniť úprimnosťou a naliehavosťou svojej výpovede na subjekt. Vo výsledku nám Ema Holková v spolupráci so svojím pedagógom Štefanom Foltánom ponúka na jednej strane intímnu, na druhej strane spoločensky apelatívnu inscenáciu, ktorá pripomína dôležitosť dialógu.

Boh a alkohol

Tretím zo súborov, ktoré na prehliadke reprezentovali nitriansky región, bol DS DEFICIT, ktorý ponúkol tiež tému hľadania pravdy a autenticity. Text súčasného ruského dramatika Ivana Vyrypajeva Opití pracuje s premisou, že ústami opitých prehovára Boh. Postavy oddávajúce sa oslobodzujúcemu alkoholickému opojeniu v jeho texte sú však zväčša vyžití štyridsiatnici, ktorí sú unavení svetom korporátov a nekonečného biznisu. Preto bola táto dramaturgická voľba DS DEFICIT nešťastná. Hoci si členovia súboru s neľahkou úlohou presvedčivo stvárniť permanentné alkoholické opojenie poradili skutočne so cťou (v prípade niektorých možno dokonca konštatovať, že až so zarážajúcu bravúrou), inscenácia sa míňa svojmu účinku. Napriek tomu, že inscenačný tím zvolil šikovný režijný kľúč a výborne volil pohybové výrazové prostriedky na stvárnenie opitosti. Zásadnou pomôckou sa v tejto snahe stali lodičky na opätkoch, ktoré majú obuté všetky postavy, mužské i ženské. Tie pomáhajú navodiť pocit opileckej vratkosti a zároveň akcentujú sústavné balansovanie postáv na hrane vedomia. Želaná autenticita – akokoľvek úprimná snaha o ňu bola – sa však z princípu nastavenom v dramatickej predlohe, bohužiaľ, vytratila.

Vianočné turbulencie

Prekračovanie hraníc, tentoraz vlastne aj doslovné, ponúkol aj súbor univerzitného divadla The.art.re fungujúceho na pôde Univerzity svätého Cyrila a Metoda v Trnave. Vo svojom autorskom texte s názvom Turbulencie (o predstavení píšeme aj na strane XY, pozn. red.) uvrhli postavy do situácie, ktorá prirodzene generuje tragikomické napätie – odklad letu deň pred Vianocami. Vo výsledku sme tak mali možnosť pozorovať sériu vzťahových turbulencií, ktoré prinášali dobré herecké príležitosti. No jednotlivé situácie hraničia až s gagmi, zároveň kládli vysoké nároky na temporytmus inscenácie. A tu, žiaľ, musím konštatovať, že potenciál zostal skôr tušený ako naplnený.

Flirt s Čechovom

Podobne ako martinský súbor Elenky z Mudroňky aj DS Na Skok z Raslavíc siaha po klasickej téme, ktorá zvádza k už zmieňovanému nebezpečenstvu posvätnej úcty. Aj Raslavičanom sa tomuto úskaliu darí s prehľadom vyhnúť. Do veľkej miery je to aj preto, že očakávanie piety sa môže dostaviť len pri ledabolom pohľade do bulletinu, v ktorom publikum uvidí titul Tri sestry. Pri pozornom pohľade si však v texte môžeme všimnúť mäkčeň, ktorý dáva tušiť že Tri šestry z Raslavíc sa pri Čechovovi pristavili len ako pri letmom flirte. Známu Čechovovu klasiku o neschopnosti vymaniť sa zo zažitých vzorcov súbor z Raslavíc preniesol na šarišský valal. Mášu, Oľgu a Irinu režisér Martin Bašista vyzliekol z mušelínu a navliekol ich do kroja. Pripomínajú akúsi parafrázu na ruské matriošky. A spôsob, akým príbeh z pera Čechova prepisujú a rozprávajú, mechanizmus matriošky vlastne pripomína tiež. Vždy sa vylúpne vlastne to isté opakovanie situácie, len s istou obmenou a vo výraznejšej štylizácii. Miesto samovaru stoja na javisku tri maľované vedrá, a namiesto popíjania ruského čaju sa tu rajbe švábka. Miesto v pôvodnom texte početných návštev prichádzajú v Bašistovej úprave na dedinu len listy. A tak čechovovská bezútešnosť dostáva nový rozmer. Trom sestrám z valala nezostáva nič iné, iba spomínať a točiť sa v kruhu spomienok, žiť v umárajúcom, ale bezpečnom stereotype. Vo výsledku sa tak pozeráme na šikovnú parafrázu Čechovových Troch sestier, presnejšie na niečo, čo možno označiť ako „Čechov meets Ťapákovci“. A na počudovanie toto na prvý pohľad bizarné spojenie funguje, pretože okrem iného ponúka zvláštne presný komentár o Slovákoch a Slovenkách.

