Od deväťdesiatych rokov, keď som v Divadle Stoka prvýkrát videl inscenáciu Blaha Uhlára, ma jeho tvorba neprestala fascinovať. Novosť, objavnosť, živelnosť, citlivosť, to všetko sa mi ponúkalo ako rovnocennému partnerovi, bolo pozvánkou na dialóg a dokázalo vytvoriť vzácne spojenia s ďalšími ľuďmi v hľadisku a na javisku Stoky. Divadlo do skutočnosti presahovalo spôsobom, aký som dovtedy nezažil. Bolo možné vnímať, ako mení ľudí, scitlivuje ich, stmeľuje. Blaho Uhlár nás v rokoch adorujúcich indivíduum, plných dezilúzie z akýchkoľvek spoločných (politických) projektov nechal zažívať reálnu utópiu. Ukázal, že je možné robiť divadlo, ktoré môže meniť spoločnosť. Dosiahol to postupne, tým, že zmenil spôsob tvorby. Obrátil úlohu režiséra, zámerne do procesu tvorby vstupoval bez vopred vytvorenej koncepcie, nerozdával hercom scenáre alebo režijné pokyny, chcel, aby divadlo vznikalo v jedinečnom spojení všetkých, ktorí ho tvoria, a v okamihu, keď ho spoločne tvoria. Sústredil sa najmä na to, aby čo najlepšie počúval, a z útržkov rozhovorov dokázal vytvoriť originálne inscenácie. Z vedome pestovanej neistoty, zdanlivo paradoxne, vznikali veľmi sebaisté diela.
Blaho Uhlár bol majstrom paradoxov. Vytvoril z nich princíp svojej tvorby i života a učil nás objavovať ich komplikovanú jednotu. Kým sa stal obdivovateľom a priekopníkom ochotníckeho divadla, vyštudoval divadelnú réžiu a takmer dve dekády pôsobil v profesionálnych divadlách. Z jeho prvého stretnutia s divadlom Disk v roku 1986 vznikla inscenácia Ochotníci. Ochotnícky súbor v nej hľadá režiséra pre svoju novú divadelnú inscenáciu a ten, ktorého nájdu, im dokazuje, že najlepším divadlom je ich túžba po režisérovi a inscenácii, teda ukončenom diele. Vychádzal iba z rozhovorov vedených s hercami počas skúšok. Výsledok bol jednoduchý a ohromujúci zároveň. Podrýval presvedčenie o potrebe autority, pred ukončeným dielom vyzdvihoval proces jeho tvorby, pred dokonalosťou výkonu živosť, improvizáciu a komunikáciu, pred vážnosťou divadla hravosť, nevypočítateľnosť a podvratnosť. A tiež ukazoval, že jedno bez druhého nemôže existovať. Kvôli tomuto všetkému mu bolo ochotnícke divadlo blízke a na jeho princípoch postavil v roku 1991 aj profesionálne Divadlo Stoka ako divadlo jedinečných osobností z rôznych prostredí s rôznymi životnými skúsenosťami. Autoritársku funkciu režiséra si nevedel predstaviť bez demokratickej spolutvorby, jednotu bez pestrosti, uzavreté dielo bez otvorenosti, umenie bez politiky, profesionalitu bez ochoty. Paradoxy nájdeme v celej jeho tvorbe, spomeňme si na inscenáciu Eo ipso alebo na autoportrét zrelého umelca nazvaný Pokus.
Aj počas našich stretnutí v ostatných rokoch som s ním zažíval mnohé paradoxy. Blaho ako bytostný praktik neznášal teórie a zároveň ich obdivoval. Mal rád vulgarizmy a zároveň bol vzácne jemnocitný. V blízkosti sa vzďaľoval. Paradoxy ho bytostne zaujímali a paradoxy sa mu aj diali. Spoločnosť v priebehu desaťročí na rôznych úrovniach opakovane uznávala prínos jeho nezávislého divadla, aby na rôznych úrovniach opakovane zlyhávala v jeho finančnej podpore. Svojou tvorbou v divadlách Stoka a Disk dokázal legitimitu a dlhodobú udržateľnosť svojich divadiel, príkladmi jeho činnosti sa argumentovalo aj pri zakladaní Fondu na podporu umenia, aby mu ten istý fond v ostatných rokoch opakovane odopieral podporu. Odborníci opakovane oceňovali jeho metódu tvorby a písali o nej štúdie, aby sa na sklonku svojho života v rozhodnutiach odmietajúcich finančnú podporu dočítal, že metódu treba celkom zmeniť. Blaho reagoval po svojom. Keď nezískal na tvorbu financie, dielo aj tak vytvoril. Do konca života robil pre divadlo všetko, čo mohol. A keď už viac urobiť nevládal, odišiel. Hrdo a v ústraní. Ako samuraj, ktorého sila spočíva v tom, že sa pred každým bojom už vopred považuje za mŕtveho.
Ján Šimko
Foto: Ctibor Bachratý. Z Hommage à Blaho Uhlár, 21. 5. 2022.
