Názov tohto článku však musí pokračovať: divadlo má aj hromadu ľudí, ktorí nezaprú lásku k nemu. A práve to je príbeh slovenského divadla v rumunskom Nadlaku, kde ochotnícka tradícia siaha až do roku 1899, pričom v celých nasledujúcich dejinách zohrala pre miestne obyvateľstvo dôležitú úlohu.

TEXT: Katarína Mišíková Hitzingerová

FOTO: ???

Prvé slovenské ochotnícke divadelné predstavenie v Rumunsku zahrali práve nadlackí ochotníci. Divadelnú hru Ferka Urbánka Strídža spod hája premiérovali 3. apríla 1899 vo veľkej dvorane mestského domu v réžii miestneho učiteľa Jána Debnára. Podľa záznamov nadlackého kultúrneho pracovníka Mateja Rádixa to bolo veľké prekvapenie: „Veď nadlackí Slováci nevedeli, čo je to divadlo, vedeli, poznali mükedvelő alebo szinház. Toto divadlo vyvolalo veľký záujem nielen u nadlackých Slovákov, ale aj v susedných dedinách.“ Najdôležitejší historický míľnik v budovaní ochotníckeho divadla v Nadlaku sa začal okolo roku 1904, a to príchodom spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského, jeho ženy Hany a Ľudmily Markovičovej. Po úspešnom štarte však po šiestich rokoch začalo divadlo stagnovať. Zakladajúce osobnosti odišli z Nadlaku, potom sa začala prvá svetová vojna a keď sa Rakúsko-Uhorsko rozpadlo, Nadlak bol pridelený Rumunsku.

Nový začiatok

Nadlacké divadlo preto začínalo odznova a za nových podmienok. Slovenské divadelné hry inscenovali učitelia zo škôl, aby zachovali identitu slovenského národa, nevynímajúc tradície. „V nedeľu, keď prebiehali premiéry, ulice boli plné ľudí, sviatočne vyobliekaných, ktorí decentne a s úsmevom na tvári išli do divadla,“ spomína Elena Darina Kmeťová, profesorka na miestnej strednej škole a zároveň režisérka. Jedným z najvýznamnejších kultúrnych činiteľov v Nadlaku, ako aj významným režisérom ochotníckych divadiel bol Matej Rádix. Celý svoj život venoval pozdvihnutiu kultúrneho života Slovákov a Sloveniek, vykonával rozmanité kultúrne činnosti a hrdo sa hlásil k slovenskej národnosti. Okrem neho to boli učitelia staršej generácie ako napríklad Mária Anoková, Ivan Molnár, Štefan Hodas, neskoršie Pavel Bujtár, Jan Kukučka, Albína Zetochová. Okrem divadelných hier boli vďaka profesorke Márii Anokovej a učiteľovi Hodasovi naštudované aj dve operety.

Slovenský vplyv

V minulosti inscenovali divadelné hry najmä učitelia, ktorí prišli zo Slovenska a vyučovali na slovenských školách. „Boli to divadlá obyčajne  na dedinskú tému, v ktorých sa rešpektovali autorove údaje o pohyboch postáv. Scéna bola obyčajne bohato vyzdobená. To tak šlo až do tých 90. rokov. Neskoršie Združenie divadelných ochotníkov Slovenska z Martina organizovalo kurzy pre zahraničných režisérov amatérov, na ktoré  boli pozvaní aj Nadlačania. Tieto kurzy mali veľký účinok, lebo nás preniesli do moderného divadla o to viac, že sme mali popredných režisérov Slovenska, ako Vlado Sadílek, Ľubo Šárik, Michal Babiak a iní. Čo sme sa tam naučili, snažili sme sa to aplikovať  doma,“ opisuje začiatky Ján Keleš, režisér v ochotníckom Divadle X. Jeden z najvýznamnejších ochotníckych režisérov v Nadlaku profesor Pavel Bujtár pripravil divadelné hry, do ktorých zapojil veľký počet mladých nadšencov kultúry v Nadlaku. „Tak isto zo staršej generácie Pavel Frano a Pavel Suchánsky majú svoj podiel na obohatení slovenského ochotníckeho divadla v Nadlaku. Nemalý prínos z mladšej generácie má Jan Keleš a Pavel Hlásnik, ktorí nacvičili zaujímavé divadlo s originálnym postojom voči pohľadu na ochotnícke slovenské divadlo v Nadlaku,“ pokračuje v historickom exkurze Kmeťová.

