V dňoch od 8. do 18. júna sa Praha už po pätnástykrát stala centrom svetovej scénografie a divadelného dizajnu. Konal sa medzinárodný festival Pražské Quadriennale. Festival sa do Prahy pravidelne vracia každé štyri roky už od roku 1967. Pôvodne bol inšpirovaný Bienále umenia v brazílskom Sao Paule, ktoré už v roku 1957 predstavilo scénografiu ako samostatnú umeleckú disciplínu. Program svetovej prehliadky obsahoval až 300 prezentovaných umeleckých diel z 59 zúčastnených krajín od 2 000 umelcov, ktorí pôsobia v oblastiach scénografie, performance designu, architektúry a vizuálneho umenia. Ústredná téma festivalu sa niesla pod názvom RARE v zmysle niečoho vzácneho a surového, čo sa snaží o unikátnosť zážitku z priestoru s ohľadom na komunity, ktoré mu vdychujú život.
15. ročník Pražského Quadriennale (PQ) sa opäť konal v niekoľkých priestoroch, a to v Holešovickej tržnici, kde bola umiestnená výstava jednotlivých krajín a scénografických škôl, vo Veletržnom paláci, kde bola inštalovaná výstava makiet, modelov, divadelného priestoru a knižných publikácií, a v učebniach Divadelnej fakulty Akadémie múzických umení (DAMU), kde sa striedali divadelné predstavenia a workshopy. Najatraktívnejším priestorom bola Holešovická tržnica, v ktorej sa prezentovali krajiny v jednotlivých pavilónoch a umelecké školy vonku na nádvorí. Pri expozíciách sa podľa harmonogramu konali divadelné performance, vďaka čomu vystavené objekty ožili. Ale živým dojmom pôsobili aj mnohé z inštalácií, či už kineticky, zvukovo, alebo opticky. Často stačilo do divadelného priestoru iba vstúpiť a človek sa ocitol v úlohe účastníka samotného príbehu.
Brazílska expozícia lákala návštevníkov výrazne zvukovým poňatím. Autori vyplnili výstavný priestor netradičnými hudobnými inštrumentmi, z ktorých každý vydával úplne iný zvukový efekt. A neboli to iba tradičné rytmické nástroje, ktoré by sme v brazílskej kultúre očakávali, ale napríklad aj zvukové nástroje z morských mušlí alebo kuchynských lievikov prepojených dlhými hadicami. Každý z nástrojov reprezentoval inú časť Brazílie a vyjadroval, aké vzácne je vzájomné načúvanie a rešpektovanie kultúrnych rozdielov medzi jednotlivými regiónmi vo veľkej krajine.
Portugalská expozícia vyzerala na prvý pohľad ako plyšová bunka s bizarným pracovným stolom a otočnou stoličkou. Kusy nábytku síce vizuálne evokovali mäkučký plyš, ale pri styku s ich povrchom návštevník zistil, že ide o tisícky ostrých hrotov špendlíkov. Takže účastník sa im s rešpektom vyhol a radšej sa vydal do vnútra úzkeho labyrintu chodbičiek pokrytých nekonečným množstvom ohybných svetelných tyčiniek, vytvárajúcich efekt ľadového iglu, v ktorom sú však tu a tam poukrývané farebné symboly nádeje.
Francúzska expozícia ohromila jemnou dizajnérskou prácou s pieskom. Pod jeho nánosmi bolo možné vidieť akoby pozostatky predchádzajúcich civilizácií, ktoré zanikli vplyvom tušenej apokalypsy, ale naďalej sa nám pripomínajú podzemnou sieťou elektrických káblov, potrubia a armatúr. Práve táto inštalácia pod názvom Gut City Punch si vzhľadom na aktuálnosť témy odniesla Cenu poroty Pražského Quadriennale.