Experiment na javisku

Dva zo súborov, ktoré sa zúčastnili na siedmom ročníku FEDIM-u, sa rozhodli zvoliť formu divadelnej, performatívnej prednášky. DS LeT, ktorý sa zároveň stal tohtoročným víťazom, si v tejto forme zvolil Ľudskosť. Inscenátorky konfrontovali publikum s prejavmi dobra a zla na základe slávnych psychologických experimentov. Východiskom sa stala rozsiahla kniha Rutgera Bregmana, z ktorej tvorivý tím veľmi umne vybral jednotlivé pasáže s jasným cieľom – vyvolať otázky a spochybniť naše dovtedajšie domnienky o tom, čo ľudskosť predstavuje. Jazykom inscenácie sa okrem vedeckých faktov stal predovšetkým pohyb. Sugestívne a divadelne príťažlivo stvárnené slávne psychologické experimenty zo šesťdesiatych rokov, hovoriace o ľudskej slabosti, manipulovateľnosti a temných prúdoch, ktoré v sebe človek ukrýva, sú vzápätí vecne spochybnené tým, že sú sami v istej miere manipuláciou. Diváka tak inscenátorky neustále nútia zaujať postoj k predostretým faktom a ten vzápätí prehodnocovať. Tak, ako aktérky v jasne komponovaných a divácky dobre čitateľných pohybových partitúrach nedostávajú priestor na vydýchnutie, ani divák ho nedostáva. Inscenácia ho neustále núti byť intelektuálne účastným, no vyhýba sa moralizovaniu či naivnému didaktizmu. Veľký podiel okrem dobre zvládnutej dramaturgie má na tom koncentrovanosť dvoch performeriek.

Digitálna závislosť

Druhým pokusom o inscenovanú prednášku bol Pixeloizmus z dielne bratislavského súboru DS Lano. Príslušníci generácie Z publikum po úvodnej interaktívnej diagnostike oboznámili so skutočnosťou, že trpia digitálnou závislosťou. Následne v sérii viac či menej nápaditých etúd DS Lano ponúka metódy, ako sa „rozísť s telefónom“ a vymaniť sa tak z radov displejových zombie. Problém inscenácie však je, že ani šarm protagonistov manifestujúci sa najmä v interakcii s divákom nedokáže zakryť absenciu divadelnosti. Jednotlivé etudy sú skôr ilustračne opisné, pričom len duplikujú to, čo už na úrovni slova niekoľkokrát zaznelo. Situácie, ktoré nám DS Lano ponúka, často neponúkajú priestor na dramatickú výstavbu. A tak hoci mladí lektori proti boju s pixeloizmom prednášajú s energiou, inscenácia upadá do monotónneho tempa a chýba jej gradácia smerom k jasne artikulovanej pointe.

Stálo to za to?

Medzi rozsahom krátke divadelné útvary, ktoré vychádzali tiež z etudy ako základného stavebného prvku, patrila aj inscenácia súboru DS Bebčina s názvom Stálo to za to. Voľným inšpiračným zdrojom sa pre súbor z Novej Dubnice stala poviedka Karla Čapka Muž, který dovedl lítat. Na základe nej prostredníctvom etúd Bebčina vyrozprávala príbeh malého mesta a malých ľudí v ňom, ktorých pokojný nudný život naruší niekto, kto nelieta len od jednej povinnosti za druhou či od vzťahu k vzťahu, ale dokáže si skutočne uletieť, hoci všetci naokolo sa mu snažia pristrihnúť krídla. DS Bebčina sa prezentoval sympatickým kolektívnym výkonom, ktorý bol charakteristický oduševneným hereckým nasadením. Viaceré dobre zvládnuté pitoreskné postavičky malomesta nechali prižmúriť oko nad drobnými dramaturgickými lapsusmi. Stálo to za to sa tak stalo príjemným festivalovým vydýchnutím.

Prísľub do budúcna

Siedmy ročník festivalu síce neponúkol zásadne novátorské inscenácie radikálne experimentujúce vo svojej forme. No tradične potvrdil, že mladí divadelníci a divadelníčky prinášajú spoločensky angažované témy, ku ktorým zaujímajú jasný, nekompromisný postoj vyhýbajúci sa alibizmu, a v publiku chcú programovo vyvolávať otázky. Zarovno s tematickou pestrosťou sa objavuje aj pestrosť formálna – od klasických činoherných postupov cez fyzické divadlo až po inscenovanú prednášku. Potešiteľnou skutočnosťou je aj to, že sa opäť potvrdili nesporné herecké kvality v mládežníckych súboroch, ktoré sú dobrým prísľubom do budúcna.

Výsledky FEDIM-u 2022

Hlavná cena/zlaté pásmo/priamy postup:

DS LeT, Nitra – Ľudskosť

Zlaté pásmo/návrh na postup:

DS Elenky z Mudroňky, Martin – Proti prúdu

DS NA SKOK, Raslavice – Tri šestri
DS HROMOZVOD, Nitra – Narodeniny

EMA Holková, Nitra – Objekt
DS DRIM, Nitra – Klamárka

Strieborné pásmo:

DS DEFICIT, Nitra – Opití

Bronzové pásmo:

Univerzitné divadlo The.art.re, Trnava – Turbulencie

DS LANO, Bratislava – Pixeloizmus
DS BEBČINA, Nová Dubnica – Stálo to za to!

Dramatický klub EGMT, Martin – Absolútny zákaz

Cena študentskej poroty:

DS LeT, Nitra – Ľudskosť

Individuálne ocenenia:

DS Elenky z Mudroňky, Martin – za pôsobivý inscenačný tvar
DS NA SKOK, Raslavice – za kolektívny herecký výkon
Alex Michalík – za mužský herecký výkon pri stvárnení postavy Ido Tal