Minimalistické divadlo

V Rumunsku sú v súčasnosti  aktívne dve divadelné skupiny dospelých: Divadlo X pod vedením Jána Keleša a skupina, ktorú režíruje Elena Darina Kmeťová. Skupinu detí z gymnázia režíruje Ján Keleš spolu s učiteľkou Jaroslavou Jasovičovou. Divadelná skupina X vznikla v roku 1996 a funguje pod záštitou Demokratického zväzu  Slovákov a Čechov v Rumunsku, Aradská oblasť. Vo svojom repertoári má najčastejšie komédie, napríklad Krpčeky svätého Floriána (Ladislav Nádaši-Jégé), Mravci a svrčkovia (Ivan Stodola), Pani Rafiková a tí druhí… (Michal Babiak) a iné. Výnimkou bola dráma Matka od  Júliusa Barča-Ivana, ktorá mala neočakávaný úspech. „Predstavenia sú pre Nadlačanov sviatkom. Nemajú možnosť nás často vidieť na scéne,  a preto nestratia ani jednu príležitosť. Na každom predstavení je sála plná. V iných krajoch Rumunska asi nemajú tú radosť vidieť slovenské divadlo, lebo nikde sa už nenacvičuje, nemá kto,“ hovorí o fungovaní Divadla X Ján Keleš.

V súčasnosti pôsobí v tomto divadle šesť členov. Divadelné hry si vyberajú s obmedzeným množstvom postáv. Veľmi ťažko hľadajú nových hercov a herečky, pretože pre pracovnú vyťaženosť (vo väčšine pracujú na zmeny) si už čas na divadlo nenájdu. Inscenácie pripravujú v zasadacej sieni Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku, pričom generálne skúšky a samotnú premiéru uvádzajú na scéne kultúrneho domu v Nadlaku. Nedisponujú technickým personálom, snažia sa o minimalizmus, vďaka ktorému vedia vystupovať na rôznych miestach v rôznych mestách. „V Rumunsku okrem domu nemáme kde vystupovať. Keď máme nacvičené  nejaké divadlo a sme pozvaní do cudziny, ideme s radosťou. Vystupovali sme na Slovensku v Bratislave s hrou Mravci a svrčkovia, Pani Rafiková a tí druhí, v Trebišove na Festivale dedinskej témy, vo Svätom Petri pri Komárne. V Maďarsku v Békešskej Čabe, v Sarvaši na  Medzinárodnej divadelnej prehliadke – Spolu na javisku (aj mimo neho), v Srbsku  sme mali vystúpenia v Kysáči, Kovačici, Kulpíne a Pivnici,“ dodáva Keleš.