Veľkú pozornosť pritiahla tiež ukrajinská expozícia. Už z diaľky sa okolo nej šírila vôňa čerstvej zeminy a trávy, ktoré pokrývali podlahu. Zo zeme vyrastali cez sieť koreňov vojenské topánky odkazujúce na situáciu, v ktorej sa krajina momentálne nachádza. Čím väčší stav ohrozenia ľudská bytosť prežíva, tým väčšia je jej potreba spojenia s vlastnými koreňmi – rodinou, domovinou, históriou. Ak sa človek dokáže prihlásiť k týmto hodnotám, má oveľa väčšiu šancu na prežitie. Symbol radiátora, pod ktorým boli umiestnené hrnčeky, odkazoval na Rusmi okupovaný Mariupol, kde boli ukrajinské rodiny nútené piť vodu z radiátora, a zároveň upozorňoval aj na oveľa širšiu tému nedostatku pitnej vody vo svete.
Jednou z hlavných cien – Cenou za najlepší koncept – bola ocenená česká expozícia pod názvom Limbo Hardware, ktorej autorom je výtvarník David Možný. Do štvorcového kontajnera sa mu podarilo umiestniť sedem úzkych priestorov, z ktorých každý predstavoval istý verejný interiér – chodbu v paneláku, hotelovú chodbu, banku, predsieň v byte, kanceláriu, herňu. Použité materiály v jednotlivých interiéroch boli originálnymi stavebnými prvkami a verne zachytávali nevľúdnosť priestorov, ktorými sa denne v bežnom živote pohybujeme. Už samotný názov pochádzajúci z latinského slova limbus, ktoré v preklade znamená predpeklie, vypovedá o tom, ako negatívne nás môžu ovplyvňovať priestory, v ktorých trávime väčšinu svojho času.
Slovensko na festivale zastupoval tvorivý tím košického Divadla Na peróne pod vedením Petra Kočiša s inštaláciou Home is Warmth (Domov je teplo).[1] V spolupráci s architektonickým štúdiom Doxa vytvorili čierny dutý polystyrénový kubus, do ktorého sa dalo nahliadnuť iba niekoľkými dierami. Performeri doňho vstupovali trikrát za deň, aby podobne ako permoníci vydlabali priestor za pomoci sekier a lyžíc. Tvorcovia sa inšpirovali sochárskou tvorbou súčasného košického výtvarníka Michala Machciníka, ktorý často využíva pri práci pur penu a vytvára jej odlievaním artefakty reprezentujúce prázdnotu. Postupný úbytok polystyrénu vo vnútri kubusu okrem iného symbolizoval ľudskú chamtivosť a rozširovanie osobného priestoru bez ohľadu na okolitý svet, čo môže viesť jedine k fatálnemu sebazničeniu.
Bratislavská Vysoká škola múzických umení prezentovala na PQ koncept fluidnej scénografie a priviezla na nádvorie tržnice veľké pieskovisko so siluetou Bratislavského hradu.[2] Študenti, vnímajúc scénografiu ako večný, nekonečne sa meniaci proces, zvolili piesok ako metaforu tejto pominuteľnosti. Podobne ako vznikajú a zanikajú objekty vytvorené ľudskou rukou z piesku, menia sa aj prístupy k tvorbe v divadle naprieč generáciami tak, aby sa prispôsobili požiadavkám doby. Koncept pieskoviska zdôraznil neobmedzené možnosti scénografickej tvorby, ale zároveň hranice, ktoré určujú potreby divadelnej inscenácie. Piesok, kýble, lopatky a formičky navyše poskytli návštevníkom príležitosť stať sa súčasťou tohto živého procesu tvorby a ničenia, čo ocenili najmä najmladší účastníci podujatia.
Hlavnú cenu Pražského Quadriennale Zlatú trigu získal cyperský tvorivý tím pod vedením dizajnérky Melity Couty a kurátorky Mariny Maleni za minimalistickú expozíciu s názvom Diváci v meste duchov. Otvorené hranaté objekty polorozpadnutých budov v cyperskom meste Famagusta umiestnené na improvizovanom lešení ponúkli návštevníkom pohľad do minulosti, súčasnosti a potenciálnej budúcnosti nielen tohto opusteného mesta. Famagusta bola tureckou inváziou pred 46 rokmi násilne rozdelená a odvtedy jedna z jej častí úplne chátra. Koncept reverznej scénografie citlivým spôsobom predstavuje reálne miesto na zemi aj s jeho dlhodobou geopolitickou traumou ako divadelný priestor, ktorý núti účastníka premýšľať o sebe.
Cenu za najlepšiu študentskú expozíciu si odniesla libanonská absolventka pražskej DAMU Mara Ingea za inštaláciu Skladačky. Autorka v nej prostredníctvom materiálovej asambláže vyjadrila chaos a absurditu udalostí, ktoré sa odohrali v jej rodnom meste Bejrúte za posledné štyri roky.
Veľkým úspechom pre Slovensko je ocenenie monografie Dagmar Inštitorisovej s názvom Jozef Ciller. Čítanie v mysli scénografa,[3] ktorá bola zahrnutá do širšieho výberu na finálne ocenenie, tzv. long listu Ceny za najlepšiu publikáciu. Monografia predstavuje v obrazovej a textovej časti tvorbu tohto významného slovenského scénografa.
Odborná porota rozdala v rámci Pražského Quadriennale celkovo 20 rôznych ocenení za obsah, formu, originálny prístup alebo invenčné nápady. Ceny putovali na niekoľko kontinentov od Európy cez Áziu až po Severnú a Južnú Ameriku.
Pražské Quadriennale svojím programovým zameraním potvrdilo prerod klasickej lineárnej výstavy na skutočne živý multižánrový festival venovaný scénografii, performance, divadelnému dizajnu, architektúre a tvorbe zážitkového umeleckého prostredia, ktorý už dávno neoslovuje iba odborníkov z oblasti divadla, ale aj širokú laickú verejnosť. Vnímanie scénografie sa presunulo z uzavretých divadelných budov do otvoreného priestoru, čím sa viac priblížilo divákom. Z jednotlivých expozícií je evidentné, že pálčivé témy súčasnosti ako globálna apokalypsa, vojnový konflikt, pominuteľnosť, izolácia a odcudzenosť alebo ekologická rovnováha rezonujú spoločnosťou bez ohľadu na štátnu príslušnosť, náboženstvo, farbu pleti alebo sexuálnu orientáciu. A práve v tejto adaptabilite na spoločenské dianie a v schopnosti naplno zasiahnuť zmyslové vnímanie človeka spočíva kúzlo umenia scénografie.
Vladimír Dubeň
- Organizácia: Divadelný ústav. Produkcia: INDIVIDUMdesign. Autorský tím: DOXA (Tomáš Boroš, Pavel Bakajsa, Ondrej Jurčo, Maroš Mitro), Michal Machciník, Divadlo Na peróne. Kreatívny tím – koncept a dramaturgia: Peter Kočiš; choreografia, réžia a hudba: Jana Wernerová; kostýmy a masky: Dáša Krištofovičová; zvukový design: Miro Tóth; básne: Jakub Groch (cycle Turgenev), performeri: Janka Balková, Zuzana Gibarti-Dancáková, Katarína Hudačková, Peter Kočiš, Jakub Muranský, Zuzana Smetáčková, Stanislava Spišiaková, Anna Suráková, Jana Wernerová. ↑
- Vysoká škola múzických umení: Tekutá scénografia. Kurátorský tím: Ján Ptačin, Michal Lošonský, Peter Čanecký, Jozef Ciller a Milan Rašla. Kreatívny tím: Jana Němečková, Viktória Kubicsková, Stanislava Nerečová, Magdaléna Lišková, Nela Procházková a Anna Kušková. ↑
- INŠTITORISOVÁ, Dagmar. Jozef Ciller. Čítanie v mysli scénografa. Bratislava : Culture Positive a DF VŠMU, 2019, 304 s. ISBN 978-80-971430-6-0. ↑