Elena Darina Kmeťová režíruje už niekoľko rokov. V máji tohto roku vystupovali s inscenáciou Už sú všetci v jednom vreci (Ferko Urbánek) v Bratislave a v Budmericiach s novozaloženým súborom, ktorý pomenovali po Matejovi Rádixovi. „Divákom sa hra páčila a moji herci – Juraj Matajs, Jan Frlausz, Jaroslava Jasovičová, Pavla Kovácsová, Štefan Gondac, Jarmila Cicelová a Elena Horváthová – krásne zahrali svoje úlohy. Bola som na nich hrdá, najmä preto, že dokázali stráviť svoj voľný čas nacvičovaním divadla, čo najmä v období pandémie nebolo ľahké. Obrovskú podporu pri zorganizovaní nášho vystúpenia v Bratislave nám dal Rudolf Hajduk, ktorý nás stále nezištne podporuje a drží nad nami ochrannú ruku. Bez jeho pomoci ani bez pomoci dobrých ľudí v Nadlaku by sme sa do Bratislavy neboli dostali,“ hovorí s vďačnosťou režisérka. Jej hlavným cieľom pri každom naštudovaní divadelnej hry je darovať ľuďom, ktorí sa na nich prišli pozerať, radosť a nikdy ich nesklamať. Vždy sa usiluje pripraviť herecký kolektív tak, aby dokázal aktívne zapojiť do témy hry aj publikum. Dbá na prirodzenosť v prejave a hraní. Most medzi generáciami tvorí tak, že pripravuje v škole v slovenských triedach a v rumunských triedach, ktoré majú ako voliteľný predmet slovenčinu a pochádzajú zo zmiešaných slovensko-rumunských rodín, rôzne divadelné scénky.. Napríklad v klube seniorov, ktorý založila v roku 1993 a ktorý funguje pri evanjelickej cirkvi v Nadlaku, organizuje rôzne stretnutia so seniormi a žiakmi rôznej vekovej kategórie na témy ako napríklad ako som si dokázal zachrániť materinský jazyk alebo kde som vyhral, kde som prehral vo svojom živote. Na takýchto stretnutiach seniori a seniorky rozprávajú voľne a mladí sú akoby novinármi. Inšpiruje sa všetkými národnosťami v Rumunsku. Zo slovenských divadiel je pre ňu inšpiráciou Divadlo Jána Chalupku v Brezne, ktoré často v Nadlaku hosťuje. Zo slovenských profesionálov je to Radošinské naivné divadlo, pričom niektoré zo Štepkových hier inscenovala aj v Nadlaku. Zaujímavé sú pre ňu divadelné predstavenia nemeckej a maďarskej menšiny. „Keď môžem, sledujem ich v rumunskom preklade a vždy ma zaujme irónia maďarských divadelných vystúpení, ako aj dôslednosť a svedomitosť nemeckých divadelných vystúpení,“ dodáva.

Divadlo mladých

Jaroslava Jasovičová založila s pomocou Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku v roku 2018 skupinu dobrovoľníkov, ktorú tvoria žiaci zo strednej školy a spolu s Jánom Kelešom pripravili divadelnú hru Dobrodružstvá smelého zajka podľa diela Jozefa Cígera Hronského v dramatizácii Michala Babiaka. Po dlhej pandemickej prestávke sa im podarilo pripraviť druhú divadelnú inscenáciu: O pyšnej princeznej Krásomile a šikovnom kráľovi Miloslavovi na motívy ľudovej rozprávky, ktorú do dramatickej podoby upravil Michal Babiak. „Náš divadelný súbor funguje mimo vyučovacích hodín. Deti, ktoré hrajú, sú vo vekovom rozpätí od 13 až do 18 rokov. Medzi hercov patria: Štefan Suchánsky, Amália Hírešová, Tobias Paraschiv, Briana Solingherová a Robert Iasovics. Stretávame sa večer o 18. hodine v sídle demokratického zväzu a tam si pripravujeme divadelné hry. Atmosféra je vždy veselá, cítime sa ako veľká rodina, ktorá sa po dlhom čase stretla,“ opisuje svoju divadelnú činnosť Jasovičová. Deťom sa snaží vysvetliť, v čom im divadlo môže pomôcť, pričom im dáva príklady z každodenného života, kedy si na základe divadelnej skúsenosti môžu zlepšiť čítanie, výslovnosť aj spôsob vyjadrovania. Pre Jasovičovú je cieľom divadla zachovať si slovenský jazyk a učiť deti, že divadelná skupina je ako rodina, kde si každý pomáha a cíti sa dobre.

Slovenské divadlo v Rumunsku nezanikne

Budúcnosť slovenského divadelníctva v Rumunsku je otázna. Elena Darina Kmeťová ju vidí takto: „Divadlo má silných súperov, ale má aj hromadu ľudí, ktorí nezaprú lásku k divadlu. Slovenské divadlo v Rumunsku pomáha upevňovať materinsky jazyk a slovenskú identitu. Dúfam, že hoci asimilácia naplno funguje a ľudia brutálne vkladajú rumunské slová do slovenčiny, napriek všetkým týmto prekážkam slovenské ochotnícke divadlo v Rumunsku tak ľahko nezanikne. Viete, my si ho musíme chrániť, pretože aj divadlo nám pomáha potvrdiť to, čo cítime, že sme Slováci, napriek tomu, že v Rumunsku sa na nás pozerajú ako na rumunských Slovákov a na Slovensku ako na Slovákov z Rumunska. Takže v našom srdci prebývajú dve veľké lásky, a to láska ku krajine, ktorá nás pritúlila, a nekonečná láska k rodnému Slovensku.“